40. „S istým rizikom prílišného zjednodušovania by sme mohli povedať, že žijeme v kultúre, ktorá na mladých tlačí, aby si nezakladali rodinu, pretože im chýbajú možnosti pre budúcnosť. Ale tá istá kultúra ostatným ponúka toľko alternatív, že aj oni sú odrádzaní od zakladania rodiny.“14 V niektorých krajinách sú mnohí mladí „často nabádaní, aby odkladali sobáš kvôli ekonomickým, pracovným alebo študijným problémom. Niekedy aj pre iné príčiny, akými sú vplyv ideológií, ktoré znehodnocujú manželstvo a rodinu, skúsenosť zlyhania iných párov, ktorú oni sami nechcú riskovať, strach z niečoho, čo pokladajú za príliš veľké a posvätné, spoločenské príležitosti a ekonomické výhody, ktoré vyplývajú zo spolužitia bez manželstva, čisto emotívne a romantické chápanie lásky, strach zo straty slobody a autonómie, odmietnutie niečoho, čo vnímajú ako inštitucionálne a byrokratické“.15 Potrebujeme nájsť slová, motivácie a svedectvá, ktoré nám pomôžu dotknúť sa tých „najjemnejších vlákien“ mladých ľudí tam, kde sú najviac schopní ušľachtilosti, angažovanosti, lásky a tiež hrdinstva, aby sme ich pozvali s nadšením a odvahou prijať výzvu manželstva.

41. Synodálni otcovia sa dotkli aktuálnych „kultúrnych tendencií, ktoré akoby vnucovali afektivitu bez hraníc, […] narcistickú, nestabilnú a premenlivú afektivitu, ktorá nie vždy pomáha tomu, aby ľudia dosiahli väčšiu zrelosť“. Vyjadrili znepokojenie nad „šírením pornografie a komercionalizáciou tela, ktorej otvára cestu aj používanie internetu nepatričným spôsobom,“ a nad „situáciou osôb, ktoré sú nútené k prostitúcii“. V tomto kontexte „sú páry neraz neisté, váhavé a majú ťažkosti nachádzať spôsoby, ako ďalej rásť. Mnohí majú tendenciu zostať v začiatočných štádiách emocionálneho a sexuálneho života. Kríza páru destabilizuje rodinu a prostredníctvom rozlúk a rozvodov môže napokon viesť k vážnym dôsledkom na dospelých, deťoch i spoločnosti – oslabí jednotlivca aj spoločenské putá“.16 Manželské krízy sa často riešia „uponáhľaným spôsobom a bez odvahy zachovať trpezlivosť; bez skúmania, vzájomného odpustenia, zmierenia a obety. Zo zlyhaní tak vznikajú nové vzťahy, nové páry, nové zväzky a nové manželstvá, čím sa vytvárajú zložité rodinné situácie, problematické pre kresťanský život“.17

42. „Aj demografický pokles, vyvolaný mentalitou zameranou proti pôrodom a podporovaný svetovými politikami reprodukčného zdravia, nielenže spôsobuje situáciu, v ktorej už nie sú zabezpečené striedania generácií, ale vyvoláva aj riziko ekonomického vyčerpania a straty nádeje do budúcnosti. Taktiež rozvoj biotechnológií mal silný vplyv na pôrodnosť.“18 K tomu možno priradiť rozličné faktory, ako je „industrializácia, sexuálna revolúcia, strach z preľudnenia, ekonomické problémy... Konzumná spoločnosť môže tiež odradiť ľudí od toho, aby mali deti – len preto, aby si zachovali slobodu a štýl života“.19 Je pravda, že správne formované svedomie manželov, ktorí už boli veľmi štedrí pri odovzdávaní života, môže viesť k rozhodnutiu obmedziť počet detí z dostatočne závažných dôvodov, avšak práve „pre lásku k tejto dôstojnosti svedomia Cirkev všetkými silami odmieta násilné zásahy zo strany štátu v prospech antikoncepcie, sterilizácie alebo priamo potratu“.20 Takéto opatrenia sú neprijateľné i na miestach s vysokou pôrodnosťou, no treba pripomenúť, že politici ich presadzujú aj v takých krajinách, ktoré trpia drámou veľmi nízkej pôrodnosti. Ako už naznačili kórejskí biskupi, je to „protirečivé konanie a zanedbanie vlastných povinností“.21

43. Oslabenie viery a náboženskej praxe v niektorých spoločnostiach má vplyv na rodiny a necháva ich osamotenejšie v ťažkostiach. Synodálni otcovia povedali, že „jedným z najväčších prejavov chudoby v súčasnej kultúre je osamelosť, dôsledok neprítomnosti Boha v živote ľudí a krehkosť vzťahov. Existuje aj všeobecný pocit bezmocnosti vzhľadom na sociálno-ekonomickú skutočnosť, ktorý často gniavi rodiny. […] Rodiny sa neraz cítia opustené pre nezáujem alebo slabú pozornosť zo strany inštitúcií. Negatívne dôsledky sú z pohľadu spoločenskej organizácie zrejmé: od demografickej krízy po výchovné ťažkosti, od neochoty prijať rodiaci sa život po vnímanie starých ľudí ako bremeno až po šírenie afektívneho nepohodlia, ktoré občas dospeje až k násiliu. Je zodpovednosťou štátu vytvárať také legislatívne a pracovné podmienky, ktoré mladým zabezpečia budúcnosť a pomôžu im zrealizovať projekt založenia rodiny“.22

44. Nedostatok dôstojného alebo primeraného bývania často vedie k odkladaniu formalizácie vzťahu. Treba pripomenúť, že „rodina má právo na slušné bývanie, vhodné pre život rodiny a primerané počtu jej členov, v prostredí, ktoré vie poskytnúť základné služby pre život rodiny a spoločenstva“.23 Rodina a bývanie sú dve veci, ktoré sa navzájom vyžadujú. Tento príklad ukazuje, že musíme naliehať na práva rodiny, nielen na práva jednotlivcov. Rodina je dobro, ktorého sa spoločnosť nemôže vzdať, ale je potrebné ho chrániť.24 Obrana týchto práv je „prorockou výzvou v prospech inštitúcie rodiny, ktorá musí byť rešpektovaná a chránená pred každou uzurpáciou“,25 predovšetkým v súčasnom kontexte, keď sa jej v rámci politických projektov zvyčajne dostáva len málo miesta. Rodiny majú medziiným aj právo nato, aby „mohli zo strany verejných autorít očakávať adekvátnu rodinnú politiku v právnej, ekonomickej, sociálnej a finančnej oblasti“.26 Úzkosti rodín nadobúdajú dramatické rozmery, keď pri ochorení milovanej osoby nemajú prístup k adekvátnym zdravotníckym službám alebo keď sa predlžuje čas bez nájdenia slušného zamestnania. „Ekonomické tlaky vylučujú rodiny z prístupu k vzdelaniu, ku kultúrnemu životu a k aktívnemu spoločenskému životu. Súčasný ekonomický systém vytvára rozličné formy sociálneho vylúčenia. Rodiny osobitným spôsobom trpia problémami, ktoré sa týkajú práce. Možností pre mladých je málo a ponuka práce je veľmi selektívna a nestála. Pracovné dni sú dlhé a neraz sťažené dlhým cestovaním do zamestnania. To členom rodiny nepomáha, aby mohli tráviť čas spoločne a s deťmi a každodenne tak budovať vzájomné vzťahy.“27

45. „Veľa detí sa rodí mimo manželstva najmä v určitých krajinách a veľa ich vyrastá len s jedným z rodičov alebo v širšom či novovytvorenom rodinnom kontexte. […] Sexuálne zneužívanie detí je potom jednou z najškandalóznejších a najperverznejších skutočností v súčasnej spoločnosti. Aj spoločnosti poznačené násilím spôsobeným vojnou, terorizmom alebo organizovaným zločinom zažívajú vážne zhoršenie situácie rodín a predovšetkým vo veľkých metropolách a na ich perifériách narastá takzvaný fenomén detí ulice.“28 Sexuálne zneužívanie detí sa stáva ešte škandalóznejším, keď k nemu dochádza na miestach, na ktorých by mali byť chránené – predovšetkým v rodinách, v školách a v kresťanských spoločenstvách a inštitúciách.29

46. Migrácia „je ďalším znakom čias, ktorému treba čeliť a ktorý treba chápať so všetkými jeho dôsledkami pre rodinný život“.30 Posledná synoda túto problematiku označila za veľmi dôležitú a povedala, že „sa rozličnými spôsobmi týka celých národov v rozličných častiach sveta. Cirkev v tejto oblasti zohráva dôležitú úlohu. Nevyhnutnosť udržať a rozvíjať toto evanjeliové svedectvo (porov. Mt 25, 35) sa dnes – viac než kedykoľvek predtým – javí ako naliehavá. […] Ľudská mobilita, ktorá zodpovedá prirodzenému historickému pohybu národov, sa môže ukázať ako autentické bohatstvo tak pre rodinu, ktorá emigruje, ako aj pre krajinu, ktorá ju prijme. Druhá vec je, že násilná migrácia rodín – pre situácie vojny, prenasledovania, chudoby a nespravodlivosti, poznačená peripetiami cestovania, ktoré neraz ohrozuje život – ľudí traumatizuje a destabilizuje rodiny. Sprevádzanie migrantov si vyžaduje špecifickú pastoráciu orientovanú na migrujúce rodiny, ale aj na členov rodinných jadier, ktoré zostali na pôvodných miestach. To sa musí uskutočňovať s rešpektom voči ich kultúram, voči náboženskej a kultúrnej formácii, z ktorej pochádzajú, voči duchovnému bohatstvu ich obradov a tradícií aj prostredníctvom špecifickej pastoračnej starostlivosti. […] Migrácia býva osobitne dramatická a devastačná pre rodiny i jednotlivcov, keď sa uskutočňuje mimo zákona a s podporou medzinárodných kruhov obchodníkov s ľuďmi. To isté možno povedať o ženách a deťoch bez sprievodu, nútených zdržiavať sa dlho na prechodných miestach, v táboroch pre utečencov, kde nie je možné začať s procesom integrácie. Extrémna chudoba a ďalšie situácie rozkladu vedú rodiny až k tomu, že dokonca predajú svoje deti na prostitúciu alebo na obchod s orgánmi“.31 „Prenasledovanie kresťanov, ako aj náboženských a etnických menšín na rozličných miestach sveta, predovšetkým na Blízkom východe, je veľkou skúškou: nielen pre Cirkev, ale aj pre celé medzinárodné spoločenstvo. Treba vyvinúť maximálne úsilie na podporu zotrvania kresťanských rodín a spoločenstiev v krajinách ich pôvodu.“32

47. Synodálni otcovia venovali špeciálnu pozornosť aj „rodinám ľudí so zdravotným postihnutím, kde hendikep, ktorý vtrhol do života, vytvára neočakávanú a vážnu výzvu, prevracia rovnováhu, túžby a očakávania. […] Veľký obdiv si zasluhujú rodiny, ktoré s láskou prijímajú ťažkú skúšku narodenia dieťaťa so zdravotným postihnutím. Pred Cirkvou i spoločnosťou vydávajú vzácne svedectvo vernosti daru života. Rodina spolu s kresťanským spoločenstvom dokáže na ceste prijímania a starostlivosti o tajomstvo krehkosti odhaliť nové gestá a vyjadrovacie prostriedky, formy pochopenia a identity. Osoby so zdravotným postihnutím sú pre rodinu darom a príležitosťou na rast v láske, vzájomnej pomoci a jednote. […] Rodina, ktorá s pohľadom viery prijme prítomnosť osôb so zdravotným postihnutím, dokáže rozpoznať a zaručiť kvalitu a hodnotu každého života, s jeho potrebami, právami a príležitosťami. Podnieti službu a opateru, povzbudí sprevádzanie a náklonnosť v každej fáze života“.33 Rád by som zdôraznil, že pozornosť venovaná tak migrantom, ako aj osobám so zdravotným postihnutím je znamením Ducha. Naozaj sú obe tieto situácie vzorové: zohrávajú dôležitú úlohu v tom, akým spôsobom dnes žijeme logiku milosrdného prijatia a integrácie zraniteľných osôb.

48. „Väčšina rodín rešpektuje starších ľudí, zahŕňa ich náklonnosťou a pokladá ich za požehnanie. Špeciálne ocenenie patrí združeniam a rodinným hnutiam, ktoré z duchovného a spoločenského hľadiska pracujú v prospech starších. […] Vo vysoko industrializovaných spoločnostiach, kde ich počet má tendenciu rásť, zatiaľ čo počet pôrodov klesá, im hrozí, že budú vnímaní ako záťaž. Okrem toho starostlivosť, ktorú potrebujú, veľmi často predstavuje náročnú skúšku pre ich drahých.“34 „O čo viac dnes rastie snaha odvracať pozornosť od okamihu smrti, tým väčšmi je potrebné zhodnocovať záverečnú fázu života. Krehkosť a závislosť staršieho človeka bývajú zavše zneužité na získanie ekonomického prospechu. Mnohé rodiny nás učia, že je možné čeliť posledným úsekom života zhodnotiac zmysel zavŕšenia a integrácie celej existencie v paschálnom tajomstve. Mnoho starších ľudí nachádza prijatie v cirkevných štruktúrach, kde môžu žiť v pokojnom a – z materiálneho i duchovného hľadiska – rodinnom prostredí. Eutanázia a asistovaná samovražda sú vážnymi hrozbami pre rodiny na celom svete. Ich prax je legálna v mnohých štátoch. Cirkev, zatiaľ čo pevne odporuje týmto praktikám, cíti povinnosť pomáhať rodinám, ktoré sa starajú o svojich starých a chorých členov.“35

49. Chcem upozorniť na situáciu rodín gniavených biedou, znevýhodnených mnohými spôsobmi, v ktorých sa hraničné životné situácie prežívajú bolestne. Ak sa ťažkosti nevyhýbajú nikomu, na chudobnú domácnosť doliehajú tvrdšie.36 Ak napríklad žena musí dieťa vychovávať sama kvôli odluke alebo pre iné príčiny a musí pracovať bez možnosti, aby ho zverila inej osobe, dieťa vyrastá v opustenosti a je tým vystavené všetkým druhom rizík: jeho osobné dozrievanie je ohrozené. V ťažkých situá­ciách, ktoré prežívajú najchudobnejšie osoby, musí Cirkev poskytnúť osobitnú starostlivosť – pochopenie, utíšenie, začlenenie – vyhýbajúc sa tomu, aby im ukladala množstvo noriem, akoby boli kameňmi, čím by spôsobila, že sa budú cítiť odsúdené a opustené práve tou matkou, ktorá je povolaná, aby im priniesla Božie milosrdenstvo. Takýmto spôsobom, namiesto toho, aby ponúkli uzdravujúcu silu milosti a svetlo evanjelia, chcú niektorí evanjelium „indoktrinovať“, premeniť ho na „mŕtve kamene, ktoré možno hádzať po druhých“.37