70. „Benedikt XVI. sa v encyklike Deus caritas est vrátil k téme pravdy o láske medzi mužom a ženou, ktorá je naplno osvetlená jedine v jase lásky ukrižovaného Krista (porov. 2). Zdôrazňuje, že ‚manželstvo založené na výlučnej a definitívnej láske sa stáva zobrazením vzťahu Boha k jeho ľudu a naopak: spôsob, akým miluje Boh, sa stáva mierou ľudskej lásky‘ (11). Okrem toho v encyklike Caritas in veritate zdôrazňuje dôležitosť lásky ako princípu života v spoločnosti (porov. 44), miesta, na ktorom sa učíme skúsenosti spoločného dobra.“62
71. „Sväté písmo a Tradícia nám otvárajú prístup k poznaniu Najsvätejšej Trojice, ktorá sa zjavuje s črtami rodiny. Rodina je obrazom Boha, ktorý... je spoločenstvom osôb. Pri krste Otcov hlas označuje Ježiša za milovaného Syna a v tejto láske nám je dané spoznať Ducha Svätého (porov. Mk 1, 10 – 11). Ježiš, ktorý v sebe všetko zmieril a vykúpil človeka z hriechu, nielenže vrátil manželstvo a rodinu do ich pôvodnej formy, ale aj pozdvihol manželstvo na sviatostný znak jeho lásky k Cirkvi (porov. Mt 19, 1 – 12; Mk 10, 1 – 12; Ef 5, 21 – 32). V ľudskej rodine zhromaždenej Kristom je obnovený ‚obraz a podoba‘ Najsvätejšej Trojice (porov. Gn 1, 26), tajomstvo, z ktorého pramení každá pravá láska. Od Krista, prostredníctvom Cirkvi, manželstvo a rodina prijímajú milosť Ducha Svätého, aby svedčili o evanjeliu a Božej láske.“63
72. Sviatosť manželstva nie je spoločenská konvencia, prázdny obrad alebo len vonkajší znak nejakého záväzku. Sviatosť je dar na posvätenie a spásu manželov, pretože skutočnosť, že si vzájomne prináležia „prostredníctvom sviatostného znaku, je reálnym zobrazením samotného vzťahu Krista s Cirkvou. Manželia sú teda pre Cirkev neustálou pripomienkou toho, čo sa stalo na kríži; sú jeden pre druhého a pre deti svedkami spásy, na ktorej im sviatosť dáva účasť“.64
Manželstvo je povolanie, keďže je odpoveďou na špecifické volanie k prežívaniu manželskej lásky ako nedokonalého znaku lásky medzi Kristom a Cirkvou. Preto rozhodnutie vstúpiť do manželstva a založiť si rodinu musí byť ovocím rozlišovania povolania.
73. „Vzájomné darovanie sa, ktoré vytvára sviatostné manželstvo, je zakorenené v milosti krstu, ktorý vytvára základnú zmluvu každej osoby s Kristom v Cirkvi. Vo vzájomnom prijatí a s milosťou Krista si snúbenci sľubujú úplné darovanie, vernosť, otvorenosť životu; ako ustanovujúce prvky manželstva uznávajú dary, ktoré im Boh ponúka, berúc vážne ich vzájomný záväzok v jeho mene a pred Cirkvou. Vo viere je teda možné prijať dobrá manželstva ako záväzky lepšie splniteľné prostredníctvom milosti sviatosti. […] Pohľad Cirkvi sa preto obracia na manželov ako na srdce celej rodiny, ktorá takisto obracia zrak na Ježiša.“65
Sviatosť nie je „vec“ alebo „sila“, pretože v skutočnosti sám Kristus „ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva. Zostáva s nimi, dáva im silu vziať na seba svoj kríž a nasledovať ho, znovu povstať po svojich pádoch, navzájom si odpúšťať, vzájomne si niesť bremená“.66
Kresťanské manželstvo je znamením, ktoré nielen naznačuje, ako veľmi Kristus miloval svoju Cirkev v zmluve spečatenej na kríži, ale túto lásku sprítomňuje v spoločenstve manželov. Spájajúc sa v jednom tele, predstavujú zasnúbenie Božieho Syna s ľudskou prirodzenosťou. Preto „v radostiach lásky a ich rodinného života im Kristus už na tomto svete dáva vopred zakúsiť Baránkovu svadobnú hostinu“.67
Hoci „analógia medzi párom manžel – manželka a Kristus – Cirkev“ je „nedokonalá analógia“,68
pozýva nás prosiť Pána, aby svoju lásku vlial do ohraničenia manželských vzťahov.
74. Pohlavné spojenie, prežívané ľudským spôsobom a posvätené sviatosťou, je zasa pre manželov cestou rastu v živote i v milosti. Je to „svadobné mystérium“.69
Hodnota spojenia tiel je vyjadrená v slovách súhlasu, v ktorých sa manželia navzájom prijali a jeden druhému darovali, aby spolu zdieľali celý život. Tieto slová dodávajú sexualite význam a oslobodzujú ju od všetkej nejednoznačnosti. V skutočnosti však celý spoločný život manželov, celá sieť vzťahov medzi nimi, ich deťmi a svetom, bude naplnená a posilnená milosťou sviatosti, ktorá vyviera z tajomstva vtelenia a Veľkej noci, v ktorej Boh prejavil celú svoju lásku k ľudstvu a intímne sa s ním spojil. Keď bude treba čeliť výzvam, ktoré prídu, nezostanú sami, odkázaní len na vlastné sily. Sú povolaní odpovedať na Boží dar svojím úsilím, svojou kreativitou, svojou pevnosťou a každodenným zápasom, ale vždy budú môcť vzývať Ducha Svätého, ktorý posvätil ich zväzok, aby sa prijatá milosť nanovo prejavila v každej novej situácii.
75. Podľa latinskej tradície Cirkvi sú vysluhovateľmi manželstva muž a žena, ktorí sa sobášia70
– a títo, keď prejavia obojstranný súhlas a vyjadria ho vo vzájomnom telesnom darovaní, prijímajú veľký dar. Ich súhlas a zjednotenie tiel sú nástrojmi Božieho pôsobenia, ktoré ich robí jedným telom. V krste bola posvätená ich schopnosť spojiť sa v manželstve ako Pánovi služobníci, aby tak odpovedali na Božie volanie. Preto keď dvaja manželia, ktorí nie sú kresťania, prijmú krst, nie je nevyhnutné, aby obnovovali svoj manželský sľub – stačí, ak ho neodmietnu –, pretože vďaka prijatému krstu sa ich zväzok takisto stáva sviatostným. Kánonické právo uznáva aj platnosť niektorých manželstiev, ktoré sa slávia bez vysväteného služobníka.71
Totiž prirodzený poriadok bol preniknutý vykúpením Ježiša Krista takým spôsobom, že „medzi pokrstenými nemôže jestvovať platná manželská zmluva bez toho, aby zároveň nebola sviatosťou“.72
Cirkev môže vyžadovať, aby tento akt bol verejný, aby boli prítomní svedkovia alebo boli splnené iné podmienky, premenlivé v priebehu dejín, avšak to snúbencov neoberá o ich charakter vysluhovateľov sviatosti ani neumenšuje centrálnosť súhlasu muža a ženy, ktorý sám osebe vytvára manželský zväzok. V každom prípade potrebujeme ďalej uvažovať nad Božím pôsobením vo svadobnom obrade, ktoré je vo východných cirkvách vysoko vyzdvihnuté, so zdôraznením osobitnej dôležitosti požehnania manželov, ktoré sa chápe ako znak daru Ducha.
76. „Evanjelium rodiny vyživuje aj tie semená, ktoré ešte čakajú na dozretie, a musí sa starať aj o tie stromy, ktoré vyprahli, a nesmú byť opomenuté“,73
takým spôsobom, aby – vychádzajúc z daru Krista vo sviatosti – ich „trpezlivo viedlo to, čo už prijali z Kristovho tajomstva, postupne ďalej k získaniu bohatšieho poznania a plnšieho včlenenia tohto tajomstva do ich života“.74
77. Na základe biblického učenia, podľa ktorého všetko bolo stvorené skrze Krista a pre Krista (porov. Kol 1, 16), synodálni otcovia pripomenuli, že „poriadok spásy osvetľuje a napĺňa poriadok stvorenia. Prirodzené manželstvo sa dá úplne pochopiť vo svetle jeho sviatostného naplnenia: len so zrakom upretým na Krista možno celkom spoznať pravdu o ľudských vzťahoch. ‚Tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova. […] Kristus, nový Adam, tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie‘ (Gaudium et spes, 22). Podľa kristocentrického kľúča je osobitne vhodné chápať prirodzené vlastnosti manželstva, ktoré tvoria dobro manželov (bonum coniugum)“,75
kam patrí jednota, otvorenosť pre život, vernosť a nerozlučnosť, a v rámci kresťanského manželstva aj vzájomná pomoc na ceste k plnšiemu priateľstvu s Pánom. „Rozlišovanie semina Verbi v iných kultúrach (porov. Ad gentes, 11) môže byť aplikované aj na skutočnosť manželstva a rodiny. Okrem opravdivého prirodzeného manželstva existujú pozitívne prvky aj v manželských formách iných náboženských tradícií,“76
i keď tam nechýbajú ani tienisté stránky. Môžeme povedať, že „každá osoba, ktorá na tomto svete túži vytvoriť rodinu vedúcu deti k tomu, aby sa tešili zo všetkých skutkov zameraných na prekonanie zla – čiže rodinu, ktorá ukazuje, že Duch je živý a činný – sa stretne s vďačnosťou a ocenením, nech už by patrila do ktoréhokoľvek národa, vierovyznania alebo regiónu“.77
78. „Kristov pohľad, ktorého svetlo osvecuje každého človeka (porov. Jn 1, 9; Gaudium et spes, 22) inšpiruje pastoračnú starostlivosť Cirkvi o veriacich, ktorí iba spolu žijú alebo vstúpili len do civilného manželstva, alebo sú rozvedení a znovuzosobášení. V perspektíve Božej pedagogiky sa Cirkev s láskou obracia na tých, ktorí sa podieľajú na jej živote nedokonalým spôsobom: spolu s nimi prosí o milosť obrátenia, povzbudzuje ich, aby konali dobro, aby sa s láskou starali jeden o druhého a mali účasť na službe spoločenstvu, v ktorom žijú a pracujú. […] Keď zväzok nadobudne výraznú stabilitu prostredníctvom verejného záväzku – a vyznačuje sa hlbokou náklonnosťou, zodpovednosťou voči deťom a schopnosťou prekonávať skúšky – dá sa vnímať ako príležitosť na sprevádzanie smerom k sviatosti manželstva – tam, kde je to možné.“78
79. „V prípade zložitých situácií a zranených rodín treba vždy pamätať na všeobecný princíp: ,Duchovní pastieri majú vedieť, že z lásky k pravde sú povinní dobre rozlišovať rozličné situácie‘ (Familiaris consortio, 84). Miera zodpovednosti nie je rovnaká vo všetkých prípadoch a môžu existovať faktory, ktoré limitujú rozhodovaciu schopnosť. Preto, zatiaľ čo treba jasne predkladať doktrínu, je potrebné vyhnúť sa súdom, ktoré neberú do úvahy zložitosť rozličných situácií, a je nevyhnutné byť pozorní voči tomu, akým spôsobom osoby žijú a trpia kvôli svojmu stavu.“79