Členovia rímskych dikastérií

10.  Keďže tieto úrady boli ustanovené na dobro všeobecnej Cirkvi, okrem toho je želateľné, aby sa ich členovia, úradníci a poradcovia, ako aj legáti rímskeho veľkňaza podľa možnosti väčšmi vyberali z rozličných krajín Cirkvi a tak ústredné úrady, čiže orgány Katolíckej cirkvi, mali aj z tejto stránky univerzálny charakter.

Taktiež je želateľné, aby sa medzi členov týchto úradov pribrali aj niektorí biskupi, najmä diecézni, ktorí majú možnosť úplnejším spôsobom referovať najvyššiemu veľkňazovi o zmýšľaní, túžbach a potrebách všetkých partikulárnych cirkví.

Napokon konciloví otcovia pokladajú za veľmi užitočné, aby sa tieto úrady väčšmi radili aj s laikmi, ktorí sa vyznačujú čnosťami, odbornosťou a skúsenosťou, a tak aj oni mali primeranú účasť na záležitostiach Cirkvi.

Druhá kapitolaBiskupi a partikulárne cirkvi, čiže diecézy

I. Diecézni biskupi

Pojem diecézy a úlohy biskupov

11.  Diecéza je časť Božieho ľudu zverená do pastierskej starostlivosti biskupa za spolupráce duchovenstva, čím vytvára partikulárnu cirkev, oddanú svojmu arcipastierovi, ktorú on skrze evanjelium a Eucharistiu zhromažďuje v Duchu Svätom a v ktorej je skutočne prítomná a pôsobí jedna, svätá, katolícka a apoštolská Kristova Cirkev.

Jednotliví biskupi, ktorým sa zveruje starostlivosť o určitú partikulárnu cirkev, sú pod autoritou najvyššieho veľkňaza vlastnými, riadnymi a bezprostrednými pastiermi svojich ovečiek, ktoré pasú v Pánovom mene, plniac medzi nimi úlohu učiť, posväcovať a spravovať. Oni sami však majú uznávať práva, ktoré zákonite prináležia patriarchom alebo iným hierarchickým vrchnostiam16.

Biskupi sa majú venovať svojej apoštolskej službe ako Kristovi svedkovia pred všetkými ľuďmi, aby sa starali nielen o tých, ktorí už nasledujú Knieža pastierov, ale celým srdcom sa venovali aj tým, ktorí akýmkoľvek spôsobom odbočili z pravej cesty, alebo tým, ktorí nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho spasiteľné milosrdenstvo, kým nebudú všetci kráčať „v každej dobrote, spravodlivosti a pravde“ (Ef 5, 9).

Povinnosť učiť

12.  Pri plnení svojho učiteľského poslania biskupi nech hlásajú ľuďom Kristovo evanjelium; to je najdôležitejšia z ich prvoradých povinností.17 Nech ich silou Ducha povolávajú k viere alebo v nich utvrdzujú živú vieru. Nech im predkladajú úplné Kristovo tajomstvo, teda tie pravdy, ktoré nepoznať znamená nepoznať Krista. Nech im ukážu aj Bohom zjavenú cestu, ktorá vedie k oslave Boha a tým aj k večnej blaženosti18.

Okrem toho nech poukazujú na to, že podľa úmyslov Boha Stvoriteľa samy pozemské skutočnosti a ľudské ustanovizne slúžia aj na spásu človeka, a preto môžu nemálo prispieť k budovaniu Kristovho tela.

Nech teda učia, v akej veľkej úcte treba mať podľa učenia Cirkvi ľudskú osobu a jej slobodu, ba aj telesný život; rodinu, jej jednotu a stálosť, ako aj plodenie a výchovu potomstva; občiansku spoločnosť s jej zákonmi a povolaniami; prácu i oddych, umenie i technické vymoženosti; chudobu i hojnosť. Napokon nech im vysvetľujú, akým spôsobom sa majú riešiť veľmi vážne otázky vlastnenia, zveľaďovania a spravodlivého rozdeľovania pozemských majetkov, mieru a vojny, ako aj bratského spolunažívania všetkých národov19.

Ako hlásať kresťanskú náuku dnes

13.  Kresťanskú náuku majú biskupi predkladať spôsobom zodpovedajúcim potrebám čias, teda tak, aby dala odpoveď na ťažkosti a problémy, ktoré dnešných ľudí najväčšmi trápia a znepokojujú. Nech túto náuku aj bránia a nech učia i veriacich obraňovať a šíriť ju. Pri jej podávaní nech sú dôkazom materinskej starostlivosti Cirkvi voči všetkým ľuďom, veriacim i neveriacim, a osobitnú pozornosť nech venujú chudobným a slabším, lebo im ich poslal Pán zvestovať evanjelium.

Keďže Cirkev má úlohu nadviazať dialóg so spoločnosťou, uprostred ktorej žije20, povinnosťou biskupov je v prvom rade ísť medzi ľudí a usilovať sa s nimi nadviazať a rozvíjať rozhovor. Aby pri týchto rozhovoroch o spáse pravda vždy išla ruka v ruke s láskou a rozum s láskavosťou, biskupi musia vynikať jasnosťou reči a zároveň poníženosťou a vľúdnosťou, ako aj potrebnou obozretnosťou, ktorú však nech sprevádza dôvera; dôvera totiž zbližuje srdcia a tak napomáha priateľstvo21.

Nech sa usilujú pri hlásaní kresťanskej náuky používať rozmanité prostriedky, ktoré sú dnes naporúdzi, a to predovšetkým kázanie a vyučovanie katechizmu – ktoré majú vždy prvé miesto –, ale aj prednášky v školách, na univerzitách, na konferenciách a zhromaždeniach každého druhu. Nech sa snažia rozširovať toto učenie aj príležitostnými verejnými prejavmi v tlači a pomocou rozličných spoločenských komunikačných prostriedkov, ktoré rozhodne treba využívať na zvestovanie Kristovho evanjelia22.

Katechetické vyučovanie

14.  Nech biskupi bedlia, aby sa katechetické vyučovanie s horlivosťou poskytovalo tak deťom, dospievajúcim a mládeži, ako aj dospelým. Jeho cieľom je, aby sa pomocou náuky viera stala živou, uvedomenou a činorodou. Nech pritom dbajú, aby sa zachoval správny spôsob a vhodný postup, a to nielen čo sa týka preberanej látky, ale aj povahy, schopnosti, veku a životných podmienok poslucháčov, a aby sa toto vyučovanie zakladalo na Svätom písme, Tradícii, liturgii, na Učiteľskom úrade a na živote Cirkvi.

Okrem toho nech sa starajú, aby sa katechéti na svoju úlohu náležite pripravili, a teda aby dôkladne poznali učenie Cirkvi a osvojili si psychologické zákonitosti i pedagogické disciplíny z teoretickej aj praktickej stránky.

Nech sa tiež pričinia o to, aby sa obnovila, prípadne zlepšila príprava dospelých katechumenov.

Povinnosť posväcovať

15.  Pri vykonávaní svojej posväcovateľskej úlohy nech biskupi pamätajú, že sú vyvolení spomedzi ľudí a ustanovení za zástupcov ľudí pred Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy. Lebo biskupi majú plnosť sviatosti posvätného stavu. Od nich závisia vo vykonávaní svojej moci presbyteri, ktorí boli tiež vysvätení za pravých kňazov Novej zmluvy, aby boli starostlivými spolupracovníkmi episkopátu; a takisto závisia od nich diakoni, ktorí boli vysvätení, aby slúžili Božiemu ľudu v spojení s biskupom a jeho kňazmi. Sami biskupi sú teda hlavnými vysluhovateľmi Božích tajomstiev, ako aj správcami, zveľaďovateľmi a strážcami všetkého liturgického života partikulárnej cirkvi, ktorá im bola zverená23.

Preto nech sa vytrvalo snažia, aby veriaci čím hlbšie poznali a skrze Eucharistiu žili veľkonočné tajomstvo, aby ho prežívali a tak tvorili jedno telo, pevne spojené Kristovou láskou24. Zotrvávajúc v modlitbách a vysluhovaní slova (porov. Sk 6, 4), nech pracujú na tom, aby všetci, ktorí sú zverení do ich starostlivosti, boli jednomyseľní v modlitbách25 a pristupovaním k sviatostiam rástli v milosti a boli vernými svedkami Pána.

Pretože biskupi sú poverení viesť k dokonalosti, nech sa usilujú o posväcovanie svojich duchovných, rehoľníkov a laikov – v súlade s osobitným povolaním každého z nich26 –, pamätajúc pritom, že oni sami sú povinní byť príkladom svätosti v láske, poníženosti a jednoduchosti života. Nech vedú k svätosti partikulárne cirkvi, ktoré im boli zverené, takým spôsobom, aby sa v nich naplno prejavoval cit pre celú Kristovu Cirkev. Preto nech čo najväčšmi podporujú kňazské a rehoľné povolania, pričom osobitnú starostlivosť nech venujú misijným povolaniam.

Povinnosť spravovať pastierov duší

16.  Pri vykonávaní svojho otcovského a pastierskeho úradu nech sú biskupi uprostred svojich ako tí, ktorí slúžia27, ako dobrí pastieri, ktorí poznajú svoje ovce a ony poznajú ich, ako praví otcovia, vyznačujúci sa duchom lásky a starostlivosti voči všetkým, takže ich autorite, ktorú prijali od Boha, sa všetci ochotne podriaďujú. Nech okolo seba zhromažďujú celé svoje stádo ako jednu rodinu, aby si všetci boli vedomí svojej zodpovednosti a žili i pracovali v spoločenstve lásky.

Aby mohli biskupi dosiahnuť tieto ciele, nech pripravení na každé dobré dielo (porov. 2 Tim 2, 21) a znášajúc všetko pre vyvolených (porov. 2 Tim 2, 10), usporiadajú svoj život takým spôsobom, aby bol v zhode s požiadavkami doby.

Nech osobitnou láskou vždy zahŕňajú kňazov, keďže oni berú na seba časť ich povinností a starostí, horlivo si plniac svoju každodennú prácu. Nech ich majú za synov i priateľov28, a preto nech ich ochotne vypočujú a usilujú sa rozvíjať pastoračnú činnosť celej diecézy v dôveryplnom nažívaní s nimi.

Nech venujú pozornosť ich duchovným, intelektuálnym a materiálnym podmienkam, aby mohli sväto a nábožne žiť a verne i účinne konať svoju službu. Preto nech podporujú podujatia a usporadúvajú osobitné stretnutia, kde by sa kňazi z času na čas schádzali jednak na dlhšie duchovné cvičenia na obnovu svojho života, jednak na prehĺbenie svojich vedomostí v cirkevných vedách, zvlášť vo Svätom písme a v teológii, ďalej o dôležitých sociálnych problémoch a nových metódach pastorácie. Nech preukazujú účinné milosrdenstvo kňazom, ktorí sa nachádzajú v akomkoľvek nebezpečenstve alebo sa dopustili nejakých pokleskov.

Aby sa mohli primeranejšie starať o dobro veriacich podľa situácie každého z nich, nech sa usilujú náležite poznať ich potreby a podmienky, v ktorých žijú, uplatňujúc pritom vhodné prostriedky, najmä sociálny prieskum. Nech venujú pozornosť všetkým bez rozdielu veku, postavenia alebo národnosti, tak domácim, ako aj prisťahovalcom a cudzincom. Pri vykonávaní tejto pastierskej starostlivosti nech vyhradia svojim veriacim primeranú účasť na cirkevných záležitostiach a nech uznávajú aj ich povinnosť a právo aktívne spolupracovať na budovaní Kristovho tajomného tela.

Nech sa s láskou venujú oddeleným bratom a nech odporúčajú aj veriacim, aby sa voči nim správali s veľkou úctou a láskou, a nech napomáhajú ekumenizmus, ako ho chápe Cirkev29. Nech nosia v srdci i nepokrstených, aby aj ich osvietila láska Ježiša Krista, ktorého svedkami sú biskupi pred tvárou všetkých.

Osobitné formy apoštolátu

17.  Je potrebné napomáhať rozmanité formy apoštolátu, ako aj spoločnú koordináciu a vnútornú jednotu všetkých apoštolských diel v celej diecéze alebo v jej osobitných oblastiach pod vedením biskupa, aby tak všetky katechetické, misijné, charitatívne, sociálne, rodinné, školské a akékoľvek iné podujatia a ustanovizne, ktoré sledujú pastoračné ciele, vyvíjali a dávali do súladu svoju činnosť, z ktorej by jasnejšie vyplývala aj jednota diecézy.

Treba zdôrazňovať povinnosť veriacich, aby sa každý podľa svojich možností a schopností venoval apoštolátu, odporúčať im, aby sa zapojili do rozličných diel apoštolátu laikov, predovšetkým do Katolíckej akcie. Nech sa napomáhajú a podporujú ich združenia, ktoré priamo sledujú nadprirodzený cieľ, teda usilujú sa o dokonalejší život, o hlásanie Kristovho evanjelia všetkým ľuďom alebo o šírenie kresťanskej náuky a verejného uctievania Boha, prípadne tie, ktoré majú sociálne poslanie alebo sa venujú skutkom milosrdenstva a kresťanskej lásky.

Formy apoštolátu nech sa náležite prispôsobia dnešným potrebám, berúc do úvahy nielen duchovné a mravné, ale aj sociálne, demografické a ekonomické podmienky ľudí. Na účinné a úspešné dosiahnutie tohto cieľa sú veľmi užitočné sociálne a náboženské prieskumy prostredníctvom ustanovizní pastoračnej sociológie, ktoré sa vrelo odporúčajú.

Osobitná starostlivosť o niektoré skupiny veriacich

18.  Nech sa venuje osobitná pozornosť veriacim, ktorým sa pre životné okolnosti dostáva iba málo riadnej spoločnej pastoračnej starostlivosti farárov, resp. sa jej im vôbec nedostáva, ako sú napríklad veľmi mnohí vysťahovalci, exulanti a utečenci, ale aj námorníci, letecký personál, kočovníci a podobné skupiny ľudí. Treba tiež urobiť účelné pastoračné opatrenia v záujme duchovného života tých, ktorí dočasne prichádzajú do iných krajov, napríklad na rekreáciu.

Biskupské konferencie – najmä celonárodné – nech pozorne skúmajú naliehavé problémy, ktoré sa týkajú spomenutých skupín a nech im vo svornosti a spojenými silami zabezpečia a vhodnými prostriedkami a opatreniami umožnia duchovnú pomoc, pričom budú v prvom rade prihliadať na smernice Apoštolskej stolice30, ktoré už boli uverejnené, alebo sa uverejnia, primerane ich prispôsobiac časovým, miestnym a osobným podmienkam.

Sloboda biskupov a ich vzťahy so svetskou mocou

19.  Pri vykonávaní svojho apoštolského úradu, ktorý má za cieľ spásu duší, biskupi majú úplnú a dokonalú slobodu a nezávislosť od akejkoľvek občianskej moci. Preto im neslobodno ani priamo, ani nepriamo prekážať v plnení ich cirkevnej služby, ani sa im nesmie zabraňovať slobodný styk s Apoštolskou stolicou a inými cirkevnými vrchnosťami ani s vlastnými podriadenými.

Veď arcipastieri, venujúc sa duchovnej starostlivosti o svoje stádo, napomáhajú aj sociálny a občiansky pokrok a blahobyt, ak v rámci svojej pôsobnosti a spôsobom zodpovedajúcim biskupovi s tým cieľom činne spolupracujú s predstaviteľmi verejnej správy, učia zachovávať spravodlivé zákony a mať v úcte legitímne ustanovenú moc.