Ľudová pastorácia mladých

230. Okrem obvyklej pastoračnej práce, ktorú uskutočňujú farnosti a hnutia podľa určitých schém, je veľmi dôležité dať priestor „ľudovej pastorácii mladých“, ktorá má iné spôsoby, iný čas, iný rytmus, inú metodológiu. Je to širšia a flexibilnejšia pastorácia, ktorá na rozličných miestach, kde sa konkrétne pohybujú mladí, stimuluje prirodzených vodcov a charizmy, ktoré Duch Svätý už zasial medzi nimi. Predovšetkým ide o to, aby sme pred týchto mladých veriacich, ktorí sú prirodzenými vodcami vo svojich štvrtiach a rozličných prostrediach, nestavali prekážky, predpisy, kontroly a povinné štruktúry. My sa musíme obmedziť iba na to, aby sme ich sprevádzali a motivovali, dôverujúc trocha viac fantázii Ducha Svätého, ktorý pôsobí, ako chce.

231. Hovoríme o naozaj „ľudových“ lídroch, nie o tých elitných alebo uzavretých do malých skupiniek vyvolených. Aby boli schopní podnietiť ľudovú pastoráciu vo svete mladých, je potrebné, aby sa „naučili vnímať cítenie ľudí, stali sa ich hovorcami a pracovali na ich pozdvihnutí“.124 Keď hovoríme o „ľude“, nemyslíme tým spoločenské alebo cirkevné štruktúry, ale skôr ľudí, ktorí putujú nie ako jednotlivci, ale ako úzko spojené spoločenstvo všetkých a pre všetkých, ktoré nemôže dovoliť, aby najchudobnejší a najslabší zostali vzadu: „Ľud chce, aby všetci mali podiel na spoločných dobrách, a preto sa prispôsobuje kroku posledných, aby všetci spolu prišli do cieľa.“125 Ľudoví vodcovia sú teda tí, čo majú schopnosť zapojiť všetkých, zahrnúť medzi mladých aj tých najchudobnejších, najslabších, najviac obmedzovaných a zranených. Nie sú pre nich nepohodlní ani mladí, ktorí sú posiati ranami a pribití na kríž, a ani sa ich neľakajú.

232. V tej istej línii najmä u mladých, ktorí nevyrástli v kresťanských rodinách alebo v kresťanských inštitúciách a sú na ceste pomalého dozrievania, musíme podnecovať dobro, aké je len možné.126 Kristus nás upozornil, aby sme si nemysleli, že všetko je len dobré zrno (porov. Mt 13, 24 – 30). Niekedy preto, že chceme mať pastoráciu mladých aseptickú, čistú, ktorú charakterizujú abstraktné myšlienky, vzdialenú od sveta a ochránenú pred akoukoľvek poškvrnou, redukujeme evanjelium na ponuku, ktorá je jalová, nepochopiteľná, vzdialená od kultúry mladých a vhodná len pre elitu kresťanskej mládeže, ktorá sa cíti odlišná, ale v skutočnosti sa vznáša na hladine izolácie bez života a plodnosti. A tak spolu s kúkoľom, ktorý odmietame, vytrhávame alebo udúšame tisícky klíčkov, ktoré sa usilujú rásť v rámci hraníc.

233. Namiesto toho, aby sme mladých „udúšali systémom pravidiel, ktoré vytvárajú redukovaný a moralistický obraz kresťanstva, sme povolaní spoliehať sa na ich odvahu a vychovávať ich tak, aby preberali zodpovednosť, a pritom mať istotu, že aj chyby, zlyhania a krízy sú skúsenosti, ktoré môžu posilniť ich ľudskosť“.127

234. Na synode odznela výzva vyvinúť pastoráciu mladých, schopnú vytvárať priestory, ktoré by pojali všetkých, kde by bolo miesto pre každý typ mladého človeka a kde by sa reálne prejavilo, že sme Cirkev otvorených dverí. A nato, aby niekto mohol mať podiel na niektorých našich priestoroch venovaných mladým, nie je potrebné ani to, aby prijal v úplnosti celé učenie Cirkvi. Stačí postoj otvorenosti voči všetkým tým, ktorí majú túžbu a ochotu stretnúť sa so zjavenou Božou pravdou. Niektoré pastoračné ponuky si môžu vyžadovať, aby účastníci už mali za sebou určitú cestu viery, ale potrebujeme ľudovú pastoráciu mladých, ktorá by otvorila cesty a dala priestor všetkým a každému s jeho pochybnosťami, traumami, problémami a hľadaním identity, s jeho omylmi, príbehmi, skúsenosťou s hriechom a všetkými ťažkosťami.

235. Musí tu byť priestor aj pre „všetkých tých, čo majú iné životné vízie, vyznávajú inú vieru alebo o sebe vyhlasujú, že im je cudzí náboženský horizont. Všetci mladí, nikoho nevynímajúc, sú v Božom srdci, a teda aj v srdci Cirkvi. Musíme však úprimne uznať, že toto tvrdenie, ktoré znie z našich perí, nie vždy nachádza reálne vyjadrenie v našej pastoračnej činnosti: často zostávame uzavretí vo svojich prostrediach, kam neprenikne ich hlas, alebo sa venujeme menej náročným a vďačnejším aktivitám, udúšajúc zdravý pastoračný nepokoj, ktorý nás pohýna vyjsť z našich domnelých istôt. Evanjelium od nás však žiada, aby sme nabrali odvahu, a my to chceme robiť bez domýšľavosti, bez prozelytizmu, a tak dosvedčovať Pánovu lásku a podať ruku všetkým mladým sveta“.128

236. Keď pastorácia mladých prestane byť elitárska a rozhodne sa stať „ľudovou“, bude to pomalý, úctivý, trpezlivý, neúnavný a zanietený proces plný dôvery. Na synode bol predložený príklad emauzských učeníkov (porov. Lk 24, 13 – 35), ktorý môže byť modelom toho, čo sa deje v pastorácii mladých.

237. „Ježiš kráča s dvomi učeníkmi, ktorí nepochopili zmysel toho, čo sa s ním stalo, a vzďaľujú sa od Jeruzalema a zo spoločenstva. Aby mohol byť v ich spoločnosti, ide cestou s nimi. Kladie im otázky a trpezlivo počúva ich verziu faktov, aby im pomohol spoznať, čo prežívajú. Potom im s láskou a energicky ohlasuje Božie slovo, vedie ich, aby si udalosti, ktoré prežili, vyložili vo svetle Písem. Prijíma pozvanie, aby sa u nich zdržal, a keď sa začalo zvečerievať, vstupuje do ich noci. Keď ho počúvajú, zohrieva sa im srdce a myseľ osvecuje, pri lámaní chleba sa im otvoria oči. Teraz sa oni sami rozhodnú vydať bez váhania na cestu opačným smerom, aby sa vrátili do spoločenstva a podelili sa o skúsenosť zo stretnutia so vzkrieseným Pánom.“129

238. Rôzne prejavy ľudovej zbožnosti, zvlášť púte, priťahujú mladých, ktorí sa nezačleňujú ľahko do cirkevných štruktúr, a sú konkrétnym prejavom ich dôvery v Boha. Týmito formami hľadania Boha, prítomnými najmä u najchudobnejších mladých, ale aj na iných úsekoch spoločnosti, netreba pohŕdať, ale treba ich povzbudzovať a stimulovať. Pretože ľudová zbožnosť „je legitímnym spôsobom prežívania viery“130 a je „vyjadrením spontánnej misijnej činnosti Božieho ľudu“.131

Vždy misionármi

239. Chcem pripomenúť, že nie je potrebná dlhá cesta nato, aby sa mladí stali misionármi. Môžu nimi byť svojím spôsobom aj tí najslabší, hendikepovaní a zranení, pretože vždy treba umožniť, aby sa dobro odovzdávalo, aj keď koexistuje s mnohými krehkosťami. Mladý človek, ktorý ide na púť, aby si vyprosil pomoc Panny Márie, a pozve priateľa alebo spolužiaka, aby šiel s ním, robí týmto jednoduchým gestom vzácny misijný čin. Popri ľudovej pastorácii mladých je neoddeliteľne prítomná aj nekontrolovateľná ľudová misia, ktorá vybočuje zo všetkých cirkevných schém. Sprevádzajme ju, povzbudzujme, ale nenárokujme si príliš ju riadiť.