240. Ak vieme počúvať, čo nám hovorí Duch, musíme si uvedomiť, že pastorácia mladých musí byť vždy pastoráciou misionárskou. Mladí sa veľmi obohacujú, keď prekonávajú bojazlivosť a nachádzajú odvahu navštevovať domy, a takto nadväzovať kontakt so životom ľudí. Učia sa pozerať poza hranice svojej rodiny a svojej skupiny, začínajú chápať život v širšej perspektíve. Zároveň si posilňujú vieru a zmysel pre príslušnosť do Cirkvi. Misie mladých, ktoré sa po období prípravy obyčajne organizujú počas prázdnin, môžu u nich obnoviť skúsenosť viery a umožniť im aj seriózny prístup k povolaniu.

241. Mladí sú však schopní vytvárať nové misijné formy v najrozličnejších prostrediach. Napríklad, keďže sa tak dobre pohybujú v sociálnych sieťach, treba ich zapojiť do tejto činnosti, aby ich napĺňali Bohom, bratstvom, angažovanosťou.

Sprevádzanie zo strany dospelých

242. U mladých treba rešpektovať ich slobodu, ale potrebujú aj to, aby ich niekto sprevádzal. Rodina by mala byť prvým miestom sprevádzania. Pastorácia mladých predkladá projekt života založený na Kristovi: stavbu domu, rodiny postavenej na skale (porov. Mt 7, 24 – 25). Tento projekt, táto rodina sa zväčša konkretizuje v manželstve a manželskej láske. Preto je potrebné, aby pastorácia mladých a rodinná pastorácia boli v prirodzenej kontinuite, aby pôsobili koordinovane a integrovane, aby tak mohli primerane sprevádzať proces vývoja a prežívania povolania.

243. Komunita zohráva veľmi dôležitú úlohu v sprevádzaní mladých a celá sa má cítiť zodpovedná za to, aby ich prijímala, motivovala, povzbudzovala a stimulovala. Je v tom obsiahnutá aj skutočnosť, aby sa na mladých pozeralo s pochopením, úctou a láskou, a nie aby sme ich neustále posudzovali alebo vyžadovali od nich dokonalosť, ktorá nezodpovedá ich veku.

244. Na synode „mnohí hovorili o nedostatku skúsených ľudí, ktorí by sa venovali sprevádzaniu. Veriť v teologickú a pastoračnú hodnotu počúvania znamená aj premyslieť a obnoviť formy, akými sa bežne vyjadruje služba kňazov, a preveriť si jej priority. Okrem toho synoda uznáva potrebu prípravy zasvätených a laikov, mužov a žien, ktorí by boli kvalifikovaní na sprevádzanie mladých. Charizma počúvania, ktorú Duch Svätý vzbudzuje v spoločenstvách, by mohla dostať aj formu inštitucionálneho uznania pre cirkevnú službu“.132

245. Okrem toho treba sprevádzať zvlášť mladých, ktorí sa javia ako potenciálni lídri, aby sa mohli formovať a pripravovať. Mladí, ktorí sa zhromaždili pred synodou, žiadali, aby sa vyvinuli „nové programy pre líderstvo – na formáciu a neustály rozvoj mladých vodcov. Niektoré mladé ženy vnímajú nedostatok referenčných ženských postáv v Cirkvi, ktorej by aj ony chceli venovať svoje intelektuálne a profesionálne vlohy. Okrem toho sme presvedčení, že seminaristi a rehoľníci by mali byť schopnejší v sprevádzaní mladých, keď zastávajú takéto zodpovedné úlohy“.133

246. Samotní mladí nám opísali, aké charakteristické vlastnosti dúfajú nájsť v človeku, ktorý ich sprevádza, a vyjadrili to veľmi jasne: „Sprevádzajúci by mal mať tieto vlastnosti: byť verným kresťanom zaangažovaným v Cirkvi a vo svete; neustále sa usilovať o svätosť; byť niekým, kto dôveruje a nesúdi; aktívne načúvať potrebám mladých a dávať primerané odpovede; byť plný lásky a vedomý si seba samého; uznávať svoje hranice a byť skúsený, pokiaľ ide o radosti a bolesti duchovného života. Vlastnosťou prvoradej dôležitosti u tých, čo sprevádzajú, je uznanie svojej ľudskosti, teda že sú ľudskými bytosťami, ktoré sa niekedy aj mýlia: že nie sú dokonalými ľuďmi, ale hriešnikmi, ktorým sa odpustilo. Niekedy sa sprevádzajúci stavajú na piedestál a ich pád môže mať ničivé následky na schopnosť mladých naďalej sa angažovať v Cirkvi. Sprevádzajúci by nemali viesť mladých, ako keby boli pasívnymi nasledovníkmi, ale mali by kráčať po ich boku a dovoliť, aby sa mladí stali aktívnymi účastníkmi cesty. Mali by rešpektovať slobodu, ktorá je u mladého človeka súčasťou procesu rozlišovania, a poskytovať prostriedky, aby ho lepšie uskutočnil. Sprevádzajúci by mal byť hlboko presvedčený o schopnosti mladého človeka zúčastňovať sa na cirkevnom živote. Mal by v mladých pestovať semienka viery, ale nemal by očakávať, že bude hneď vidieť ovocie pôsobenia Ducha Svätého. Úloha sprevádzajúceho nie je a nemôže byť vyhradená len kňazom a zasväteným osobám, ale mali by ju zastávať aj laici. Všetci sprevádzajúci by mali dostať solídnu základnú formáciu a usilovať sa o  formáciu permanentnú.“134

247. Cirkevné výchovné inštitúcie sú bezpochyby komunitným prostredím sprevádzania, ktoré umožňuje orientovať mnohých mladých ľudí, najmä keď „sa usilujú prijímať všetkých mladých nezávisle od výberu náboženstva, kultúrneho pôvodu a osobnej, rodinnej alebo sociálnej situácie. Takto Cirkev poskytne základný vklad do integrálnej výchovy mladých v najrozličnejších častiach sveta“.135 Nevhodne by redukovali svoju úlohu, ak by stanovili prísne kritériá na prijímanie študentov alebo na ich zotrvanie s nimi, pretože by zbavovali mnohých mladých sprevádzania, ktoré by im pomohlo obohatiť svoj život.