30. Tieto aspekty Ježišovho života môžu byť inšpiráciou pre každého mladého človeka, ktorý sa rozvíja a pripravuje na plnenie svojho poslania. To so sebou prináša dozrievanie vo vzťahu k nebeskému Otcovi, vo vedomí, že je jedným z členov rodiny a komunity, a v otvorenosti nechať sa naplniť Duchom a dať sa viesť k plneniu poslania, ktoré mu Boh zveruje, k plneniu svojho povolania. Nič z tohto všetkého by sa nemalo v pastorácii mladých ignorovať, aby sme nevytvárali projekty, ktoré odizolujú mladých od rodiny a sveta, alebo z nich urobia vybranú menšinu, chránenú od každej nákazy. Potrebujeme skôr projekty, ktoré ich budú posilňovať, sprevádzať a usmerňovať v stretnutí s druhými, vo veľkodušnej službe, v poslaní.
31. Ježiš vás, mladých, neučí z diaľky alebo zvonka, ale vychádza z tej istej mladosti, ktorú s vami prežíva. Je veľmi dôležité kontemplovať mladého Ježiša, ako nám ho ukazujú evanjeliá, pretože on bol skutočne jeden z vás, a u neho možno rozpoznať mnoho aspektov, typických pre mladé srdcia. Vidíme to napríklad z týchto charakteristík: „Ježiš bezpodmienečne dôveroval Otcovi, pestoval priateľstvo so svojimi učeníkmi a zostal im verný aj v krízových okamihoch. Hlboko súcitil s najslabšími, zvlášť s chudobnými, chorými, hriešnikmi a vylúčenými. Mal odvahu čeliť náboženským a politickým predstaviteľom svojej doby; vedel, čo znamená byť nepochopený a odmietnutý; zakúsil strach z utrpenia a poznal krehkosť umučenia. Obrátil svoj zrak do budúcnosti a zveril sa do bezpečných rúk Otca a sile Ducha. V Ježišovi sa môžu nájsť všetci mladí.“9
32. Na druhej strane, Ježiš vstal z mŕtvych a chce nás urobiť účastnými na novosti vzkriesenia. Je pravou mladosťou zostarnutého sveta a je aj mladosťou vesmíru, ktorý čaká „v pôrodných bolestiach“ (Rim 8, 22), že sa oblečie do jeho svetla a života. V jeho blízkosti môžeme piť z pravého prameňa, ktorý udržuje živými naše sny, naše plány, naše veľké ideály a poháňa nás do ohlasovania života, ktorý sa oplatí žiť. Z dvoch zaujímavých detailov Markovho evanjelia môžeme vidieť povolanie k pravej mladosti vzkriesených. Pri Pánovom umučení sa objavuje bojazlivý mladík, ktorý chcel nasledovať Ježiša, ale utiekol nahý (porov. 14, 51 – 52), mladík, ktorý nemal silu riskovať všetko, aby nasledoval Pána. No pri prázdnom hrobe vidíme iného mladíka, „oblečeného do bieleho rúcha“ (16, 5), ktorý hovorí ženám, aby sa nebáli a ohlasovali radosť vzkriesenia (porov. 16, 6 – 7).
33. Pán nás volá zažať hviezdy v noci iných mladých. Pozýva nás pozerať na pravé hviezdy, na tie pestré znamenia, ktoré nám dáva, aby sme nezostali stáť, ale napodobňovali rozsievača, ktorý pozoruje hviezdy, skôr ako sa vydá poorať svoje pole. Boh pre nás zažína hviezdy, aby sme mohli kráčať ďalej: „A hviezdy svietia na svojich strážach a tešia sa; ak ich zavolá, odpovedia“ (Bar 3, 34 – 35). Ale Kristus sám je pre nás veľkým svetlom nádeje a sprievodcom v našej noci, pretože on je tá „žiarivá ranná hviezda“ (Zjv 22, 16).
34. Mladosť je skôr stav srdca než vek. A teda starobylá inštitúcia, akou je Cirkev, sa v rozličných fázach svojich veľmi dlhých dejín môže obnovovať a znova sa stať mladou. Vskutku, v najtragickejších chvíľach svojich dejín sa cíti povolaná vrátiť sa k podstate svojej prvej lásky. Keď Druhý vatikánsky koncil pripomína túto pravdu, tvrdí, že „Cirkev, obohatená dlhou minulosťou, v ktorej stále žila, kráčajúc k ľudskej dokonalosti v čase a k poslednému osudu dejín a života, je skutočnou mladosťou sveta“. V nej je vždy možné stretnúť sa s Kristom, „spoločníkom a priateľom mladých“.10
35. Prosme Pána, aby oslobodil Cirkev od tých, čo ju chcú urobiť starou, čo ju chcú upriamiť na minulosť, brzdiť ju, robiť nehybnou. Prosme aj za to, aby ju oslobodil od iného pokušenia: myslieť si, že je mladá, pretože prijíma všetko, čo jej ponúka svet; myslieť si, že sa obnoví tým, že ukryje svoje posolstvo a prispôsobí sa druhým. Nie. Je mladá vtedy, keď je sama sebou, keď denne prijíma stále novú silu z Božieho slova, z Eucharistie, z prítomnosti Krista a zo sily Ducha. Je mladá, keď je schopná neustále sa vracať k svojmu prameňu.
36. Je pravda, že my, členovia Cirkvi, nemáme byť čudáci. Všetci majú cítiť, že sme ich bratia a susedia ako v prípade apoštolov, ktorí „boli milí celému ľudu (Sk 2, 47; porov. 4, 21. 33; 5, 13). Zároveň však musíme mať odvahu byť iní, poukázať druhým na sny, ktoré tento svet neponúka, svedčiť o kráse veľkodušnosti, služby, čistoty, pevnosti, odpustenia, vernosti povolaniu, modlitby, boja za spravodlivosť a spoločné dobro, lásky k chudobným, sociálneho priateľstva.
37. Kristova Cirkev môže vždy podľahnúť pokušeniu, že stratí nadšenie, pretože už nepočúva Pánovo volanie riskovať z viery, dávať všetko bez ohľadu na nebezpečenstvá; môže podľahnúť pokušeniu, že začne vyhľadávať falošné svetské istoty. Sú to práve mladí, ktorí jej môžu pomôcť zostať mladou, neskorumpovať sa, nezastaviť sa, nespyšnieť, nezmeniť sa na sektu, byť chudobnejšia a schopná vydať svedectvo, byť nablízku posledným a vyradeným, bojovať za spravodlivosť a s pokorou prijímať, keď od nej žiadajú vysvetlenie. Mladí môžu vniesť do Cirkvi krásu mladosti tým, že podnecujú jej „schopnosť tešiť sa z toho, čo sa začína, nezištne sa dávať, obnovovať sa a znova dobývať niečo nové“.11
38. Kto z nás už nie je mladý vekom, potrebuje príležitosti, aby zblízka počul hlas a podnety mladých; „blízkosť totiž vytvára podmienky nato, aby Cirkev bola priestorom na dialóg a vydávanie svedectva o bratstve, ktoré fascinuje“.12
Potrebujeme vytvárať väčší priestor, v ktorom bude znieť hlas mladých: „Počúvanie umožňuje výmenu darov, vytvára kontext na empatiu. [...] Zároveň určuje podmienky na ohlasovanie evanjelia, aby účinným a plodným spôsobom zasiahlo srdcia.“13
39. „Ak sa aj mnohým mladým javia slová ako Boh, náboženstvo a Cirkev prázdne, sú vnímaví na postavu Ježiša, keď sa im predstaví príťažlivým a účinným spôsobom.“14
Preto je potrebné, aby sa Cirkev príliš nezameriavala na seba, ale predovšetkým odrážala Ježiša Krista. To znamená s pokorou uznať, že niektoré konkrétne veci sa musia zmeniť, a preto je potrebné, aby zachytila vízie, ba aj kritiku mladých.