10. Obraz učiaceho Krista sa hlboko vtlačil do duše Dvanástich a prvých učeníkov a príkaz: „Choďte… a učte všetky národy“28
dal nový smer celému ich životu. Svedčí nám o tom svätý Ján vo svojom evanjeliu, keď uvádza Ježišove slová: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“29
Nie oni si volili nasledovať Ježiša, ale Ježiš si ich vyvolil, vodil ich so sebou a ustanovil ich už pred Veľkou nocou, aby šli a prinášali ovocie a aby ich ovocie zostávalo.30
Práve preto im po zmŕtvychvstaní formálne zveruje poslanie učiť všetky národy.
Celá kniha Skutky apoštolov dosvedčuje, že boli verní tomuto povolaniu a poslaniu, ktoré prijali. Členovia prvej kresťanskej komunity sa tu predstavujú ako „vytrvalo zotrvávajú na vyučovaní apoštolov a v bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.“31
Tu sa bezpochyby nachádza trvalý obraz Cirkvi, ktorá sa vďaka učeniu apoštolov rodí a neustále živí Pánovým slovom, oslavuje ho v eucharistickej obeti a svetu vydáva o ňom svedectvo v znamení lásky.
Protivníci s rozhorčením pozerali na účinkovanie apoštolov preto, lebo „im zazlievali, že učili ľud“32
a zakázali im ďalej vyučovať v Ježišovom mene.33
Vieme však, že práve v tomto bode apoštoli správne usudzovali, že je potrebné viac poslúchať Boha ako ľudí.34
11. Apoštoli sa od začiatku usilovali o to, aby sa na službe apoštolátu zúčastňovali aj iní.35
Odovzdávajú svojim nástupcom úlohu vyučovať; túto úlohu zverujú aj diakonom už od ich ustanovenia: „Štefan, plný milosti a sily“, neprestáva vyučovať, pobádaný múdrosťou Ducha.36
Apoštoli si k svojej úlohe vyučovať priberajú „mnohých iných učeníkov“;37
ale aj iní jednoduchí kresťania rozohnaní prenasledovaním „chodili a hlásali slovo“.38
Svätý Pavol je najhorlivejším hlásateľom tejto blahozvesti od Antiochie až po Rím, kde v poslednej správe, ktorú o ňom máme v Skutkoch, je človekom, ktorý „ohlasoval Božie kráľovstvo o Pánu Ježišovi Kristovi so všetkou odvahou a bez prekážky“.39
Jeho početné listy predlžujú a prehlbujú jeho učenie. Aj Petrove a Jánove listy, Jakubov a Júdov list sú takisto svedectvami o katechéze apoštolskej doby.
Evanjeliá ešte pred svojím napísaním predstavovali učenie živým slovom hlásaným kresťanským komunitám a majú viac-menej katechetickú štruktúru. Veď či sa rozprávanie svätého Matúša nenazývalo evanjeliom katechétu a svätého Marka evanjeliom katechumena?
12. Cirkev pokračuje v tomto učiteľskom poslaní apoštolov a ich prvých spolupracovníkov. Deň čo deň sa sama stávala učeníčkou Pána, a preto jej právom patrí názov „Matka a Učiteľka“.40
V poapoštolskej dobe od Klementa Rímskeho po Origena41
sa rodia pozoruhodné diela. Potom sme svedkami zaujímavého faktu: biskupi a pastieri, najmä tí najuznávanejší, predovšetkým v 3. a 4. storočí, pokladajú za najdôležitejšiu úlohu svojho biskupského poslania ústne alebo písomne podávať katechetickú náuku. Je to epocha Cyrila Jeruzalemského a Jána Zlatoústeho, Ambróza a Augustína, počas ktorej z pera toľkých cirkevných otcov vychádzajú diela, ktoré pre nás ostávajú vzormi (modelmi).
Nemožno tu nespomenúť, aspoň veľmi nakrátko, katechézy, ktoré napomáhali rozšírenie a cestu Cirkvi v rozličných epochách dejín na všetkých kontinentoch a v najrôznejších sociálnych súvislostiach. Zaiste nikdy nechýbali ťažkosti, no Pánovo slovo – podľa apoštola Pavla – sa cez stáročia rýchlo šírilo a preslávilo.42
13. Služba katechézy čerpá vždy novú energiu z koncilov. Tridentský koncil je v tomto ohľade príkladom, ktorý treba podčiarknuť: vo svojich konštitúciách a dekrétoch dal prednosť katechéze; je pôvodcom „Rímskeho katechizmu“, ktorý sa nazýva aj „Tridentským“ a tvorí prvotriedne dielo ako súhrn kresťanského učenia a tradičnej teológie pre kňazov; v Cirkvi vyvolalo pozoruhodnú organizáciu katechézy; pobádalo duchovných k povinnostiam katechetickej výučby; vďaka dielam svätých teológov, akými boli svätý Karol Borromejský, svätý Róbert Bellarmín a svätý Peter Kanizius, ktorý zostavil katechizmy, ktoré sú vzhľadom na svoju dobu skutočnými vzormi. Kiežby Druhý vatikánsky koncil vzbudil podobné nadšenie a skutky v našich dňoch!
Aj misie sú privilegovaným terénom na uplatnenie katechézy. Skoro po dvetisíc rokoch sa Boží ľud neprestal vychovávať vo viere podľa vhodných foriem prispôsobených rozličným podmienkam veriacich a rozmanitým náboženským okolnostiam.
Katechéza je úzko spätá s celým životom Cirkvi. Od nej podstatne závisí nielen zemepisné rozšírenie a číselný rast, ale aj – a ešte viac – vnútorný rozmach Cirkvi, jej súlad s Božím plánom. Viaceré poučenia zo spomenutých skúseností z Cirkevných dejín si – okrem mnohých iných – zasluhujú, aby sme ich mali stále na pamäti.
14. Predovšetkým je úplne jasné, že katechéza bola pre Cirkev vždy svätou povinnosťou a neodvolateľným právom. Na jednej strane je istotne povinnosťou, ktorá vyplýva z Pánovho príkazu a zaväzuje najmä tých, čo sú v Novom zákone pozvaní do dušpastierskej služby. Na druhej strane sa môže takisto hovoriť o práve: z teologického hľadiska každý pokrstený mocou samého krstu má právo dostať od Cirkvi výučbu a formáciu, ktoré mu pomôžu dosiahnuť pravý kresťanský život; potom v perspektíve ľudských práv má každá osoba právo hľadať náboženskú pravdu a slobodne sa jej pridŕžať, čiže vymyká sa spod každého nátlaku zo strany jednotlivcov, sociálnych skupín alebo akejkoľvek ľudskej moci, takže v náboženskej oblasti nikto nemôže byť nútený konať proti svojmu svedomiu, ani sa mu nesmie zabraňovať konať podľa svojho svedomia.“43
Preto sa katechetická činnosť musí konať v priaznivých časových a miestnych podmienkach, musí mať prístup k hromadným oznamovacím prostriedkom a k primeraným pracovným pomôckam, bez diskriminácie voči rodičom, katechizovaným a katechétom. Toto právo sa dnes stále viac uznáva, aspoň v hlavných princípoch, ako o tom svedčia vyhlásenia alebo medzinárodné zmluvy, v ktorých – s istými obmedzeniami – možno spoznať túžby svedomia väčšiny dnešných ľudí.44
No toto právo mnohé štáty porušujú, takže katechézu vykonávať, podnecovať alebo prijímať sa stáva trestným činom, podrobeným sankciám. A preto spolu so synodálnymi otcami dôrazne dvíham svoj hlas proti každej diskriminácii na poli katechézy a znova nástojčivo vyzývam zodpovedných činiteľov, aby úplne upustili od opatrení, ktoré porušujú ľudskú slobodu vo všeobecnosti a osobitne náboženskú slobodu.
15. Druhá úloha sa vzťahuje na miesto katechézy v pastoračných programoch Cirkvi. Čím viac Cirkev dokáže – na miestnej a všeobecnej úrovni – dať prvenstvo katechéze pred inými dielami a iniciatívami, ktorých výsledky by mohli byť veľkolepejšie, tým viac nachádza v katechéze účinný činiteľ konsolidácie svojho vnútorného života ako komunita veriacich a svojej vonkajšej činnosti ako komunita misionárska. V tomto 20. storočí, čo sa chýli ku koncu, Boh, ako aj udalosti, ktoré sú takisto Božími výzvami, vyzývajú Cirkev obnoviť svoju dôveru v katechetickú činnosť ako v absolútne prvoradú úlohu svojho poslania. Vyzývajú Cirkev, aby venovala katechéze svojich najlepších ľudí a sily, nešetriac pritom úsilím, námahou a materiálnymi prostriedkami, aby lepšie organizovala a pripravila kvalifikovaných pracovníkov. Nejde tu o jednoduchý ľudský výpočet, ale o postoj viery. A postoj viery sa vždy vzťahuje na dôveru Bohu, ktorý vždy odpovie.
16. Tretia úloha: katechéza vždy bola a zostane dielom, za ktoré nesie zodpovednosť celá Cirkev. No členovia Cirkvi majú rozličnú zodpovednosť, ktorá vyplýva z poslania každého z nich. Pastieri mocou svojho poslania majú na rozličných stupňoch najvyššiu zodpovednosť za prípravu vedenia, orientáciu a zosúladenie katechézy. Prvoradú zodpovednosť, ktorá ho v tejto oblasti zaväzuje, má pápež: nachádza v nej dôvod pastoračnej starostlivosti, no predovšetkým prameň radosti a nádeje. Kňazi, rehoľníci a rehoľníčky majú v katechéze privilegované pole svojho apoštolátu. Rodičia majú osobitnú zodpovednosť v inej rovine. Učitelia, rozličné cirkevné osoby, katechéti a popri nich aj pracovníci zodpovední za spoločenské oznamovacie prostriedky – všetci majú v rozličnej miere presne určenú zodpovednosť za formáciu svedomia veriaceho, ktorá je dôležitá pre život Cirkvi a odzrkadľuje sa na živote samej spoločnosti. Vzbudenie živého a činného povedomia tejto zodpovednosti, diferencovanej, ale aj spoločnej, môže byť v celej Cirkvi a v každom jej sektore jedným z najlepších výsledkov Generálneho zhromaždenia synody, venovanej úplne katechéze.
17. Napokon, katechéza potrebuje ustavičnú obnovu, isté obohatenie vlastného pojmu vo svojich metódach, v hľadaní a používaní primeraných výrazov a nových prostriedkov pri hlásaní posolstva. Táto obnova nemá vždy rovnaký úspech a synodálni otcovia popri nepopierateľnom pokroku v životnosti katechetickej činnosti a sľubnej iniciatíve realisticky uznali aj hranice, medze alebo aj „nedostatky“ toho, čo sa doteraz vykonalo.45
Tieto hranice a nedostatky sú osobitne vážne, keď sa vystavujú pokušeniu narušiť celistvosť obsahu. „Posolstvo Božiemu ľudu“ veľmi dobre vyzdvihlo, že „zvykové opakovanie, ktoré zavrhuje každú zmenu a nerozvážna improvizácia, ktorá ľahkovážne odbavuje problémy, sú pre katechézu rovnako nebezpečné“.46
Rutinné opakovanie prináša stagnáciu, letargiu a nakoniec paralýzu. Nerozvážna improvizácia vyvoláva zmätok u katechizovaných a ich rodičov, ak ide o deti, najrozličnejšie odchýlky a úchylky, prerušenie a nakoniec aj úplný rozklad jednotnosti. Je potrebné, aby dnes Cirkev dokázala – ako to vedela urobiť v iných historických epochách – múdrosť, odvahu a evanjeliovú vernosť pri hľadaní a otváraní ciest a nových perspektív pre katechetické vyučovanie.
18. Katechézu nemožno oddeliť od celkovej pastoračnej a misionárskej iniciatívy Cirkvi. Predsa však má svoju špecifickosť, ktorou sa často zaoberalo IV. generálne zhromaždenie synody biskupov jednak počas prípravy, jednak v jej priebehu. Tento problém zamestnáva aj verejnú mienku v Cirkvi a mimo nej.
Tu nie je namieste podať prísnu a formálnu definíciu katechézy, keďže ju dostatočne vysvetlilo „Generálne direktórium katechézy“.47
Je úlohou špecialistov stále viac vysvetľovať jej obsah a rozčlenenie.
Zoči-voči nejasnostiam v praxi na správne pochopenie katechézy jednoducho pripomíname niektoré podstatné body – už presne stanovené v cirkevných dokumentoch – bez ktorých by hrozilo riziko, že nezachytíme jej celý význam a dosah.
Vo všeobecnosti môžeme zdôrazniť, že katechéza je výchova detí, mladých a dospelých vo viere, ktorá v sebe osobitne zahrnuje vyučovanie kresťanskej náuky, všeobecne podávané organickým a systematickým spôsobom, aby sa uviedli do plného kresťanského života. Z tohto dôvodu, aby sa formálne vyhlo konfúzii, katechéza sa rozčleňuje na isté úseky pastoračného poslania Cirkvi, ktoré majú katechetickú funkciu, pripravujú katechézu alebo z nej vyplývajú: prvé ohlasovanie evanjelia alebo misionárske vyučovanie pomocou kerygmy, aby vzbudili vieru; apologetika alebo hľadanie dôvodov viery; skúsenosť kresťanského života; slávenie sviatostí; začleňovanie sa do cirkevného spoločenstva; apoštolské a misionárske dosvedčovanie (svedectvo).
Predovšetkým pripomíname, že medzi katechézou a evanjelizáciou nejestvuje odluka ani protirečenie, ba ani priama a jednoduchá totožnosť, ale jestvujú medzi nimi úzke integračné vzťahy, ktoré sa vzájomne dopĺňajú. Apoštolská exhortácia Evangelii Nuntiandi z 8. decembra 1975 o evanjelizácii moderného sveta správne podčiarkovala, že evanjelizácia – ktorej cieľom je odovzdať blahozvesť celému ľudstvu, aby z nej žilo – je bohatou, zložitou a dynamickou realitou, ktorú vytvárajú prvky – alebo lepšie – podstatné prvky, ale navzájom sa líšiace, ktoré treba chápať v ich celistvosti; v jednote jedného – jediného hnutia.48
Katechéza je práve jedným z týchto prvkov – a to veľmi dôležitým! – celého procesu evanjelizácie.
19. Špecifickosť katechézy na rozdiel od počiatočného hlásania evanjelia, ktorého výsledkom je obrátenie, smeruje k dvojakému cieľu: napomôcť dozrievanie počiatočnej viery a vychovávať skutočného Kristovho učeníka prostredníctvom hlbšieho a systematického poznania osoby a posolstva Pána Ježiša Krista.49
No v katechetickej praxi si treba všímať fakt, že prvá evanjelizácia často chýbala. Istý počet detí, pokrstených v útlom veku, prichádza na farskú katechézu bez akejkoľvek iniciácie k viere a bez nejakého výslovného a osobného priľnutia k Ježišovi Kristovi. Majú iba schopnosť veriť, vliatu do ich srdca krstom a prítomnosťou Ducha Svätého; predsudky rodinného prostredia, málo kresťanský alebo pozitivistický duch výchovy veľmi rýchlo ich pôsobenie maria. A treba k nim pridať iné deti, nepokrstené, pre ktoré rodičia len neskoro prijímajú náboženskú výchovu: pre isté technické príčiny ich katechumenálne obdobie vo väčšine prípadov často prebieha vo väčšine prípadov počas obyčajnej katechézy. Okrem toho mnoho pokrstených detí a dospievajúcich, ktorí prijali systematickú katechézu a sviatosti, ešte dlhý čas váhajú zaangažovať svoj život pre Ježiša Krista, ak sa priamo neusilujú vyhnúť sa náboženskej výchove v mene svojej slobody. Napokon, sami dospelí nie sú odolní proti pochybnostiam a pokušeniam opustiť vieru – pod vplyvom neveriaceho okolia. To znamená, že „katechéza“ musí často nielen živiť a zveľaďovať vieru, ale ju aj neustále prebúdzať pomocou milostí, otvárať srdcia, pracovať na obrátení, pripravovať úplné priľnutie k Ježišovi Kristovi tých, ktorí sú ešte iba na prahu viery. Táto starostlivosť čiastočne udáva tón, reč a metódu katechézy.