30. Pokiaľ ide o obsah katechézy, zasluhujú si dnes osobitnú pozornosť tri dôležité body.
Prvý sa týka celistvosti obsahu. Aby obeta vlastnej viery75
bola dokonalá, kto sa stane učeníkom Kristovým, má právo prijať „slovo viery“76
neokyptené, nesfalšované, nezmenšené, ale úplné a celistvé, vo všetkej jeho dôslednosti a životnosti. Zradiť v niečom integritu posolstva znamená nebezpečne okliesniť katechézu a kompromitovať ovocie, ktoré právom očakáva Kristus a cirkevné spoločenstvo. Zaiste nie je náhodou, že konečný rozkaz Ježiša v evanjeliu Matúša má pečať istej totality: „Daná mi je všetka moc… Učte všetky národy…, naučte ich zachovávať všetko… Ja som s vami po všetky dni.“ Preto, keď človek vytuší „vznešenosť poznať Ježiša Krista“77, s ktorým sa stretol vo viere, zatúži, azda podvedome, viac a lepšie ho poznať cez kázanie a učenie „podľa pravdy, ktorá je v Ježišovi“78; tu neplatí nijaká zámienka, aby sa mu odmietla akákoľvek účasť na tomto poznaní. Aká by to bola katechéza, ktorá by nepodávala úplnú pravdu o stvorení človeka a jeho hriechu, o vykupiteľskom pláne nášho Boha a jeho dlhej a láskyplnej príprave, o Vtelení Božieho Syna a Márie Nepoškvrnenej Božej Matke, vždy Panny, povýšenej s telom a dušou do nebeskej slávy a jej poslaní v tajomstve spásy, o tajomstve neprávosti v našom živote79
a Božej moci, ktorá nás od neho oslobodzuje, o potrebe pokánia a askézy, o sviatostných a liturgických úkonoch, o skutočnej eucharistickej prítomnosti, o účasti na božskom živote tu na zemi a vo večnosti atď. A tak nijaký skutočný katechéta nemôže zákonite a podľa ľubovôle robiť istý výber z pokladu viery medzi tým, čo považuje za dôležité a tým, čo považuje za nedôležité, aby jedno vyučoval a druhé odmietal.
31. Z tohto vyplýva druhá pripomienka: je možné, že v dnešnej katechéze budú metodické alebo pedagogické dôvody určovať organizáciu podávania bohatstiev obsiahnutých v katechéze skôr jedným ako druhým spôsobom. Úplnosť jej obsahu zaväzuje k duchovnej vyrovnanosti a organickej a hierarchickej povahe, ktoré umožnia učiť pravdy, uvádzať normy, ukazovať cesty kresťanského života s takou vážnosťou, aká im prináleží. Je možné, že istý spôsob vyjadrovania je na podávanie tohto obsahu niektorej osobe alebo skupine osôb vhodnejší. Takýto výber bude možno uplatňovať natoľko, nakoľko sa nebude vnucovať teóriami alebo viac-menej subjektívnymi náhľadmi, poznačený istou ideológiou, ale bude inšpirovaný pokornou starostlivosťou čo najlepšie vystihnúť obsah, ktorý musí ostať neporušený. Používaná metóda a výklad musia ostať pravými tlmočníkmi neporušenosti obsahu a nie iba časťou náuky „o večnom živote“80
a smerníc „na cestách života“.81
32. Veľké hnutie, zaiste inšpirované Ježišovým Duchom, ktorý už viac rokov vedie katolícku Cirkev k tomu, aby hľadala s inými cirkvami alebo kresťanskými vyznaniami rekonštrukciu dokonalej jednoty, ktorú chcel mať Pán, ma vedie k rozhovoru o ekumenickom charaktere katechézy. Toto hnutie sa výrazne predstavilo na Druhom vatikánskom koncile82
a od koncilu dostalo v Cirkvi nový rozmach, ktorý sa prejavil prekvapujúcou sériou faktov a iniciatív, známych všetkým.
Katechéza si nemôže nevšímať tento ekumenický rozmer, pretože všetci veriaci, podľa vlastnej schopnosti a postavenia v Cirkvi, sú povolaní zúčastniť sa na hnutí, ktoré vedie k jednote.83
Katechéza bude mať ekumenický rozmer, ak bez zamlčovania, že plnosť zjavených právd a prostriedkov spásy ustanovených Kristom sa nachádza v katolíckej Cirkvi84, zachová úprimnú úctu v slovách a postojoch voči cirkevným komunitám, ktoré nie sú v dokonalej jednote s touto Cirkvou.
Preto je veľmi dôležité korektne a lojálne predstaviť iné cirkvi a cirkevné spoločenstvá, ktorými si Kristov Duch posluhuje ako prostriedkami spásy; a „okrem toho sa môžu vyskytovať aj mimo viditeľných hraníc niektoré, ba mnohé a významné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo svojom celku buduje a živí sama katolícka Cirkev“.85
Medzi iným takéto ich predstavenie pomôže katolíkom jednak prehĺbiť vlastnú vieru a jednak im umožní lepšie poznať a vážiť si iných kresťanských bratov, a tak uľahčí hľadanie spoločnej cesty k plnej jednote v plnej pravde. Malo by pomáhať aj nekatolíkom lepšie poznať a vážiť si katolícku Cirkev a jej presvedčenie, že je „všeobecným nástrojom spásy“.
Katechéza bude mať ekumenický rozmer a okrem toho vzbudí a udrží pravú túžbu po jednote; ba ešte viac, ak bude nabádať k úprimnému úsiliu – a v tom aj k úsiliu očistiť sa v pokore a v ohni Ducha Svätého, aby sa tak z cesty odstránili prekážky – nie pre pohodlný irenizmus v zanedbávaní a ústupkoch v náukovej oblasti, ale pre dokonalú jednotu, keď to Pán bude chcieť a tak, ako to on bude chcieť.
Napokon katechéza bude ekumenická, ak sa bude usilovať pripraviť deti a mládež, ako aj dospelých katolíkov žiť spolu s nekatolíkmi a zachovať si svoju katolícku identitu v úcte k viere iných pri rešpektovaní ich vierovyznania.
33. V prostredí náboženskej plurality môžu biskupi zvážiť, či je vhodné alebo aj potrebné prijať isté skúsenosti spolupráce na poli katechézy medzi katolíkmi a inými kresťanmi na doplnenie normálnej katechézy, ktorú v každom prípade majú dostať katolíci. Tieto skúsenosti majú svoje teologické odôvodnenie v prvkoch, ktoré sú spoločné všetkým kresťanom.86
Predsa však spoločenstvo viery medzi katolíkmi a inými kresťanmi nie je úplné a dokonalé; ba v istých prípadoch jestvujú hlboké rozdiely. V dôsledku toho je táto ekumenická spolupráca zo samej svojej podstaty obmedzená: nikdy sa nesmie zredukovať na spoločné minimum. Katechéza navyše nespočíva iba vo vyučovaní, ale aj v uvádzaní do celého kresťanského života, v plnej účasti na sviatostiach Cirkvi. Preto je potrebné tam, kde sa už uplatňuje ekumenická skúsenosť na poli katechézy, bedliť nad tým, aby bola formácia katolíkov v oblasti výučby a kresťanského života zabezpečená v lone katolíckej Cirkvi.
Viacerí biskupi počas synody spomenuli prípady, podľa nich vždy častejšie, v ktorých civilné vrchnosti alebo iné okolnosti ukladajú v školách niektorých krajín vyučovanie kresťanského náboženstva podľa svojich príručok a rozvrhov, spoločných pre katolíkov a nekatolíkov. Sotva sa môže povedať, že tu ide o pravú katechézu. Ale aj takéto vyučovanie má svoj ekumenický význam, ak nepredpojato predstavuje kresťanské učenie. V prípade, že okolnosti vnucujú toto vyučovanie, je dôležité, aby bola iným spôsobom zaistená a o to s väčšou starostlivosťou uskutočňovaná špecificky katolícka katechéza.
34. Tu je potrebné dodať iné upozornenie, ktoré je v tej istej línii, aj keď pod iným zorným uhlom. Stáva sa, že v niektorých štátnych školách žiaci dostávajú knihy, v ktorých sa z hľadiska kultúry – histórie, morálky alebo literatúry – predstavujú rozličné náboženstvá, včítane katolíckeho. Objektívne predstavenie historických faktov rozličných náboženstiev a kresťanských vierovyznaní môže v tomto prípade prispieť k lepšiemu vzájomnému porozumeniu. Vtedy je potrebné bedliť a robiť všetko možné, aby údaje boli skutočne objektívne, bez vplyvu ideologických a politických systémov alebo predsudkov, zdanlivo vedeckých, ktoré by skreslili skutočnú pravdu. V každom prípade sa tieto príručky, samozrejme, nemôžu považovať za katechetické diela; aby také boli, chýba im svedectvo veriacich, ktorí vysvetľujú vieru iným veriacim a chápanie kresťanských tajomstiev a katolíckej osobnosti, ktoré sa čerpajú z viery.
35. Môj predchodca Pavol VI. určil pre IV. generálne zhromaždenie synody biskupov tému: „Katechéza dnešných čias, s osobitným zreteľom na deti a mládež.“ Bezpochyby, prudký rozvoj mladých tvorí najbohatší prísľub nádeje a súčasne znepokojenia pre veľkú časť dnešného sveta. Niektoré krajiny, osobitne rozvojové, majú viac ako polovicu obyvateľstva pod dvadsaťpäť alebo tridsať rokov. To znamená milióny a milióny detí a mladých, ktorí sa pripravujú na svoju budúcnosť v dospelom veku. A nejde iba o číselný faktor: niektoré nedávne udalosti, ako aj každodenná kronika nám hovoria, že toto nespočetné množstvo mladých, aj keď ich ovláda neistota a strach, alebo zavádza únik do ľahostajnosti a k droge, ba pokúša nihilizmus a násilie, väčšinou predstavuje veľkú silu, ktorá aj uprostred nemalých rizík chce budovať budúcu civilizáciu.
A my sa vo svojom pastoračnom úsilí pýtame: ako priblížiť tomuto množstvu detí a mládeže Ježiša Krista, Boha, ktorý sa stal človekom a ukázať im ho nielen v nadšení prvého prchavého stretnutia, ale v každodennom prehĺbenejšom a jasnejšom poznaní jeho posolstva, Božieho plánu, ktorý chcel zjaviť; pozvania, ktoré ponúka každému; Kráľovstva, ktoré chce nastoliť na tomto svete s „malým stádom“87
tých, ktorí v neho veria a ktoré sa doplní iba vo večnosti? Ako ich oboznámiť so zmyslom, dosahom základných požiadaviek, so zákonom lásky, s prísľubmi, nádejami tohto Kráľovstva?
Tu treba uviesť viaceré pripomienky a upozornenia na špecifické a charakteristické vlastnosti katechézy, ktoré sa vzťahujú na rozličné etapy obdobia ľudského života.
36. Rozhodujúci význam má často to, čo malé dieťatko dostáva od svojich rodičov a od rodinného prostredia ako prvé poznatky katechézy. Bude to azda iba jednoduché poukázanie na nebeského Otca, dobrého a starostlivého, ku ktorému sa naučí obracať svoje srdce. Kratučké modlitby, ktoré sa dieťatko naučí žvatlať, budú začiatkom láskyplného dialógu s týmto skrytým Bohom, ktorého slovo bude potom počúvať. Nemožno ani dosť zdôrazniť kresťanským rodičom, aby nezanedbali predčasnú iniciáciu, pri ktorej sa schopnosti dieťaťa zapájajú do životného vzťahu s Bohom. Toto veľmi dôležité dielo si vyžaduje veľkú lásku a hlbokú úctu k dieťaťu, ktoré má právo, aby sa mu kresťanská viera predstavila jednoducho a pravdivo.
37. Čoskoro potom príde či už v škole, v kostole, vo farnosti alebo v prostredí náboženskej asistencie v katolíckom kolégiu alebo v štátnej škole, súčasne s otváraním sa širšiemu sociálnemu kruhu obdobie katechézy na uvedenie dieťaťa organickým spôsobom do života Cirkvi, pričom zahŕňa aj bezprostrednú prípravu na prijatie sviatostí: je to katechéza počiatočná, ale nie zlomkovitá, fragmentárna, pretože musí odhaľovať, aj keď elementárnym spôsobom, všetky hlavné tajomstvá viery a ich dopad na mravný a náboženský život chlapca a dievčaťa; katechéza, ktorá dáva zmysel sviatostiam, no súčasne z prežívaných sviatostí utvára životný rozmer, ktorý ju neobmedzuje iba na doktrinálnu funkciu a odovzdáva dieťaťu radosť, že je Kristovým svedkom v osobitnom prostredí, v ktorom žije.
38. Potom príde puberta a mladícky vek (adolescencia) so všetkým tým, čo veľké a riskantné toto životné obdobie prináša. Je to obdobie objavovania seba samého a vlastného vnútorného sveta, obdobie veľkolepých plánov, čas, keď sa prebúdzajú city lásky, biologické hnutia sexuality a túžba byť spolu, obdobie osobitnej intenzívnej radosti s opájajúcim objavovaním života. No často je to aj vek najnaliehavejších otáznikov, úzkostlivých a dokonca neúspešných hľadaní istej nedôvery voči iným so škodlivým uzatváraním sa do seba, vek prvých sklamaní a prvých trpkých zážitkov. Katechéza si nemôže nevšímať takéto aspekty, ktoré sa v tomto chúlostivom úseku života ľahko menia. Katechéza schopná viesť dospievajúceho k revízii vlastného života a k dialógu, katechéza, ktorá si dobre všíma jeho vážne problémy – sebadarovanie, vieru, lásku a jej sprostredkovanie, ktorým je sexualita – môže mať pre dospievajúceho rozhodujúci význam. Poukázanie na Ježiša Krista ako na priateľa, vodcu a vzor, obdivuhodný síce a predsa napodobňovateľný; objavenie jeho posolstva, ktoré dáva odpoveď na základné otázky; objavenie plánu lásky Krista Spasiteľa ako vtelenie jedinej pravej lásky a možnosť spojiť všetkých ľudí – všetko toto môže poskytnúť základ pre autentickú výchovu vo viere. Predovšetkým však tajomstvá Ježišovho umučenia a smrti, ktorým svätý Pavol pripisuje zásluhu nášho slávneho zmŕtvychvstania, môžu veľa povedať svedomiu a srdcu dospievajúceho a vrhnúť svetlo na jeho prvé utrpenia a na utrpenia sveta, ktoré vidí okolo seba.
39. S mladosťou prichádza čas veľkých rozhodnutí. Mladý človek, možno podporovaný členmi rodiny a priateľmi, predsa však ponechaný sám na seba a na svoje vlastné mravné svedomie, bude musieť vziať na seba zodpovednosť za svoj osud, a to vždy častejšie a rozhodnejšie. Dobro a zlo, milosť a hriech, život a smrť sa v jeho vnútri vždy častejšie postavia proti sebe ako isté morálne kategórie, ale aj, a predovšetkým, ako základné možnosti voľby, ktoré bude musieť prijať alebo odmietnuť s jasným vedomím a zodpovedne. Je evidentné, že katechéza, ktorá zatracuje egoizmus v mene veľkodušnosti; ktorá bez naivnosti alebo klamlivého schematizmu hlása kresťanský zmysel práce, spoločného dobra, spravodlivosti a lásky; katechéza pokoja medzi národmi a promócie ľudskej dôstojnosti, rozvoja, oslobodenia, ktoré sa spomínajú v najnovších cirkevných dokumentoch,88
(takáto katechéza šťastne vštepuje do duše mladých naozaj náboženské skutočnosti), sa nikdy nesmie zanedbať. Katechéza sa stáva veľmi dôležitou vo chvíli, keď sa môže evanjelium predstaviť, pochopiť a prijať ako schopné dať zmysel životu, a teda inšpirovať ináč nepochopiteľné postoje: zriekanie sa, zbavovanie sa bohatstva, láskavosť, spravodlivosť, angažovanosť, zmierlivosť, zmysel pre Absolútno a neviditeľno atď., všetko faktory, podľa ktorých možno identifikovať mladíka medzi jeho spoločníkmi ako učeníka Ježiša Krista.
Katechéza takto pripravuje na veľkú kresťanskú angažovanosť v dospelom živote. Je isté, že mnohé z povolaní ku kňazskému a rehoľnému životu sa zrodili pri dobre uskutočňovanej katechéze v detstve a dospievaní. Teda od útleho detstva až po prah dospelosti sa katechéza stáva školou viery a sprevádza človeka v hlavných etapách života ako maják, ktorý osvetľuje cestu dieťaťu, dospievajúcemu a mladíkovi.