60. Niekedy zo samého pojmu viery vyplýva ešte subtílnejšia výzva. Niektoré súčasné filozofické školy, ktoré podľa zdania majú veľký vplyv na niektoré teologické prúdy, rady zdôrazňujú, že základným postojom človeka je hľadanie nekonečna, hľadanie, ktoré nikdy nedosiahne svoj predmet. V teológii tento názor na veci kategoricky tvrdí, že viera nie je dajakou istotou, ale dohadom, že nie je svetlom, ale skokom do tmy!
Tieto myšlienkové prúdy majú istú výhodu. Pripomínajú nám, že viera sa vzťahuje na veci, ktoré ešte nevlastníme, ale v ne dúfame, veci, ktoré teraz vidíme iba „akoby v zrkadle nejasným spôsobom“,103
veď Boh vždy prebýva v neprístupnom svetle.104
Pomáhajú nám, aby naše kresťanstvo neustrnulo v nehybnosti, ale aby skôr napredovalo ako náš otec vo viere Abraháma. A tým viac treba dbať, aby sa nepredstavovali ako isté tie veci, ktoré také nie sú.
Predsa však netreba upadnúť – ako sa to často stáva – do opačnej krajnosti. List Hebrejom hovorí: „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.“105
Ak ju naplno nevlastníme, máme o nej záruku a dôkaz. Keď vychovávame deti, dospievajúcich a mladých, nepredstavujeme im pojem viery úplne negatívne – ako absolútne neznámo, istý druh slepoty, svet nevychádza z ničoty, z jednoduchých ilúzií, z klamných mienok a neistôt, ale sa zakladá na slove Boha, ktorý sa nemýli, ani nás neklame, teda neustále buduje na neotrasiteľnej skale tohto slova. Je hľadaním Troch mudrcov idúcich za hviezdou,106
hľadaním, o ktorom Pascal na základe myšlienky svätého Augustína napísal: „Nebol by si ma hľadal (táto myšlienka má znieť: nebol by som Ťa hľadal – pozn. KVAS), keby si ma už nebol našiel.“107
Jedným z cieľov katechézy je dať mladým katechumenom jednoduché, ale spoľahlivé istoty, ktoré im pomôžu viac hľadať a lepšie poznať Pána Boha.
61. V tomto kontexte, súvise, sa mi zdá dôležité, aby sa dobre pochopila spojitosť medzi katechézou a teológiou.
Táto spojitosť sa veľmi zrejme javí hlbokou a životnou tomu, kto chápe nenahraditeľné poslanie teológie v službe viery. Netreba sa však diviť, že každý otras na teologickom poli vyvoláva takisto otrasy na pôde katechézy. Nuž v tejto pokoncilovej dobe Cirkev prežíva dôležitý, ale chúlostivý moment v teologickom bádaní. A to isté by sa mohlo povedať o hermeneutike na poli exegézy.
Synodálni Otcovia zo všetkých kontinentov čelili tomuto problému veľmi jasnou rečou: hovorili o „nestálej rovnováhe“, ktorá môže prejsť z teológie do katechézy, a takisto podčiarkli potrebu predísť tomuto zlu. Aj pápež Pavol VI. sa dotkol tohto problému s nie menej jasnými slovami v úvode slávneho vyznania viery,108
a v apoštolskej exhortácii, v ktorej pripomínal piate výročie zakončenia Druhého vatikánskeho koncilu.109
Patrí sa znova nástojiť na tomto bode. Teológovia a exegéti, vedomí si vplyvu svojich bádaní a tvrdení na katechetické vyučovanie, majú byť veľmi pozorní, aby nepredstavovali ako isté pravdy to, čo je sporné alebo čo je predmetom diskusie medzi expertmi. Čo sa týka katechétov, budú obozretní a preberú z teologického bádania iba to, čo môže osvietiť ich úvahu a ich výučbu a budú ako aj teológovia čerpať z pravých prameňov, vo svetle Učiteľského úradu. Nebudú mútiť mysle detí a mládeže v tomto štádiu katechézy neobvyklými a márnymi problémami a neplodnými diskusiami, ktoré svätý Pavol tak často odsudzuje vo svojich pastoračných listoch.110
Najvzácnejším darom, ktorý môže Cirkev ponúknuť súčasnému svetu, dezorientovanému a znepokojenému, je formovať v ňom kresťanov pevných v podstatných veciach a pokojne veselých vo svojej viere. Katechéza ich to naučí a aj sama bude mať z toho úžitok: „Človek, ktorý chce dôkladne pochopiť sám seba – a to nie iba z bezprostredných, čiastočných, často povrchných, ba dokonca zdanlivých kritérií svojho bytia – musí sa priblížiť ku Kristovi aj so svojím nepokojom a smrťou. Musí, aby sme tak povedali, vstúpiť, preniknúť do Krista celou svojou bytosťou, musí si „prisvojiť“, asimilovať celú skutočnosť jeho vtelenia a vykúpenia, aby tak znovu našiel sám seba.“111
62. Teraz, najmilší bratia a synovia, chcel by som, aby moje slová, chápané ako vážne a vrúcne povzbudenie mojej služby ako pastiera všeobecnej Cirkvi, zapálili vaše srdcia ako listy apoštola Pavla adresované jeho spolupracovníkom na diele evanjelizácie Títovi a Timotejovi, ako list svätého Augustína diakonovi Deogratiasovi, znechutenému ťažkou úlohou katechétu,112
ktorý je pravým traktátom o radosti evanjelizátora. Áno, túžim štedro zasiať odvahu, nádej a nadšenie do sŕdc všetkých zodpovedných, takých početných a rozličných, aby svojich poslucháčov zaúčali a zacvičovali do života podľa evanjelia.
63. Predovšetkým sa obraciam na vás, moji bratia biskupi: Druhý vatikánsky koncil vám už výslovne pripomenul vaše povinnosti na poli katechézy113
a Otcovia IV. zhromaždenia generálnej synody ich aj sami silno podčiarkli.
Najdrahší bratia, máte osobitné poslanie vo vašich cirkvách: vy ste v nich prví zodpovední za katechézu, ste katechéti par excellence. Delíte sa s pápežom, v duchu biskupskej kolegiality, o ťarchu katechézy v celej Cirkvi. Teda dovoľte, aby som vám hovoril s otvoreným srdcom!
Dobre viem, že deň čo deň vykonávate vždy zložitejšiu a náročnejšiu biskupskú službu. Nástojčivo na vás doliehajú tisícoraké záväzky: formácia nových kňazov za účinnej prítomnosti spoločenstiev veriaceho ľudu; živé a dôstojné slávenie bohoslužieb a sviatostí zameraných na povznesenie človeka a obranu jeho ľudských práv. Nech však váš záväzok napomáhať činnú a účinnú katechézu v ničom neustúpi nijakej inej starosti! Tento záväzok vás bude pobádať, aby ste vy sami podávali svojim veriacim náuku života. No musí vás pobádať aj k tomu, aby ste si vo svojich diecézach, v súlade s plánom a programom príslušnej Biskupskej konferencie vzali na seba hlavné vedenie katechézy tým, že sa obklopíte kompetentnými a dôveryhodnými spolupracovníkmi. Vašou hlavnou úlohou bude vzbudzovať a udržovať vo svojich miestnych cirkvách opravdivú záľubu pre katechézu. Záľubu, ktorá sa stelesní vo vhodnej a účinnej organizácii, ktorá zapojí do činnosti osoby, prostriedky, nástroje, ba aj potrebné ekonomické zdroje. Buďte si istí, že ak sa katechéza dobre koná v miestnych cirkvách, všetko ostatné pôjde ľahšie. Napokon – a treba vám to povedať – ak vám vaša horlivosť niekedy uloží nevďačnú povinnosť upozorniť na odchýlky a omyly, oveľa častejšie vám pripraví radosť a potechu, keď uvidíte rozkvet vašich cirkví, pretože sa v nich veriacim katechéza podáva podľa Pánovej vôle.
64. Čo sa týka vás, kňazi, hľa, pôda, na ktorej ste bezprostrednými spolupracovníkmi svojich biskupov. Koncil vás nazval „vychovávateľmi vo viere“;114
ako by ste nimi mohli byť lepšie, ako keď venujete svoje úsilie vzrastu vo viere vašich komunít? Či ste už na čele dajakej farnosti alebo vyučujúci na škole, gymnáziu alebo univerzite, zodpovední za pastoráciu na akejkoľvek rovine, animátori malých alebo väčších skupín a predovšetkým skupín mládeže, Cirkev od vás očakáva usilovnosť v dobre usporiadanom a orientovanom katechetickom diele. Diakoni a kandidáti na duchovnú službu, ak ich máte pri sebe, sú na túto službu rodenými spolupracovníkmi. Všetci veriaci majú právo na katechézu, všetci pastieri majú povinnosť sa o ňu postarať. Od civilných vrchností budem vždy žiadať, aby rešpektovali slobodu katechetického vyučovania; ale vy, služobníci Ježiša Krista – veľmi vás o to prosím z celého srdca – nikdy nedovoľte, aby pre nedostatok horlivosti alebo pre dajaké nešťastné ideologické predsudky ostali veriaci bez katechézy; aby sa nemohlo povedať: „Deti pýtali chlieb, a nebolo nikoho, kto by im ho lámal.“115
65. Mnohé rehoľné rodiny, mužské a ženské, vznikli pre to, aby kresťansky vychovávali deti a mládež, najmä tú najopustenejšiu. Rehoľníci a rehoľné sestry sa v priebehu dejín veľmi uplatnili v katechetickej činnosti Cirkvi a vykonávali v nej mimoriadne dôležitú a účinnú prácu. Keď zdôrazňujem spojenie medzi rehoľníkmi a duchovnými pastiermi a ďalej aktívnu účasť rehoľných komunít a ich členov na pastoračnom programe miestnych cirkví, z celého srdca povzbudzujem najmä vás, ktorých rehoľné zasvätenie ešte viac zaväzuje k službe Cirkvi, aby ste sa čo najlepšie pripravili na katechetické poslanie podľa rozličných chariziem vašich inštitútov a úloh, ktoré sú vám zverené, aby ste všade prinášali túto starostlivosť. Nech komunity zasvätia čo najviac svojich schopností a možností významnému dielu katechézy!
66. Chcem sa v mene celej Cirkvi poďakovať vám, farským katechétom, laikom a ešte vo väčšom počte katechétkam, čo ste sa všade na svete venovali náboženskej výchove mnohých generácií. Vaša často ponížená a skrytá činnosť, ale konaná s vrúcnou a veľkodušnou horlivosťou, je vynikajúcou formou laického, osobitne dôležitého apoštolátu tam, kde pre rozličné okolnosti deti a mladí nedostávajú primeranú náboženskú výchovu vo svojich rodinách. Koľkí z nás dostali od osôb, ako ste vy, prvé poznatky z katechizmu, koľkých ste pripravili na sviatosť zmierenia, prvé sväté prijímanie a birmovku? IV. generálne zhromaždenie synody na vás iste nezabudlo. Spolu s ním vás povzbudzujem k ďalšej spolupráci v živote Cirkvi.
Ale sú aj katechéti v misijných krajinách, a tí si celkom osobitne zasluhujú titul „katechétov“. Narodili sa už v kresťanských rodinách alebo sa obrátili na kresťanskú vieru a vzdelaní misionármi alebo inými katechétmi venovali dlhé roky svojho života katechizovaniu detí a dospelých vo svojich krajinách. Teraz kvitnúce cirkvi by sa bez nich nerozmáhali. Veľmi ma teší úsilie, ktoré vyvíja Posvätná kongregácia pre evanjelizáciu národov, aby zdokonaľovala formáciu týchto katechétov. Vďačne si spomínam na tých, ktorých Pán už povolal k sebe a zároveň prosím o príhovor tých, ktorých moji predchodcovia povýšili na slávu oltárov. Z celého srdca povzbudzujem tých, čo pracujú a želám si, aby mnohí iní nastúpili na ich miesto, aby sa ich počet rozrástol pre neobyčajne potrebné misijné dielo.
67. Teraz chcem znovu konkrétnejšie pripomenúť súvislosti, v ktorých obyčajne pracujú všetci katechéti a v súhrnnej forme uviesť „polia“ katechézy, z ktorých niektoré som už spomenul v VI. kapitole: farnosť, rodina, škola, hnutia.
Aj keď je pravda, že katechizovať sa môže na každom mieste, predsa chcem zdôrazniť – v zhode s mnohými biskupmi – že farská komunita má ostať animátorkou a privilegovaným pôsobiskom katechézy. Je pravda, že v mnohých krajinách sa farnosť vplyvom urbanizácie zmenila. Niektorí azda veľmi ľahko súhlasia s tým, že sa farnosť už pokladá za prekonanú, ba priam odsúdenú na zánik v prospech vhodnejších a účinnejších malých komunít. Tak či onak, farnosť stále zostáva hlavným centrom a oporným bodom pre veriacich, ale aj pre nepraktizujúcich kresťanov. Preto realizmus a múdrosť radia pokračovať v ceste, ktorá sa usiluje vrátiť farnosti tam, kde je to potrebné, vytvárať vhodnejšie štruktúry a predovšetkým nový rozmach pomocou rastúceho počtu kvalifikovaných, zodpovedných a šľachetných členov. To znamená, že je potrebné, aby sa katechéza konala vo farnosti na rôznych miestach: v rodinách, ktoré prijímajú deti alebo dospievajúcich, v náboženskom vyučovaní v štátnej škole, v katolíckych školských inštitútoch, v hnutiach apoštolátu, kde sa konajú katechetické kurzy, v strediskách otvorených pre všetkých mladých, vo víkendových podujatiach venovaných duchovnej formácii atď. Je krajne dôležité, aby všetky tieto katechetické kanály vyústili do tej istej spolupatričnosti k Cirkvi, do angažovania sa v spoločnosti v duchu evanjelia: „…jeden jediný Pán, jedna viera, jeden krst a jeden Boh a Otec…“116
Preto každá ústredná farnosť a každé zoskupenie menších farností majú vážnu povinnosť formovať zodpovedných spolupracovníkov oddaných katechetickej výchove kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky a laikov a postarať sa o potrebné zariadenie pre všetky potreby katechézy, rozširovať a prispôsobovať katechetické miesta podľa účelnosti, bdieť nad kvalitou náboženskej formácie a nad integráciou rozličných skupín do cirkevného spoločenstva.
Slovom, ako som už povedal, bez toho, že by sa určovali monopoly a strnulá jednoliatosť, farnosť ostáva privilegovaným miestom katechézy. Musí znova nájsť vlastné poslanie, byť rodinným domovom bratskej lásky, v ktorom si pokrstení a pobirmovaní uvedomia, že sú Božím ľudom. Tam sa im štedro podáva chlieb blahozvesti a chlieb Eucharistie v tom istom bohoslužobnom úkone;117
odtiaľ sa denne rozchádzajú na apoštolské cesty života tohto sveta.
68. Katechetická činnosť v rodine má osobitný, a v istom zmysle nenahraditeľný charakter; Cirkev ho právom zdôraznila najmä na Druhom vatikánskom koncile.118
Táto výchova k viere vykonávaná rodičmi – výchova, ktorá sa musí začať už od najútlejšieho veku detí119
– sa rozvíja postupne, keď si členovia rodiny navzájom pomáhajú rásť vo viere vďaka kresťanskému príkladu, často tichému, ale vytrvalému – v rytme každodenného života podľa evanjelia. Je účinnejšia, ak pri rodinných udalostiach – ako je prijatie sviatostí, slávenie veľkých liturgických sviatkov, narodenie dieťaťa, smútočná udalosť – rodičia zdôrazňujú ich kresťanský alebo náboženský obsah. Treba však ísť ďalej: kresťanskí rodičia sa v rodinnom kontexte usilujú sledovať a rozvíjať metodickejšie formovanie, ktoré dostali inde. Fakt, že pravdy o hlavných otázkach viery a kresťanského života sa takto znova obnovia v rodinnom ovzduší, preniknutom láskou a úctou, často umožní dať deťom rozhodujúcu orientáciu, ktorá pretrvá po celý život. Sami rodičia budú mať osoh z vynaloženého úsilia, pretože v takom katechetickom dialógu každý dostáva i dáva.
Rodinná katechéza teda predchádza, sprevádza a obohacuje každú inú formu katechézy. Okrem toho tam, kde protináboženské zákonodarstvo si dokonca nárokuje prekaziť náboženskú výchovu, kde rozšírená nevera alebo nástojčivá sekularizácia prakticky znemožňujú opravdivý náboženský rast, „vyučovanie náboženstva v rodine, ktorú možno nazývať domácou cirkvou“120
ostáva jediným prostredím, kde môžu deti a mladí dostať autentickú katechézu. Tak sa kresťanskí rodičia nikdy dostatočne nevynasnažia pripraviť sa na takú službu katechézy svojich detí, aby ju konali s neúnavnou horlivosťou. A takisto treba povzbudzovať osoby alebo inštitúcie, aby pomocou osobných stykov, stretnutí alebo schôdzok a najrozličnejšími pedagogickými prostriedkami pomáhali rodičom plniť ich úlohu, čím preukazujú katechéze neoceniteľnú službu.
69. Popri rodine a v úzkom spojení s ňou poskytuje katechéze nie zanedbateľné možnosti. V krajinách, žiaľ, stále je ich menej, kde sa výchova k viere môže uskutočňovať v rámci školy, má Cirkev povinnosť zaistiť ju čo najlepším spôsobom. Predovšetkým sa to vzťahuje – ako je samozrejmé – na katolícku školu. Či by si ešte zaslúžila toto pomenovanie, keby sa jej aj napriek vysokej úrovni vo výučbe profánnych predmetov odôvodnene mohli vyčítať nedbalosti a odchýlky práve v náboženskej výchove? Ani nech sa nehovorí, že sa vždy dáva implicitne alebo nepriamo! Vlastný charakter a hlboký zmysel katolíckej školy, pre ktorý by ju katolícki rodičia mali uprednostňovať pred inými, spočíva práve v kvalite náboženského vyučovania, začleneného do výchovy žiakov. Ak majú katolícke inštitúty rešpektovať slobodu svedomia, čiže zvonku nezaťažovať svedomie fyzickým alebo morálnym nátlakom, najmä čo sa týka náboženských úkonov dospievajúcich, majú aj vážnu povinnosť predkladať náboženské formovanie, ktoré sa prispôsobí často rozdielnym situáciám žiakov a pripomenie im volanie Boha slúžiť mu v duchu a v pravde podľa Božích a cirkevných prikázaní bez donucovania človeka, no predsa s jeho záväznosťou vo svedomí.
Ale myslím aj na školu nekonfesionálnu, štátnu. Vrúcne si želám, aby sa v súlade s ľudskými právami a právom rodín a pri rešpektovaní náboženskej slobody všetkých umožnila všetkým katolíckym žiakom duchovná výchova náboženským vyučovaním, ktoré závisí od Cirkvi, ale ktoré podľa krajín môže poskytovať škola sama alebo na základe dohody so štátnou správou podľa školských rozvrhov hodín, ak sa katechéza môže konať iba vo farnosti alebo v inom pastoračnom stredisku. Veď aj tam, kde jestvujú objektívne ťažkosti, napríklad, keď sú žiaci rozličných vyznaní, možno zostaviť školský rozvrh tak, aby si katolíci mohli prehĺbiť svoju vieru a náboženskú skúsenosť pod vedením kvalifikovaných vychovávateľov, kňazov alebo laikov.
Je pravda, že okrem školy ovplyvňujú mentalitu mladých iné prvky: voľný čas, sociálne a pracovné prostredie. To ovplyvňuje najmä študujúcu mládež, ktorá si osvojuje kultúrne a morálne hodnoty v prostredí učilišťa a konfrontuje sa s mnohorakými ideami, čo dostala v škole. Katechéza si musí veľmi všímať tieto vplyvy a skutočne využiť prvky vedomostí a výchovy, aby evanjelium vniklo do mentality žiakov a zharmonizovalo ich kultúru vo svetle viery. Preto povzbudzujem kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky a laikov, aby sa angažovali v posilňovaní viery týchto žiakov. Toto je príležitosť, aby som znova potvrdil svoje pevné presvedčenie, že úcta voči katolíckej viere mladých preukazovaná aj tým, že napomáha ich výchovu, zapojenie do života, ustálenosť a úprimnosť vyznávania a praktizovania tejto viery je na česť akejkoľvek vláde, nech by bol akýkoľvek systém, na ktorom sa zakladá, alebo akákoľvek ideológia, ktorou sa inšpiruje.