50. Táto zodpovednosť je globálna, pretože sa netýka len energie, ale celého stvorenstva, ktoré nesmieme zanechať novým generáciám ochudobnené o jeho zdroje. Človek je oprávnený uplatňovať zodpovednú vládu nad prírodou, aby ju chránil, mal z nej úžitok a obrábal ju aj novými spôsobmi a rozvinutými technológiami, aby mohla dôstojne prijať a živiť populáciu, ktorá ju obýva. Na tejto našej zemi je miesto pre všetkých; na nej musí celá ľudská rodina nájsť zdroje, potrebné na dôstojný život za pomoci samotnej prírody, daru Boha svojim deťom, a s vynaložením vlastnej práce a vynaliezavosti. Musíme však upozorniť na závažnú povinnosť odovzdať zem novým generáciám v takom stave, aby ju aj ony mohli dôstojne obývať a ďalej rozvíjať. To znamená „prijať záväzok a po zodpovednom zvážení sa spoločne rozhodnúť, akou cestou ísť, aby sa posilnilo spojenectvo medzi človekom a životným prostredím, ktoré má byť zrkadlom stvoriteľskej lásky Boha, od ktorého pochádzame a ku ktorému na našej ceste smerujeme“.120
Žiaduce je, aby medzinárodné spoločenstvo a jednotlivé vlády vedeli účinne odmietať také spôsoby využívania prírody, ktoré sú pre ňu škodlivé. Takisto je dôležité, aby sa zo strany kompetentných autorít vynaložilo všetko úsilie na to, aby boli ekonomické a sociálne príjmy, pochádzajúce z používania spoločných prírodných zdrojov, priznávané transparentným spôsobom a aby ich plne udržiavali tí, čo ich používajú, a nie iné národy alebo budúce generácie. Ochrana životného prostredia, zásob a klímy si vyžaduje, aby všetci medzinárodne zodpovední predstavitelia postupovali spoločne a dokázali, že sú ochotní konať v dobrej viere zachovávať zákony a prejavovať solidaritu s najslabšími regiónmi planéty.121
Jednou z najväčších úloh ekonomiky je práve čo najúčinnejšie využívať zdroje, nie ich zneužívať, s vedomím, že pojem účinnosť nie je hodnotovo neutrálny.
51. Spôsob, akým človek zaobchádza so životným prostredím, ovplyvňuje, akým spôsobom zaobchádza so sebou samým a naopak. To vyzýva dnešnú spoločnosť, aby vážne prehodnotila svoj životný štýl, ktorý v mnohých častiach sveta inklinuje k hedonizmu a konzumizmu a zostáva ľahostajný ku škodám, ktoré z toho vyplývajú.122
Nevyhnutná je účinná zmena mentality, ktorá nás privedie k osvojeniu si nových životných štýlov, „v ktorých hľadanie pravdy, krásy a dobra a spoločenstvo s inými v záujme spoločného rozvoja budú určovať spotrebu, úspory a investovanie“.123
Každé porušenie solidarity a občianskeho priateľstva pôsobí škody na životnom prostredí, rovnako ako zas zhoršenie životného prostredia vyvoláva nespokojnosť v sociálnych vzťahoch. Príroda je najmä v našej dobe natoľko integrovaná do sociálneho a kultúrneho pohybu, že už takmer nie je viac nezávislým prvkom. Erózia a vyčerpanosť pôdy niektorých poľnohospodárskych oblastí je tiež ovocím schudobnenia a zaostalosti ľudí, ktorí ich obývajú.
Podnietením ekonomického a kultúrneho rozvoja týchto populácií sa chráni aj príroda. Okrem toho koľko prírodných zdrojov ničia vojny! Pokoj národov a medzi národmi by umožnil aj väčšiu ochranu prírody. Hromadenie zásob zdrojov, najmä vody, môže vyvolávať konflikty medzi populáciami, ktorých sa týkajú. Mierová dohoda o používaní zdrojov môže chrániť prírodu a zároveň blahobyt zainteresovaných spoločností.
Cirkev má zodpovednosť za stvorenstvo a musí túto zodpovednosť uplatňovať aj verejne. Keď tak činí, musí brániť nielen zem, vodu a vzduch ako dary stvorenstva, ktoré patria všetkým. Má chrániť predovšetkým človeka pred vlastným sebazničením. Nutné je, aby existovalo niečo ako ekológia človeka. Degradácia prírody je totiž úzko spojená s kultúrou vytvárajúcou ľudské spolužitie: keď je vnútri spoločenstva rešpektovaná „humánna ekológia“,124
má z toho osoh aj ekológia životného prostredia. Tak ako sú medzi sebou navzájom spojené ľudské čnosti, takže oslabenie jednej vystavuje riziku ostatné, podobne aj ekologický systém stojí na rešpektovaní plánu týkajúceho sa tak zdravého spolužitia v spoločnosti, ako aj dobrých vzťahov s prírodou.
Na ochranu prírody nestačí len oživovať alebo obmedzovať ekonomiku a nestačí ani primeraná osveta. Sú to, isteže, dôležité nástroje, ale rozhodujúcim problémom je celkový morálny stav spoločnosti. Ak sa nerešpektuje právo na život a na prirodzenú smrť, ak sa zavádza umelé počatie, tehotenstvo a narodenie človeka, ak sú ľudské embryá obetované výskumu, potom spoločné svedomie končí v strate pojmu humánnej ekológie a s ním aj ekológie životného prostredia. Je to hlboké protirečenie, ak sa od nových generácií vyžaduje rešpektovanie životného prostredia, a pritom im výchova a zákony nepomáhajú rešpektovať samých seba. Kniha prírody je jedna a nedeliteľná, a to tak zo stránky životného prostredia, ako aj zo stránky života, sexuality, manželstva, rodiny, sociálnych vzťahov, jedným slovom, integrálneho ľudského rozvoja. Povinnosti, ktoré máme voči životnému prostrediu, sa spájajú s povinnosťami, ktoré máme voči ľudskej osobe chápanej v sebe samej a vo vzťahu s druhými. Nemožno vymáhať jedny a šliapať po druhých. Toto je závažné protirečenie dnešnej mentality a praxe, ktorá ponižuje ľudskú osobu, otriasa životným prostredím a škodí spoločnosti.
52. Pravdu a lásku, ktorú pravda odkrýva, nemožno vytvoriť. Možno ich len prijať. Ich posledným zdrojom nie je a nemôže byť človek, ale Boh, totiž ten, ktorý je pravda a láska. Tento princíp je dosť dôležitý pre spoločnosť a rozvoj, lebo ani jeden z nich nemôže byť len ľudským produktom. Samotné povolanie na rozvoj ľudí a národov sa nezakladá jednoducho na ľudskom rozhodnutí, ale je vpísané do plánu, ktorý nás predchádza a predstavuje pre nás všetkých povinnosť, ktorú máme slobodne prijať. To, čo nás predchádza a utvára – jestvujúca Láska a Pravda –, nám ukazuje, čo je dobro a v čom spočíva naše šťastie. Ukazuje nám teda cestu k pravému rozvoju.
53. Jedna z najhlbších foriem chudoby, ktorú môže človek zakúšať, je samota. Je dobré vidieť, že aj iné druhy chudoby vrátane materiálnej sa rodia z izolácie, z toho, že sa človeku nedostáva lásky, a z ťažkosti milovať. Chudobu často rodí odmietnutie Božej lásky, prvotné tragické uzavretie sa človeka do samého seba, keď si myslí, že si vystačí sám alebo že je len bezvýznamným a prchavým bodom, „cudzincom“ vo vesmíre, ktorý vznikol náhodou. Človek je odcudzený, keď je sám alebo keď sa odtrháva od reality a odmieta myslieť na nejaký základ alebo veriť v neho.125
Celé ľudstvo je odcudzené, ak dôveruje len ľudským plánom, ideológiám a falošným utópiám.126
Ľudstvo sa dnes stáva oveľa viac interaktívnym ako včera a táto väčšia blízkosť sa musí premeniť na opravdivé spoločenstvo. Rozvoj národov závisí predovšetkým od uvedomenia si, že tvoríme jednu rodinu spolupracujúcu v pravom spoločenstve. Túto rodinu tvoria subjekty, ktoré nežijú len jeden vedľa druhého.127
Pavol VI. poukázal na to, že „svet trpí nedostatkom premýšľania“.128
Toto tvrdenie obsahuje konštatovanie, že myslenie si vyžaduje nový podnet, ale najmä prianie, aby sme lepšie pochopili dôsledky skutočnosti, že sme jedna rodina. Interakcia medzi národmi celej planéty nás vyzýva usilovať sa o integráciu v znamení solidarity129
a nie odsúvanie na okraj. Takýto pohľad zaväzuje na kritické prehodnotenie kategórie vzťahu a jeho hodnôt. Ide o úlohu, ktorú nemôžu uskutočniť samotné sociálne vedy, lebo táto si vyžaduje aj príspevok poznatkov, ktoré podáva metafyzika a teológia, aby sa jasne uchopila transcendentná dôstojnosť človeka.
Ľudské stvorenie má duchovnú prirodzenosť a realizuje sa v medziosobných vzťahoch. Čím autentickejšie ich prežíva, tým viac dozrieva aj jeho osobná identita. Hodnota človeka rastie, keď nadväzuje vzťahy s druhými a s Bohom, nie keď sa izoluje. Dôležitosť takýchto vzťahov sa teda stáva podstatnou. Platí to aj pre národy. Metafyzická vízia vzťahu medzi osobami je teda veľmi užitočná pre ich rozvoj. Rozum v tejto oblasti nachádza inšpiráciu a orientáciu v kresťanskom zjavení, podľa ktorého spoločenstvo ľudí nepohlcuje osobu do seba a neničí tak jej autonómiu, ako sa to deje v rôznych formách totalitarizmu. Naopak, ďalej ju rozvíja, pretože vzťah medzi osobou a spoločenstvom je vzťahom jedného celku voči druhému.130
Tak ako rodinné spoločenstvo spája v sebe osoby, ktoré ho tvoria, a ako sama Cirkev plne oceňuje „nové stvorenie“ (Gal 6, 15; 2 Kor 5, 17), ktoré sa krstom začleňuje do jej živého tela, tak aj jednota ľudskej rodiny neanuluje v sebe osoby, národy a kultúry, ale činí ich vzájomne transparentnejšími a jednotnejšími v ich oprávnených rôznorodostiach.
54. Téma rozvoja súvisí s témou zahrnutia všetkých ľudí a všetkých národov do vzťahu v jednom spoločenstve ľudskej rodiny, ktorá sa vytvára v solidarite založenej na základných hodnotách spravodlivosti a pokoja. Takáto perspektíva nachádza svoju rozhodujúcu inšpiráciu vo vzťahu medzi osobami Najsvätejšej Trojice v jedinej božskej podstate. Trojica je absolútna jednota, lebo tri božské osoby sú čírou vzťahovosťou. Vzájomná transparentnosť medzi božskými osobami je plná a puto medzi jednou a druhou je totálne, pretože tvoria absolútnu jednotu a jedinečnosť. Boh chce aj nás zapojiť do tejto reality spoločenstva: „aby boli jedno, ako sme my jedno“ (Jn 17, 22). Znamením a sviatosťou tejto jednoty je Cirkev.131
Aj vzťahy medzi ľuďmi v priebehu dejín môžu čerpať len úžitok z poukázania na tento božský model. Vo svetle zjaveného tajomstva Najsvätejšej Trojice možno pochopiť najmä to, že pravá otvorenosť neznamená odstredivé rozptýlenie, ale vzájomné hlboké prenikanie. To vyplýva aj zo všeobecných ľudských skúseností lásky a pravdy. Tak ako sviatostná láska duchovne zjednocuje manželov v „jednom tele“ (porov. Mt 19, 5; Ef 5, 31; Gn 2, 24) a z dvoch, ktorými boli, činí vzťahovú reálnu jednotu, analogicky aj pravda zjednocuje navzájom duchov a vedie k súladu v myslení, priťahuje ich a zjednocuje v sebe.
55. Kresťanské zjavenie o jednote ľudského rodu predpokladá metafyzickú interpretáciu ľudského (humanum), v ktorom je vzťahovosť (relacionalita) podstatným prvkom. Aj iné kultúry a iné náboženstvá učia bratstvu a pokoju, a preto sú veľmi dôležité pre integrálny rozvoj človeka. Nechýbajú však náboženské a kultúrne postoje, ktoré plne neprijímajú princíp lásky a pravdy a končia v tom, že brzdia pravý ľudský rozvoj alebo ho priam znemožňujú. Dnešný svet je preniknutý niektorými kultúrami s náboženským pozadím, ktoré nevovádzajú človeka do spoločenstva, ale izolujú ho v hľadaní individuálneho blahobytu a obmedzujú sa na uspokojovanie jeho psychologických očakávaní. Aj určité šírenie náboženských postojov malých skupín a dokonca jednotlivých osôb a náboženský synkretizmus132
môže byť faktorom trieštenia a neangažovanosti. Jedným z možných negatívnych účinkov procesu globalizácie je tendencia zvýhodňovať tento synkretizmus a živiť také formy „náboženstva“, ktoré spôsobujú odcudzenie medzi ľuďmi navzájom, namiesto aby napomáhali ich zbližovanie, a vzďaľujú ich od reality. Súčasne neraz pretrvávajú náboženské a kultúrne dedičstvá, ktoré zvierajú spoločnosť v sociálne nemenných kastách, v magických poverách nerešpektujúcich dôstojnosť ľudskej osoby a v postojoch podriadenia sa magickým silám. V týchto prostrediach sa láska a pravda presadzujú veľmi ťažko, čo škodí autentickému rozvoju.
Ak je na jednej strane pravda, že rozvoj potrebuje náboženstvá a kultúry rôznych národov, potom na základe vyššie uvedeného zostáva pravdou aj to, že tu treba rozlišovať. Náboženská sloboda neznamená náboženský indiferentizmus a neznamená ani to, že všetky náboženstvá sú rovnaké.133
Rozlišovať medzi prínosom kultúr a náboženstiev sa pri budovaní sociálneho spoločenstva stáva dôležitou súčasťou rešpektovania spoločného dobra, a to najmä pre toho, kto vykonáva politickú moc. Takéto rozlišovanie sa musí zakladať na kritériu lásky a pravdy. Keďže v hre je rozvoj ľudí a národov, treba brať do úvahy možnosť emancipácie a začleňovania druhých z pohľadu skutočne univerzálneho ľudského spoločenstva. Aj pri hodnotení kultúr a náboženstiev je kritériom „celý človek a všetci ľudia“. Kresťanstvo, náboženstvo „Boha s ľudskou tvárou“,134
nesie samo v sebe takéto kritérium.
56. Kresťanské náboženstvo a iné náboženstvá môžu poskytnúť vlastný prínos k rozvoju, len ak Boh nájde miesto aj vo verejnom živote, najmä v kultúrnej, sociálnej, ekonomickej a najmä politickej oblasti. Sociálna náuka Cirkvi vznikla, aby uplatňovala tento „štatút občianstva“135
pre kresťanské náboženstvá. Popieranie práva verejne vyznávať vlastné náboženstvo a zasadzovať sa o to, aby pravda viery formovala aj verejný život, prináša negatívne dôsledky pre opravdivý rozvoj. Vylučovanie náboženstva z verejného priestoru rovnako ako na druhej strane náboženský fundamentalizmus bránia ľuďom stretať sa medzi sebou a spolupracovať na rozvoji ľudstva. Verejný život sa tak ochudobňuje o motiváciu a politický život nadobúda utláčateľskú a agresívnu tvár. Rozum sa neprestajne potrebuje očisťovať vierou a to platí aj pre politický rozum, ktorý sa nemá považovať za všemohúci. No aj náboženstvo sa potrebuje stále očisťovať rozumom, aby ukazovalo svoju autentickú ľudskú tvár. Za prerušenie tohto dialógu sa draho platí na škodu rozvoja ľudstva.
57. Plodný dialóg medzi vierou a rozumom nemôže nič iné, než zefektívniť charitatívnu činnosť v spoločnosti, a vytvára najhlbší rámec na podnecovanie bratskej spolupráce medzi veriacimi a neveriacimi v spoločnej perspektíve pracovať na spravodlivosti a mieri ľudstva. V pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes konciloví otcovia tvrdia: „Veriaci i neveriaci takmer jednomyseľne uznávajú, že všetko na zemi má byť usmerňované na človeka ako na svoj stredobod a vrchol.”136
Pre veriacich svet nie je plodom náhody ani nevyhnutnosti, ale Božieho plánu. Tu sa rodí povinnosť, aby veriaci spájali svoje úsilia so všetkými mužmi a ženami dobrej vôle z iných náboženstiev alebo s neveriacimi, aby tento náš svet efektívne zodpovedal Božiemu plánu: žiť ako jedna rodina pred zrakom Stvoriteľa. Osobitným prejavom lásky a hlavným kritériom bratskej spolupráce veriacich a neveriacich je princíp subsidiarity,137
prejav neodňateľnej ľudskej slobody. Subsidiarita je predovšetkým pomocou ľudskej osobe prostredníctvom autonómie sprostredkujúcich organizmov. Takáto pomoc sa ponúka, keď osoba a sociálne subjekty v spoločnosti nedokážu konať samy, a vždy v sebe zahŕňa emancipačné ciele, pretože uprednostňuje slobodu a účasť ako prijímanie zodpovednosti. Subsidiarita rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby, v ktorej vidí subjekt, schopný vždy dávať niečo druhým. Tým, že v reciprocite uznáva hlboký základ ľudského bytia, je subsidiarita najúčinnejšou protilátkou proti každej forme paternalistického asistencializmu. Môže zohľadňovať tak mnohotvárne členenie úrovní, a teda pluralizmus subjektov, ako aj ich koordináciu. Ide teda o osobitne vhodný princíp na riadenie globalizácie a jej zameriavanie sa na opravdivý rozvoj. Aby nevzniklo nebezpečie nastolenia univerzálnej moci monokratického typu, musí mať riadenie globalizácie subsidiárny charakter a členiť sa na viacero úrovní rôzneho druhu, ktoré budú medzi sebou vzájomne spolupracovať. Globalizácia si vyžaduje istú autoritu, keďže kladie problém globálneho spoločného dobra, o ktoré sa treba usilovať. Takáto autorita však musí byť organizovaná subsidiárne a polykraticky138
jednak preto, aby neohrozovala slobodu, ako aj preto, aby bola konkrétne účinná.
58. Princíp subsidiarity treba udržiavať v tesnom spojení s princípom solidarity a naopak, pretože subsidiarita bez solidarity upadá do partikularizmu alebo privatizácie. Solidarita bez subsidiarity zas upadá do asistencializmu, ktorý ponižuje toho, kto je v núdzi. Toto všeobecné pravidlo treba mať stále na zreteli, aj keď stojíme pred tematikou týkajúcou sa medzinárodnej rozvojovej pomoci. Tá totiž môže bez ohľadu na úmysel darcov držať niekedy populácie v stave závislosti a dokonca podporovať situácie lokálnej nadvlády a vykorisťovania vnútri krajiny, ktorej sa pomáha. Aby formy ekonomickej pomoci boli skutočne tým, čím majú byť, nesmú sledovať postranné ciele. Do pomoci musia byť zapojené nielen vlády zainteresovaných krajín, ale aj lokálni ekonomickí aktéri a subjekty občianskej spoločnosti, ktoré sú nositeľmi kultúry, vrátane miestnych cirkví. Programy rozvojovej pomoci majú čoraz viac nadobúdať povahu integrálnych programov s účasťou zdola. Pravdou totiž zostáva, že najväčším zdrojom, ktorý treba zhodnotiť v krajinách prijímajúcich rozvojovú pomoc, je ľudský zdroj. To je pravý kapitál, ktorý treba nechať rásť, aby sa najchudobnejším krajinám zaistila skutočne autonómna budúcnosť. Treba tiež pripomenúť, že na ekonomickom poli základná pomoc, ktorú potrebujú rozvojové krajiny, je umožniť, aby sa ich miestne produkty postupne zaradili na medzinárodné trhy, a sprístupniť im tak plnú účasť na medzinárodnom ekonomickom živote. V minulých rokoch rozvojová pomoc príliš často vytvárala pre produkty týchto krajín len marginálne trhy. Často to bolo spôsobené nedostatkom skutočného dopytu po týchto produktoch. Preto treba pomáhať týmto krajinám zdokonaľovať ich výrobky a viac ich prispôsobiť dopytu. Okrem toho sa niektorí často obávali konkurencie importovaných produktov z ekonomicky chudobných krajín, najmä poľnohospodárskych. Napriek tomu treba pripomenúť, že možnosť komercializácie týchto produktov je pre tieto krajiny veľmi často zárukou ich prežitia v krátkodobom i v dlhodobom výhľade. Spravodlivý a vyvážený medzinárodný obchod na poli poľnohospodárskych produktov môže priniesť výhody všetkým tak z hľadiska ponuky, ako aj dopytu. Z tohto dôvodu je nevyhnutné nielen obchodne orientovať túto produkciu, ale aj stanoviť medzinárodné obchodné pravidlá, ktoré ju budú podporovať, a posilňovať financovanie rozvojovej pomoci s cieľom zvýšiť produktivitu týchto ekonomík.
59. Spolupráca pri rozvoji sa nemá týkať len ekonomického rozmeru. Musí sa stať veľkou príležitosťou na kultúrne a ľudské stretnutie. Ak subjekty tejto spolupráce z ekonomicky rozvinutých krajín neberú do úvahy kultúrnu identitu seba i druhých, tvorenú ľudskými hodnotami, čo sa niekedy stáva, nemôžu nadviazať hlboký dialóg s občanmi chudobných krajín. Tie zas, keď sa ľahostajne a bez rozlišovania otvoria pre akúkoľvek kultúrnu ponuku, nie sú schopné prevziať zodpovednosť za svoj autentický rozvoj.139
Technologicky vyspelé spoločnosti nemajú zamieňať svoj technický rozvoj za domnelú kultúrnu nadradenosť. Skôr majú v sebe znova objaviť neraz zabúdané čnosti, ktoré v priebehu dejín umožnili ich vlastný rozkvet. Rozvíjajúce sa spoločnosti musia zostať verné tomu, čo je opravdivo ľudské v ich tradíciách, a vyhýbať sa tomu, že budú nad ne automaticky nadraďovať mechanizmy globalizovanej technologickej civilizácie. Vo všetkých kultúrach existujú jedinečné a rozmanité etické príbuznosti, výrazy tej istej ľudskej prirodzenosti, chcenej Stvoriteľom, ktorú etická múdrosť ľudstva nazýva prirodzeným zákonom.140
Takýto univerzálny mravný zákon je pevným základom každého kultúrneho, náboženského a politického dialógu a mnohotvárnemu pluralizmu rôznych kultúr umožňuje neodtŕhať sa od spoločného hľadania pravdy, dobra i Boha. Prijatie tohto zákona, vpísaného do sŕdc, je preto predpokladom každej konštruktívnej sociálnej spolupráce. Vo všetkých kultúrach možno nájsť bremená, od ktorých ich treba oslobodiť, a tiene, ktorých ich treba zbaviť.
Kresťanská viera, ktorá sa vteľuje do kultúr a povznáša ich, môže pomáhať ich rastu v univerzálnom spolužití a solidarite na úžitok komunitárneho i planetárneho rozvoja.