60. Pri hľadaní riešení súčasnej ekonomickej krízy sa musí rozvojová pomoc chudobným krajinám považovať za pravý nástroj tvorby bohatstva pre všetkých. Aký iný projekt môže predpokladať taký značný nárast hodnoty – i svetovej ekonomiky – ako práve podpora populácií, ktoré sa zatiaľ nachádzajú v počiatočnej alebo málo rozvinutej fáze svojho ekonomického rozvoja? V tejto perspektíve majú ekonomicky rozvinutejšie štáty urobiť všetko, čo je v ich silách, aby vyčlenili väčšie čiastky svojho hrubého domáceho produktu na rozvojovú pomoc a rešpektovali pritom záväzky, ktoré v tomto bode prijali na úrovni medzinárodného spoločenstva. Budú tak môcť učiniť, keď prehodnotia svoju sociálnu politiku a vnútornú solidaritu, použijú princíp subsidiarity a vytvoria viac integrované systémy sociálneho zabezpečenia s aktívnou účasťou súkromných subjektov a občianskej spoločnosti. Takýmto spôsobom možno dokonca zdokonaliť sociálne a pomocné služby a súčasne ušetriť zdroje, ako aj odstrániť plytvanie a zneužívanie príjmov, aby sa mohli určiť na medzinárodnú solidaritu. Organickejší systém sociálnej solidarity s väčšou účasťou, menej byrokratický, no nie menej koordinovaný by umožnil využiť toľké dnes vyradené energie aj v prospech solidarity medzi národmi.
Určitá možnosť rozvojovej pomoci by mohla pochádzať z účinného aplikovania takzvanej daňovej subsidiarity, ktorá by dovolila občanom rozhodovať o určení časti z ich odvodov do štátnej pokladnice. Za predpokladu, že by sa vyhlo partikularistickým zneužitiam, mohlo by to pomôcť podnietiť niektoré formy sociálnej solidarity zdola s pochopiteľným úžitkom aj na poli rozvojovej solidarity.
61. Širšia solidarita na medzinárodnej úrovni sa aj v podmienkach ekonomickej krízy vyjadruje predovšetkým pokračujúcou podporou ľahšieho prístupu k vzdelaniu, ktoré je podstatnou podmienkou účinnosti samotnej medzinárodnej pomoci. Výrazom „vzdelanie“ (edukácia) sa nemyslí len výučba alebo zaučenie do práce, čo sú dva dôležité faktory rozvoja, ale komplexná formácia osoby. V tejto súvislosti treba poukázať na jeden problematický aspekt: pri vzdelaní a výchove treba vedieť, kto je ľudská osoba, poznať jej prirodzenosť. Šíri sa však relativistická vízia tejto prirodzenosti, čo kladie vážne prekážky vzdelaniu a výchove, najmä morálnej výchove, zvlášť ak sa predpokladá jej univerzálny rozsah. Upadnutím do podobného relativizmu sa všetci stávajú chudobnejšími, čo má negatívne dôsledky aj na účinnosť pomoci najnúdznejším populáciám, ktoré nepotrebujú len ekonomické či technické, ale aj pedagogické prostriedky, ktoré by ľuďom pomáhali v ich plnej ľudskej realizácii.
Príklad dôležitosti tohto problému nám ponúka fenomén medzinárodného turizmu.141
Na jednej strane môže byť významným faktorom ekonomického rozvoja a kultúrneho rastu, na druhej strane sa však môže premeniť aj na príležitosť na vykorisťovanie a morálny úpadok. Súčasná situácia ponúka jedinečnú príležitosť, aby sa ekonomické aspekty rozvoja, teda prílev peňazí a vznik miestnych stredísk s významnými podnikateľskými skúsenosťami, spájali s kultúrnymi, medzi ktorými má mať prvé miesto vzdelanie a výchova. V mnohých prípadoch sa tak deje, ale v mnohých iných medzinárodný turizmus vychováva negatívne tak turistu, ako aj miestne obyvateľstvo. Často je totiž vystavované nemorálnemu, ba priam perverznému správaniu, ako v prípade takzvanej sexuálnej turistiky, ktorej sú obetovaní toľkí ľudia, dokonca aj v útlom veku. Bolestné je konštatovať, že sa tak deje často aj za podpory miestnych vlád, za mlčania vlád tých krajín, z ktorých turisti pochádzajú, a so spoluvinou mnohých ekonomických činiteľov v tomto sektore. Aj v prípadoch, keď medzinárodný turizmus nezájde až tak ďaleko, často sa prežíva hedonistickým a konzumistickým spôsobom ako útek a organizuje sa spôsobom typickým pre krajiny, z ktorých turisti prichádzajú, takže nenapomáha skutočné stretnutie medzi ľuďmi a kultúrami. Preto treba myslieť na odlišný turizmus, schopný podporovať skutočné vzájomné poznanie sa bez toho, že by sa odoberal priestor na odpočinok a zdravú zábavu: turizmus tohto druhu treba posilňovať aj vďaka tesnejšiemu spojeniu sa so skúsenosťami medzinárodnej spolupráce a rozvojového podnikateľstva.
62. Ďalší aspekt, ktorý si zasluhuje pozornosť, keď sa zaoberáme integrálnym ľudským rozvojom, je fenomén migrácie. Tento jav je prekvapujúci množstvom ľudí, čo sú do neho zapojení, sociálnymi, ekonomickými a kultúrnymi problémami, ktoré vyvoláva, i dramatickými výzvami, pred ktoré stavia národné i medzinárodné spoločenstvá. Môžeme povedať, že stojíme pred sociálnym fenoménom epochálnej povahy, ktorý si vyžaduje silnú a predvídavú politiku medzinárodnej spolupráce, aby bolo možné sa s ním primerane vyrovnať. Takúto politiku treba rozvíjať, počínajúc úzkou spoluprácou medzi krajinami, z ktorých migranti vychádzajú, a krajinami, do ktorých prichádzajú. Treba, aby ju sprevádzali primerané medzinárodné predpisy, schopné zosúladiť rozličné legislatívne aspekty s cieľom ochrany požiadaviek a práv migrujúcich osôb a rodín a súčasne i spoločností, do ktorých migranti smerujú. Žiadna krajina nie je sama schopná vyriešiť migračné problémy doby, v ktorej žijeme. Všetci sme svedkami ťarchy bolestí, nepríjemností a túžob, ktoré sprevádzajú prílev migrantov. Známe je, že tento fenomén si vyžaduje komplexné riadenie, no napriek tomu je isté, že zahraniční pracujúci aj napriek ťažkostiam spojeným s ich integráciou svojou prácou významne prispievajú k ekonomickému rozvoju hostiteľských krajín a napokon aj krajine svojho pôvodu, kam posielajú časť zárobku. Pochopiteľne, týchto pracujúcich nemožno považovať len za tovar alebo iba za pracovnú silu. Preto sa s nimi nesmie zaobchádzať ako s akýmkoľvek iným výrobným činiteľom. Každý migrant je ľudskou osobou, ktorú musia rešpektovať všetci a za každých okolností.142
63. Pri uvažovaní o problémoch rozvoja treba zdôrazniť priamu spojitosť medzi chudobou a nezamestnanosťou. Chudobní sú v mnohých prípadoch výsledkom šliapania po dôstojnosti ľudskej práce tým, že sa buď obmedzujú jej možnosti (nezamestnanosť, podzamestnanosť), alebo sa znehodnocuje „hodnota práce a práv, ktoré z nej vyplývajú, najmä práva na spravodlivú mzdu, na zabezpečenie pracujúcej osoby a jej rodiny“.143
Preto už 1. mája 2000 môj predchodca Ján Pavol II., blahej pamäti, vzniesol pri príležitosti Jubilea pracujúcich výzvu na vytvorenie „svetovej koalície za slušnú prácu“144
a povzbudil stratégiu Medzinárodnej organizácie práce. Tento zámer, ktorý je túžbou rodín všetkých krajín sveta, vyvolal silnú morálnu odozvu. Čo znamená slovo „slušnosť“, použité v súvislosti s prácou? Znamená prácu, ktorá by v každej spoločnosti vyjadrovala základnú dôstojnosť každého muža a každej ženy: produktívnu, slobodne vybranú prácu, ktorá účinne spája pracujúcich mužov a ženy s rozvojom ich spoločenstiev; prácu, ktorá umožní pracujúcim, aby boli rešpektovaní a chránení pred každou diskrimináciou; prácu, ktorá umožňuje uspokojiť potreby rodín a školskú výchovu detí bez toho, aby aj ony boli nútené pracovať; prácu, ktorá dovoľuje pracujúcim slobodne sa organizovať a nechať počuť svoj hlas; prácu, ktorá ponecháva dostatočný priestor na objavovanie vlastných koreňov v osobnej, rodinnej a duchovnej rovine; prácu, ktorá zaistí pracujúcim dôstojný život, keď odídu do dôchodku.
64. Ak uvažujeme nad témou práce, vhodné je poukázať aj na naliehavú požiadavku, aby sa odborárske organizácie pracujúcich, ktoré Cirkev vždy povzbudzovala a podporovala, otvorili novým perspektívam, ktoré sa vynárajú v pracovnom prostredí. Odborárske organizácie sú povolané prekonať svoje odborárske kategorizačné obmedzenia a vziať na seba nové problémy našich spoločností: mám na mysli napríklad celok otázok, ktoré odborníci na sociálne vedy vidia v konflikte medzi človekom pracovníkom a človekom spotrebiteľom. Bez toho, že by bolo nevyhnutné prijať tézu o už uskutočnenom prechode od ústredného postavenia pracujúceho k ústrednému postaveniu spotrebiteľa, predsa sa zdá, že i toto je pole na inovatívne odborové skúsenosti. Globálny kontext, v ktorom práca prebieha, si vyžaduje aj to, aby národné odborárske organizácie, prevažne zamerané na obranu svojich členov, brali ohľad aj na tých, ktorí nie sú ich členmi, najmä na pracujúcich v rozvojových krajinách, kde sa sociálne práva často porušujú. Obrana týchto pracujúcich, vedená aj vhodnými iniciatívami voči krajinám ich pôvodu, umožní odborovým organizáciám vyzdvihnúť autentické etické a kultúrne dôvody, ktoré by im v rôznych sociálnych a pracovných kontextoch umožnili byť rozhodujúcim faktorom rozvoja. Stále zostáva v platnosti tradičná náuka sociálneho učenia, ktorá navrhuje rozlišovanie medzi úlohami a cieľom odborov a politiky. Toto rozlíšenie umožní odborovým organizáciám, aby v občianskej spoločnosti objavili prostredie, ktoré viac vyhovuje ich potrebnej činnosti pri ochrane a povznášaní sveta práce, najmä v prospech vykorisťovaných a nikým nezastupovaných pracujúcich, ktorých trpká situácia zostáva nepoznaná pred roztržitým pohľadom spoločnosti.
65. Taktiež je potrebné, aby sa finančný sektor ako taký – s nutne obnovenými štruktúrami a spôsobmi fungovania po ich zlom používaní, ktoré poškodilo reálnu ekonomiku – znova stal nástrojom zameraným na lepšie vytváranie bohatstva a na rozvoj. Celú ekonomiku a všetko financovanie, nielen niektoré jeho segmenty, keďže sú nástrojmi, treba používať eticky, aby tak vytvárali vhodné podmienky na rozvoj človeka a národov. Zaiste je užitočné a v niektorých okolnostiach nevyhnutné oživiť finančné iniciatívy, v ktorých bude prevládať humanitárny rozmer. Pritom však neslobodno zabúdať, že celý finančný systém musí byť zameraný na podporu pravého rozvoja. Zvlášť je potrebné, aby sa zámer konať dobro nestaval proti efektívnej schopnosti vyrábať tovar. Pracovníci finančného sektora musia objaviť výslovne etický základ svojej činnosti, aby nezneužívali sofistikované nástroje, ktoré môžu slúžiť na klamanie sporiteľov. Správny úmysel, transparentnosť a hľadanie dobrých výsledkov sú navzájom kompatibilné a nikdy ich nemožno oddeľovať. Ak je láska inteligentná, vie nachádzať aj spôsoby, ako pracovať podľa predvídavého a spravodlivého spolužitia, ako to významným spôsobom ukazujú mnohé skúsenosti na poli úverovej spolupráce.
Tak usporiadanie takého sektora, ktorý je schopný zaručiť sa za najslabšie subjekty a zabrániť škandalóznym špekuláciám, ako aj skúsenosť nových foriem financovania, určeného na uprednostňovanie rozvojových programov, sú pozitívne skúsenosti, ktoré treba prehĺbiť a povzbudiť s odvolaním sa na samotnú zodpovednosť sporiteľa. Aj skúsenosť mikrofinancovania, ktorá má svoje korene v reflexii a dielach občianskych humanistov – mám na mysli najmä vznik finančných inštitúcií Monti di Pietà –, treba posilniť a skoordinovať najmä v tejto dobe, keď sa finančné problémy môžu zdramatizovať pre mnohé najzraniteľnejšie časti populácie, ktoré treba chrániť pred nebezpečím úžerníctva a pred beznádejou. Najslabšie subjekty treba vychovávať a brániť pred úžerou, rovnako ako je potrebné vychovávať chudobné národy k tomu, aby získavali reálne výhody z mikropôžičiek, a tak predchádzali formám vykorisťovania, možných v týchto dvoch oblastiach. Pretože aj v bohatých krajinách existujú nové formy chudoby, mikrofinancovanie môže poskytnúť konkrétnu pomoc pri vytváraní nových iniciatív a sektorov v prospech slabších spoločenských vrstiev aj vo fáze možného schudobnenia samotnej spoločnosti.
66. Vzájomná svetová previazanosť dala tiež vznik novej politickej moci: spotrebiteľom a ich združeniam. Ide o fenomén, ktorý treba hlbšie poznať a ktorý obsahuje pozitívne prvky, ktoré by sa mali podporovať, ako aj extrémy, ktorých sa treba vyvarovať. Dobré je, keď si ľudia uvedomujú, že nákup je vždy okrem ekonomického úkonu aj mravným činom. Je tu teda presná sociálna zodpovednosť spotrebiteľa, ktorá sa pridáva k sociálnej zodpovednosti podniku. Spotrebiteľov treba neprestajne vychovávať145
na úlohu, ktorú denne plnia a ktorú môžu vykonávať pri rešpektovaní morálnych princípov bez toho, aby sa tým zmenšila vnútorná ekonomická racionalita vlastná úkonu nákupu. Aj na poli nákupov, práve vo chvíľach, ktoré práve prežívame, keď môže klesať kúpna sila a bude potrebné spotrebovávať striedmejšie, je nevyhnutné vydať sa novými cestami, ako sú napríklad nákupné a spotrebné družstvá, existujúce od 19. storočia aj vďaka iniciatíve katolíkov. Okrem toho je osožné podporovať nové formy komercializácie produktov pochádzajúcich zo stagnujúcich oblastí planéty, aby sa výrobcom zaručila slušná mzda pod podmienkou, že ide o naozaj transparentný trh a výrobcovia nedostanú len väčší zisk, ale aj lepšiu odbornú a technologickú formáciu; a napokon, že sa nepripoja k podobným skúsenostiam čiastočne ideologických vízií rozvojovej ekonomiky. Ako faktor ekonomickej demokracie je žiaduca vplyvnejšia úloha spotrebiteľov pod podmienkou, že sami nie sú manipulovaní spotrebiteľskými združeniami, ktoré ich v skutočnosti nezastupujú.
67. Pred nezadržateľným rastom svetovej prepojenosti a tiež v prebiehajúcej svetovej recesii sa silno pociťuje potreba reformy tak Organizácie Spojených národov, ako aj medzinárodnej finančnej a ekonomickej architektúry, aby bolo možné konkrétne naplniť pojem rodina národov. Citeľná je aj naliehavá potreba nájsť inovačné formy na uskutočňovanie princípu zodpovednosti za ochranu,146
aby aj najchudobnejšie krajiny mali účinný hlas pri spoločných rozhodnutiach. To sa javí ako potrebné práve vzhľadom na politické, právne a ekonomické usporiadanie, ktoré by posilňovalo a orientovalo medzinárodnú spoluprácu k solidárnemu rozvoju všetkých národov. Riadenie svetovej ekonomiky; ozdravenie ekonomík zasiahnutých krízou a preventívne opatrenia, aby sa táto nezhoršila a neviedla k väčším nerovnostiam; realizácia vhodného celkového odzbrojenia; potravinová istota a mier; zaručenie ochrany životného prostredia a usmernenie migračných pohybov – to všetko si naliehavo vyžaduje existenciu svetovej politickej autority, ktorú navrhol už môj predchodca blahoslavený Ján XXIII. Takáto autorita sa bude musieť riadiť právom, dôsledne sa držať princípov subsidiarity a solidarity, byť zameraná na uskutočňovanie spoločného dobra,147
zasadzovať sa o realizáciu autentického integrálneho rozvoja, inšpirovaného hodnotami lásky v pravde. Táto autorita bude musieť byť všetkými uznávaná a mať účinnú148
moc, aby mohla každému zaistiť bezpečnosť, dodržiavanie spravodlivosti a rešpektovanie práv. Pravdaže, bude musieť mať právomoci, aby jednotlivé strany rešpektovali jej rozhodnutia, ako aj koordinované opatrenia, prijaté na rôznych medzinárodných fórach. Ak by sa tak nestalo, potom by medzinárodné právo aj napriek veľkým pokrokom, dosiahnutým na rôznych poliach, bolo ohrozené tým, že bude podmienené mocenskou rovnováhou medzi najsilnejšími. Integrálny rozvoj národov a medzinárodná spolupráca si vyžadujú, aby bol pre riadenie globalizácie149
ustanovený vyšší stupeň medzinárodného usporiadania subsidiárneho typu a aby sa konečne uskutočnil sociálny poriadok zodpovedajúci mravnému poriadku a prepojenie medzi morálnou a sociálnou sférou, medzi politikou a ekonomickou a občianskou sférou, ako je to už načrtnuté v Charte Spojených národov.
68. Téma rozvoja národov je vnútorne spojená s rozvojom každého jednotlivého človeka. Ľudská osoba je svojou prirodzenosťou dynamicky zameraná na vlastný rozvoj. Nejde o rozvoj zaručený prirodzenými mechanizmami, veď každý z nás vie, že je schopný robiť slobodné a zodpovedné rozhodnutia. Nejde však ani o rozvoj, ktorý by bol vydaný napospas našim rozmarom, lebo všetci vieme, že sme darom, nie výsledkom sebazrodenia. Ľudská sloboda je v nás pôvodne charakterizovaná naším bytím a jeho obmedzeniami. Nikto si nevytvára vlastné vedomie ľubovoľne, ale všetci budujú vlastné „ja“ na základe „seba“, ktoré nám bolo dané. Nielenže nemožno disponovať druhými ľuďmi, ale nemôžeme disponovať ani sami sebou. Rozvoj človeka upadá, ak si nárokuje, že je jediným tvorcom samého seba. Podobne aj rozvoj národov upadá, ak si ľudstvo myslí, že sa môže samo znovu-tvoriť pomocou „zázrakov“ technológie. Tak ako sa ekonomický rozvoj prejaví ako fiktívny a škodlivý, ak sa zverí „zázrakom“ finančníctva, aby udržiavalo neprirodzený a konzumistický rast. Pred týmto prometeovským nárokom musíme posilniť lásku k slobode, ktorá nie je svojvoľná, ale ktorá sa stala opravdivo ľudskou uznaním dobra, ktoré ju predchádza. Preto treba, aby človek vstúpil sám do seba a spoznal základné normy prirodzeného morálneho zákona, ktoré Boh vpísal do jeho srdca.
69. Problém rozvoja sa dnes úzko spája s technickým pokrokom a s jeho obdivuhodnými aplikáciami na poli biológie. Technika – a to treba zdôrazniť – je hlboko ľudským faktom, viažucim sa na autonómiu a slobodu človeka. V technike sa vyjadruje a potvrdzuje nadvláda ducha nad hmotou. Duch, „oslobodzujúc sa spod otroctva hmoty, sa môže nehatenejšie pozdvihnúť k uctievaniu a kontemplovaniu Stvoriteľa“.150
Technika umožňuje ovládať matériu, znižovať riziká, šetriť námahu, zlepšovať životné podmienky. Odpovedá na samotné povolanie ľudskej práce: v technike, videnej ako dielo vlastných schopností, človek spoznáva samého seba a uskutočňuje svoje človečenstvo. Technika je objektívnym prvkom ľudskej činnosti,151
ktorej pôvod a dôvod jestvovania spočíva v subjektívnom prvku: v človeku, ktorý koná. Preto technika nikdy nie je len technikou. Je prejavom človeka a jeho túžob po rozvoji, vyjadruje úsilie ľudskej duše o postupné prekonávanie istých materiálnych podmieneností. Technika je preto súčasťou poslania obrábať a strážiť zem (porov. Gn 2, 15), ktorú Boh zveril človeku, a má byť zameraná na posilňovanie spojenia medzi človekom a životným prostredím, ktoré má byť zrkadlom stvoriteľskej Božej lásky.