20. Teofánia pri Jordáne iba letmo objasňuje tajomstvo Ježiša z Nazareta, ktorého celá činnosť sa odohráva za aktívnej prítomnosti Ducha Svätého.70 Toto tajomstvo potom Ježiš postupne odhaľoval a potvrdzoval všetkým tým, čo „robil a učil“.71 V tomto učení a v mesiášskych znameniach, ktoré Ježiš konal skôr, než došlo k rozlúčkovej reči vo večeradle, nachádzame udalosti a výroky, ktoré tvoria mimoriadne dôležité momenty tohto postupného zjavenia. Evanjelista Lukáš, ktorý už predstavil Ježiša ako „plného Ducha Svätého“ a „Duchom vedeného po púšti“,72 nám hovorí, že keď sa sedemdesiati dvaja učeníci vrátili z poslania, ktoré im zveril Učiteľ, a s radosťou mu rozprávali o úspešných výsledkoch svojho apoštolátu,73 Ježiš „v tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: ,Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.‘“74 Ježiš sa raduje z Božieho otcovstva. Teší sa, že mu je dané zjaviť toto otcovstvo. Teší sa napokon akoby zo zvláštneho vyžarovania tohto Božieho otcovstva na „maličkých“. A evanjelista to všetko označuje ako „zaplesanie v Duchu Svätom“.

Takéto plesanie v istom zmysle pobáda Ježiša povedať ešte viac. A tak počujeme: „Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“75

21. To, čo počas teofánie pri Jordáne prišlo takrečeno „zvonku“, zhora, tu to prichádza „zvnútra“, z hĺbky toho, čím je Ježiš. Je to iný druh zjavenia Otca a Syna, zjednotených v Duchu Svätom. Ježiš hovorí iba o Božom otcovstve a o svojom synovstve, nehovorí priamo o Duchu Svätom, ktorý je láskou a prostredníctvom toho jednotou Otca a Syna. No predsa to, čo hovorí o Otcovi a o sebe, Synovi, vyplýva z tej plnosti Ducha, ktorá je v ňom a preniká jeho srdce, formuje od základov jeho vlastné „ja“, inšpiruje a zvnútra oživuje jeho činnosť.

Odtiaľ pramení to „zaplesanie v Duchu Svätom“. Zjednotenie Krista s Duchom Svätým, ktoré si on dokonale uvedomuje, sa vyjadruje v tom „zaplesaní“, ktorého skrytý prameň sa tak stáva v istom zmysle „vnímateľným“. Je to zvláštne zjavenie a vyzdvihnutie, ktoré je vlastné Synovi človeka, Kristovi-Mesiášovi, ktorého človečenstvo prináleží osobe Syna Božieho, v božstve podstatne zjednoteného s Duchom Svätým.

V tomto nádhernom vyznaní Božieho otcovstva Ježiš z Nazareta zjavuje zároveň aj seba, svoje božské „Ja“. Je totiž Synom „tej istej podstaty“, a preto „nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn“. Ten Syn, ktorý sa „pre nás a pre našu spásu“ stal človekom pôsobením Ducha Svätého a narodil sa z Panny, ktorej meno bolo Mária.

6. ZMŔTVYCHVSTALÝ KRISTUS HOVORÍ: „PRIJMITE DUCHA SVÄTÉHO“

22. Udalosť a slová uvedené v Evanjeliu podľa Lukáša nás azda najviac približujú k pravde, ktorá je obsahom Kristovej rozlúčkovej reči vo večeradle. Ježiš z Nazareta, „vyzdvihnutý“ v Duchu Svätom, sa zjavuje v tejto reči-rozhovore ako ten, čo „nesie“ Ducha, ako ten, čo ho má priniesť a „dať“ apoštolom a Cirkvi za cenu svojho „odchodu“ skrze kríž.

Slovo „nesie“ tu predovšetkým značí: „zjavuje“. V Starom zákone, počnúc Knihou Genezis, Boží duch bol poznaný predovšetkým ako Boží „dych“, ako nadprirodzený „životodarný dych“. V Knihe proroka Izaiáša je predstavený ako „dar“ pre osobu Mesiáša, ako ten, ktorý na ňom spočinie, aby zvnútra riadil všetku spasiteľnú činnosť „Pomazaného“. Pri Jordáne Izaiášova predpoveď nadobúda konkrétnu podobu. Ježiš z Nazareta je ten, ktorý prichádza v Duchu Svätom a prináša ho ako dar patriaci jeho vlastnej osobe, aby ho udeľoval prostredníctvom svojho človečenstva: „On vás bude krstiť Duchom Svätým.“76Evanjeliu podľa Lukáša je toto zjavenie Ducha Svätého ako vnútorného prameňa života a mesiášskej činnosti Ježiša Krista potvrdené a obohatené.

Vo svetle toho, čo hovorí Ježiš v rozlúčkovej reči vo večeradle, Duch Svätý je zjavený novým a plnším spôsobom. Nie je iba darom pre osobu (pre osobu Mesiáša), ale je Osobou – Darom. Ježiš zvestuje jeho príchod ako príchod „iného Tešiteľa“, ktorý – keďže je Duchom pravdy – uvedie apoštolov a Cirkev „do plnej pravdy“.77 Uskutoční sa to na základe osobitného spoločenstva medzi Duchom Svätým a Kristom: „Z môjho vezme a zvestuje vám.“78 Toto spoločenstvo má svoj pôvod v Otcovi: „Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“79 Keďže Duch Svätý pochádza od Otca, je poslaný Otcom.80 Duch Svätý bol najprv poslaný ako dar pre Syna, ktorý sa stal človekom, aby vyplnil mesiášske proroctvá. Po „odchode“ Krista – Syna – podľa Jánovho textu – Duch Svätý „príde“ bezprostredne s novým poslaním, aby zavŕšil Synovo dielo. Takto privedie ku skončeniu novú éru dejín spásy.

23. Sme na prahu veľkonočných udalostí. Nové, definitívne zjavenie Ducha Svätého ako osoby, ktorá je Darom, sa uskutočňuje práve v tejto chvíli. Veľkonočné udalosti – Kristovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie – sú aj časom nového príchodu Ducha Svätého ako Parakleta a Ducha pravdy. Sú časom „nového začiatku“ darovania sa trojjediného Boha ľudstvu v Duchu Svätom zásluhou diela Krista – Vykupiteľa. Tento nový začiatok je vykúpením sveta: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna.“81 Už v „darovaní“ Syna, v dare od Syna je vyjadrená najhlbšia podstata Boha, ktorý je ako láska nevyčerpateľným prameňom darovania sa. V dare od Syna sa navzájom dopĺňajú zjavenie a darovanie sa večnej lásky: Duch Svätý, ktorý je v nepreskúmateľných hlbinách božstva Osobou – Darom, je skrze dielo Syna, čiže skrze veľkonočné tajomstvo, novým spôsobom daný apoštolom a Cirkvi a prostredníctvom nich ľudstvu a celému svetu.

24. To nachádza svoje definitívne vyjadrenie v deň zmŕtvychvstania. V ten deň Ježiš z Nazareta, ktorý podľa tela pochádza z Dávidovho rodu, ako píše apoštol Pavol, „podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn“.82 Možno teda povedať, že mesiášske „vyzdvihnutie“ Krista v Duchu Svätom dosahuje svoj vrchol v zmŕtvychvstaní, v ktorom sa zjavuje aj ako Boží Syn „ustanovený v moci“. Táto moc, ktorej pramene vyvierajú z nepreskúmateľného trojičného spoločenstva, sa prejavuje predovšetkým v tom, že zmŕtvychvstalý Kristus na jednej strane spĺňa Boží prísľub, vyjadrený ústami proroka: „Dám vám srdce nové a vložím do vás nového ducha… svojho ducha“83 a na druhej strane spĺňa svoj prísľub, ktorý dal apoštolom slovami: „Keď odídem, pošlem ho k vám.“84 To je on: Duch pravdy, Paraklet, zoslaný zmŕtvychvstalým Kristom, aby nás pretvoril podľa jeho podoby.85

Hľa: „Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: ,Pokoj vám!‘ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: ,Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.‘ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: ,Prijmite Ducha Svätého.‘86

Všetky podrobnosti tohto podstatného textu Evanjelia podľa Jána majú svoj význam, najmä keď ich čítame v súvislosti so slovami povedanými v tom istom večeradle na prahu veľkonočných udalostí. V tej chvíli veľkonočné udalosti – posvätné tríduum Ježiša Krista, ktorého Otec pomazal a poslal na svet, dosahujú zavŕšenie. Kristus, ktorý na kríži „odovzdal ducha“87 ako Syn človeka a Baránok Boží, po zmŕtvychvstaní prichádza k apoštolom, aby „dýchol na nich“ tou mocou, o ktorej hovorí List Rimanom.88 Pánov príchod napĺňa zhromaždených radosťou: „ich zármutok sa mení na radosť“,89 ako im to sám prisľúbil pred svojím umučením. A predovšetkým sa spĺňa hlavná predpoveď rozlúčkovej reči – zmŕtvychvstalý Kristus „prináša“ apoštolom Ducha Svätého, a dáva tak začiatok novému stvoreniu. Prináša ho za cenu svojho „odchodu“; udeľuje im tohto Ducha akoby cez rany svojho ukrižovania: „ukázal im ruky a bok“. Práve mocou tohto ukrižovania im Zmŕtvychvstalý hovorí: „Prijmite Ducha Svätého.“

Tak vzniká úzky vzťah medzi poslaním Syna a poslaním Ducha Svätého. Nejestvuje zoslanie Ducha Svätého (po prvotnom hriechu) bez kríža a zmŕtvychvstania: „Ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde.“90 Vzniká tiež úzky vzťah medzi poslaním Ducha Svätého a poslaním Syna v diele vykúpenia. Poslanie Syna sa v istom zmysle „vyčerpáva“ vo vykúpení. Poslanie Ducha Svätého „čerpá“ z vykúpenia: „z môjho vezme a zvestuje vám“.91 Vykúpenie naplno uskutočňuje Syn ako Pomazaný, ktorý prišiel a konal mocou Ducha Svätého a napokon obetoval sám seba ako najvyššiu obetu na dreve kríža. Toto vykúpenie však zároveň stále uskutočňuje v ľudských srdciach a svedomiach – v dejinách sveta – Duch svätý, ktorý je „iným Tešiteľom“.

7. DUCH SVÄTÝ A OBDOBIE CIRKVI

25. „Keď však bolo dokonané dielo, ktoré dal Otec vykonať Synovi na zemi (porov. Jn 17, 4), bol na Turíce zoslaný Duch Svätý, aby Cirkev ustavične posväcoval a aby tak veriaci mali skrze Krista v jednom Duchu prístup k Otcovi (porov. Ef 2, 18). On je Duch života, čiže prameň vody prúdiacej do života večného (porov. Jn 4, 14; 7, 38 – 39), skrze ktorého Otec oživuje ľudí, čo odumreli hriechu, kým nevzkriesi v Kristovi ich smrteľné telá (porov. Rim 8, 10 – 11).“92

Takto hovorí Druhý vatikánsky koncil o zrodení Cirkvi v deň Turíc. Táto udalosť je definitívnym zjavením toho, čo sa odohralo v tom istom večeradle už na veľkonočnú nedeľu. Prišiel zmŕtvychvstalý Kristus a „priniesol“ apoštolom Ducha Svätého. Dal im ho slovami: „Prijmite Ducha Svätého.“ To, čo sa vtedy stalo vo vnútri večeradla „za zatvorenými dverami“, to sa neskôr, v deň Turíc, zjavuje aj navonok, pred ľuďmi. Dvere večeradla sa otvárajú a apoštoli idú k jeruzalemským obyvateľom a pútnikom, zhromaždeným pri príležitosti sviatku, aby mocou Ducha Svätého vydávali svedectvo o Kristovi. Tak sa spĺňa predpoveď: „On o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku.“93

V inom dokumente Druhého vatikánskeho koncilu čítame: „Isteže Duch Svätý účinkoval vo svete už predtým, ako bol Kristus oslávený. Ale na Turíce Duch Svätý zostúpil na učeníkov, aby zostal s nimi naveky, Cirkev verejne vystúpila pred zástupy, kázaním sa začalo šíriť evanjelium medzi národmi.“94

Obdobie Cirkvi sa začalo „príchodom“ čiže zoslaním Ducha Svätého na apoštolov, zhromaždených v jeruzalemskom večeradle spolu s Máriou, Pánovou matkou.95 Obdobie Cirkvi sa začalo vo chvíli, keď sa prísľuby a predpovede, vzťahujúce sa výslovne na Tešiteľa, Ducha pravdy, začali s celou silou a samozrejmosťou plniť na apoštoloch, a tak spôsobili zrod Cirkvi. Obšírne o tom hovoria na mnohých miestach Skutky apoštolov. Z nich vidieť, že podľa vedomia prvého spoločenstva, ktorého vieru opisuje Lukáš, Duch Svätý si vzal neviditeľné – a zároveň v istom zmysle „hmatateľné“ – vedenie tých, ktorí po Pánovom odchode hlboko cítili, že zostali sirotami. Po príchode Ducha sa cítili schopní plniť zverené poslanie. Cítili sa plní sily. Práve toto spôsobil v nich Duch Svätý a neprestajne to pôsobí v Cirkvi prostredníctvom ich nástupcov. Lebo milosť Ducha Svätého, ktorú apoštoli vkladaním rúk udelili svojim spolupracovníkom, sa neprestajne odovzdáva biskupskou vysviackou. Biskupi potom sviatosťou kňazstva robia účastnými na tomto duchovnom dare vysvätených služobníkov a starajú sa, aby vo sviatosti birmovania boli posilnení všetci znovuzrodení z vody a z Ducha. Takto v istom zmysle pretrváva v Cirkvi milosť Turíc.

Koncil tvrdí: „Duch prebýva v Cirkvi a v srdciach veriacich ako v chráme (porov. 1 Kor 3, 16; 6, 19) a v nich sa modlí a vydáva svedectvo, že sme prijatí za deti Božie (porov. Gal 4, 6; Rim 8, 15 – 16 a 26). Cirkev – ktorú privádza k všetkej pravde (porov. Jn 16, 13) a zjednocuje v spoločnom nažívaní (in communione) a službe – vystrojuje a vedie rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi a okrášľuje ju svojím ovocím (porov. Ef 4, 11 – 12; 1 Kor 12, 4; Gal 5, 22). Omladzuje Cirkev silou evanjelia, stále ju obnovuje a vedie k dokonalej jednote s jej Ženíchom.“96

26. Citované texty koncilovej konštitúcie Lumen gentium hovoria, že príchodom Ducha Svätého sa začalo obdobie Cirkvi. Svedčia aj o tom, že toto obdobie, obdobie Cirkvi, trvá. Pretrváva storočia a pokolenia. V našom storočí, keď sa ľudstvo približuje ku koncu druhého tisícročia po Kristovi, sa toto obdobie Cirkvi prejavilo osobitným spôsobom práve prostredníctvom Druhého vatikánskeho koncilu ako koncilu nášho storočia. Vieme, že to bol koncil v značnej miere „ekleziologický“: koncil zameraný na tému Cirkvi. Zároveň však je učenie tohto koncilu zásadne „pneumatologické“: je preniknuté pravdou o Duchu Svätom ako o duši Cirkvi. Môžeme povedať, že vo svojom bohatom učení Druhý vatikánsky koncil obsahuje všetko to a práve to, čo „Duch Svätý hovorí cirkvám“97 v súčasnej fáze dejín spásy.

Koncil tým, že sa dal viesť Duchom pravdy a vydal spolu s ním svedectvo, stal sa osobitným potvrdením prítomnosti Ducha Svätého – Tešiteľa. V určitom zmysle ho znovu „sprítomnil“ v našej ťažkej dobe. Vo svetle tohto presvedčenia lepšie chápeme veľký význam všetkých iniciatív vedúcich k uskutočneniu Druhého vatikánskeho koncilu, jeho učenia, ako aj jeho orientácie pastoračného a ekumenického charakteru. V tomto zmysle treba dobre zvážiť a oceniť po ňom nasledujúce zhromaždenia biskupskej synody, ktoré smerujú k tomu, aby sa plody pravdy a lásky – autentické plody Ducha Svätého – stali trvalým majetkom Božieho ľudu na jeho pozemskej púti v priebehu stáročí. Je nevyhnutne potrebné toto úsilie Cirkvi smerujúce k tomu, aby sa overili a zabezpečili spásonosné plody Ducha, ktoré dosiahli na koncile. Preto je potrebné vedieť ich dôkladne „rozpoznať“ od všetkého, čo by mohlo pochádzať predovšetkým od „kniežaťa tohto sveta“.98 Toto rozpoznávanie je zvlášť potrebné pri uskutočňovaní diela koncilu, ktorý sa tak naširoko otvoril súčasnému svetu, ako o tom svedčia základné koncilové konštitúcie Gaudium et spesLumen gentium.

V pastorálnej konštitúcii čítame: „Ich spoločenstvo (Kristových učeníkov) utvárajú ľudia združení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do kráľovstva Otcovho a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa ono cíti úzko spätým s ľudským pokolením a jeho dejinami.“99 „Cirkev dobre vie, že jedine Boh, ktorému ona slúži, zodpovedá najhlbším túžbam ľudského srdca, ktoré sa nikdy plne nenasýti pozemským pokrmom.“100 „Duch Boží… s predivnou prozreteľnosťou usmerňuje beh časov a obnovuje tvárnosť zeme.“101

II.
DUCH, KTORÝ UKAZUJE SVETU, ČO JE HRIECH

1. HRIECH, SPRAVODLIVOSŤ A SÚD

27. Keď Ježiš v rozlúčkovej reči vo večeradle zvestuje príchod Ducha Svätého „za cenu“ svojho odchodu a sľubuje: „Keď odídem, pošlem ho k vám,“ práve v tomto súvise dodáva: „A keď príde on, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd“.102 Ten istý Tešiteľ a Duch pravdy, ktorý bol prisľúbený ako ten, čo „naučí“ a „pripomenie“, ako ten, čo „vydá svedectvo“, ako ten, čo „uvedie do plnej pravdy“, je zvestovaný – podľa citovaných slov – ako ten, čo „ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd“.

Významný sa tu ukazuje aj kontext. Ježiš dáva do súvisu toto zvestovanie Ducha Svätého so slovami, ktoré naznačujú jeho vlastný „odchod“ skrze kríž, ba zdôrazňujú jeho nevyhnutnosť. „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde.“103

No najväčší význam má vysvetlenie, ktoré Ježiš sám pridáva k týmto trom slovám: hriech, spravodlivosť, súd. Lebo hovorí takto: „On ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd. Hriech je, že neveria vo mňa, spravodlivosť, že idem k Otcovi a už ma neuvidíte, a súd, že knieža tohto sveta je už odsúdené.“104 V Ježišovej mysli má hriech, spravodlivosť a súd presne určený význam, odlišný od toho, aký by azda dakto chcel pripisovať týmto slovám nezávisle od hovoriaceho. Toto vysvetlenie tiež naznačuje, ako treba chápať to „ukáže svetu“, ktoré patrí k poslaniu Ducha Svätého. Dôležitý je tu jednak význam jednotlivých slov a jednak to, že Ježiš ich navzájom spojil v tej istej výpovedi.

„Hriech“ v tomto texte značí neveru, s akou sa Ježiš stretol medzi „svojimi“, počnúc nazaretskými spoluobčanmi. Značí odmietnutie jeho poslania, ktoré privedie ľudí až k tomu, že vynesú nad ním rozsudok smrti. Keď potom Ježiš hovorí o „spravodlivosti“, zdá sa, že myslí na tú konečnú spravodlivosť, akú mu ukáže Otec, keď zahrnie svojho Syna slávou zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia: „Idem k Otcovi.“ V kontexte takto chápaného „hriechu“ a „spravodlivosti“ „súd“ zasa značí, že Duch pravdy ukáže vinu sveta v odsúdení Ježiša na smrť kríža. Kristus však neprišiel na svet iba na to, aby ho súdil a odsúdil: prišiel, aby ho spasil.105 Ukázať, čo je hriech a čo spravodlivosť, znamená ukázať spásu sveta, spásu ľudí. Zdá sa, že práve túto pravdu zdôrazňuje tvrdenie, že „súd“ sa vzťahuje iba na „knieža tohto sveta“ čiže na satana, na toho, ktorý od začiatku využíva dielo stvorenia proti spáse, proti zmluve a zjednoteniu človeka s Bohom: on je už od začiatku „odsúdený“. Ak má Duch Tešiteľ ukázať svetu práve to, čo je súd, tak preto, aby v ňom pokračovalo Kristovo dielo spásy.

28. V ďalšej časti chceme sústrediť svoju pozornosť predovšetkým na to poslanie Ducha Svätého, ktorým je „ukázať svetu, čo je hriech“, ale súčasne aj zachovať celý kontext tejto Ježišovej výpovede vo večeradle. Duch Svätý, ktorý prijíma od Syna dielo vykúpenia sveta, sa tým podujíma na spasiteľnú úlohu „ukázať, čo je hriech“. Toto „ukazovanie“ sa stále vzťahuje na „spravodlivosť“, čiže na konečnú spásu v Bohu, na splnenie ekonómie, ktorej definitívnym a trvalým centrom je ukrižovaný a oslávený Kristus. A celá táto Božia ekonómia spásy oslobodzuje v istom zmysle človeka od súdu, čiže od zatratenia, ktoré postihlo hriech satana, „kniežaťa tohto sveta“, ktorý sa svojím hriechom stal „vládcom tohto sveta temnôt“.106 A tak sa týmto vzťahom k „súdu“ otvárajú široké horizonty pre chápanie „hriechu“, ako aj „spravodlivosti“. Duch Svätý tým, že ukazuje vo svetle Kristovho kríža hriech v ekonómii spásy (mohlo by sa povedať „vykúpený hriech“), umožňuje pochopiť, že jeho poslaním je „ukázať“, čím je aj ten hriech, ktorý bol už definitívne odsúdený („zavrhnutý hriech“).

29. Všetky slová, ktoré Vykupiteľ povedal vo večeradle v predvečer svojho umučenia, sa vpisujú do obdobia Cirkvi: predovšetkým slová o Duchu Svätom ako Parakletovi a Duchu pravdy. Zapisujú sa v období Cirkvi znovu a znovu, v každom pokolení, v každej epoche. Potvrdením toho, pokiaľ ide o naše storočie, je súbor učenia Druhého vatikánskeho koncilu, predovšetkým v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes. Veľa pasáží tohto dokumentu jasne poukazuje na to, že koncil, otvoriac sa svetlu Ducha pravdy, sa vyjadruje ako autentický depozitár predpovedí a prísľubov, ktoré dal Kristus apoštolom a Cirkvi v rozlúčkovej reči; najmä tej predpovede, podľa ktorej Duch Svätý má „ukázať svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd“.

Vidíme to už z textu, v ktorom koncil vysvetľuje, v akom zmysle chápe „svet“: „Svet, ktorý má (koncil) na zreteli, je teda svet ľudí, čiže celá ľudská rodina, so všetkými skutočnosťami, uprostred ktorých žije; svet, javisko ľudských dejín, poznačený úsilím človeka, jeho porážkami a víťazstvami. Svet, o ktorom kresťania veria, že ho utvorila a udržuje láska Stvoriteľa; svet, čo síce upadol do otroctva hriechu, ale ktorý ukrižovaný a vzkriesený Kristus, zlomiac moc zlého ducha, oslobodil, aby sa pretvoril podľa úmyslov Božích a dosiahol svoje zavŕšenie.“107 V súvise s týmto veľmi syntetickým textom treba čítať v tej istej konštitúcii mnoho iných statí, ktoré sa usilujú ukázať so všetkým realizmom viery situáciu hriechu v súčasnom svete, ako aj objasniť z rozličných hľadísk jeho podstatu.108

Keď Ježiš hovorí v predvečer Veľkej noci o Duchu Svätom ako o tom, ktorý „ukáže svetu, čo je hriech“, na jednej strane sa zdá, že toto jeho tvrdenie má najširší možný rozsah, lebo zahŕňa všetky hriechy ľudských dejín. Na druhej strane, keď Ježiš vysvetľuje, že tento hriech spočíva v tom, že „neveria v neho“, zdá sa, že jeho rozsah sa zužuje na tých, ktorí odmietli mesiášske poslanie Syna človeka, keď ho odsúdili na smrť na kríži. Ťažko však nepostrehnúť, že tento „úzky“ a historicky vymedzený rozsah významu hriechu sa rozširuje na univerzálny rozsah z dôvodu všeobecnosti vykúpenia, ktoré sa uskutočnilo skrze kríž. Zjavenie tajomstva vykúpenia otvára cestu takému chápaniu, podľa ktorého každý hriech, kdekoľvek a kedykoľvek spáchaný, má vzťah ku Kristovmu krížu, a teda nepriamo aj ku hriechu tých, ktorí „neuverili v neho“, keď odsúdili Ježiša na smrť na kríži.

Pod týmto zorným uhlom sa treba vrátiť k turíčnej udalosti.