2. SVEDECTVO DŇA TURÍC

30. V deň Turíc sa najbližšie a bezprostredne potvrdili Kristove predpovede vyslovené v rozlúčkovej reči, zvlášť predpoveď, o ktorej práve uvažujeme: „Tešiteľ… ukáže svetu, čo je hriech.“ V ten deň zostúpil prisľúbený Duch Svätý na apoštolov, zhromaždených vo večeradle pri modlitbe spolu s Máriou, Ježišovou matkou, ako o tom čítame v Skutkoch apoštolov: „Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť“,109 „a tak priviedli k jednote rozptýlené rasy a obetovali Otcovi prvotiny všetkých národov“.110

Vzťah medzi Kristovou predpoveďou a touto udalosťou je jasný. Sme tu svedkami prvého a základného splnenia prísľubu Parakleta. Prichádza – poslaný Otcom – „po“ odchode Krista, „za cenu“ tohto odchodu. Naprv to bol odchod skrze smrť na kríži, potom na štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní skrze Kristovo nanebovstúpenie. Ešte vo chvíli nanebovstúpenia prikázal Ježiš apoštolom, aby „neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie“; „vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým“; „keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme.“111

Tieto posledné slová boli len akoby ozvenou alebo pripomenutím prísľubu daného vo večeradle. Ale v deň Turíc sa tento prísľub splnil v celej dokonalosti. Peter, vedený Duchom Svätým, ktorého apoštoli prijali počas modlitby vo večeradle, vystupuje pred množstvom ľudí rôznych jazykov, zhromaždených na sviatky, a hovorí. Vyhlasuje to, čo by sa určite neodvážil povedať predtým: „Mužovia, Izraeliti… Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi, divmi a znameniami, ktoré… Boh skrze neho medzi vami urobil. A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci.“112

Ježiš predpovedal a sľúbil: „On vydá o mne svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo.“ Toto „svedectvo“ sa jasne začína v prvej Petrovej reči v Jeruzaleme. Je to svedectvo o ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi. Svedectvo Ducha – Parakleta a apoštolov. Zároveň však samotným obsahom tohto svedectva Duch pravdy Petrovými ústami „ukazuje svetu, čo je hriech“; predovšetkým ten hriech, akým je odmietnutie Krista až po odsúdenie na smrť, až po kríž na Golgote. Výroky s podobným obsahom sa podľa textu Skutkov apoštolov opakujú aj pri iných príležitostiach a na iných miestach.113

31. A tak počnúc svedectvom jeruzalemských Turíc pôsobenie Ducha pravdy, ktorý „ukazuje svetu, čo je hriech“ odmietnutia Krista, je organicky spojené so svedectvom, ktoré treba vydávať o veľkonočnom tajomstve: o tajomstve Ukrižovaného a Zmŕtvychvstalého. V tomto spojení samotné „ukazovanie, čo je hriech“ odhaľuje svoju spasiteľnú dimenziu. Lebo cieľom tohto „ukazovania“ nie je iba obviniť svet a tým menej odsúdiť ho. Kristus neprišiel na svet, aby ho súdil a odsúdil, ale aby ho spasil.114 Zdôrazňuje sa to už v tejto prvej reči, keď Peter zvolá: „Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom aj Mesiášom.“115  A keď sa potom prítomní pýtajú Petra a apoštolov: „Čo máme robiť, bratia?“ počujú odpoveď: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“116 

Takto sa to „ukázanie, čo je hriech“ zároveň stáva ukázaním, čo je odpustenie hriechov mocou Ducha Svätého. Peter vo svojej jeruzalemskej reči vyzýva na obrátenie, ako Ježiš vyzýval svojich poslucháčov na začiatku svojej mesiášskej činnosti.117 Obrátenie vyžaduje presvedčenie o hriechu, zahŕňa v sebe vnútorný súd svedomia, a keďže tento súd je potvrdením činnosti Ducha pravdy vo vnútri človeka, stáva sa súčasne novým začiatkom udelenia milosti a lásky človekovi: „Prijmite Ducha Svätého.“118 Takto objavujeme v tomto „ukázaní, čo je hriech“ dvojaké darovanie: dar správneho svedomia a dar istoty o vykúpení. Duch pravdy je Tešiteľom.

Usvedčenie z hriechu prostredníctvom služby apoštolského ohlasovania v rodiacej sa Cirkvi súvisí – pôsobením Ducha Svätého zoslaného v deň Turíc – s výkupnou mocou ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista. Tak sa spĺňajú slová povedané o Duchu Svätom pred Veľkou nocou: „Z môjho vezme a zvestuje vám.“119 Keď teda Peter počas turíčnych udalostí hovorí o hriechu tých, ktorí „neuverili“ a vydali Ježiša z Nazareta na potupnú smrť, jeho slová sú zároveň svedectvom o víťazstve nad hriechom. Je to víťazstvo, ktoré sa v istom zmysle uskutočnilo prostredníctvom najväčšieho hriechu, akého sa mohol človek dopustiť: zavraždením Ježiša, Božieho Syna, ktorý je jednej podstaty s Otcom! Ale podobne ako smrť Božieho Syna premáha ľudskú smrť: „Ero mors tua, o mors“,120 tak isto hriech ukrižovania Božieho Syna „premáha“ ľudský hriech! Ten hriech, ku ktorému došlo v Jeruzaleme na Veľký piatok, ako aj každý ľudský hriech. Lebo tomu, čo bolo zo strany ľudí najväčším hriechom, zodpovedá v srdci Vykupiteľa obeta najväčšej lásky, ktorá prevyšuje zlobu všetkých ľudských hriechov. Na základe tejto istoty Cirkev neváha v rímskej liturgii Veľkonočnej vigílie každý rok opakovať: „O felix culpa!“, keď diakon spevom „Exsultet“ ohlasuje zmŕtvychvstanie.

32. O tejto nevýslovnej pravde však nikto iný nemôže „presvedčiť svet“, človeka, ľudské svedomie, iba on sám, Duch pravdy. On je Duchom, ktorý „skúma Božie hlbiny“.121 Keď ide o tajomstvo hriechu, treba preniknúť „Božie hlbiny“ až do dna. Nestačí skúmať len ľudské svedomie, vnútorné tajomstvo človeka, ale treba preniknúť do hlbokého Božieho tajomstva, do tých Božích hlbín, ktoré sa zhrňujú v syntéze: k Otcovi – v Synovi – skrze Ducha Svätého. Je to práve Duch Svätý, ktorý ich „skúma“ a z nich vyvodzuje Božiu odpoveď na ľudský hriech. Touto odpoveďou sa uzatvára proces „ukazovania, čo je hriech“, ako o tom svedčí turíčna udalosť.

Presvedčením „sveta“ o hriechu na Golgote, o zavraždení nevinného Baránka, ako sa to stalo v deň Turíc, Duch Svätý presviedča aj o každom hriechu, spáchanom kdekoľvek a kedykoľvek v ľudských dejinách, lebo poukazuje na jeho vzťah ku Kristovmu krížu. „Presvedčiť“ znamená dokázať zlobu hriechu, každého hriechu vo vzťahu ku Kristovmu krížu. Keď sa hriech ukáže v tomto vzťahu, spozná sa celá šírka jeho zloby, identifikuje sa v plnom rozsahu mysterium iniquitatis (tajomstvo neprávosti),122 ktoré v sebe obsahuje a skrýva. Človek nespozná túto dimenziu hriechu, absolútne ju nespozná ináč ako vo svetle Kristovho kríža. Preto ho môže o nej presvedčiť len Duch Svätý: Duch pravdy a zároveň Tešiteľ.

Keď sa ukáže hriech vo vzťahu ku Kristovmu krížu, zároveň sa v plnom rozsahu identifikuje „mysterium pietatis“ (tajomstvo nábožnosti),123 ako to ukázala posynodálna apoštolská exhortácia Reconciliatio et paenitentia.124 Ani tento rozmer hriechu človek absolútne nespozná ináč ako vo svetle Kristovho kríža. A aj o ňom ho môže „presvedčiť“ len Duch Svätý, ktorý „skúma Božie hlbiny“.

3. SVEDECTVO POČIATKU: PRVOTNÁ SKUTOČNOSŤ HRIECHU

33. Prvotnú dimenziu hriechu nachádzame v svedectve počiatku, zaznačenom v Knihe Genezis.125 Je to hriech, ktorý podľa zjaveného Božieho slova je počiatkom a koreňom všetkých ostatných hriechov. Stojíme pred prvotnou skutočnosťou hriechu v ľudských dejinách a zároveň aj v celej ekonómii spásy. Možno povedať, že v tomto hriechu má svoj začiatok tajomstvo neprávosti, ale zároveň tiež, že je to hriech, pre ktorý sa výkupná sila tajomstva nábožnosti stáva mimoriadne priezračná a účinná. Vyjadruje to svätý Pavol, keď proti „neposlušnosti“ prvého Adama stavia „poslušnosť“ Krista, druhého Adama, poslušnosť až na smrť“.126

Podľa svedectva počiatku hriech vo svojej prvotnej skutočnosti vzniká vo vôli – a vo svedomí – človeka predovšetkým ako „neposlušnosť“, čiže ako sprotivenie sa vôle človeka vôli Boha. Táto prvotná neposlušnosť predpokladá odmietnutie, alebo aspoň odsunutie pravdy obsiahnutej v Božom Slove, ktoré tvorí svet. Je to zároveň Slovo, ktoré „bolo na počiatku u Boha“, ktoré „bolo Boh“ a bez ktorého „nepovstalo nič z toho, čo povstalo“, lebo „svet povstal skrze neho“.127 Je to Slovo, ktoré je aj večným zákonom, prameňom všetkých zákonov, ktoré riadia svet a najmä ľudské činy. Keď teda Ježiš v predvečer svojho umučenia hovorí o hriechu tých, ktorí „neveria v neho“, v týchto jeho slovách, plných bolesti, je akoby vzdialená ozvena toho hriechu, ktorý sa vo svojej prvotnej forme temne zapisuje do tajomstva stvorenia. Lebo ten, ktorý to hovorí, je nielen Syn človeka, ale aj ten, ktorý je „prvorodený zo všetkého stvorenia“, lebo „všetko je stvorené skrze neho a pre neho“.128 Vo svetle tejto pravdy chápeme, že „neposlušnosť“ v tajomstve počiatku predpokladá v istom zmysle tú istú „neveru“, to isté „neuverili“, ktoré sa zopakuje vo vzťahu k veľkonočnému tajomstvu. Lebo ide, ako sme povedali, o odmietnutie, alebo aspoň odsunutie pravdy obsiahnutej v Otcovom slove. Toto odmietnutie sa prejavuje prakticky ako „neposlušnosť“ v skutku spáchanom v dôsledku pokušenia, ktoré pochádza od „otca lži“.129 Pri koreni hriechu je teda radikálne odmietnutie pravdy obsiahnutej v Otcovom Slove, skrze ktoré sa vyjadruje milujúca všemohúcnosť Stvoriteľa: všemohúcnosť a zároveň láska „Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme“.

34. Duch Boží, ktorý sa podľa biblického opisu stvorenia „vznášal nad vodami“,130 označuje toho istého „Ducha, ktorý skúma Božie hlbiny“: skúma hlbiny Otca a Slova-Syna v tajomstve stvorenia. Nie je len bezprostredným svedkom ich vzájomnej lásky, z ktorej pochádza stvorenie, ale on sám je tou láskou. On sám ako láska je večným nestvoreným darom. V ňom je zdroj a počiatok každého obdarovania stvorení. Svedectvo počiatku, s ktorým sa stretáme v celom zjavení, počnúc od Knihy Genezis, je tu jednoznačné. Stvoriť znamená povolať k existencii z ničoho; teda stvoriť znamená darovať bytie. A keď je viditeľný svet stvorený pre človeka, potom človek dostal svet ako dar.131 A zároveň dostáva vo svojom človečenstve do daru osobitný „obraz a podobu“ Boha. To neznačí len rozumnosť a slobodu ako konštitutívne vlastnosti ľudskej prirodzenosti, ale aj to, že je od začiatku schopný osobne sa stýkať s Bohom ako „ja“ a „ty“. Značí to zároveň schopnosť zmluvy, ktorá dostane konkrétnu podobu v spásonosnom darovaní sa Boha človekovi. Na podklade Božieho obrazu a podoby „dar Ducha“ napokon značí pozvanie k priateľstvu, v ktorom sú nadprirodzené „Božie hlbiny“ určitým spôsobom otvorené účasti človeka. Druhý vatikánsky koncil učí: „Neviditeľný Boh (porov. Kol 1, 15; 1 Tim 1, 17) sa vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33, 11; Jn 15, 14 – 15) a sa s nimi stýka (porov. Bar 3, 38), aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva.“132

35. Teda Duch, ktorý „skúma všetko, aj Božie hlbiny“, pozná od počiatku tajomstvo človeka.133 A preto len on sám môže naplno „ukázať, čo je hriech“, ku ktorému došlo na počiatku ľudstva, ten hriech, ktorý je koreňom všetkých ostatných hriechov a nevyhasínajúcim ohniskom ľudskej hriešnosti na zemi. Duch pravdy pozná prvotnú skutočnosť hriechu, vyvolaného vo vôli človeka pôsobením „otca lži“, ktorý už „je odsúdený“.134 Duch Svätý teda ukazuje svetu, čo je hriech vo vzťahu k tomuto „súdu“, ale stále privádza k „spravodlivosti“, ktorá bola človekovi zjavená spolu s Kristovým krížom: prostredníctvom „poslušnosti až na smrť“.135

Iba Duch Svätý môže ukázať, čo je hriech ľudského počiatku, lebo práve on je Láska Otca a Syna, lebo on je Darom, kým hriech na počiatku ľudstva spočíva v oklamaní a v odmietnutí daru a lásky, ktoré rozhodujú o počiatku sveta a človeka.

36. Podľa svedectva počiatku, ktoré nachádzame v celom Písme i v tradícii, po prvom (a najúplnejšom) opise v Knihe Genezis sa hriech v jeho prvotnej forme chápe ako „neposlušnosť“, ktorá jednoducho a bezprostredne značí prestúpenie Božieho zákazu.136 Ale z celého kontextu je jasné, že korene tejto neposlušnosti treba hľadať hlboko v celej ontickej (konkrétnej) situácii človeka. Človek povolaný k existencii – muž a žena – je stvorením. „Boží obraz“, spočívajúci v rozumnosti a slobode, hovorí o veľkosti a dôstojnosti ľudského subjektu, ktorý je osobou. Ale tento osobný subjekt je vždy len stvorením: vo svojej existencii a bytí závisí od Stvoriteľa. Podľa Knihy Genezis „strom poznania dobra a zla“ mal vyjadrovať a človekovi stále pripomínať „hranicu“ neprekročiteľnú pre stvorené bytie. V tomto zmysle treba chápať Boží zákaz: Stvoriteľ zakazuje mužovi a žene jesť plody zo stromu poznania dobra a zla. Slová nahovárania čiže pokušenia, podľa opisu v biblickom texte, zvádzajú prestúpiť tento zákaz, čiže prekročiť tú hranicu“: „Keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete poznať dobro i zlo.“137

„Neposlušnosť“ značí teda prekročenie hranice, ktorá je pre vôľu a slobodu človeka ako stvoreného bytia neprekročiteľná. Lebo Boh Stvoriteľ je jediným a definitívnym zdrojom morálneho poriadku vo svete, ktorý stvoril. Človek nemôže sám od seba určiť, čo je dobré a zlé, nemôže „poznať dobro i zlo ako Boh“. V stvorenom svete je Boh prvým a zvrchovaným zdrojom rozhodovania o tom, čo je dobré, alebo zlé, prostredníctvom vnútornej pravdy bytia, ktorá je obrazom Slova, večného Syna, jednej podstaty s Otcom. Človekovi stvorenému na Boží obraz Duch Svätý dáva dar svedomia, aby obraz verne odzrkadľoval svoj pravzor, ktorý je súčasne Múdrosťou i večným Zákonom, zdrojom morálneho poriadku v človekovi i vo svete. „Neposlušnosť“, ako prvotná dimenzia hriechu človeka, je odmietnutím tohto zdroja s nárokom človeka stať sa autonómnym a výlučným zdrojom rozhodovania o tom, čo je dobré a čo zlé. Duch, ktorý „skúma Božie hlbiny“ a ktorý je zároveň svetlom pre ľudské svedomie a zdrojom morálneho poriadku, najhlbšie pozná tento rozmer hriechu, ktorý sa zapisuje do tajomstva ľudského počiatku. A neprestane ho „ukazovať svetu“ vo vzťahu ku Kristovmu krížu na Golgote.

37. Boh sa podľa svedectva počiatku zjavil v tajomstve stvorenia ako všemohúcnosť, ktorá je láskou. A človekovi zároveň zjavil, že ako „obraz a podoba“ svojho Stvoriteľa je pozvaný, aby mal účasť na pravde a láske. Táto účasť znamená život v spojení s Bohom, teda „večný život“.138 Ale človek sa vplyvom „otca lži“ odlúčil od tejto účasti. V akej miere? Určite nie v miere hriechu čistého ducha, v miere satanovho hriechu. Ľudský duch nie je schopný dospieť do takej miery.139 V samotnom opise Knihy Genezis ľahko možno zbadať rozdiel stupňa medzi „dychom zla“ zo strany toho, ktorý hreší (zostáva v hriechu) od počiatku,140 ktorý už „je odsúdený“,141 a zlom neposlušnosti zo strany človeka.

Táto neposlušnosť predsa však je odvrátením sa od Boha a v istom zmysle uzavretím sa ľudskej slobody voči nemu. Zároveň je otvorením sa tejto slobody – ľudského poznania a ľudskej vôle – voči tomu, ktorý je „otcom lži“. Tento akt vedomého rozhodnutia sa nie je iba „neposlušnosťou“, ale má v sebe aj istú náklonnosť k motivácii obsiahnutej v prvom navádzaní na hriech a neprestajne sa opakujúcej v priebehu celých dejín človeka na zemi: „Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete poznať dobro i zlo.“

Tu sa nachádzame v samom centre toho, čo možno nazvať „proti-Slovom“, čiže „proti-pravdou“. Tu je totiž sfalšovaná pravda o tom, kto je človek a aké sú neprekročiteľné hranice jeho bytia a jeho slobody. Táto proti-pravda je možná preto, že je zároveň úplne „sfalšovaná“ aj pravda o tom, kto je Boh. Boh Stvoriteľ sa dostáva vo vedomí stvorenia do podozrenia, ba dokonca pod obžalobu. Prvý raz v ľudských dejinách sa zjaví zvrhlý „duch podozrenia“. Usiluje sa „sfalšovať “ samotné Dobro, absolútne Dobro, ktoré sa práve v diele stvorenia ukázalo ako dobro, ktoré sa darúva nevysloviteľným spôsobom: ako bonum diffusivum sui, ako stvoriteľská láska. Kto môže naplno „ukázať, čo je hriech“, čiže tieto pohnútky prvotnej ľudskej neposlušnosti, ak nie ten, ktorý je sám Darom a prameňom všetkého obdarovania, ak nie Duch, ktorý „skúma Božie hlbiny“ a je láskou Otca i Syna?

38. „Duch temnôt“142 je totiž schopný napriek všetkému svedectvu stvorenia a s ním spätej ekonómie spásy predstaviť Boha ako nepriateľa vlastného stvorenia a predovšetkým ako nepriateľa človeka, ako zdroj nebezpečenstva a ohrozenia pre človeka. Takýmto spôsobom satan vštepil do ľudskej psychológie zárodok odporu voči tomu, ktorého podľa neho „už od počiatku“ treba považovať za nepriateľa človeka, a nie za Otca. Vyzval človeka, aby sa stal protivníkom Boha!

Analýza hriechu v jeho prvotnej dimenzii ukazuje, že pôsobením „otca lži“ pôjde po celé ľudské dejiny o stály tlak, aby človek odmietal Boha až po nenávisť: „Láska voči sebe až po opovrhnutie Bohom“ – ako to vyjadril svätý Augustín.143 Človek bude naklonený vidieť v Bohu predovšetkým vlastné ohraničenie, a nie prameň vlastnej slobody a plnosť dobra. Vidíme, ako sa to potvrdzuje v našej novovekej dobe, v ktorej sa ateistické ideológie usilujú celkom odstrániť náboženstvo na základe tvrdenia, že ono vedie k radikálnemu „odcudzeniu“ človeka. Človek je vraj akoby olúpený o vlastné človečenstvo, keď prijíma ideu Boha a privlastňuje mu to, čo patrí človekovi a výlučne človekovi! V tomto procese myslenia a historicko-sociologickej praxe sa došlo v odmietaní Boha až k vyhláseniu jeho „smrti“. Je to pojmový i slovný nezmysel! Ideológia „smrti Boha“ však ohrozuje človeka. Poukazuje na to Druhý vatikánsky koncil, keď analyzuje problém „autonómie časných vecí“ a píše: „Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká… Ba zabúdaním na Boha sa zacloňuje samo stvorenstvo.“144 Ideológia „smrti Boha“ sa svojimi dôsledkami ľahko môže ukázať – na rovine teoretickej i praktickej – ideológiou „smrti človeka“.

4. DUCH, KTORÝ PRETVÁRA UTRPENIE NA VYKUPITEĽSKÚ LÁSKU

39. Ducha, ktorý skúma Božie hlbiny, nazval Ježiš v rozlúčkovej reči vo večeradle Parakletom. Od začiatku sa totiž „vzýva“,145 aby „ukázal svetu, čo je hriech“. A definitívne sa vzýva prostredníctvom Kristovho kríža. Ukázať, čo je hriech, značí poukazovať na zlobu, ktorá sa v ňom nachádza. To znamená zjavovať mysterium iniquitatis. Nie je možné poznať zlobu hriechu v celej jeho bolestnej skutočnosti, kým sa „nepreskúmajú Božie hlbiny“. Už na počiatku sa objavilo vo svete temné tajomstvo hriechu na pozadí vzťahu ľudskej slobody k Stvoriteľovi. Objavilo sa ako akt stvorenia-človeka protiviaci sa spasiteľnej vôli Boha. Ba objavilo sa v protiklade s pravdou, na základe už definitívne „odsúdenej“ lži; lži, ktorá sa odvážila obžalovať a trvale podozrievať samotnú stvoriteľskú a spasiteľnú lásku. Človek išiel za „otcom lži“ a proti Otcovi života a Duchu pravdy.

„Ukázať, čo je hriech,“ nebude teda musieť aj značiť: zjaviť utrpenie? Zjaviť nepochopiteľnú a nevyjadriteľnú bolesť, zapríčinenú hriechom, ktorú kniha Písma vo svojej antropomorfickej vízii vidí – ako sa zdá – v „Božích hlbinách“ a v istom zmysle v samom srdci nekonečnej Trojice? Cirkev, čerpajúc podnety zo zjavenia, verí a vyznáva, že hriech je urážkou Boha. Čo zodpovedá v nepreskúmateľnom živote Otca, Syna a Ducha Svätého tejto „urážke“, tomuto odmietnutiu Ducha, ktorý je láskou a darom? Pojem Boha ako absolútne dokonalého bytia zrejme vylučuje akúkoľvek bolesť pochádzajúcu z nedostatku alebo zranenia; ale v „Božích hlbinách“ je otcovská láska, ktorá podľa biblickej reči až tak reaguje na hriech človeka, že povie: „Ľutujem, že som stvoril človeka.“146 „Pán videl, že zloba ľudí na zemi je veľká a… oľutoval, že urobil človeka na zemi, a bolelo ho srdce… Pán povedal: ,Ľutujem, že som ich stvoril.‘147 No Sväté písmo najčastejšie hovorí o Otcovi, ktorý cíti s človekom, akoby sa s ním delil o jeho bolesť. Napokon tá nepochopiteľná a nevysloviteľná Otcova „bolesť“ zrodí predovšetkým podivnú ekonómiu vykupiteľskej lásky v Ježišovi Kristovi, aby sa skrze mysterium pietatis mohla v ľudských dejinách láska ukázať silnejšia ako hriech. Aby zvíťazil „Dar“!

Duch Svätý, ktorý podľa Kristových slov „ukazuje, čo je hriech“, je láskou Otca i Syna a ako láska je trojičným Darom a zároveň večným prameňom všetkého Božieho darovania zameraného na stvorenie. Práve v ňom môžeme pochopiť to zosobnené a transcendentným spôsobom realizované milosrdenstvo, ktoré patristická a teologická tradícia, verná Starému i Novému zákonu, pripisuje Bohu. V človekovi milosrdenstvo vyjadruje bolesť a súcit s biedou blížneho. V Bohu robí Duch-Láska z uvažovania o ľudskom hriechu nové obdarovanie spasiteľnou láskou. Z Ducha-Lásky sa rodí v jednote s Otcom a Synom ekonómia spásy, ktorá napĺňa dejiny človeka darmi vykúpenia. Ak hriech odmietnutím lásky zrodil „utrpenie“ človeka, ktoré určitým spôsobom zasiahlo celé stvorenie,148 Duch Svätý vstúpi do ľudského a kozmického utrpenia s novým darovaním lásky, ktorá vykúpi svet. A z úst Krista Vykupiteľa, v ktorého človečenstve sa uskutočňuje „utrpenie“ Boha, zaznie slovo, ktorým sa prejavuje večná láska, plná milosrdenstva: „Ľúto mi je.“149 A tak poslanie Ducha Svätého „ukázať, čo je hriech,“ značí ukázať pred stvorením, „podrobeným márnosti“, a predovšetkým v hĺbke ľudského svedomia, že nad hriechom zvíťazila obeta Božieho Baránka, ktorý sa stal služobníkom poslušným „až na smrť“ a svojím zadosťučinením za neposlušnosť človeka uskutočňuje vykúpenie sveta. Takto Duch pravdy, Tešiteľ, „ukazuje, čo je hriech“.