40. Výkupnú cenu Kristovej obety veľmi výstižne vyjadril autor Listu Hebrejom, ktorý najprv spomína obety Starého zákona, v ktorých „krv capov a býkov… telesne očisťuje“, a potom dodáva: „O čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.“150 Hoci sme si vedomí iných možných interpretácií, naše úvahy o prítomnosti Ducha Svätého v celom Kristovom živote nás vedú k tomu, aby sme v tomto texte postrehli výzvu uvažovať o prítomnosti toho istého Ducha aj vo vykupiteľskej obete vteleného Slova.

Najprv uvažujme o úvodných slovách, ktoré hovoria o tejto obete a potom osobitne o „očistení svedomia“, ktoré spôsobuje. Je to totiž obeta prinesená „skrze (=pôsobením) večného Ducha“, ktorý z nej „čerpá“ silu spásonosne „ukazovať, čo je hriech“. Je to ten istý Duch Svätý, ktorého podľa prísľubu vo večeradle Ježiš Kristus „prinesie“ apoštolom v deň svojho zmŕtvychvstania, keď sa im zjaví s ranami ukrižovania, a ktorého im dá „na odpustenie hriechov“: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené.“151

Vieme, že „Boh pomazal Ježiš z Nazareta Duchom Svätým a mocou“, ako povedal Šimon Peter v dome stotníka Kornélia.152 Poznáme veľkonočné tajomstvo jeho „odchodu“, o ktorom hovorí Evanjelium podľa Jána. Slová Listu Hebrejom nám teraz objasňujú, akým spôsobom Kristus „sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny“ a že to spravil „skrze večného Ducha“. V obete Syna človeka je Duch Svätý tak prítomný a tak pôsobí ako pri jeho počatí, pri jeho príchode na svet, v jeho skrytom živote a v jeho verejnom účinkovaní. Podľa Listu Hebrejom sa Kristus sám na ceste svojho „odchodu“ skrze Getsemani a Kalváriu vo svojom človečenstve naplno otvoril tomuto pôsobeniu Ducha-Parakleta, ktoré z utrpenia vyvádza spásonosnú lásku. Bol teda „vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“.153 Takto nám spomínaný list ukazuje, ako sa človečenstvo, podrobené hriechu v potomkoch prvého Adama, stalo v Ježišovi Kristovi dokonale poddané Bohu a zjednotené s ním a zároveň plné milosrdenstva voči ľuďom. Je to nové človečenstvo, ktoré sa v Ježišovi Kristovi skrze utrpenie kríža vrátilo k láske, zradenej Adamovým hriechom. Ocitlo sa v samom Božom zdroji pôvodného darovania: v Duchu, ktorý „skúma Božie hlbiny“ a sám je láskou i darom.

Boží Syn Ježiš Kristus ako človek zanietenou modlitbou svojho utrpenia dovolil Duchu Svätému, ktorý už prenikol celú hĺbku jeho človečenstva, pretvoriť to človečenstvo na dokonalú obetu úkonom svojej smrti ako žertvy lásky na kríži. Sám vykonal túto obetu. Ako jediný kňaz „sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny“.154 Vo svojom človečenstve bol hodný stať sa takou obetou, lebo on jediný bol „bez poškvrny“. Ale priniesol ju „skrze večného Ducha“. To značí, že Duch Svätý pôsobil osobitným spôsobom v tomto absolútnom sebadarovaní Syna človeka, aby premenil utrpenie na vykúpenú lásku.

41. V Starom zákone sa viackrát hovorí o „ohni z neba“, ktorý spaľoval obety, čo prinášali ľudia.155 Analogicky možno povedať, že Duch Svätý je „oheň z neba“, ktorý pôsobí v hĺbke tajomstva kríža. Vychádzajúc od Otca, usmerňuje Synovu obetu k Otcovi a uvádza ju do božskej reality trojičného spoločenstva. Ak hriech zrodil utrpenie, tak teraz bolesť Boha – toto utrpenie – nadobúda skrze Ducha Svätého svoje plné ľudské vyjadrenie v ukrižovanom Kristovi. Tak dochádza k paradoxnému tajomstvu lásky: v Kristovi trpí Boh odmietnutý vlastným stvorením: „Neveria vo mňa!“ No zároveň z hĺbky tohto utrpenia – nepriamo z hĺbky samého hriechu spočívajúceho v tom, že „neuverili“ – Duch čerpá novú mieru daru, ktorý dostal človek i tvorstvo už od začiatku. V hĺbke tajomstva kríža pôsobí láska, ktorá znovu privádza človeka k účasti na živote, ktorým je sám Boh.

Duch Svätý ako láska a dar v istom zmysle zostupuje do samého srdca obety, ktorá sa prináša na kríži. Nadväzujúc na biblickú tradíciu, môžeme povedať, že on spaľuje túto obetu ohňom lásky, ktorá zjednocuje Syna s Otcom v trojičnom spoločenstve. A keďže obeta kríža je Kristovým vlastným činom, on aj v nej „dostáva“ Ducha Svätého. Dostáva ho tak, že ho môže – a len on spoločne s Bohom Otcom – „dať“ apoštolom, Cirkvi, ľudstvu. On sám ho „posiela“ od Otca.156 On sám si stane pred apoštolov zhromaždených vo večeradle „dýchne na nich“ a povie: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené,“157 ako predpovedal Ján Krstiteľ: „On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“158 Týmito Ježišovými slovami Duch Svätý je zjavený a zároveň sprítomnený ako láska, ktorá pôsobí v hĺbke veľkonočného tajomstva ako prameň spasiteľnej sily Kristovho kríža, ako dar nového a večného života.

Táto pravda o Duchu Svätom nachádza svoje každodenné vyjadrenie v rímskej liturgii, keď kňaz pred prijímaním vyslovuje tieto významné slová: „Pane Ježišu Kriste, Syn Boha živého, ty si z vôle Otca a za spoluúčinkovania Ducha Svätého svojou smrťou oživil svet…“ A v III. eucharistickej modlitbe kňaz, nadväzujúc na tú istú ekonómiu spásy, prosí: „Nech Duch Svätý urobí z nás ustavičnú obetu pre teba.“

5. KRV, KTORÁ OČISŤUJE SVEDOMIE

42. Povedali sme, že na vrchole veľkonočného tajomstva je definitívne zjavený a novým spôsobom sprítomnený Duch Svätý. Zmŕtvychvstalý Kristus hovorí apoštolom: „Prijmite Ducha Svätého.“ Tak je zjavený Duch Svätý, lebo Kristove slová sú potvrdením jeho prisľúbení a predpovedí z reči vo večeradle. Toto zjavenie je zároveň aj sprítomnením Parakleta, je jeho novým sprítomnením. Veď Duch Svätý už od začiatku pôsobil v tajomstve stvorenia a v dejinách starej zmluvy Boha s človekom. Jeho činnosť bola naplno potvrdená poslaním Syna človeka ako Mesiáša, ktorý prišiel mocou Ducha Svätého. Na vrchole Ježišovho mesiášskeho poslania sa Duch Svätý sprítomňuje vo veľkonočnom tajomstve v plnosti svojej božskej subjektivity ako ten, ktorý má pokračovať v spasiteľnom diele, majúcom základ v obete kríža. Je pravda, že Ježiš zveril toto dielo ľuďom: apoštolom, Cirkvi. Jednako však Duch Svätý zostáva – v ľuďoch a skrze ľudí – prvým a nadradeným subjektom uskutočňovania tohto diela v duši človeka a v dejinách sveta: neviditeľný a zároveň všadeprítomný Paraklet! Duch, ktorý „veje, kam chce“.159

Slová, ktoré vyslovil zmŕtvychvstalý Kristus „prvý deň v týždni“, zvláštnym spôsobom zdôrazňujú prítomnosť Parakleta-Tešiteľa ako toho, ktorý „ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd“. Lebo iba v tejto súvislosti sa vysvetľujú slová, ktoré dáva Ježiš do priameho súvisu s „darom“ Ducha Svätého apoštolom. Vraví im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“160 Ježiš udeľuje apoštolom moc odpúšťať hriechy, aby ju odovzdávali svojim nástupcom v Cirkvi. Ale táto moc, udelená ľuďom, predpokladá a zahŕňa spasiteľnú činnosť Ducha Svätého. Duch Svätý, keďže sa stáva „svetlom srdca“,161 t. j. svedomia, „ukazuje, čo je hriech“, čiže dáva človekovi poznať, čo je pre neho zlé, a zároveň ho usmerňuje k dobru. Vďaka mnohorakosti jeho darov, pre ktoré sa vzýva ako darca „sedmorakých“ milostí, každý druh ľudského hriechu môže zasiahnuť spasiteľná Božia moc. Ako hovorí svätý Bonaventúra, „silou siedmich darov Ducha Svätého je zničený každý druh zla a rodí sa každé dobro“.162

Pôsobením Tešiteľa sa teda uskutočňuje to obrátenie ľudského srdca, ktoré je nevyhnutnou podmienkou na odpustenie hriechov. Bez skutočného obrátenia, ktoré zahrnuje vnútornú ľútosť, a bez úprimného a pevného rozhodnutia polepšiť sa zostanú hriechy „zadržané“, ako hovorí Ježiš a s ním tradícia Starého i Nového zákona. Prvé slová, ktoré Ježiš vyslovuje na začiatku svojej činnosti, sú v Evanjeliu podľa Marka tieto: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“163 Potvrdením tejto výzvy je činnosť Ducha Svätého: „ukazovať, čo je hriech“, ktorej sa ujíma novým spôsobom mocou vykúpenia, uskutočneného krvou Syna človeka. Preto v Liste Hebrejom hovorí, že táto „krv očistí svedomie“.164 Mohlo by sa teda povedať, že ona otvára Duchu Svätému cestu do vnútra človeka, čiže do svätyne ľudského svedomia.

43. Druhý vatikánsky koncil pripomenul katolícke učenie o svedomí, keď hovoril o povolaní človeka a zvlášť o dôstojnosti ľudskej osoby. Svedomie osobitným spôsobom rozhoduje o tejto dôstojnosti. Ono je totiž „najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu vnútri ozýva… ,Toto rob, tamtoho sa varuj!‘“ Táto schopnosť prikazovať dobro a zakazovať zlo, zaštepená do človeka samým Stvoriteľom, je kľúčovou vlastnosťou osobného subjektu. Zároveň však v „hĺbkach svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať“.165 Svedomie teda nie je samostatným a výlučným zdrojom rozhodovania o tom, čo je dobré a čo zlé; naopak je doňho hlboko vpísaný princíp poslúchať objektívnu normu, ktorá – ako vysvitá zo spomenutej stránky Knihy Genezis166 – príkazmi a zákazmi týkajúcimi sa ľudského konania zdôvodňuje a podmieňuje oprávnenosť jeho rozhodnutí. Práve v tomto zmysle je svedomie tou „vnútornou svätyňou“, v ktorej „sa ozýva Boží hlas“. Dokonca je to aj vtedy „Boží hlas“, keď v ňom človek uznáva iba zásadu mravného poriadku, o ktorej ľudsky nemožno pochybovať, aj keď bez priameho vzťahu k Stvoriteľovi. Práve v tomto vzťahu svedomie nachádza vždy svoj základ a svoje odôvodnenie.

Evanjeliom zvestovaná činnosť Ducha pravdy, „ukazovať, čo je hriech“, sa nemôže v človekovi prejaviť ináč ako prostredníctvom svedomia. Ak je svedomie správne, vtedy pomáha „pravdivo riešiť toľké mravné problémy, ktoré skrsajú v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote“; vtedy „sa jednotlivci i spoločenstvá zbavujú slepej svojvôle a usilujú sa byť v súlade s objektívnymi normami mravnosti“.167

Plodom správneho svedomia je predovšetkým to, že dobro i zlo sa nazýva jeho pravým menom, ako to čítame v spomínanej pastorálnej konšitúcii: „Všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocídy, potraty, eutanázia, ako aj samovraždy; všetko, čo poškodzuje celistvosť ľudskej osoby, ako okypťovanie, fyzické a duševné trýznenie a psychologické donucovanie; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné zatvárania, deportácie, otroctvo, prostitúcia, kupčenie so ženami a mladistvými; taktiež nečestné pracovné podmienky, v ktorých sa zaobchádza s pracujúcimi ako s obyčajnými nástrojmi ziskuchtivosti, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami.“ Keď koncil takto vymenoval mnohoraké hriechy, veľmi časté a rozšírené v našich časoch, dodáva: „Všetky tieto a im podobné veci sú naozaj nehanebné a poškvrňujú civilizáciu, pričom sú viac na potupu tým, čo ich páchajú, než tým, čo podstupujú bezprávie, a konečne sú ťažkou urážkou Stvoriteľa.“168

Keď koncil nazýva pravým menom hriechy, ktoré najviac zneucťujú človeka a vyhlasuje ich za morálne zlo, ktoré zaťažuje akúkoľvek bilanciu ľudského pokroku, zároveň to všetko opisuje ako „dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou“, ktorý charakterizuje „celý individuálny i kolektívny život človeka“.169 Biskupská synoda roku 1983 o zmierení a pokání ešte presnejšie definovala osobný a spoločenský význam ľudského hriechu.170

44. Ježiš Kristus v predvečer svojho umučenia a potom vo veľkonočný večer sa vo večeradle odvolal na Ducha Svätého ako na toho, ktorý svedčí, že v dejinách ľudstva pretrváva hriech. Je to však hriech podrobený spasiteľnej sile vykúpenia. „Ukázať svetu, čo je hriech“, sa nekončí tým, že sa hriech nazve pravým menom a že sa identifikuje v celej škále toho zla, ktoré mu je vlastné. Keď Duch pravdy ukazuje svetu, čo je hriech, stretá sa s hlasom ľudského svedomia.

Touto cestou sa dochádza k odhaleniu koreňov hriechu, ktoré sú vo vnútri človeka, ako to zdôrazňuje pastorálna konštitúcia: „Nerovnováha, na ktorú trpí dnešný svet, isteže súvisí so základnejšou nevyrovnanosťou, ktorá má korene priam v srdci človeka. Lebo v samom človeku je mnoho protikladov. Kým z jednej strany okusuje ako stvorenie svoju mnohonásobnú ohraničenosť, zatiaľ z druhej strany pociťuje v sebe bezhraničné túžby a povolanie k vyššiemu životu. Priťahovaný mnohými vábivými vecami je ustavične nútený vyberať medzi nimi a niektorých sa zriekať. Ba veru krehký a hriešny nezriedka koná to, čo nechce, a nekoná, čo by chcel.“171 Koncilový text tu nadväzuje na známe slová svätého Pavla.172

To „ukazovanie, čo je hriech“, ktoré sprevádza ľudské svedomie pri každom hlbšom uvažovaní o sebe samom, vedie zároveň k odhaleniu koreňov hriechu vo vnútri človeka, ako aj k odhaleniu jeho ovplyvňovania svedomí v priebehu dejín. Tak sa dostávame k tej prvotnej skutočnosti hriechu, o ktorej už bola reč. Duch Svätý „ukazuje, čo je hriech“ vo vzťahu k tajomstvu počiatku a poukazuje na to, že človek je bytie stvorené, a teda ontologicky aj eticky úplne závislé od Stvoriteľa. Zároveň pripomína dedičnú hriešnosť ľudskej prirodzenosti. No Duch Svätý-Tešiteľ „ukazuje, čo je hriech“ vždy v súvislosti s Kristovým krížom. V tejto súvislosti kresťanstvo odmieta akýkoľvek „fatalizmus“ hriechu. Podľa koncilového učenia je to „tvrdý boj proti mocnostiam temnosti, ktorý sa začal hneď na počiatku sveta a potrvá, ako hovorí Pán, až do posledného dňa“.173 „No sám Pán prišiel oslobodiť človeka a posilniť ho.“174 Človek „zapojený“ do tohto boja, do zápasu s hriechom, opierajúc sa o hlas svojho svedomia, „musí sa ustavične boriť, aby vytrval v dobrom, a iba za cenu veľkých námah je schopný dosiahnuť pomocou milosti Božej svoju vnútornú ucelenosť“.175 Koncil právom hľadí na hriech ako na rozvratný faktor, ktorý zaťažuje osobný i spoločenský život človeka. Zároveň však neúnavne pripomína možnosť víťazstva.

45. Duch pravdy, ktorý „ukazuje svetu, čo je hriech“, sa stretá s tou námahou ľudského svedomia, o ktorej tak sugestívne hovoria koncilové texty. Táto námaha svedomia vyznačuje aj cesty ľudských konverzií: odvrátiť sa od hriechu, aby sa budovala pravda a láska v samom srdci človeka. Vieme, že uznať zlo v sebe samých stojí neraz mnoho. Vieme, že svedomie nielen prikazuje, alebo zakazuje, ale aj súdi vo svetle svojich príkazov a zákazov. Je aj prameňom výčitiek. Človek v dôsledku spáchaného zla vnútorne trpí. Nie je táto bolesť akousi vzdialenou ozvenou toho „oľutoval, že stvoril človeka“, ktoré Sväté písmo antropomorfickou rečou pripisuje Bohu? Tej „výčitky“, ktorá sa zapisuje do „srdca“ Najsvätejšej Trojice a silou večnej lásky sa vyjadruje bolesťou kríža v Kristovej poslušnosti až na smrť? Keď Duch pravdy dovolí ľudskému svedomiu mať účasť na tejto bolesti, vtedy sa utrpenie svedomia stáva mimoriadne hlbokým, ale aj mimoriadne spásonosným. Vtedy sa tiež úkonom dokonalej ľútosti uskutočňuje opravdivé obrátenie srdca, evanjeliová „metánoia“.

Námaha ľudského srdca, námaha svedomia, ktorou sa uskutočňuje táto „metánoia“, je odrazom toho procesu, v ktorom sa výčitka mení na spásonosnú lásku, ktorá vie trpieť. Skrytým rozdávateľom tejto spásonosnej sily je Duch Svätý: on, ktorého Cirkev nazýva „svetlom svedomia“, preniká a napĺňa „hlbiny ľudských sŕdc“.176 Takýmto obrátením v Duchu Svätom sa človek otvára odpusteniu hriechov. A v celej tejto podivuhodnej dynamike „obrátenia – odpustenia“ sa potvrdzuje pravdivosť toho, čo píše svätý Augustín o tajomstve človeka, keď komentuje slová žalmu: „Abyssus abyssum invocat“ („Hlbina hlbine sa ozýva“).177 Práve vzhľadom na túto „priepastnú hlbinu“ človeka, ľudské svedomie, sa spĺňa poslanie Syna a Ducha Svätého. Duch Svätý „prichádza“ mocou Kristovho „odchodu“ vo veľkonočnom tajomstve. Prichádza v každom konkrétnom prípade obrátenia – odpustenia mocou obety kríža, lebo v nej „krv Krista… očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu“.178 Takto sa stále spĺňajú slová o Duchu Svätom ako o „inom Tešiteľovi“, povedané vo večeradle apoštolom a nepriamo všetkým: „Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás.“179

6. HRIECH PROTI DUCHU SVÄTÉMU

46. Na pozadí toho, čo sme doteraz povedali, stávajú sa zrozumiteľnejšími daktoré iné prekvapujúce a otrasné Ježišove slová. Mohli by sme ich nazvať slovami o „neodpustení“. Uvádzajú ich synoptici vzhľadom na jeden osobitný hriech, nazývaný „rúhanie sa proti Duchu Svätému“, a to v tomto trojakom znení:

Matúš:
„Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom.“180

Marek:
„Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhanie, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom.“181

Lukáš:
„Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpustí.“182

Prečo je rúhanie proti Duchu Svätému neodpustiteľné? Ako chápať toto rúhanie? Svätý Tomáš Akvinský odpovedá, že ide o hriech „neodpustiteľný z hľadiska samej jeho povahy, pretože vylučuje to, čím sa dosahuje odpustenie hriechov.“183

Podľa tejto exegézy „rúhanie“ nespočíva v urážaní Ducha Svätého slovami, ale v odmietnutí prijať spásu, ktorú Boh ponúka človekovi skrze Ducha Svätého, pôsobiaceho mocou obety na kríži. Ak človek neprijíma spasiteľné „usvedčenie z hriechu“, ktoré pochádza od Ducha Svätého, zároveň odmieta „príchod“ Tešiteľa – „príchod“, ktorý sa uskutočnil vo veľkonočnom tajomstve a je spätý s výkupnou mocou Kristovej krvi, tej krvi, ktorá „očisťuje svedomie od mŕtvych skutkov“.

Vieme, že ovocím takéhoto očistenia je odpustenie hriechov. Kto teda odmieta Ducha a krv, zostáva v „mŕtvych skutkoch“, v hriechu. A rúhanie proti Duchu Svätému spočíva práve v radikálnom odmietnutí prijať toto odpustenie, ktorého vnútorným rozdávateľom je on a ktoré predpokladá skutočné obrátenie, spôsobené ním samým vo svedomí. Ak Ježiš hovorí, že rúhanie proti Duchu Svätému nemôže byť odpustené ani v tomto živote, ani v budúcom, je to preto, že toto „ne-odpustenie“ je príčinne spojené s ne-kajúcnosťou, čiže s rozhodným odmietnutím obrátiť sa. To však značí odmietnutie načrieť do prameňov vykúpenia, ktoré „stále“ zostávajú otvorené v ekonómii spásy, v ktorej sa uskutočňuje poslanie Ducha Svätého. Paraklet má nekonečnú moc čerpať z týchto prameňov. „Z môjho vezme,“ povedal Ježiš. Takto dopĺňa v ľudských dušiach Kristom uskutočnené dielo vykúpenia tým, že rozdeľuje jeho plody. „Rúhanie“ proti Duchu Svätému je teda hriech spáchaný človekom, ktorý sa domáha domnelého „práva“ zotrvať v zle, v akomkoľvek hriechu, a tak odmieta vykúpenie. Človek zostáva uzavretý v hriechu, a zo svojej strany tak znemožňuje svoje obrátenie, a teda aj odpustenie hriechov, ktoré pokladá za nepodstatné alebo bezvýznamné pre svoj život. Je to stav duchovnej záhuby, pretože rúhanie proti Duchu Svätému nedovoľuje človekovi vyjsť z väzenia, do ktorého sa sám uzavrel, a otvoriť sa božským prameňom slúžiacim na očistenie svedomia a odpustenie hriechov.

47. Pôsobenie Ducha pravdy, ktoré má za cieľ spasiteľne „ukázať, čo je hriech“, stretá sa v človekovi, ktorý je v takomto stave, s vnútorným odporom, akoby s nepreniknuteľnosťou svedomia, so stavom duše, ktorá akoby zatvrdla v tom, pre čo sa slobodne rozhodla. Sväté písmo to zvyčajne nazýva „tvrdosť srdca“.184 V našich časoch tomuto postoju mysle i srdca azda zodpovedá strata citlivosti pre hriech, ktorej venuje mnoho stránok apoštolská exhortácia „Zmierenie a pokánie“.185 Už pápež Pius XII. tvrdil, že „hriechom nášho storočia je strata citlivosti pre hriech“.186 Táto strata ide ruka v ruke so „stratou citlivosti pre Boha“. V uvedenej exhortácii čítame: „V skutočnosti Boh je koreňom a najvyšším cieľom človeka, lebo človek nosí v sebe Boží zárodok. Preto tiež jedine Božia skutočnosť odhaľuje a osvecuje tajomstvo človeka. Je teda márne dúfať, že sa upevní citlivosť pre hriech proti človekovi a ľudským hodnotám, ak chýba citlivosť pre urážku spáchanú proti Bohu, čiže skutočná citlivosť pre hriech.“187

Preto Cirkev neprestáva vyprosovať od Boha milosť, aby sa nestrácala správnosť svedomia ľudí, aby sa neotupovala jeho zdravá citlivosť pre dobro a zlo. Správnosť a citlivosť svedomia sú hlboko spojené s vnútorným pôsobením Ducha pravdy. V tomto svetle nadobúdajú osobitnú výrečnosť napomenutia apoštola: „Ducha neuhášajte!“; „A nezarmucujte Svätého Božieho Ducha.“188 Predovšetkým však Cirkev neprestáva s veľkou vrúcnosťou úpenlivo prosiť, aby sa vo svete nerozrastal ten hriech, ktorý evanjelium nazýva „rúhanie proti Duchu Svätému“, ale naopak, aby ustupoval v ľudských dušiach – a nepriamo aj v celých prostrediach a rozličných spoločenstvách – a uvoľňoval miesto otvorenosti svedomia, potrebnej pre spasiteľné pôsobenie Ducha Svätého. Cirkev úpenlivo prosí, aby nebezpečný hriech proti Duchu Svätému ustúpil svätej ochote prijať jeho poslanie Tešiteľa, keď prichádza „ukázať svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd.“

48. V rozlúčkovej reči spojil Ježiš tieto tri oblasti „presvedčovania“, ktoré patria do Parakletovho poslania: hriech, spravodlivosť a súd. Ony vyznačujú priestor toho tajomstva nábožnosti, ktoré sa v dejinách človeka protiví hriechu, tajomstvu neprávosti.189 Na jednej strane je – ako hovorí svätý Augustín – „láska k sebe až po pohŕdanie Bohom“; na druhej strane „láska k Bohu až po pohŕdanie sebou“.190 Cirkev neustáva vo svojich prosbách a službách, aby dejiny svedomí a dejiny spoločenstiev vo veľkej ľudskej rodine neklesali smerom k hriechu odmietaním Božích prikázaní „až po pohŕdanie Bohom“, ale aby stúpali smerom k láske, v ktorej sa zjavuje Duch, ktorý dáva život.

Tí, ktorí sa dajú Duchom Svätým „presvedčiť, čo je hriech“, dajú sa presvedčiť aj o tom, „čo je spravodlivosť a čo súd“. Duch, ktorý pomáha ľuďom, ľudským svedomiam poznať pravdu o hriechu, zároveň spôsobuje, že poznajú pravdu o tej spravodlivosti, ktorá vstúpila do ľudských dejín s Ježišom Kristom. Takto tí, čo sú „presvedčení o hriechu“ a pôsobením Tešiteľa sa obrátia, dostanú sa v istom zmysle z obežnej dráhy „súdu“, ktorým „knieža tohto sveta je už odsúdené“.191 Obrátenie v hĺbke svojho božsko-ľudského tajomstva je roztrhaním všetkých pút, ktorými hriech opantáva človeka v celku tajomstva neprávosti. Teda tých, čo sa obracajú, Duch Svätý vyvádza z obežnej dráhy „súdu“ a vovádza do tej spravodlivosti, ktorá je v Ježišovi Kristovi a je v ňom preto, že ju prijíma od Otca192 ako odlesk trojičnej svätosti. Je to spravodlivosť evanjelia a vykúpenia, spravodlivosť reči na vrchu a kríža, ktorá očisťuje svedomie Baránkovou krvou. Je to spravodlivosť, ktorú Otec dáva Synovi a všetkým, čo sú s ním spojení v pravde a láske.

V tejto spravodlivosti sa Duch Svätý, Duch Otca a Syna, ktorý „ukazuje svetu, čo je hriech“, zjavuje a sprítomňuje človekovi ako Duch večného života.

III.
DUCH, KTORÝ DÁVA ŽIVOT

1. DÔVOD JUBILEA ROKU DVETISÍC: KRISTUS, KTORÝ SA POČAL Z DUCHA SVÄTÉHO

49. K Duchu Svätému sa obracia myseľ i srdce Cirkvi na sklonku dvadsiateho storočia a s výhľadom na tretie tisícročie od Kristovho príchodu na svet, keď upierame zrak na veľké jubileum, ktorým chce Cirkev osláviť túto udalosť. Tento príchod sa posudzuje podľa časového počítania ako udalosť, ktorá patrí k dejinám človeka na zemi. Všeobecne používaná miera času vymedzuje roky, storočia a tisícročia, ktoré plynú pred narodením a po narodení Ježiša Krista. Zároveň však pre nás kresťanov táto udalosť značí, podľa slov apoštola, „plnosť času“,193 lebo v nej úplne prenikla do dejín človeka „miera“ samého Boha: transcendentná prítomnosť večného „teraz“. Toho, „ktorý je, ktorý bol a ktorý príde“; ktorý je „Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec“.194 „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život.“195 „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…, aby sme dostali adoptívne synovstvo.“196 A toto vtelenie Syna-Slova sa stalo pôsobením Ducha Svätého.

Obidvaja evanjelisti, ktorým vďačíme za rozprávanie o narodení a detstve Ježiša z Nazareta, sa vyslovujú o tejto otázke rovnako. Podľa Lukáša sa Mária pri zvestovaní Ježišovho narodenia pýta: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ A dostane túto odpoveď: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.“197 Matúš rozpráva priamo: „S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.“198 Jozef, znepokojený týmto stavom vecí, dostáva vo sne toto vysvetlenie: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“199

Preto Cirkev už od začiatku vyznáva tajomstvo vtelenia, toto kľúčové tajomstvo viery, pričom sa odvoláva na Ducha Svätého. Apoštolské vyznanie viery znie: „Ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny.“ A tak isto aj Nicejsko-carihradské vyznanie viery: „Mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“

„Mocou Ducha Svätého“ sa stal človekom ten, o ktorom Cirkev slovami toho istého Symbolu vyznáva, že je Syn jednej podstaty s Otcom: „Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného.“ Stal sa človekom tým, že „si vzal telo z Márie Panny“. A to sa stalo, keď „prišla plnosť času“.