Začiatok Kristovho verejného účinkovania

3. Pred svojimi krajanmi v mestečku Nazarete poukázal Kristus na výroky proroka Izaiáša: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“19 U Lukáša sú tieto výroky Pána Ježiša uvedené ako jeho prvý mesiášsky prejav, po ktorom nasledujú skutky a slová, ktoré poznáme z evanjelia. Týmito skutkami a slovami Kristus sprítomňuje Otca medzi ľuďmi. Je veľmi dôležité všimnúť si, že medzi týmito ľuďmi sú predovšetkým chudobní, ktorí nemajú dostatočné prostriedky na živobytie, ďalej tí, čo sú pozbavení slobody, taktiež slepí, ktorí nemôžu hľadieť na krásu stvorených vecí, potom takí, čo trpia následkom duševnej úzkosti alebo sociálnej nespravodlivosti, a napokon i hriešnici. Najmä pre týchto ľudí sa stáva Mesiáš veľmi ľahko pochopiteľným znakom Boha, ktorý je láska, znakom samého Otca. A v tomto viditeľnom znaku môžu aj dnešní ľudia – práve tak ako ľudia vtedajšej doby – vidieť Otca.

Je pozoruhodné aj to, že keď poslovia Jána Krstiteľa pristúpili k Ježišovi a spýtali sa ho: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“20 – on sa odvolával na to isté svedectvo, ktorým v Nazarete začal svoju učiteľskú činnosť, a odpovedal im: „Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium.“ A v závere svojej odpovede dodal: „A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“21

Ježiš najmä spôsobom svojho života a svojimi skutkami ukázal, ako je prítomná láska v našom svete: tá láska, ktorá je činná, ktorá sa obracia na človeka a vzťahuje sa na všetko, čo patrí k ľudskej bytosti. Túto lásku možno skúsiť najmä vtedy, keď prichádza do styku s chorobou, krivdou, núdzou a vôbec s celým tým historickým „stavom človečenstva“, ktorý znamená rozličnú fyzickú i mravnú ohraničenosť a krehkosť človeka. Vzhľadom na spôsob a rozsah, akým sa táto láska prejavuje, v biblickej reči sa nazýva „milosrdenstvom“.

Kristus nám zjavuje Boha, ktorý je Otcom a je „láskou“, ako to zdôraznil svätý Ján vo svojom prvom liste;22 zjavuje nám Boha, ktorý je „bohatý na milosrdenstvo“, ako to čítame u svätého Pavla.23 Táto pravda nie je iba dajaké poučenie, ale je to dôležitá skutočnosť, ktorú nám Kristus predstavuje. Sprítomniť Otca ako lásku a milosrdenstvo znamená u Krista základné uskutočňovanie jeho mesiášskeho poslania; potvrdzujú to jeho slová, ktoré povedal najprv v nazaretskej synagóge, potom pred svojimi učeníkmi a pred tými, ktorých Ján Krstiteľ vyslal k nemu.

Primerane tomu, že Ježiš ohlasuje prítomnosť Boha ako Otca, lásku a milosrdenstvo, vyvolil si milosrdenstvo za jeden z hlavných predmetov svojej učiteľskej činnosti. Podľa svojho zvyku aj tu učí „v podobenstvách“, ktoré lepšie objasňujú vlastnú podstatu vecí. Stačí spomenúť podobenstvo o márnotratnom synovi24 alebo o milosrdnom Samaritánovi25 alebo – opačne – aj podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi.26 V Kristovom učení sa nachádzajú aj viaceré iné miesta, ktoré vždy nejakým iným spôsobom osvetľujú lásku a milosrdenstvo. Pred oči nám tu vystupuje dobrý pastier, ktorý ide hľadať stratenú ovcu,27 alebo žena, ktorá vymetie dom, aby našla stratenú drachmu.28 Tieto stránky Kristovho učenia podáva podrobnejšie evanjelista Lukáš, takže jeho evanjelium dostalo čestný titul „evanjelium milosrdenstva“.

Keď sa tu však hovorí o hlásaní náuky, vzniká veľmi dôležitá otázka o význame a obsahu slov a pojmov, predovšetkým o pochopení pojmu milosrdenstva (v jeho vzťahu k láske). Lebo správne chápanie týchto pojmov je akoby kľúčom k pochopeniu pravej podstaty milosrdenstva. A na tom nám veľmi záleží. Avšak prv než venujeme ďalšiu úvahu tejto veci, aby sme určili význam slov a vlastný zmysel pojmu milosrdenstva, musíme si uvedomiť, že keď Kristus zjavoval milosrdnú lásku Boha, zároveň žiadal od ľudí, aby sa vo svojom živote dali viesť láskou a milosrdenstvom. Táto požiadavka patrí k podstate mesiášskeho posolstva a tvorí jadro evanjeliovej etiky. Kristus-Učiteľ to vyhlasuje aj vo forme prikázania, ktoré označuje ako „najväčšie a prvé“,29 aj vo forme blahoslavenstva, keď v reči na hore hovorí: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“30 Takto mesiášske posolstvo o milosrdenstve má zvláštnu povahu: aj božskú, aj ľudskú. V Kristovi sa splnili mesiášske proroctvá aj v tom zmysle, že sa stal vtelenou láskou, ktorá sa prejavuje najmä voči kajúcim úbohým hriešnikom. Takto sprítomňuje a v plnšej miere nám ukazuje Otca, ktorý je Boh „bohatý na milosrdenstvo“. Pre ľudí však je Kristus vzorom milosrdnej lásky voči blížnym, takže svojimi skutkami oveľa dôraznejšie než slovami prízvukuje výzvu k milosrdenstvu, ktoré je jednou z nevyhnutných zložiek „evanjeliovej etiky“. Tu nejde iba o to, aby sa splnilo určité prikázanie alebo požiadavka mravnej povahy, ale aby sa splnila veľmi dôležitá podmienka toho, aby Boh mohol ľuďom prejaviť svoje milosrdenstvo: „… milosrdní… dosiahnu milosrdenstvo.“

Pojem milosrdenstva v Starom zákone

4. Pojem milosrdenstva má v Starom zákone dlhé a bohaté dejiny. Musíme si ich pripomenúť, aby tým väčšmi zažiarilo milosrdenstvo, ktoré Kristus zjavil. Keď ho svojimi skutkami a slovami prejavoval, hovoril s ľuďmi, ktorí nielenže poznali pojem milosrdenstva, ale ako Boží ľud starej zmluvy vo svojich dlhodobých dejinách toto Božie milosrdenstvo zvláštnym spôsobom zakúsili. Túto skúsenosť malo aj celé spoločenstvo, aj jednotliví ľudia.

Izrael bol totiž ľudom zmluvy uzavretej s Bohom, ktorú tento ľud častejšie porušoval. Keď si však uvedomil svoju neveru – lebo v jeho dlhých dejinách nechýbali proroci a iní, ktorí toto povedomie vzbudzovali – vtedy sa dovolával milosrdenstva. Knihy Starého zákona nám o tom podávajú veľa dôkazov. Z vážnejších takýchto udalostí a rečí možno pripomenúť: začiatok dejín Sudcov,31 modlitbu Šalamúna pri posviacke chrámu,32 čiastku Micheášovho proroctva,33 potešujúce prísľuby Izaiášove,34 úpenlivé prosby židov odvlečených do zajatia,35 obnovu zmluvy po návrate zo zajatia.36

Je veľmi závažné, že proroci, ktorí vzhľadom na hriechy ľudu často hovoria o milosrdenstve, výrazne ho spájajú s myšlienkou na Božiu lásku. Pán miluje Izraela láskou jedinečného vyvolenia, nežnosťou podobnou manželskej;37 preto mu odpúšťa viny, i neveru a zradu. Ak zbadá ľútosť a opravdivé pokánie, znova berie svoj ľud na milosť.38 V náuke prorokov milosrdenstvo znamená zvláštnu moc lásky, ktorá premôže hriech a neveru vyvoleného ľudu.

Pri tomto všeobecnom „spoločenskom“ položení sa milosrdenstvo javí ako zložka zodpovedajúca vnútornej skúsenosti jednotlivých ľudí, ktorí sa nachádzajú v hriechu a ktorí znášajú rozličné bolesti a nešťastia. Tak fyzické zlo, ako i morálne, t. j. hriech, dávajú podnet na to, že synovia a dcéry Izraela sa utiekajú k Pánovi a vzývajú jeho milosrdenstvo. Tak sa k nemu obracia Dávid v povedomí veľkosti svojho prečinu.39 Podobne i Jób, ktorý sa vo svojom hroznom stave najprv vzpieral, sa k nemu utieka.40 Na neho sa obracia aj Ester, keď sa dozvie o smrteľnom nebezpečenstve, ktoré hrozí jej ľudu.41 Okrem týchto príkladov sú v knihách Starého zákona aj iné.42

Toto mnohonásobné presvedčenie celej pospolitosti a v nej i jednotlivcov, ktoré sa v priebehu vekov prejavuje v celom Starom zákone, má pôvod v dávnej skúsenosti vyvoleného ľudu, ktorú nadobudol v dobe otroctva: Pán zhliadol na biedu svojho zotročeného ľudu, počul jeho volanie, videl jeho utrpenie a rozhodol sa, že ho vyslobodí.43 V tejto záchrane, ktorú vykonal Pán, videl prorok jeho lásku a milosrdenstvo.44 Tu je ozaj zakotvená istota celého národa a každého jeho člena: v Božom milosrdenstve, ktoré možno vzývať v každej úzkosti.

K tomu pristupuje skutočnosť, že bieda človeka pozostáva aj v jeho hriechu. Toto nešťastie skúsil národ Starého zákona čoskoro po svojom vyslobodení, keď si postavil zlaté teľa. Toto zločinné porušenie zmluvy však premohol sám Pán, keď Mojžišovi slávnostne vyhlásil: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý a veľmi milosrdný a verný.“45 Vyvolený ľud a každý jeho člen z tohto základného zjavenia čerpal silu a dôvod na to, aby sa po každom previnení obrátil k Bohu a pripomenul mu, čo o sebe sám jasne zjavil, a aby ho prosil o odpustenie.46

Takto Pán skutkami a slovami prejavoval svoje milosrdenstvo od počiatku dejín toho národa, ktorý si vyvolil a ktorý aj v ďalšom priebehu svojich dejín sa stále s dôverou obracal na Božie milosrdenstvo tak vo svojich biedach, ako aj pri povedomí vlastnej viny. V milosrdenstve Pána voči svojim sa takto prejavuje všetka rozmanitosť a jemné odtienky lásky: je ich otcom,47 lebo Izrael je jeho prvorodeným synom;48 je aj snúbencom tej, ktorú prorok označuje novým menom: ruhama, t. j. „veľmi milovaná“, lebo dosiahne milosrdenstvo.49

Aj keď Pán roztrpčený nevernosťou svojho ľudu sa rozhoduje, že ho opustí, predsa vo svojej nežnosti a veľkodušnosti voči ľudu zabúda na hnev.50 Preto je pochopiteľné, že autori žalmov, keď chcú Boha najviac oslavovať, ospevujú Boha lásky a nežnosti, milosrdenstva a vernosti.51

Z toho všetkého vyplýva, že milosrdenstvo nielenže patrí k samému pojmu Boha, ale určuje aj celý život izraelského národa a jeho jednotlivých synov i dcér: je podstatou nežného vzťahu k ich Pánovi, podstatou ich rozhovoru s ním. V tomto ohľade majú všetky knihy Starého zákona pre milosrdenstvo veľké množstvo výrazov. Azda by bolo ťažké hľadať v týchto knihách iba rozumovú odpoveď na otázku, čo je vlastne milosrdenstvo samo osebe. Predsa však slová, ktoré sa tam používajú, môžu nás o tom veľmi poučiť.52

Starý zákon oslavuje Pánovo milosrdenstvo mnohými slovami, ktoré sú významom podobné, ale svojou zvláštnou náplňou sa od seba odlišujú. Možno však povedať, že všetky – a zo všetkých strán – smerujú k jednej hlavnej myšlienke: vyjadriť nadprirodzené bohatstvo milosrdenstva a súčasne ho v mnohonásobnej podobe priblížiť človekovi. Starý zákon povzbudzuje trpiacich ľudí, predovšetkým však hriešnikov – ale aj celý Izrael, ktorý uzavrel s Bohom zmluvu – aby vzývali milosrdenstvo, a pripomína im, aby to konali s plnou dôverou: spomína totiž milosrdenstvo práve v dobe úpadkov a duševnej skleslosti. Taktiež vzdáva Bohu vďaky a chválu za milosrdenstvo, kedykoľvek sa účinne prejavilo v živote národa alebo ktoréhokoľvek človeka.

Týmto spôsobom je milosrdenstvo v určitom zmysle v protiklade k božskej spravodlivosti a často sa javí voči nej nielen ako mocnejšie, ale aj ako hlbšie. Už Starý zákon učí, že spravodlivosť je síce u človeka opravdivou čnosťou a v Bohu podstatnou dokonalosťou, predsa však láska je „vynikajúcejšia“, lebo je prvá a základná. Možno povedať, že láska zmierňuje spravodlivosť a zasa spravodlivosť vlastne slúži láske. Táto prednosť a vznešenosť lásky pred spravodlivosťou je príznačná pre celé zjavenie a prejavuje sa práve milosrdenstvom. Žalmistom a prorokom to bolo také jasné, že nakoniec samo slovo spravodlivosť znamenalo pre nich spásu, ktorú uskutočnil Pán a jeho milosrdenstvo.53 Milosrdenstvo sa teda odlišuje od spravodlivosti, avšak neprotiví sa jej, ak uznávame v dejinách človeka – ako to Starý zákon skutočne robí – prítomnosť Boha, ktorý ako Stvoriteľ prechováva zvláštnu lásku voči svojim stvoreniam. Veď láska svojou podstatou vylučuje nenávisť a prianie zla voči tomu, komu sa raz darovala: „nič nemáš v nenávisti z toho, čo si učinil“.54 Tieto slová odhaľujú hlboký základ vzťahu medzi Božou spravodlivosťou a milosrdenstvom vzhľadom na človeka a na svet. Okrem toho zdôrazňujú, že oživujúce korene a konečné príčiny tohto vzťahu treba hľadať a odvodzovať zo samého „začiatku“ vecí, z tajomstva stvorenia. Už v Starom zákone predpovedajú plné zjavenie Boha, ktorý „je láska“.55

S tajomstvom stvorenia však súvisí tajomstvo vyvolenia. Ono poznačilo dejiny toho národa, ktorého duchovným otcom – na základe svojej záslužnej viery – je Abrahám. Skrze tento národ, ktorý prechádza dejinami Starého i Nového zákona, sa vzťahuje toto tajomstvo vyvolenia na každého človeka a na celú nesmiernu ľudskú rodinu. „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň.“56 „Nech sa i vrchy odstúpia… moja milosť od teba neodstúpi, zmluva môjho mieru sa neotrasie.“57 Táto pravda, oznámená svojho času Izraelu, poskytuje pohľad na celé ľudské dejiny tak v zmysle časnom, ako aj eschatologickom.58 Kristus potom zjavuje Otca v tomto pohľade a v tomto stave duševnej prípravy, ako ju dosvedčujú mnohé stránky spisov Starého zákona. Na záver tohto zjavenia v predvečer svojej smrti hovorí apoštolovi Filipovi: „… toľký čas som s vami a nepoznáš ma?… Kto vidí mňa, vidí Otca.“59

Podobnosť

5. Hneď na začiatku Nového zákona sa ozýva Evanjelium svätého Lukáša jedinečným súzvukom dvoch prejavov vzťahujúcich sa na Božie milosrdenstvo. Nachádza v nich mocnú ozvenu celá tradícia Starého zákona. Vyznievajú v nich rečové výrazy, ktoré v starých knihách majú rozličnú náplň. Vidíme Máriu, ktorá pri vstupe do Zachariášovho domu celým srdcom velebí Pána „pre jeho milosrdenstvo“, na ktorom majú účasť „z pokolenia na pokolenie“ tí ľudia, čo žijú v Božej bázni. Hneď potom, keď oslavuje vyvolenie Izraela, vyzdvihuje milosrdenstvo, na ktoré stále pamätá ten, ktorý si ho vyvolil.60 Neskôr, pri narodení Jána Krstiteľa, jeho otec Zachariáš v tom istom dome zvelebuje Izraelovho Boha a vychvaľuje ho, lebo „preukázal milosrdenstvo našim otcom a pamätá na svoju svätú zmluvu“.61

Podľa náuky samého Krista sa však tento obraz, prijatý zo Starého zákona ako dedičstvo, stáva jednoduchší a vnútornejší. Azda jasnejšie to vysvitne z podobenstva o márnotratnom synovi,62 kde je podstata Božieho milosrdenstva veľmi priezračne vysvetlená, i keď samo slovo milosrdenstvo sa tam (v pôvodine) nevyskytuje. Tomuto cieľu slúži nielen reč, rovnaká ako v knihách Starého zákona, ale aj podobnosť, ktorá nám umožňuje hlbšie pochopiť tajomstvo milosrdenstva v dojímavom prípade, v ktorom sa prejavuje otcova láska voči márnotratnému a hriešnemu synovi.

Tento syn, ktorý dostáva od otca svoj dedičný podiel a po odchode z domu ho v ďalekom kraji „hýrivým životom“ premárni, je v určitom zmysle človekom ktorejkoľvek doby, počnúc už tým, ktorý ako prvý stratil dedičstvo milosti a pôvodnej spravodlivosti. Podobnosť sa tu javí v tom najširšom rozmere. Lebo podobenstvo sa nepriamo vzťahuje na každé porušenie zmluvy lásky, na každú stratu milosti, na každý hriech. V tomto porovnaní sa menej prízvukuje nevernosť celého izraelského národa, ako je to v tradícii prorokov, hoci podobnosť s márnotratným synom by sa dala vzťahovať aj na túto neveru. Syn „keď všetko premrhal… začal trieť núdzu“, a to tým väčšmi, že „v tom kraji“, kam sa po opustení otcovského domu odobral, nastal veľký hlad. Za týchto okolností „žiadal si nasýtiť sa“ čímkoľvek, čím by to bolo bývalo možné, prípadne aj „strukmi, čo žrali svine“, ktoré on pásol pre jedného „obyvateľa tej krajiny“. Ale aj tieto mu boli odopreté.

Podobnosť tu jasne odbočuje do vnútra človeka. Veď podiel, ktorý tento syn dostal od otca, pozostáva z určitého množstva hmotného majetku. Avšak oveľa dôležitejšia než majetok bola tu jeho dôstojnosť syna v otcovskom dome. Preto položenie, do ktorého sa po premrhaní majetku dostal, mu malo pripomenúť stratu tejto dôstojnosti. Predtým na ňu zaiste nepomyslel, keď žiadal otca o vydanie dedičského podielu, aby mohol odísť. Zdá sa, že ani teraz si ju neuvedomuje, keď v sebe hovorí: „Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu.“

Svoje položenie totiž posudzuje podľa dobra, ktoré stratil, takže ho už „nemá“, kým nádenníci v dome jeho otca ho „majú“. Tieto slová odhaľujú predovšetkým jeho zameranie na hmotný majetok. Ale pod nimi sa skrýva smutný stav premrhanej dôstojnosti a vedomie strateného synovstva.

Vtedy sa konečne vzbudí v ňom odhodlanie: „Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už viac nie som hoden volať sa tvojím synom. Príjmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“63 Tieto slová jasnejšie poukazujú na podstatu hlavnej ťažkosti. Nedostatok hmotných prostriedkov, v ktorom sa márnotratný syn ocitol pre svoju ľahkomyseľnosť a pre svoju vinu, mu dopomohol k pochopeniu strateného postavenia. Keď sa konečne odhodlal vrátiť sa do otcovho domu, aby prosil o prijatie – už nie síce právom syna, ale za podmienok ktoréhokoľvek nádenníka – navonok sa zdá, že to robí pre hlad a biedu, do ktorej upadol; ale ten dôvod je preniknutý vedomím väčšej straty, lebo byť nádenníkom v dome svojho otca je zaiste veľké uponíženie a zahanbenie. Avšak márnotratný syn je ochotný prijať toto uponíženie a hanbu. Dobre vie, že mu neostalo nijaké právo, iba byť nádenníkom v otcovskom dome. Rozhoduje sa v plnom vedomí toho, čo si zaslúžil a na čo ešte mohol mať nárok podľa zásad spravodlivosti. Toto uvažovanie však dokazuje, že v povedomí márnotratného syna vznikol pocit stratenej dôstojnosti, najmä tej dôstojnosti, ktorá vyplýva zo vzťahu syna k otcovi. V takejto nálade sa vydáva na cestu.

V podobenstve o márnotratnom synovi sa ani raz nevyskytuje slovo spravodlivosť a v pôvodnom texte sa nenachádza ani slovo milosrdenstvo; avšak spojenie spravodlivosti a lásky, ktoré sa javí ako milosrdenstvo, je do vlastnej náuky tohto evanjeliového podobenstva veľmi dôkladne vsunuté. Z podobenstva totiž jasne vysvitá, že láska prechádza do milosrdenstva, kedykoľvek treba prekročiť ustálenú normu spravodlivosti: táto norma je totiž spresnená a často veľmi úzka. Keď márnotratný syn premrhal majetok, ktorý dostal od otca, môže si po svojom návrate nárokovať iba to, že ako pracujúci nádenník v otcovskom dome si bude zarábať na živobytie a potom pomaly si nazhromaždí určité množstvo majetku, hoci azda nikdy nie toľko, koľko premárnil. Tak by to vyžadovala spravodlivosť, a to tým viac, že tento syn nielen premárnil svoj dedičský podiel, ale svojím chovaním aj urazil a zarmútil otca. Toto chovanie, ktoré ho podľa jeho vlastného úsudku pozbavilo príslušnej dôstojnosti, nemohlo byť otcovi ľahostajné. Muselo mu spôsobiť bolesť a primeraným spôsobom sa ho dotknúť. Ide nakoniec o vlastného syna a tento vzťah nemohol byť zničený alebo dajako zrušený. Toho si je vedomý aj márnotratný syn; a práve toto povedomie dáva jasne poznať stratu svojej hodnosti a pobáda ho k tomu, aby správne posúdil, aké miesto mu môže naďalej prislúchať v otcovom dome.