1. Prisľúbenie božského Vykupiteľa osvetľuje prvopočiatky dejín ľudstva; takto pevná nádej na lepšie časy miernila bolesť nad stratou raja a sprevádzala ľudstvo na jeho bolestnej ceste, až sa naplnil čas a Spasiteľ sveta splnil toto očakávanie svojím príchodom na svet. Priniesol novú, všeobecnú kresťanskú kultúru, nekonečne vyššiu, ako bola tá, ku ktorej predtým človek vôbec dospel s námahou, a to len v niektorých národoch za najpriaznivejších okolností.
2. Ale boj medzi dobrom a zlom zostal na svete ako trpké ovocie dedičného hriechu; starý pokušiteľ nikdy neprestal zvádzať ľudstvo svojimi klamlivými sľubmi. Preto cez celé stáročia prevrat podával ruku rozvratu až po revolúciu našich dní, ktorá buď už všade pustoší, alebo aspoň existuje vážna hrozba, že vypukne a svojím rozsahom a svojou zbesilosťou prevýši všetko, čo bolo v čase predchádzajúceho prenasledovania Cirkvi podniknuté. Celé národy sú v nebezpečenstve, že upadnú do horšieho barbarstva, ako bolo to, v ktorom sa nachádzal svet v čase príchodu Vykupiteľa.
3. Týmto, takým hrozivým nebezpečenstvom – už ste to vycítili, ctihodní bratia – je boľševický a ateistický komunizmus, ktorého cieľom je zničiť sociálny poriadok a až do základov rozvrátiť kresťanskú kultúru.
4. Vzhľadom na také nebezpečenstvo Cirkev nesmela mlčať a ani nemlčala. Apoštolská stolica nemlčala, dobre vediac, že jej najvlastnejším poslaním je brániť pravdu, spravodlivosť a všetky večné hodnoty, ktoré komunizmus neuznáva a na ktoré útočí. Hneď od času, keď sa vzdelané kruhy usilovali pozbaviť ľudskú kultúru mravných a náboženských záväzkov, naši predchodcovia otvorene a výslovne obracali pozornosť sveta na dôsledky odkresťančenia ľudskej spoločnosti. A čo sa týka komunizmu, náš ctihodný predchodca blahej pamäti Pius IX. ešte v roku 1846 vyhlásil slávnostné odsúdenie, potvrdené neskoršie v Syllabe, „onej zhubnej náuky, zvanej komunizmus, ktorá je v najväčšom rozpore s prirodzeným právom a ktorá, keby sa raz dostala k moci, spôsobila by úplný rozvrat práv a sociálnych a majetkových pomerov, ba úplný rozvrat ľudskej spoločnosti“.1
Neskôr iný náš predchodca, blahej pamäti Lev XIII., v encyklike Quod apostolici muneris označil komunizmus za „zhubný mor, ktorý zasahuje mozog ľudskej spoločnosti a viedol by ju do skazy“,2
a jasne poznajúc situáciu, vyhlásil, že ateistické hnutia más technického veku mali svoj pôvod v onej filozofii, ktorá už po stáročia sa snažila odlúčiť vedu a život od viery a Cirkvi.
5. My za svojho pontifikátu sme často starostlivo a dôrazne upozorňovali na ateistické prúdy, ktoré povážlivo vzrastajú. Keď sa roku 1924 vrátila naša pomocná misia zo Sovietskeho zväzu, vyslovili sme sa proti komunizmu vo zvláštnom prejave, ktorý bol adresovaný celému svetu.3
Vo svojich encyklikách Miserentissimus Redemptor,4
Quadragesimo anno,5
Caritate Christi,6
Acerba animi,7
Dilectissima nobis8
sme otvorene protestovali proti prenasledovaniam, ktoré prepukli v Rusku, v Mexiku, v Španielsku; ešte nezanikol všeobecný ohlas našich prejavov, ktoré sme mali v minulom roku pri otvorení svetovej výstavy katolíckej tlače, pri audiencii španielskych utečencov a v posolstve na sviatok Narodenia Pána. Dokonca aj najzarytejší nepriatelia Cirkvi, ktorí z Moskvy riadia boj proti kresťanskej kultúre, svojimi ustavičnými útokmi slovom a skutkom vydávajú svedectvo, že pápežstvo ešte aj za našich dní je verným strážcom svätyne kresťanského náboženstva a častejšie a dôraznejšie ako akákoľvek iná verejná pozemská autorita vyzývalo na ostražitosť voči komunistickému nebezpečenstvu.
6. Jednako napriek týmto opakovavaným výzvam, ktoré ste vy, ctihodní bratia, na našu veľkú radosť veriacim verne tlmočili aj s výkladom – v toľkých vašich nových pastierskych listoch, aj spoločných –, nebezpečenstvo sa pod nátlakom obratných agitátorov zhoršuje zo dňa na deň. Preto sme presvedčení, že je našou povinnosťou pozdvihnúť hlas v dokumente ešte slávnostnejšom, ako to obyčajne býva v prípade Apoštolskej stolice, učiteľky pravdy, a ako je to samozrejmé vzhľadom na skutočnosť, že celý katolícky svet po takom dokumente dychtí. A dúfame, že ozvena tohto nášho hlasu prenikne ku všetkým, ktorí nie sú predpojatí a ktorým úprimne leží na srdci blahobyt ľudstva; a to tým skôr, lebo náš hlas je teraz bolestne potvrdený obrazom trpkého ovocia podvratných ideí, ktoré sme predvídali a predpovedali a ktoré sa skutočne hrozivo šíria v krajinách, kde komunizmus už vládne, alebo ktoré sa môžu nebezpečne rozšíriť do ostatných krajín na svete.
7. Chceme teda ešte raz stručne a prehľadne vyložiť zásady ateistického komunizmu, ako sa prejavujú najmä v boľševizme, a metódy, ktorými pracujú, proti týmto bludným zásadám postaviť jasnú náuku Cirkvi a pripomenúť znova dôrazne prostriedky, ktorými možno kresťanskú civilizáciu, jedine pravú civitas humana, zachrániť pred touto satanskou pohromou a napomôcť jej dokonalejší rozvoj v prospech opravdivého blahobytu ľudskej spoločnosti.
8. Dnešný komunizmus vo väčšej miere ako podobné hnutia v minulosti skrýva v sebe bludnú myšlienku vykúpenia. Klamlivý ideál spravodlivosti, rovnosti a bratstva v práci prežaruje ako zničujúca páľava všetku jeho náuku a činnosť akýmsi bludným mysticizmom, ktorý davom, získaným klamnými sľubmi, dodáva strhujúce nadšenie a zápal. Je to vysvetliteľné zvlášť v dobe, ako je naša, keď nespravodlivé rozdelenie pozemských majetkov spôsobuje neobyčajnú biedu. Tento klamlivý ideál sa tiež vystatuje, že podnietil istý hospodársky pokrok; ak však k nemu skutočne došlo, mal iné príčiny, napríklad to, že sa vo väčšom rozsahu zaviedla priemyselná výroba v krajinách, kde dosiaľ takmer nejestvovala, že sa zužitkovali obrovské prírodné bohatstvá alebo že sa vďaka brutálnym metódam vykonali kolosálne práce s malými nákladmi.
9. Náuka, ktorú komunizmus ukrýva pod škrupinou často takou klamlivou a zvodnou, má v podstate aj dnes základ v Marxovom učení o dialektickom dejinnom materializme: teoretici boľševizmu sa tvária, že oni jediní správne vykladajú túto náuku. Podľa nej existuje iba jediná skutočnosť, a to hmota so svojimi slepými silami, z ktorej sa vyvinuli rastliny, zvieratá a ľudia. Aj ľudská spoločnosť nie je ničím iným ako jedným z prejavov a foriem hmoty, ktorá sa vyvíja uvedeným spôsobom a s neodvratnou nevyhnutnosťou za stáleho zápasu síl smeruje ku konečnému vyrovnaniu: ku spoločnosti bez tried. V tejto náuke – ako je jasné – niet už miesta pre Boha, niet rozdielu medzi duchom a hmotou ani medzi dušou a telom; duša nežije po smrti, a preto niet ani nádeje na posmrtný život. Komunisti, vychádzajúc z dialektického materializmu, učia, že ľudia môžu urýchliť zápas, ktorým svet smeruje ku konečnému vyrovnaniu. Preto sa usilujú, aby sa triedne rozpory v spoločnosti ešte viac vyostrili, a tak triedny boj so svojou zúrivou nenávisťou a ničením nadobúda charakter krížovej výpravy v službách pokroku ľudstva. Naopak, ako ľudstvu nepriateľské majú byť zničené všetky sily, nech sú akékoľvek, ktoré sa stavajú proti týmto sústavne páchaným násilnostiam.