10. Zo strany Magistéria sa úloha ohlasovať stretla s vnútorným rastom kresťanskej komunity. Niet pochýb, že koncilová liturgická reforma priniesla veľké výhody pre uvedomelejšiu, aktívnejšiu a plodnejšiu účasť veriacich na svätej oltárnej obete. Okrem toho adorácia Najsvätejšej sviatosti každodenne nachádza široký priestor na toľkých miestach a stáva sa nevyčerpateľným zdrojom svätosti. Zbožná účasť veriacich na eucharistických procesiách na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi je Pánovou milosťou, ktorá každý rok napĺňa radosťou tých, čo sa na nich zúčastňujú. A bolo by možné spomenúť aj iné pozitívne znamenia eucharistickej viery a lásky.
Žiaľ, povedľa týchto svetlých stránok nechýbajú ani tiene. Jestvujú miesta, kde možno pozorovať takmer úplné zanechanie eucharistickej úcty a adorácie. K tomu sa v jednom či druhom cirkevnom kontexte pripájajú formy nesprávnej úcty, ktoré ešte viac prispievajú k zastretiu pravej viery a katolíckej náuky o tejto obdivuhodnej sviatosti. Občas sa objavuje značne reduktívne chápanie eucharistického tajomstva. Ak stratí svoju obetnú hodnotu, pozerá sa naň ako na niečo, čo nepresahuje význam a hodnotu bratského stretnutia a stolovania. Okrem toho sa niekedy zastiera nevyhnutnosť služobného kňazstva, ktoré sa opiera o apoštolskú postupnosť, a sviatostnosť Eucharistie sa zužuje na samotnú účinnosť ohlasovania. Stadiaľto pochádzajú aj niektoré ekumenické praktiky, ktoré napriek veľkodušným úmyslom a v protiklade s disciplínou, ktorou Cirkev vyjadruje svoju vieru, opúšťajú eucharistickú prax. Ako nevyjadriť pre všetky tieto dôvody hlbokú bolesť? Eucharistia je priveľký dar, než aby mohla znášať nejasnosti a zužovanie jej významu.
Dúfam, že táto moja encyklika bude môcť účinne prispieť k rozptýleniu doktrinálnych nejasností a neprijateľných praktík, aby Eucharistia mohla naďalej žiariť v celej kráse svojho tajomstva.
11. „Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený“ (1 Kor 11, 23), ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi. Slová apoštola Pavla nás vovádzajú do dramatických okolností, v ktorých sa zrodila Eucharistia. Tá nesie v sebe nezmazateľne vpísanú udalosť Pánovho utrpenia a smrti. Je nielen jeho pripomenutím, ale aj sviatostným sprítomnením. Je to obeta kríža, ktorá sa opakuje po stáročia.9
Túto pravdu dobre vyjadrujú slová, ktorými v latinskom obrade veriaci odpovedajú na kňazovu výzvu „Hľa, tajomstvo viery“, keď hovoria: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme!“
Cirkev prijala Eucharistiu od Krista, svojho Pána, nie ako jeden spomedzi cenných darov, ale ako dar par excellence, lebo je to Kristov dar seba samého, jeho osoby v jej svätej ľudskosti, ako aj jeho diela spásy. Tá nie je ohraničená v minulosti, lebo „všetko, čím Kristus je, a všetko, čo urobil a pretrpel za všetkých ľudí, má účasť na Božej večnosti, takže presahuje všetky časy“.10
Keď Cirkev slávi Eucharistiu, pamiatku smrti a zmŕtvychvstania svojho Pána, táto ústredná udalosť spásy sa stáva reálne prítomná a „uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia“.11
Táto obeta je taká rozhodujúca pre spásu ľudského rodu, že ju Ježiš Kristus uskutočnil a vrátil sa k Otcovi až potom, keď nám zanechal prostriedok, ako mať na tejto obete účasť, akoby sme boli pri nej prítomní. Každý veriaci tak môže mať účasť na tomto dare a neprestajne čerpať z tohto prameňa duchovné ovocie. Túto vieru, z ktorej žili kresťanské generácie počas storočí, neustále zdôrazňovalo Magistérium Cirkvi s radostnou vďakou za taký nevýslovný dar.12
Túžim ešte raz pripomenúť túto pravdu, skláňajúc sa s vami, moji najmilší bratia a sestry, v adorácii pred týmto tajomstvom: veľkým tajomstvom, tajomstvom milosrdenstva. Čo viac mohol Ježiš pre nás urobiť? Skutočne, v Eucharistii nám prejavuje lásku, ktorá je „až do krajnosti“ (porov. Jn 13, 1), lásku, ktorá nepozná mieru.
12. Tento aspekt univerzálnej lásky sviatosti Eucharistie je založený na slovách samotného Spasiteľa. Keď ju ustanovoval, nepovedal len „toto je moje telo“, „toto je moja krv“, ale dodal: „ktoré sa obetuje za vás…, ktorá sa vylieva za vás“ (porov. Lk 22, 19 – 20). Nevyhlásil iba, že to, čo im dáva jesť a piť, je jeho telo a jeho krv, ale navyše vyjadril jeho obetnú hodnotu, čím učinil sviatostným spôsobom prítomnú jeho obetu, ktorá sa mala uskutočniť na kríži o niekoľko hodín neskôr na spásu všetkých. „Omša je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti (communio) na Pánovom tele a jeho krvi.“13
Cirkev neustále žije z vykupiteľskej obety a pristupuje k nej nielen prostredníctvom spomienky, plnej viery, ale aj skutočným kontaktom, pretože táto obeta sa stáva súčasnou, sviatostne sa sprítomňuje v každom spoločenstve, ktoré ju obetuje rukami vysväteného služobníka. Takto Eucharistia prináša dnešným ľuďom zmierenie, ktoré Kristus dosiahol raz navždy pre ľudstvo všetkých čias. V skutočnosti „Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta“14. Výstižne to vyjadril už svätý Ján Zlatoústy: „My obetujeme vždy toho istého Baránka, a nie jedného dnes a iného zajtra, ale vždy toho istého. Preto obeta je vždy jediná. (…) Aj my dnes obetujeme tú istú obetu, ktorá bola obetovaná a ktorá sa nikdy nestrávi.“15
Omša sprítomňuje obetu kríža, nepridáva sa k nej ani ju neznásobuje.16
To, čo sa opakuje, je „slávenie spomienky“ (memorialis demonstratio)17
tejto obety, čím sa Kristova jediná a úplná vykupiteľská obeta stáva stále aktuálna v čase. Obetná povaha eucharistického tajomstva nemôže byť teda chápaná ako niečo samostatné, nezávislé od kríža alebo len s nepriamym vzťahom k obete Kalvárie.
13. V sile svojho intímneho vzťahu s obetou Golgoty je Eucharistia obetou v pravom zmysle slova a nielen vo všeobecnosti, akoby išlo o jednoduché darovanie sa Krista ako duchovného pokrmu veriacim. Dar Kristovej lásky a poslušnosti až do krajnosti (porov. Jn 10, 17 – 18) je predovšetkým darom jeho Otcovi. Iste, je to dar v náš prospech, pre celé ľudstvo (porov. Mt 26, 28; Mk 14, 24; Lk 22, 20; Jn 10, 15), no dar predovšetkým Otcovi: „Otec prijal túto obetu a odplatil toto bezhraničné darovanie sa svojho Syna, ktorý sa stal „poslušným až na smrť“ (Flp 2, 8) svojím otcovským darovaním sa, t. j. darom nového, nesmrteľného života v zmŕtvychvstaní“.18
Kristus tým, že daroval Cirkvi svoju obetu, zároveň chcel prijať za svoju aj duchovnú obetu Cirkvi, ktorá je povolaná obetovať s Kristovou obetou aj samu seba. Čo sa týka všetkých veriacich, Druhý vatikánsky koncil učí: „Účasťou na eucharistickej obete, prameni a vrchole celého kresťanského života, obetujú Bohu božskú obetu a s ňou aj samých seba.“19
14. Kristova Pascha popri Kristovom utrpení a smrti zahŕňa aj jeho zmŕtvychvstanie. To je to, čo nám pripomína zvolanie ľudu po premenení: „… a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame.“ Eucharistická obeta totiž nesprítomňuje len tajomstvo Spasiteľovho utrpenia a smrti, ale aj tajomstvo jeho vzkriesenia, v ktorom obeta nachádza svoj vrchol. Len ako živý a vzkriesený sa Kristus môže v Eucharistii stať „chlebom života“ (Jn 6, 35. 48), „živým chlebom“ (Jn 6, 51). Svätý Ambróz to pripomína novokrstencom ako aplikáciu udalosti vzkriesenia na ich život: „Ak je dnes Kristus tvoj, on pre teba vstáva z mŕtvych každý deň.“20
Svätý Cyril Alexandrijský zdôrazňoval, že účasť na svätých tajomstvách je „pravé vyznanie a spomienka, že Ježiš zomrel a vrátil sa do života pre nás a v náš prospech“.21