30. Náuka Katolíckej cirkvi o kňazskej službe vo vzťahu k Eucharistii, ako aj náuka o eucharistickej obete boli v posledných desaťročiach objektom plodného dialógu v prostredí ekumenického hnutia. Musíme vzdávať vďaky Najsvätejšej Trojici, že sa v tomto ohľade dosiahol významný pokrok a zblíženie, ktoré sú dôvodom nádeje na budúcnosť v plnom prežívaní viery. Stále však zostáva platná pripomienka koncilu týkajúca sa cirkevných spoločenstiev, ktoré vznikli na Západe v 16. storočí a po ňom a oddelili sa od Katolíckej cirkvi: „Cirkevné spoločenstvá, ktoré sú od nás oddelené, hoci im chýba plná jednota s nami vyplývajúca z krstu a hoci podľa našej viery si nezachovali pravú a neporušenú podstatu eucharistického tajomstva, najmä preto, lebo im chýba sviatosť posvätného stavu, predsa keď si pri Pánovej večeri pripomínajú pamiatku Pánovej smrti a jeho zmŕtvychvstania, vyznávajú, že spoločenstvo s Kristom znamená život a očakávajú jeho slávny príchod.“62
Preto sa veriaci katolíci, aj keď rešpektujú náboženské presvedčenia týchto svojich oddelených bratov, nemôžu zúčastňovať na prijímaní rozdávanom počas ich slávení, aby nepodporili nejasné chápanie povahy Eucharistie a v dôsledku toho, aby sa nezmenšila povinnosť jasne vydávať svedectvo o pravde. To by napokon len spomalilo cestu k plnej viditeľnej jednote. Podobne nemožno pomýšľať na nahradenie nedeľnej svätej omše ekumenickými pobožnosťami slova alebo spoločnými modlitbovými stretnutiami s kresťanmi, ktorí patria do spomínaných spoločenstiev, prípadne účasťou na ich liturgickej službe. Takéto slávenia a stretnutia, samozrejme chvályhodné, ak sa konajú za vhodných okolností, pripravujú na vytúžené plné eucharistické spoločenstvo, no nemôžu ho nahradiť.
Skutočnosť, že moc konsekrovať Eucharistiu bola zverená len biskupom a kňazom, neznamená pre zvyšok Božieho ľudu nejaké obmedzenie, lebo v spoločenstve jedného Kristovho tela, ktorým je Cirkev, je tento dar daný na osoh všetkým.
31. Ak je Eucharistia vrcholom a centrom života Cirkvi, podobne je ním aj v kňazskej službe. Preto s vďakou voči Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi, potvrdzujem, že Eucharistia je „základný a ústredný dôvod existencie sviatosti kňazstva, ktorá sa skutočne zrodila vo chvíli ustanovenia Eucharistie a spolu s ňou“.63
Pastoračné aktivity kňazov sú rôznorodé. Ak si k tomu predstavíme sociálne a kultúrne podmienky súčasného sveta, ľahko pochopíme, aké veľké nebezpečenstvo rozptýlenosti vo veľkom množstve rozmanitých úloh im hrozí. Druhý vatikánsky koncil vyzdvihol pastoračnú lásku ako jednotiace puto ich života a ich aktivít. Táto pastoračná láska – dodáva koncil – „pramení predovšetkým z eucharistickej obety, ktorá je stredobodom a koreňom celého života kňaza“.64
Vidíme teda, aké je dôležité pre duchovný život kňaza aj pre dobro Cirkvi a sveta uskutočňovať koncilové odporučenie denne sláviť Eucharistiu, „ktorá je vždy aktom Krista a jeho Cirkvi aj vtedy, keď nie je možné, aby sa na nej zúčastnili veriaci“.65
Takýmto spôsobom je kňaz schopný zvíťaziť nad každým pokušením rozptýlenia, nachádzajúc v eucharistickej obete pravý stred svojho života a svojej služby, duchovnú energiu potrebnú na to, aby mohol plniť rozličné pastoračné úlohy. Jeho dni sa tak stanú skutočne eucharistickými.
Z centrálneho významu Eucharistie v živote a službe kňazov pochádza aj jej ústredný význam v pastorácii v prospech kňazských povolaní. Predovšetkým preto, lebo prosba o povolania v nej nachádza miesto maximálneho spojenia s modlitbou Krista, najvyššieho a večného Kňaza; ale aj preto, lebo pozorná starostlivosť o eucharistickú službu zo strany kňazov, spojená s povzbudzovaním do vedomej, aktívnej a plodnej účasti veriacich na Eucharistii, vytvára účinný príklad a je stimulom na veľkodušnú odpoveď mladých na Božie volanie. Boh si často poslúži práve príkladom horlivej pastoračnej lásky niektorého kňaza, aby zasial a rozvinul v srdci mladého človeka semeno volania na kňazstvo.
32. To všetko jasne dokazuje, aká bolestná a vzdialená od normálneho stavu je situácia, keď kresťanskej komunite – hoci sa pre počet a rôznosť veriacich nazýva farnosťou – chýba kňaz, ktorý by ju viedol. Farnosť je totiž spoločenstvom pokrstených, ktorí vyjadrujú a potvrdzujú svoju identitu predovšetkým slávením eucharistickej obety. To si však vyžaduje prítomnosť kňaza, ktorému jedine prináleží obetovať Eucharistiu in persona Christi. Keď v komunite chýba kňaz, právom sa hľadá nejaká náhrada, aby mohli pokračovať nedeľné slávenia. Rehoľníci a laici, ktorí vedú svojich bratov a sestry v modlitbe, takto chvályhodne uskutočňujú spoločné kňazstvo všetkých veriacich, založené na milosti krstu. Takéto riešenia však treba považovať iba za provizórne, kým komunita čaká na kňaza.
Sviatostná neúplnosť týchto slávení musí podnecovať celé spoločenstvo predovšetkým do toho, aby sa s ešte väčšou horlivosťou modlilo, nech Pán pošle robotníkov do svojej žatvy (porov. Mt 9, 38); a musí ich tiež podnecovať do toho, aby zaangažovali aj všetky ostatné základné prvky primeranej pastorácie povolaní, avšak bez upadnutia do pokušenia hľadať riešenie aj za cenu zníženia morálnych a formačných kvalít, ktoré sa požadujú od kandidátov na kňazstvo.
33. Ak bola pre nedostatok kňazov zverená účasť na pastoračnej starostlivosti o niektorú farnosť nevysväteným veriacim, nech si títo vždy uvedomujú, že – ako učí Druhý vatikánsky koncil – „nie je možné formovať nejaké kresťanské spoločenstvo bez toho, aby malo za svoj základ a prameň slávenie najsvätejšej Eucharistie“.66
Im teda patrí aj povinnosť uchovávať v komunite živý hlad po Eucharistii, ktorý vedie k tomu, aby sa usilovali nepremeškať ani jednu príležitosť na slúženie svätej omše, využívajúc aj príležitostnú prítomnosť kňaza, ktorému v jej slúžení nebráni cirkevné právo.
34. Mimoriadne zasadanie Biskupskej synody v roku 1985 identifikovalo práve v „ekleziológii spoločenstva“ ústrednú a základnú myšlienku dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu.67
Cirkev putujúca na tejto zemi je povolaná udržiavať a napomáhať tak spoločenstvo s Bohom – Trojicou, ako aj spoločenstvo medzi veriacimi. Na tento cieľ jej slúži Božie slovo a sviatosti, predovšetkým Eucharistia, z ktorej Cirkev „stále žije a rastie“68
a v ktorej zároveň vyjadruje samu seba. Nie náhodou sa výraz communio stal jedným z pomenovaní tejto vznešenej sviatosti. (communio znamená prijímanie, ako aj spoločenstvo – pozn. prekl.)
Eucharistia sa teda javí ako vrchol všetkých sviatostí, lebo privádza k dokonalosti spoločenstvo s Bohom Otcom prostredníctvom identifikácie s jednorodeným Synom pôsobením Ducha Svätého. S dôvtipom viery vyjadroval túto pravdu jeden z významných autorov byzantskej tradície: v Eucharistii, „viac než vo všetkých ostatných sviatostiach, je tajomstvo (spoločenstva) také dokonalé, že vedie k vrcholu všetkých dobier: tu je vrcholný bod všetkých ľudských túžob, lebo tu dosahujeme Boha a Boh sa spája s nami v najdokonalejšej jednote“.69
Práve preto je vhodné v duši neustále pestovať túžbu po eucharistickej sviatosti. Tu sa zrodila prax duchovného prijímania, šťastne rozšírená v Cirkvi a odporúčaná svätými učiteľmi duchovného života. Svätá Terézia Ježišova napísala: „Keď nepristupujete k prijímaniu a nezúčastňujete sa na omši, môžete prijímať duchovne, čo je veľmi výhodné… Tak prijmete veľa z lásky nášho Pána.“70