20. Väzieb medzi kresťanmi a Židmi je mnoho a sú hlboké. Sú zakotvené vo vzácnom spoločnom duchovnom dedičstve. Je to, samozrejme, viera v jediného Boha – Stvoriteľa, ktorý sa zjavuje a uzatvára večnú zmluvu s ľuďmi a z lásky nás túži vykúpiť. Ďalej je to Biblia, ktorá je z väčšej časti spoločná pre Židov aj kresťanov. Pre jedných, ako aj pre druhých je „Božím slovom“. Spoločná účasť na Svätom písme nás vzájomne zbližuje. Navyše sa Ježiš, syn vyvoleného národa, narodil ako Žid, ako Žid žil a ako Žid zomrel (porov. Rim 9, 4 – 5). Aj Mária, jeho Matka nás pozýva, aby sme znova objavovali židovské korene kresťanstva. Tieto úzke väzby sú jedinečným dobrom, na ktoré sú hrdí všetci kresťania a za ktoré vďačia vyvolenému národu. Židovský pôvod Ježiša Nazaretského síce dáva kresťanom možnosť, aby s radosťou vychutnávali svet prisľúbení a definitívne ich vovádza do viery vyvoleného národa tým, že sa s ním zjednocuje. Predsa však je osoba a vlastná identita tohto Ježiša príčinou rozdelenia, lebo v ňom spoznávajú Mesiáša, Božieho Syna.
21. Je potrebné, aby si kresťania čoraz viac uvedomovali hĺbku tajomstva vtelenia, aby Boha milovali celým srdcom, celou dušou a zo všetkých síl (porov. Dt 6, 5). Kristus, Boží Syn, sa stal človekom v istom národe, v istej tradícii viery a kultúre, ktorých poznanie môže len obohatiť chápanie kresťanskej viery. Toto poznanie kresťanov bolo mimoriadnym spôsobom obohatené samotným Kristom skrze jeho smrť a zmŕtvychvstanie (porov. Lk 24, 26). Avšak ustavične si musia byť vedomí svojich koreňov a musia byť za ne vďační. Pretože nato, aby naštepená ratolesť na starom strome mohla rásť (porov. Rim, 11, 17 –18), potrebuje miazgu, ktorá čerpá z koreňov.
22. Vzťahy medzi oboma komunitami veriacich sú poznačené históriou a ľudským utrpením. Neustále a opakovane dochádzalo k nespočetným nedorozumeniam a vzájomnej nedôvere. Sú neospravedlniteľné a čo najprísnejšie odsúdeniahodné úkladné či násilné prenasledovania z minulosti! A predsa, napriek týmto smutným situáciám prínos oboch strán v priebehu stáročí bol taký plodný, že sa podieľal na vzniku a rozvoji civilizácie a kultúry, ktorá sa všeobecne nazýva židovsko-kresťanskou. Akoby sa rozhodli tieto dva svety, ktoré sú označované z rozličných dôvodov za odlišné či protichodné, zjednotiť a ponúknuť ľudstvu ušľachtilé spojenie. Tento zväzok, ktorý zjednocuje Židov a kresťanov, no zároveň ich predsa od seba oddeľuje, sa musí otvoriť novej zodpovednosti za seba a medzi sebou navzájom.18
Lebo oba národy dostali rovnaké požehnanie a prisľúbenia večnosti, ktoré umožňujú spoločne napredovať v bratskej dôvere.
23. Katolícka cirkev, verná učeniu Druhého vatikánskeho koncilu, má vo veľkej úcte moslimov – tých, ktorí slúžia Bohu najmä modlitbou, milodarmi a pôstom, ktorí si ctia Ježiša ako proroka, hoci neuznávajú jeho božstvo a ktorí majú v úcte Máriu, jeho panenskú Matku. Vieme, že stretnutie islamu a kresťanstva malo často podobu dogmatickej diskusie. Žiaľ, tieto dogmatické rozdiely slúžili pre obe strany ako zámienka nato, aby v mene náboženstva ospravedlňovali praktiky intolerancie, diskriminácie, vylúčenia, ba aj prenasledovania.19
24. Napriek tejto skutočnosti zdieľajú kresťania s moslimami každodenný život na Blízkom východe, kde ich prítomnosť nie je ani nová, ani náhodná, ale historicky daná. Kresťania, tvoriaci neoddeliteľnú súčasť Blízkeho východu, rozvíjali počas stáročí vzťahy k svojmu okoliu, čo môže byť ponaučením. Nábožnosť moslimov bola pre nich výzvou, aby primerane podľa svojich prostriedkov a v rámci možností ďalej žili a podporovali hodnoty evanjelia v kultúre, ktorá ich obklopuje. Výsledkom toho je zvláštna symbióza. Preto je teda správne uznať prínos Židov, kresťanov a moslimov pri tvorbe vlastnej bohatej kultúry Blízkeho východu.20
25. Katolíci na Blízkom východe, z ktorých väčšinu tvorí domáce obyvateľstvo krajiny, majú právo a povinnosť plne sa zúčastnovať na národnom živote a pracovať na budovaní svojej vlasti. Majú mať plné štátne občianstvo a nesmie sa s nimi ako s občanmi či veriacimi zaobchádzať podradne. Rovnako ako v minulosti, keď ako priekopníci arabskej renesancie boli významnou súčasťou kultúrneho, hospodárskeho a vedeckého života rozličných civilizácií regiónu, sa chú aj dnes znova a znova podeliť o svoje skúsenosti s moslimami, a tak poskytnúť svoj osobitný prínos. Ježiš je dôvodom, prečo sú kresťania citliví na dôstojnosť ľudskej osoby a náboženskú slobodu, ktoré z toho vyplývajú. Láska k Bohu a ľudstvu, ktorou sa zároveň vyjadruje úcta k dvom prirodzenostiam Krista a otvorenie sa večnému životu, sú dôvodom, prečo kresťania zriaďujú školy, nemocnice a rozličné inštitúcie, do ktorých sa prijímajú všetci bez rozdielu (porov. Mt 25, 31 a nasl.). Z týchto dôvodov venujú kresťania osobitnú pozornosť základným ľudským právam. Avšak tvrdiť, že tieto práva sú len kresťanskými ľudskými právami, nie je správne. Sú to prosto práva požadujúce dôstojnosť každého človeka a každého občana, bez ohľadu na jeho pôvod, náboženské presvedčenie a politické preferencie.
26. Náboženská sloboda je vrcholom všetkých slobôd. Je posvätným a neodňateľným právom. V osobnej i spoločenskej rovine zahŕňa tak slobodu počúvať vlastné svedomie v náboženských otázkach, ako aj slobodu vyznania. Zahŕňa slobodu vybrať si náboženstvo, ktoré považujeme za pravdivé a prejavovať svoju vieru na verejnosti.21
Musí byť umožnené slobodne vyznávať a prejavovať svoju vieru a jej symboly bez toho, aby sa tým ohrozil vlastný život a osobná sloboda. Náboženská sloboda je zakotvená v dôstojnosti človeka; to zaručuje morálnu slobodu a podporuje vzájomnú úctu. Židia, ktorí museli dlhodobo znášať často smrteľné nepriateľstvo, nemôžu zabudnúť na výhody, ktoré prináša náboženská sloboda. Moslimovia a kresťania sú spoločne presvedčení, že v náboženských otázkach nie je dovolený žiaden nátlak a tým menej nejaké použitie násilia. Akýkoľvek nátlak, v rozličnej podobe a v skrytých formách v osobnej či spoločenskej, kultúrnej, správnej a politickej rovine, je proti Božej vôli. Je prameňom politického a náboženského vykorisťovania, diskriminácie a moci, ktoré môžu viesť k smrti. Boh chce život, nie smrť. Zakazuje vraždu, ba aj vraždu vraha (porov. Gn 4, 15 – 16; 9, 5 – 6; Ex 20, 13).
27. Náboženská tolerancia existuje v mnohých krajinách, avšak nemá to veľký vplyv, lebo rozsah jej pôsobenia je obmedzený. Je potrebné prejsť od náboženskej tolerancie k náboženskej slobode. Tento krok nijako neotvára dvere relativizmu, ako niektorí tvrdia. Tento krok, ktorý treba vykonať, nie je slabým miestom vo viere, ale prehodnotením antropologického vzťahu k náboženstvu a k Bohu. Nie je to žiadne porušenie „základných právd“ viery, lebo bez ohľadu na ľudské a náboženské rôznorodosti osvecuje lúč pravdy všetkých ľudí.22
Vieme veľmi dobre, že mimo Boha neexistuje pravda „sama osebe“. Potom by bola modlou. Pravda sa môže rozvíjať len vo vzťahu k iným, čo sa otvárajú Bohu, ktorý chce spoznať svoju vlastnú rozmanitosť skrze mojich blížnych a v nich. Preto nie je primerané tvrdiť výlučným spôsobom: „Ja mám pravdu“. Pravda nie je nikdy vlastníctvom nejakého človeka. Vždy je darom, ktorý nás pozýva na cestu, aby si nás neustále hlbšie privlastňovala. Pravdu možno rozpoznať a prežívať len v slobode; pretože druhému ju nemôžeme vnútiť. Len ak sa vzájomne stretávame v láske, odhalí sa pravda.
28. Celý svet upriamuje svoju pozornosť na Blízky východ, ktorý hľadá svoju vlastnú cestu. Kiežby tento región ukázal, že spolužitie nie je žiadnou utópiou a že nedôvera a predsudok nie sú nevyhnutné. Náboženstvá môžu spolu slúžiť pre spoločné blaho a môžu prispieť k rozvoju každého človeka, ako aj k budovaniu spoločnosti. Kresťania na Blízkom východe žili po stáročia v islamsko-kresťanskom dialógu. Pre nich je to bežný dialóg bežného dňa. Vedia o svojom prínose aj o svojich obmedzeniach. Odnedávna žijú aj židovsko-kresťanský dialóg. Navyše už dlho existuje bilaterálny či trilaterálny dialóg židovských, kresťanských a moslimských intelektuálov a teológov. Ten tvorí laboratórium rozličných stretnutí a výskumov, ktoré treba podporovať. Účinným prínosom sú všetky možné katolícke inštitúty a centrá filozofického, teologického a iného zamerania, ktoré už dávno vznikli na Blízkom východe a niekedy pracujú v náročných podmienkach. Srdečne ich pozdravujem a povzbudzujem, aby pokračovali vo svojom diele pokoja s vedomím, že každá snaha potrebná na prekonanie nevedomosti a na podporu poznania si zasluhuje podporu. Šťastným spojením dialógu všedného dňa s intelektuálmi či teológmi prispeje s Božou pomocou pomaly ale isto k zlepšeniu vzťahov medzi Židmi a kresťanmi, Židmi a moslimami a moslimami a kresťanmi. To je moja nádej, ktorú tu vyjadrujem, a zámer, za ktorý sa modlím.
29. Rovnako ako zvyšok sveta zažíva aj Blízky východ dve protichodné skutočnosti: laicitu v jej niekedy extrémnych podobách a násilný fundamentalizmus, ktorý tvrdí, že má náboženský pôvod. Niektorí politickí a náboženskí vodcovia vo všetkých komunitách Blízkeho východu hľadia veľmi podozrievavo na laicitu ako na čosi ateistické či nemorálne. Je pravda, že laicita môže niekedy zredukovane tvrdiť, že náboženstvo patrí výlučne do súkromnej sféry, akoby bolo len individuálnym či domácim kultom, ktorý by bol mimo bežného života, etiky a vzťahov k ostatným. V jej extrémnej a ideologickej forme sa táto laicita stáva sekularizmom, ktorý občanom odmieta právo na verejné náboženské prejavy a tvrdí, že samotný štát môže vydávať zákony o ich verejnej forme. Tieto teórie sú zastarané. Nie sú už ani len západné a nemožno ich zamieňať s kresťanstvom. Zdravá laicita naproti tomu oslobodzuje náboženstvo od politickej záťaže a politiku môže obohatiť tým, čo prináša náboženstvo. Pritom je potrebné zachovať medzi nimi patričný odstup, jasné rozlišovanie a nevyhnutnú spoluprácu. Žiadna spoločnosť sa nemôže zdravo rozvíjať bez podpory vzájomného rešpektovania medzi politikou a náboženstvom vyhýbajúc sa neustálym pokusom o vmiešavanie či opozíciu. Ozajstný vzťah sa v prvom rade zakladá na prirodzenosti človeka – teda na zdravej antropológii – a na plnom uznaní jej neodňateľných práv. Nahliadnutie do tohto ideálneho vzťahu objasňuje, že existuje tento druh jednoty v rôznorodosti, ktorý musí označovať vzťah medzi duchovným (náboženstvo) a profánnym (politika), lebo obe sú povolané – hoc i v potrebnej rôznorodosti – svorne spolupracovať na spoločnom blahu. Takáto zdravá laicita zaručuje politike konať bez toho, žeby na svoje ciele využívala náboženstvo; náboženstvo môže žiť slobodne, bez toho, aby sa zaťažovalo politickými skutočnosťami, ktorých pohnútkou je prospešnosť; a niekedy sa dá s vierou len ťažko zjednotiť alebo to nejde vôbec. To je dôvod, prečo zdravá laicita (jednota v rôznorodosti) je pre obe časti potrebná a vlastne nevyhnutná. Výzve, ktorú predstavuje vzťah medzi politikou a náboženstvom, možno čeliť trpezlivosťou, odvahou a adekvátnou ľudskou a náboženskou formáciou. Neustále musíme pamätať na Božie miesto v osobnom, rodinnom a bežnom živote, ako aj na skutočné miesto človeka v Božom pláne. Predovšetkým je potrebné sa za to ešte viac modliť.