Úvod

1. Cirkev na Blízkom východe, ktorá je v tejto požehnanej krajine putujúcou Cirkvou od počiatkov kresťanskej viery, aj dnes odvážne pokračuje vo vydávaní svedectva, ktoré je ovocím života spoločenstva s Bohom a s blížnym. Spoločenstvo a svedectvo! To bolo základné presvedčenie, ktoré bolo podnetom pre mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Blízky východ, ktoré sa okolo Petrovho námestníka zišlo v dňoch 10. až 24. októbra 2010, aby diskutovalo na tému Katolícka cirkev na Blízkom východe: spoločenstvo a svedectvo. „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4, 32).

2. Na začiatku tohto tretieho tisícročia by som chcel toto základné presvedčenie čerpajúce silu z Ježiša Krista zveriť všetkým pastierom svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi na jej pastoračnú službu, zvlášť veľacteným spolubratom, ktorí ako patriarchovia, arcibiskupi a biskupi v jednote s rímskym biskupom bdejú spoločne nad Katolíckou cirkvou na Blízkom východe. V tejto oblasti žijú miestni veriaci, ktorí patria do ctihodnej katolíckej miestnej cirkvi sui iuris: je to koptská patriarchálna cirkev alexandrijská, tri patriarchálne cirkvi antiochijské: grécka melchitská, sýrska a maronitská, chaldejská patriarchálna cirkev z Babylonu a arménsky patriarchát z Cilície. Rovnako aj tam žijú biskupi, kňazi a veriaci, ktorí patria k latinskej Cirkvi. Okrem toho sú tam kňazi a veriaci, ktorí prišli z Indie, z väčšieho arcibiskupstva Ernakulam-Angamalya Trivandrumu Sýrsko-malabarskej katolíckej cirkvi, ako aj z ďalších východných a latinských cirkví Ázie a východnej Európy i mnohí veriaci z Etiópie a Eritrey. Spoločne predstavujú svedectvo jednoty viery v rozmanitosti svojich tradícií. Prial by som si tiež zveriť toto základné presvedčenie všetkým kňazom, rehoľníkom a veriacim laikom na Blízkom východe, pretože som presvedčený o tom, že je povzbudením pre službu či apoštolát každého jednotlivca v jeho vlastnej cirkvi podľa charizmy, ktorú jej daroval Duch Svätý na budovanie celku.

3. V kontexte kresťanskej viery je „spoločenstvo… Božím životom, ktorý sa nám sprostredkúva v Duchu Svätom skrze Ježiša Krista“.1 Je Božím darom, ktorý si vyžaduje našu slobodu a očakáva našu odpoveď. Práve preto, že je spoločenstvo božského pôvodu, má univerzálny význam. Ak predstavuje nevyhnutnú výzvu pre kresťanov pre ich spoločnú apoštolskú vieru, tak neostáva menej otvorenou pre našich židovských a moslimských bratov, ako aj pre všetkých ľudí, ktorí rovnako – v rozličných formách – patria k Božiemu ľudu. Katolícka cirkev na Blízkom východe si uvedomuje, že nebude môcť plne vyjadriť toto spoločenstvo v ekumenickej a medzináboženskej rovine, pokiaľ nie je najskôr oživovaná sama v sebe a vnútri každej cirkvi medzi všetkými jej členmi – patriarchami, biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi, zasvätenými osobami a laikmi. Prehĺbenie osobného života viery a duchovná obnova vnútri Katolíckej cirkvi umožňujú plnosť života v milosti a theosis (zbožštenie).2 Tak nadobudne svedectvo dôveryhodnosť.

4. Príklad prvotnej komunity v Jeruzaleme môže slúžiť ako model na obnovu súčasného kresťanského spoločenstva, aby sa stalo miestom na svedectvo spoločenstva. Skutky apoštolov nám poskytujú prvý jednoduchý a pôsobivý opis tejto komunity, ktorá sa zrodila na Turíce: množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu (porov. 4, 32). Od počiatku existuje medzi vierou v Ježiša a kresťanským spoločenstvom základné prepojenie, ktoré je charakterizované dvoma navzájom zameniteľnými pojmami: jedno srdce a jedna duša. Spoločenstvo teda vôbec nie je výsledkom ľudského plánovania. Utvára ho najmä sila Ducha Svätého, ktorý v nás svedčí o viere činnej skrze lásku (porov. Gal 5, 6).

5. Podľa Skutkov apoštolov je možné spoznať jednotu veriacich podľa toho, že sa „vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (2, 42). Jednotu veriacich teda živilo učenie apoštolov (ohlasovanie Božieho slova), na ktoré odpovedajú veriaci jednomyseľne vierou; bratské spoločenstvo (služba lásky); lámanie chleba (Eucharistia a všetky sviatosti) a osobná, ako aj spoločná modlitba. Tieto štyri piliere sú tým, na čom spočíva spoločenstvo a svedectvo prvého spoločenstva veriacich. Nech Cirkev, ktorá je na Blízkom východe nepretržite prítomná od čias apoštolov až podnes, objaví na príklade tohto spoločenstva potrebné zdroje na zachovanie živej pamäte a na počiatočnú apoštolskú dynamiku!

6. Všetci, ktorí sa zúčastnili zhromaždenia synody, zažili skúsenosť jednoty, ktorá existuje v Katolíckej cirkvi pri všetkej geografickej, náboženskej, kultúrnej a spoločensko-politickej rozmanitosti. Spoločná viera žije a obdivuhodne sa rozvíja vyjadrená vo svojich rozličných teologických, duchovných, liturgických a kánonických formách. Rovnako ako moji predchodcovia na Petrovom stolci, želám si aj ja, aby sa nábožne zachovávali a rozvíjali „obrady východných cirkví ako dedičstvo celej Kristovej Cirkvi, v ktorom žiari to, čo je tradíciou od apoštolov cez otcov, a ktoré v rozmanitosti potvrdzuje božskú jednotu katolíckej viery.3 Uisťujem svojich bratov a sestry latinského obradu o svojej náklonnosti, pozorne sledujúc ich potreby a problémy, podľa príkazu lásky k blížnemu, ktorá má prednosť pred všetkým a v súlade s právnymi predpismi.

Prvá časť

„Ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých,
keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách“
(1 Sol 1, 2)

7. Týmito slovami vďaky svätého Pavla by som chcel pozdraviť kresťanov, ktorí žijú na Blízkom východe a chcem ich uistiť o svojich ustavičných modlitbách. Nezabúda na nich ani Katolícka cirkev a s ňou ani celé kresťanské spoločenstvo a vďačne uznáva ich dávny vznešený prínos pri budovaní Kristovho tela. Ďakuje im za ich vernosť a uisťuje ich o svojej náklonnosti.

Kontext

8. Vnútorne pohnutý si spomínam na svoju cestu na Blízky východ. Po tejto krajine, ktorú si Boh zvláštnym spôsobom zasľúbil, prechádzali patriarchovia a proroci. Bola dejiskom vtelenia Mesiáša; videla vztyčovať Spasiteľov kríž a bola svedkom zmŕtvychvstania Vykupiteľa a vyliatia Ducha Svätého. Prechádzali ňou apoštoli, svätci a mnohí cirkevní otcovia; bola miestom utvárania prvých dogmatických formulácií. Avšak táto požehnaná krajina a národy, ktoré tam žili, prežívali tragickým spôsobom ľudské súženia. Koľko mŕtvych, koľko životov spustošených vinou ľudskej zaslepenosti; koľko strachu a ponižovania! Zdá sa, akoby nebolo konca Kainovmu zločinu (porov. Gn 4, 6 – 10; 1 Jn 3, 8 – 15) medzi deťmi Adama a Evy, ktorí boli predsa stvorení na Boží obraz (porov. Gn 1, 27). Adamov hriech umocnený Kainovou vinou neprestáva ani dnes vytvárať tŕnie a bodľačie (porov. Gn 3, 18). Aké je smutné vidieť v tejto požehnanej krajine trpieť jej deti, ktoré sa plné zlosti navzájom trhajú a zomierajú! Kresťania vedia, že len Ježiš, ktorý prešiel utrpením a smrťou a dosiahol vzkriesenie, môže priniesť všetkým obyvateľom tejto časti sveta spásu a pokoj (porov. Sk 2, 23 – 24. 32 –33). On sám, Kristus, Boží Syn, je tým, ktorého hlásame! Čiňme pokánie a obráťme sa, aby boli zotreté naše hriechy a prišli časy osvieženia od Pána (porov. Sk 3, 19 – 20).

9. Podľa Svätého písma nie je pokoj len dohodou či zmluvou, ktorá by zaisťovala pokojný život, a jeho definíciu nemožno redukovať len na neprítomnosť vojny. Podľa hebrejskej etymológie je význam slova pokoj – byť úplný, neporušený, dosiahnuť niečo pre obnovenie celistvosti. Je stavom človeka, ktorý žije v harmónii s Bohom, so sebou samým, so svojimi blížnymi a s prírodou. Pokoj vnútri predchádza pokoju navonok. Je požehnaním. Je túžbou po realite. Je tak žiaducim, že na Blízkom východe sa stal pozdravom (porov. Jn 20, 19; 1 Pt 5, 14). Pokoj je spravodlivosť (porov. Iz 32, 17) a svätý Jakub vo svojom liste dodáva: „A ovocie spravodlivosti sa zasieva v pokoji pre tých, čo šíria pokoj“ (3, 18). Boj prorokov a myšlienky múdroslovnej literatúry predstavovali zápas a požiadavku vzhľadom na eschatologický pokoj. Tento pokoj je pravým pokojom v Bohu, ku ktorému nás vedie Kristus. On je jedinou bránou k nemu (porov. Jn 10, 9). A túto jedinú bránu by chceli kresťania prekročiť.