70. Exegetické školy v Alexandrii, Antiochii, Edese či Nisibise prispeli v 4. a 5. storočí významnou mierou k pochopeniu a dogmatickej formulácii kresťanského mystéria.69
Celá Cirkev im je za to vďačná. Stúpenci rozličných prúdov textovej interpretácie sa zhodli na tradičných princípoch výkladu, ktoré sú zvyčajne akceptované cirkvami Východu aj Západu. Najdôležitejšia je viera, že Ježiš Kristus zosobňuje vnútornú jednotu oboch zmlúv a teda aj jednotu Božieho plánu spásy v dejinách (porov. Mt 5, 17). Učeníci začali chápať túto jednotu až po zmŕtvychvstaní, potom ako bol Ježiš oslávený (porov. Jn 12, 16). Ďalšou zásadou je vernosť voči typologickému vysvetľovaniu textu Biblie, podľa ktorej určité skutočnosti Starého zákona sú prefiguráciou, predobrazom (typ a podoba) skutočnosti Nového zákona v Ježišovi Kristovi, ktorý je tak kľúčom k pochopeniu celej Biblie (porov. 1 Kor 15, 22. 45 – 47; Hebr 8, 6 – 7). Liturgické a duchovné texty Cirkvi dosvedčujú platnosť týchto dvoch princípov výkladu, ktoré vytvárajú štruktúru cirkevného slávenia Božieho slova a podnecujú kresťanské svedectvo. Druhý vatikánsky koncil ďalej objasnil, že nato, aby sa zistil pravý zmysel posvätných textov, treba venovať nemenšiu pozornosť i obsahu a jednote celého Písma a brať zreteľ na živú tradíciu celej Cirkvi a na analógiu viery.70
Z pohľadu cirkevného prístupu k Biblii je veľmi potrebné jednak individuálne čítanie posynodálnej apoštolskej exhortácie Verbum Domini, ako aj jej čítanie v skupine.
71. Prítomnosť kresťanov v biblických krajinách Blízkeho východu predstavuje oveľa viac než len sociologický faktor či púhy ekonomický a kultúrny úspech. Ak sa znovu objaví pôvodná inšpirácia vydajúc sa po stopách prvých učeníkov, ktorých si vyvolil Ježiš, aby boli pri ňom ako jeho priatelia a ktorých vyslal ohlasovať (porov. Mk 3, 14), získa prítomnosť kresťanov nový elán. Aby bolo Božie slovo dušou a základom kresťanského života, je potrebné podporovať šírenie Biblie v rodinách, denné čítanie a meditáciu nad Božím slovom (lectio divina). Je potrebné vhodným spôsobom vytvárať podmienky na pravý biblický apoštolát.
72. Moderné komunikačné prostriedky môžu byť vhodným nástrojom ohlasovania Božieho slova a môžu podporovať jeho čítanie a rozjímanie o ňom. Jednoduché a dostupné spôsoby vysvetľovania Biblie pomôžu rozptýliť mnohé predsudky či mylné predstavy, ktoré sa stávajú zdrojom zbytočných a hanebných sporov.71
V tejto súvislosti by bolo rozumné vysvetliť, že je potrebné rozlišovať medzi inšpiráciou a zjavením, lebo nejasnosť týchto dvoch pojmov vedie k falošnej predstave chápania posvätných textov, čo neostane bez následkov na medzináboženský dialóg do budúcna. Tieto komunikačné prostriedky môžu byť tiež nápomocné pri šírení učenia Cirkvi.
73. Na dosiahnutie týchto cieľov je nutné podporovať už existujúce komunikačné prostriedky alebo rozvoj nových vhodných štruktúr. Vzdelávanie odborníkov v tomto kľúčovom odvetví je dôležité nielen z technického hľadiska, ale tiež z hľadiska doktríny a etiky, ktoré sú čoraz naliehavejšie, najmä čo sa týka evanjelizácie.
74. Avšak bez ohľadu na priestor, ktorý zaberajú dané masovokomunikačné prostriedky, nemôžu byť náhradou za meditáciu nad Božím slovom, osobným osvojením si ho a aplikáciou pri odpovediach na otázky veriacich. To povedie k dôvernému poznaniu Písma; k túžbe po hlbšej spiritualite a väčšiemu zapojeniu sa do apoštolátu a misijnej služby.72
V závislosti od pastoračných podmienok každej jednej krajiny v rámci regiónu by sa mohol prípadne vyhlásiť Rok Biblie, a ak by to bolo vhodné, mohol by po ňom nasledovať každoročne Týždeň Biblie.73
75. Počas celých dejín bola liturgia pre veriacich Blízkeho východu základným prvkom duchovnej jednoty a spoločenstva. Liturgia je naozaj krásnym svedectvom toho, ako sa apoštolská tradícia zachovávala a rozvíjala v osobitých tradíciách cirkví Východu a Západu. Obnova liturgických textov a slávení tam, kde je to potrebné, by umožnila veriacim lepšie si osvojiť tradíciu ako aj biblické, patristické, teologické a duchovné bohatstvo74
liturgií v skúsenosti mystéria, do ktorého sú vovádzaní. Takéto konanie treba, samozrejme, uskutočňovať pokiaľ možno v spolupráci s cirkvami, ktoré nie sú v plnom spoločenstve, ale ktoré sú tiež spoludedičmi tých istých liturgických tradícií. Požadovaná liturgická obnova musí byť založená na Božom slove, na tradícii vlastnej každej cirkvi a na nových kresťanských poznatkoch v oblastiach teológie a antropológie. Ak sa kresťania presvedčia, že sviatostný život ich vovádza hlboko do nového života v Kristovi (porov. Rim 6, 1 – 6; 2 Kor 5, 17), ktorý je prameňom spoločenstva a svedectva, prinesie to ovocie.
76. Tam je zásadná súvislosť medzi liturgiou, ktorá je prameňom a vrcholom života Cirkvi založenej na jednote episkopátu a univerzálnej Cirkvi a medzi Petrovou službou, ktorá zachováva túto jednotu. Liturgia vyjadruje túto skutočnosť, a to najmä pri slávení Eucharistie, ktorá sa slávi nielen v jednote s biskupom, ale v prvom rade s pápežom, zborom biskupov, všetkým duchovenstvom a s celým Božím ľudom.
77. Skrze sviatosť krstu, ktorá sa vysluhuje v mene Najsvätejšej Trojice, vstupujeme do spoločenstva s Otcom, Synom a Duchom Svätým a pripodobňujeme sa ku Kristovi, aby sme mohli žiť nový život (porov. Rim 6, 11 – 14; Kol 2, 12); život viery a obrátenia (porov. Mk 16, 15 – 16; Sk 2, 38). Krstom sme tiež pripojení ku Kristovmu telu, Cirkvi, ktorá je prvotinou a predobrazom ľudstva zmiereného s Kristom (porov. 2 Kor 5, 19). Keďže pokrstení tvoria spoločenstvo s Bohom, sú povolaní tu a teraz žiť vzájomne v bratskom spoločenstve a rozvíjať s ostatnými členmi ľudskej rodiny pravú solidaritu bez diskriminácie napr. na základe etnického pôvodu či náboženstva. V tejto súvislosti je potrebné dbať o to, aby sa sviatostná príprava mladých ľudí a dospelých vykonávala čo najdôkladnejšie a aby dostatočne dlho trvala.
78. Katolícka cirkev považuje platne vysluhovaný krst za „sviatostné puto jednoty jestvujúce medzi všetkými, ktorí boli krstom znovuzrodení“.75
Kiežby čo najskôr prišlo k ekumenickej dohode o vzájomnom uznaní krstu medzi Katolíckou cirkvou a cirkvami, s ktorými vedie teologický dialóg, aby sa tak mohlo obnoviť plné spoločenstvo v apoštolskej viere. Od toho čiastočne závisí hodnovernosť kresťanského posolstva a svedectva na Blízkom východe.
79. Eucharistia, v ktorej Cirkev slávi veľké tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista pre spásu mnohých, je základom kresťanského spoločenstva a vedie k jeho plnosti. Svätý Pavol ju pozdvihol úžasným spôsobom na ekleziologický princíp, keď povedal: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17). Pretože Kristova Cirkev trpí vo svojom poslaní drámou rozdelenia a odlúčenia a neželá si, aby to bolo pre jej členov na ich vlastné odsúdenie (porov 1 Kor 11, 17 – 34), úpenlivo dúfa, že sa blíži deň, keď budú môcť všetci kresťania konečne mať spoločne účasť na jednom chlebe v jednote jediného tela.