100. V tomto veľkom úsilí o novú kultúru života posilňuje nás a oživuje presvedčenie plné nádeje, že Evanjelium života, tak ako Božie kráľovstvo, rastie a vydáva hojné ovocie (porov. Mk 4, 26 – 29). Zaiste je veľká disproporcia medzi mocnými a početnými prostriedkami, akými sú vybavené sily, ktoré pracujú pre „kultúru smrti“, a tými, ktorými disponujú obhajcovia „kultúry života a lásky“. Vieme však, že môžeme dúfať v pomoc Boha, pre ktorého nie je nič nemožné (porov. Mt 19, 26).
S týmto vnútorným presvedčením, poháňaný ustarostenosťou o osud každého človeka, opakujem dnes pred všetkými to, čo som povedal rodinám, ktoré si plnia svoju ťažkú úlohu uprostred hroziacich nebezpečenstiev:135
naliehavo je potrebná veľká modlitba za život, modlitba, ktorá by prenikla celý svet. V rámci osobitných iniciatív, ako aj v každodennej modlitbe každé kresťanské spoločenstvo, každé hnutie a združenie, každá rodina a každý veriaci nech predkladajú vrúcne prosby Bohu, Stvoriteľovi a milovníkovi života. Sám Ježiš nám ukázal, že modlitba a pôst sú najdôležitejšou a najúčinnejšou zbraňou proti silám zla (porov. Mt 4, 1 – 11), a svojich učeníkov poučil, že niektorých zlých duchov možno len takto vyhnať (Mk 9, 29). Zmôžme sa teda na pokoru a odvahu modlitby a pôstu, aby sme dosiahli, že by sila, ktorá prichádza zhora, zrúcala múry podvodu a lži, ktoré očiam toľkých našich bratov a sestier zacláňajú pohľad na zvrátenosť činov a zákonov, nepriateľských životu a vzbudila v ich srdciach rozhodnutia a úmysly, inšpirované civilizáciou života a lásky.
101. „Toto píšeme, aby vaša radosť bola úplná“ (1 Jn 1, 4). Zjavenie Evanjelia života udeľuje sa nám ako dobro, ktoré máme odovzdávať všetkým: aby všetci ľudia zotrvávali v spoločenstve s nami a s Najsvätejšou Trojicou (porov. 1 Jn 1, 3). Ani my by sme nemohli mať úplnú radosť, keby sme si evanjelium nechali len pre seba a neohlasovali ho iným.
Evanjelium života nie je určené len veriacim: je pre všetkých. Otázka života a jeho obrany a podpory nie je výsadou kresťanov. Hoci z viery čerpá mimoriadne svetlo a silu, patrí každému svedomiu, ktoré túži po pravde a ktorému nie sú ľahostajné osudy ľudstva. Život má nepochybne v sebe čosi posvätné a náboženské, ale tento jeho aspekt sa netýka len veriacich: ide totiž o hodnotu, ktorú môže pochopiť každá ľudská bytosť aj vo svetle rozumu, a preto sa nepochybne vzťahuje na všetkých.
Preto konanie, na ktoré sa podujímame ako „ľud života a pre život“, si vyžaduje, aby bolo správne pochopené a prijaté so sympatiou. Keď Cirkev tvrdí, že bezpodmienečné rešpektovanie práva na život každej nevinnej osoby – od počatia až po prirodzenú smrť – je jedným z pilierov každej civilizovanej spoločnosti, „chce sa jednoducho pričiňovať o budovanie štátu s ľudskou tvárou. Štátu, ktorý za svoju prvoradú povinnosť považuje brániť základné práva človeka, najmä toho slabšieho“.136
Evanjelium života je určené celej ľudskej pospolitosti. Konať v prospech života znamená pričiňovať sa o obnovu spoločnosti budovaním spoločného dobra. Nemožno totiž budovať spoločné dobro, ak sa neuznáva a nechráni právo na život, na ktorom spočívajú a z ktorého vyplývajú všetky ostatné neodcudziteľné práva človeka. Nemôže mať solídny základ spoločnosť, ktorá – i keď hovorí o hodnotách, ako dôstojnosť osoby, spravodlivosť a pokoj – radikálne sama sebe protirečí, keď prijíma a toleruje najrozličnejšie formy ponižovania a narušovania ľudského života, najmä života slabých a vysunutých na okraj. Len úcta k životu môže byť základom a zárukou najcennejších a najpotrebnejších hodnôt, ako je demokracia a pokoj.
Nemôže totiž jestvovať pravá demokracia, ak neuznáva dôstojnosť každého človeka a nerešpektuje jeho práva.
Nemôže jestvovať pravý pokoj, ak nechráni a nenapomáha život, ako to pripomenul pápež Pavol VI.: „Každý priestupok proti životu je útokom na pokoj, najmä ak útočí na mravnosť ľudu (…), zatiaľ čo tam, kde sa práva človeka skutočne rešpektujú, verejne uznávajú a bránia, pokoj sa stáva radostnou a činnou atmosférou spoločenského spolunažívania.“137
„Ľud života“ sa teší, že sa môže so svojím poslaním deliť s mnohými inými ľuďmi, vďaka čomu čoraz väčší počet sa ich stane „ľudom pre život“ a nová kultúra lásky a solidarity môže stále rásť a slúžiť pravému dobru ľudskej spoločnosti.
102. Záverom tejto encykliky obraciame pohľad na Ježiša, „na Dieťa, pre nás narodené“ (porov. Iz 9, 5), aby sme v ňom kontemplovali „Život“, ktorý sa „zjavil“ (1 Jn 1, 2). V tajomstve tohto narodenia stretáva sa Boh s človekom a začína sa púť Božieho Syna po zemi – púť, ktorej vyvrcholením bude darovanie života na kríži: svojou smrťou premôže smrť a stane sa pre celé ľudstvo počiatkom nového života.
Tá, ktorá v mene všetkých a na úžitok všetkých prijala „Život“, bola Mária, Panna a Matka. Je preto veľmi úzko a osobne spojená s Evanjeliom života. Súhlas, ktorý Mária vyjadrila v momente zvestovania, a jej materstvo sú pri samom prameni tajomstva života, ktoré Kristus priniesol ľuďom (porov. Jn 10, 10). Máriiným prijatím Slova, ktoré sa stalo telom, a jej starostlivosťou o jeho život, ľudský život získal oslobodenie od odsúdenia na definitívnu večnú smrť.
Preto je Mária „matkou všetkých, ktorí sa rodia životu, tak ako Cirkev, ktorej je ona vzorom. Je matkou toho života, z ktorého všetci žijú. Keď zrodila život, istým spôsobom zrodila tých, ktorí mali tento život žiť“.138
Keď Cirkev kontempluje Máriino materstvo, odkrýva zmysel vlastného materstva i spôsob, akým ho má vyjadrovať. Zároveň materská skúsenosť Cirkvi otvára najhlbšiu perspektívu, v ktorej možno pochopiť Máriinu skúsenosť ako neporovnateľný vzor prijatia života a starostlivosti oň.
103. Vzájomný súvis medzi tajomstvom Cirkvi a Máriou sa výrazne javí „vo veľkom znamení“, opísanom v Apokalypse: „Na nebi sa ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd“ (12, 1). V tomto znamení Cirkev nachádza obraz vlastného tajomstva: hoci je ponorený do dejín, uvedomuje si, že ich presahuje, nakoľko na zemi tvorí „zárodok a počiatok“ Božieho kráľovstva.139
Plné a príkladné uskutočnenie tohto tajomstva nachádza Cirkev v Márii. Ona je tou ženou plnou slávy, v ktorej sa Boží zámer mohol uskutočniť najdokonalejším spôsobom.
„Žena odetá slnkom“ – čítame v Knihe zjavenia – „bola ťarchavá“ (porov. 12, 2). Cirkev si je plne vedomá, že nosí v sebe Spasiteľa sveta, Krista Pána, a že je povolaná, aby ho dávala svetu tým, že rodí ľudí pre Boží život. Nemôže však zabúdať, že toto jej poslanie sa stalo možným vďaka materstvu Márie, ktorá počala a priviedla na svet toho, ktorý je „Boh z Boha“, „pravý Boh z Boha pravého“. Mária je opravdivou Matkou Boha, Theotókos a jej materstvo dáva najvyššiu dôstojnosť povolania k materstvu, ktoré Boh vpísal do každej ženy. Mária sa tým stáva vzorom pre Cirkev, ktorá je povolaná byť „novou Evou“, matkou všetkých veriacich, matkou „žijúcich“ (porov. Gn 3, 20).
Cirkev si je vedomá, že ani jej duchovné materstvo neuskutočňuje sa inak ako v pôrodných bolestiach“ (porov. Zjv 12, 2), to jest v neustálom zápase so silami zla, ktoré naďalej prenikajú svet a pôsobia na ľudské srdcia, kladúc tak stále Kristovi odpor: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti a tmy ho neprijali“ (Jn 1, 4 – 5).
Tak ako Cirkev, aj Mária musela prežívať svoje materstvo v znamení utrpenia: „On je ustanovený (…) na znamenie, ktorému budú odporovať. A tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2, 34 – 35). Tieto slová, ktorými sa na samom začiatku pozemskej existencie Spasiteľa obracia Simeon na Máriu, sú súhrnnou predpoveďou odmietnutia Ježiša a spolu s ním aj Márie, ktoré dosahuje vrchol na Kalvárii. Keď Mária stojí „pri Ježišovom kríži“ (Jn 19, 25), má podiel na sebadarovaní svojho Syna: obetuje nám Ježiša, dáva ho, definitívne ho rodí pre nás. Jej „áno“, ktoré vyslovila v deň zvestovania, dozrieva do plnosti v deň kríža. Vtedy pre Máriu prichádza čas prijať a zrodiť ako syna každého človeka, ktorý sa stal učeníkom – má na neho preliať vykupujúcu lásku svojho Syna: „Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa tvoj syn!“ (Jn 19, 26).
104. V Apokalypse sa povedľa „veľkého znamenia“ ženy (porov. 12, 1) objavuje aj „iné znamenie na nebi“: „veľký ohnivý drak“ (12, 3), ktorý symbolizuje satana, zosobnenú moc zla, a spolu s ním všetky sily zla, ktoré pôsobia v dejinách a stavajú sa proti poslaniu Cirkvi.
Aj v tejto situácii Mária osvecuje spoločenstvo veriacich: prv než sa nepriateľskosť moci zla, ktorá sa javí ako úporná opozícia, dotkne Kristových učeníkov, obracia sa proti jeho Matke. Aby uchránila život Syna pred tými, ktorí sa ho boja, lebo vidia v ňom nebezpečenstvo a vlastné ohrozenie, Mária musí utekať s Jozefom a dieťaťom do Egypta (porov. Mt 2, 13 – 15).
Takto Mária pomáha Cirkvi uvedomiť si, že život sa stále nachádza v centre veľkého zápasu medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a temnotou. „Novonarodené dieťa“ (porov. Zjv 12, 4), ktoré chcel drak prehltnúť, je predobrazom Krista, zrodeného z Márie, „keď nadišla plnosť času“ (porov. Gal 4, 4); Krista, ktorého má Cirkev neustále prinášať ľuďom v rôznych historických obdobiach. Ale istým spôsobom je to aj predobraz každého človeka, každého dieťaťa, najmä každej slabej a ohrozenej bytosti, pretože – ako pripomína Druhý vatikánsky koncil – „Boží Syn sa svojím vtelením istým spôsobom zjednotil s každým človekom“.140
Práve v „tele“ každého človeka Kristus sa neustále zjavuje a vytvára s nami spoločenstvo, a tak odvrhnutie života človeka, ktoré sa deje rôznymi formami, je v podstate odvrhnutím Krista. Toto je tá fascinujúca a zároveň požadovačná pravda, ktorú nám Kristus zjavuje a ktorú jeho Cirkev neúnavne ohlasuje: „Kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma“ (Mt 18, 5). „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).
105. Anjelovo zvestovanie Márii začína sa i končí slovami, ktoré vzbudzujú odvahu: „Neboj sa, Mária“ a „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1, 30. 37). A naozaj, panenská Matka si v celom svojom živote zachováva istotu, že Boh je blízko nej a pomáha jej svojou starostlivou dobrotou. To isté možno povedať o Cirkvi, ktorá nachádza „útočište“ na púšti – na mieste, kde Boh podrobuje svoj ľud skúške, ale aj zjavuje svoju lásku (porov. Oz 2, 16). Mária je živým slovom útechy pre Cirkev, zápasiacej so smrťou. Keď nám ukazuje svojho Syna, uisťuje nás, že v ňom sú už sily smrti premožené: „Súboj divný viedli spolu život i smrť ukrutná. Pán života mrie i vstáva, smrť nás už viac nesputná.“141
Obetovaný Boží Baránok žije so znakmi umučenia vo svetle zmŕtvychvstania. Len on jediný vládne nad všetkými udalosťami dejín: láme ich „pečate“ (porov. Zjv 5, 1 – 10) a upevňuje – v čase i mimo neho – vládu života nad smrťou. V „novom Jeruzaleme“, to jest v novom svete, ku ktorému smerujú ľudské dejiny, „už nebude smrti“, ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zjv 21, 4).
Keď ako putujúci ľud, ľud života a pre život, kráčame s dôverou do „nového neba a novej zeme“ (porov. Zjv 21, 4), obraciame dôverivý pohľad na tú, ktorá je pre nás znamením „istej nádeje a potechy“142.
Ó, Mária,
úsvit nového sveta,
Matka žijúcich,
tebe zverujeme vec života:
zhliadni, Matka, na nespočetné zástupy
detí, ktorým nie je dovolené prísť na svet,
chudobných, ktorí zápasia s ťažkosťami života,
mužov a žien – obetí neľudského násilia,
starých a chorých zabitých z ľahostajnosti
alebo z nepravého súcitu.
Daj, aby všetci veriaci v tvojho Syna
dokázali otvorene a s láskou ohlasovať
ľuďom našej doby
Evanjelium života.
Vypros im milosť, aby ho prijímali
ako stále nový dar,
aby pociťovali radosť a vďačnosť z jeho slávenia
po celý život,
vypros im odvahu, činné a vytrvalé
svedectvo o ňom,
aby mohli budovať
so všetkými ľuďmi dobrej vôle
civilizáciu pravdy a lásky
na česť a slávu Boha Stvoriteľa,
ktorý miluje život.