10. Boh povedal Kainovi: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne!“(Gn 4, 10). Krv, ktorú ľudia prelejú, neprestáva volať z pokolenia na pokolenie, a toto volanie naberá stále nové tóny a nový prízvuk.
Otázka Boha: „Čo si to urobil?“, pred ktorou Kain nemohol uniknúť, je adresovaná aj dnešnému človeku, aby si uvedomil šírku a závažnosť útokov na život, ktorými sú stále poznačené dejiny ľudstva; aby hľadal rozmanité príčiny, ktoré tieto útoky spôsobujú a stále rozmnožujú ich počet; aby sa s najväčšou vážnosťou zastavil nad dôsledkami, ktoré z týchto útokov vyplývajú pre existenciu osôb a národov.
Niektoré ohrozenia pochádzajú zo samotnej prirodzenosti, ale narastajú vinou človeka, ktorý je bezstarostný a dopúšťa sa zanedbaní, hoci nezriedka by ich mohol zamedziť; iné sa dejú v dôsledku násilia, nenávisti, opačných záujmov, ktoré vedú ľudí k agresii voči druhým, čoho prejavom sú vraždy, vojny, masakry a genocídy.
A ako sa tu nezmieniť o násilí, namierenom proti životu miliónom ľudských bytostí, najmä detí, ktoré sú nútené znášať núdzu, trpieť podvýživou a hladom pre nespravodlivé rozdelenie bohatstiev zeme medzi jednotlivé národy a spoločenské triedy? O násilí nerozlučne spätom nielen s vojnou, ale aj so škandalóznym obchodom so zbraňami, ktorým sa vyostrujú mnohé ozbrojené konflikty, sužujúce svet? O zasievaní smrti nerozumným narúšaním ekologickej rovnováhy, zločinným obchodom s drogami a propagovaním vzorcov správania sa v oblasti pohlavného života, ktoré nielenže sú morálne neprijateľné, ale znamenajú aj vážne nebezpečenstvo pre život? Nie je možné vyhotoviť úplný zoznam rôznych spôsobov ohrozovania ľudského života, toľko zjavných i skrytých foriem berú na seba v dnešnej dobe!
11. Na tomto mieste túžime však venovať osobitnú pozornosť inému druhu ohrození, namierených proti počatému životu, alebo životu, ktorý sa blíži k svojmu koncu: vnímame v nich nové, v minulosti neznáme aspekty, ako aj mimoriadne závažné problémy spojené so skutočnosťou, že v kolektívnom vedomí tieto útoky na život postupne strácajú charakter „priestupku“ a paradoxným spôsobom získavajú charakter „práva“ do tej miery, že sa požaduje, aby štát uznal ich úplnú zákonnosť a aby ich pracovníci zdravotníctva vykonávali bezplatne. Tieto útoky zasahujú ľudský život, kde je najslabší a úplne zbavený možnosti brániť sa. Ešte hroznejšia je skutočnosť, že vo veľkej miere dochádza k nim v kruhu rodiny a pre rodinu, ktorá má byť predsa zo svojej povahy „svätyňou života“.
Ako mohlo prísť k takejto situácii? Treba vziať do úvahy mnoho rôznych činiteľov. Základom je tu hlboká kríza kultúry, ktorá plodí skeptický postoj voči samým základom poznania a etiky a spôsobuje, že je stále ťažšie plne chápať zmysel existencie človeka, jeho práv a povinností. K tomu sa pripájajú najrozličnejšie ťažkosti spojené s každodenným životom a s medziľudskými vzťahmi, ktoré sa zvlášť bolestne pociťujú v zložitej skutočnosti súčasnej spoločnosti, kde jednotlivé osoby, manželstvá a rodiny zostávajú často so svojimi problémamy samé. Nechýbajú situácie mimoriadnej chudoby, nedostatku a neistoty, v ktorých úsilie o prežitie, utrpenie na hranici znesiteľnosti, ako aj podstupované násilie – najmä násilie namierené proti ženám – spôsobuje, že postaviť sa na stranu života stáva sa ťažké, ba niekedy si vyžaduje priamo heroizmus.
Všetko toto aspoň čiastočne vysvetľuje, prečo hodnota života podlieha dnes istému druhu „zatemnenia“, hoci svedomie neustále pripomína jeho posvätnosť a nenarušiteľnosť, ako to dokazuje aj fakt, že je tu tendencia skrývať niektoré prečiny proti počatému životu, alebo proti životu smerujúcemu k prirodzenému koncu definíciami medicínskeho typu, ktoré majú odvádzať pozornosť od toho, že v skutočnosti je tu ohrozované právo konkrétneho človeka na vlastné jestvovanie.
12. I keď množstvo vážnych problémov súčasnej spoločnosti môže do istej miery vysvetľovať, prečo je taká všeobecná klíma morálnej neistoty, a niekedy aj umenšovať subjektívnu zodpovednosť jednotlivých osôb, zostáva pravdou, že tu stojíme pred oveľa širšou skutočnosťou, ktorú možno považovať za pravú štruktúru hriechu: jej charakteristickou črtou je expanzia antisolidaristickej kultúry, ktorá v mnohých prípadoch naberá formu autentickej „kultúry smrti“. Šíri sa ako dôsledok vplyvu silných kultúrnych, hospodárskych a politických tendencií, ktoré sú nositeľmi určitej koncepcie spoločnosti, kde je najdôležitejším kritériom úspech.
Keď na celú situáciu hľadíme z tohto zorného uhla, možno v istom zmysle hovoriť o vojne silných proti bezmocným: život, ktorý si vyžaduje väčšiu dobroprajnosť, lásku a starostlivosť, považuje sa za neužitočný, alebo za neznesiteľné bremeno, preto sa rôznymi spôsobmi odmieta. Človek, ktorý svojou chorobou, narušenou schopnosťou či, jednoduchšie povedané, samou svojou prítomnosťou ohrozuje blahobyt alebo navyknutý spôsob života tých, čo sú zvýhodnení, vníma sa ako nepriateľ, pred ktorým sa treba brániť alebo ktorého treba odstrániť. Takto vzniká istý druh „sprisahania proti životu“. Podieľajú sa na ňom nielen jednotlivé osoby v ich individuálnych, rodinných a spoločenských vzťahoch, ale má oveľa širší dosah a nadobúda globálne rozmery, keď narúša a ničí vzťahy spájajúce národy a štáty.
13. Aby sa ľahšie šírilo uplatňovanie potratu, investovali sa a naďalej sa investujú obrovské sumy do výroby farmaceutických prostriedkov, ktorými možno zabiť plod v lone matky tak, že nie je nutná lekárska pomoc. Zdá sa, že skoro výlučným cieľom vedeckého výskumu v tejto oblasti je vyvinúť výrobky s čo najjednoduchším použitím, ktoré by zároveň čo najspoľahlivejšie zničili život, a tak by umožňovali uskutočňovať umelý potrat bez akejkoľvek kontroly a zodpovednosti spoločnosti.
Často sa tvrdí, že antikoncepcia, ak je bezpečná a všetkým dostupná, je najúčinnejším prostriedkom proti potratu. Katolíckej cirkvi sa pritom vyčíta, že v skutočnosti napomáha šíreniu potratovosti, lebo sa tvrdohlavo pridŕža svojej náuky o morálnej nedovolenosti antikoncepcie. Takáto argumentácia je v skutočnosti klamná. Možno, že veľa ľudí naozaj používa antikoncepčné prostriedky, aby sa neskôr vyhli pokušeniu potratu. Avšak antihodnoty, vlastné „antikoncepčnej mentalite“ – ktorá je niečím úplne iným ako zodpovedné otcovstvo a materstvo, prežívané v rešpektovaní úplnej pravdy o manželskom akte – spôsobujú, že práve toto pokušenie stáva sa ešte silnejším, keď príde k počatiu „nechceného“ života. V skutočnosti proabortívna kultúra je najviac rozšírená v prostrediach, ktoré odmietajú učenie Cirkvi o antikoncepcii. Je isté, že antikoncepcia a umelý potrat sú z morálneho hľadiska dva zásadne rozdielne druhy zla: jedno sa protiví plnej pravde o pohlavnom akte ako vlastnom vyjadrení manželskej lásky, druhé ničí život ľudskej bytosti; prvé sa protiví čnosti manželskej čistoty, druhé zasa čnosti spravodlivosti a priamo prestupuje Božie prikázanie „Nezabiješ!“.
Napriek ich odlišnej povahe a morálnej váhe veľmi často sú úzko spojené, ako ovocie tej istej rastliny. Je pravda, že nechýbajú prípady, keď sa človek utieka k antikoncepcii, či dokonca k potratu pod tlakom mnohých existenčných ťažkostí, ktoré však nikoho neoslobodzujú od povinnosti úplného zachovávania Božieho zákona. Vo veľmi mnohých prípadoch pravou príčinou týchto praktík je hedonistický a nezodpovedný postoj k pohlavnému životu a egoistická koncepcia slobody, ktorá vidí v plodení prekážku plného rozvoja osobnosti človeka. Život, ktorý sa môže zo spolužitia muža a ženy počať, stáva sa preto nepriateľom, pred ktorým sa treba rozhodne vyvarovať, a potrat zostáva jedinou možnosťou v prípade neúspešnosti antikoncepcie.
Žiaľ, úzky súvis v zmýšľaní medzi praktizovaním antikoncepcie a umelým potratom stáva sa stále zrejmejším, čoho veľmi znepokojujúcim dôkazom je výroba chemických prostriedkov, vnútromaternicových teliesok, ako aj vakcín, ktoré sú rovnako ľahko dostupné ako antikoncepčné prostriedky, ale v skutočnosti vedú k umelému potratu v najvčasnejších štádiách vývoja života novej ľudskej bytosti.
14. Aj rôzne techniky umelého oplodňovania, ktoré zdanlivo slúžia životu a často sa uskutočňujú s týmto úmyslom, v praxi vytvárajú možnosť nových útokov na život. Z morálneho hľadiska sú neprijateľné, pretože oddeľujú plodenie od pravého ľudského kontextu manželského aktu14
a okrem toho tí, čo tieto techniky uplatňujú, zaznamenávajú dnes vysoké percento nezdarov: týka sa to nie natoľko samotného momentu oplodnenia, ako o nasledujúcu fázu vývoja embrya, vystaveného riziku rýchlej smrti. Okrem toho v mnohých prípadoch vyprodukuje sa väčší počet embryí, než je nutné na prenesenie do matkinho lona, a tieto takzvané nadbytočné embryá sa zabíjajú alebo využívajú vo vedeckých výskumoch, ktoré majú údajne slúžiť pokroku vedy a medicíny, ale v skutočnosti redukujú ľudský život len na „biologický materiál“, ktorým možno slobodne disponovať.
Vyšetrenia pred narodením, proti ktorým nemožno z morálneho hľadiska nič namietať, nakoľko sa robia preto, aby bolo možné odporučiť prípadnú terapiu, akú si vyžaduje zdravie nenarodeného dieťaťa, príliš často sú príležitosťou navrhnúť i vykonať umelý potrat. Je to zároveň eugenický abort, ktorý verejná mienka špecifického ladenia prijíma vzhľadom na mylný názor, že je prejavom „terapeutických“ požiadaviek: Táto mentalita prijíma život len za určitých podmienok, odmietajúc telesne a duševne postihnuté alebo inak choré deti.
Táto logika samotná vedie do situácie, že sa odmieta základné liečenie, ba dokonca výživa deťom narodeným s vážnym postihnutím alebo chorobami. Obraz súčasného sveta sa stáva ešte viac znepokojujúci v súvise s tu i tam hlásanými návrhmi, aby sa uznalo za právne prípustné – podľa tej istej zásady ako pri umelom potrate – dokonca zabíjanie detí.Znamenalo by to návrat do obdobia barbarstva, z ktorého sme – ako sa zdalo – raz navždy vyšli.
15. Nemenej vážne nebezpečenstvo hrozí nevyliečiteľne chorým a umierajúcim v takom spoločenskom a kultúrnom kontexte, v ktorom je veľmi ťažké prijať a znášať utrpenie, a preto v ňom rastie pokušenie riešiť problém utrpenia tak, že ho zlikvidujeme v samom koreni predčasným navodením smrti v momente, ktorý uznáme za najvhodnejší.
Na takéto rozhodnutie často vplývajú motívy rôzneho druhu, ktoré však, žiaľ, vedú zároveň k tomu istému strašnému výsledku. U chorého môže byť rozhodujúci strach, napätie, dokonca zúfalstvo, vyvolané skúsenosťou z intenzívnej a predlžujúcej sa bolesti. Vnútorná rovnováha, niekedy už otrasená, je tu vystavená ťažkej skúške osobného i rodinného života; na jednej strane chorý sa napriek stále účinnejšej lekárskej a sociálnej pomoci môže cítiť zdrvený vlastnou slabosťou; na druhej strane u osôb citovo zviazaných s chorým môže sa dostaviť pochopiteľný, hoci zle chápaný súcit. Toto všetko sa vyostruje pod vplyvom kultúrnej atmosféry, ktorá nevidí v utrpení žiaden zmysel a žiadnu hodnotu, naopak, považuje ho za zlo samé osebe, ktoré treba za každú cenu zlikvidovať; deje sa tak najmä dnes, keď chýba náboženská motivácia, ktorá by človeku pomohla pozitívnym spôsobom dešifrovať tajomstvo utrpenia.
Ale na kultúrnom horizonte konštatuje sa aj vplyv istého druhu prometeizmu človeka, ktorý sa klame, že takto sa môže stať pánom nad životom a smrťou, lebo sám o nich rozhoduje, zatiaľ čo v skutočnosti je premožený a zdrvený smrťou, ktorá neodvratne zatvára akúkoľvek perspektívu zmyslu a nádeje. Tragickým prejavom tohto všetkého je šírenie sa eutanázie, zamaskovanej a pokútnej, alebo vykonanej otvorene, dokonca so súhlasom zákona. Ospravedlňuje sa nielen údajným spolucítením s trpiacim pacientom, ale niekedy aj utilitaristickými dôvodmi, ktoré odporúčajú vyhýbať sa neproduktívnym výdavkom, lebo príliš zaťažujú spoločnosť. Navrhuje sa preto zbaviť života telesne postihnutých novorodencov, osôb s vážnymi defektami, neplnoprávnych, starých, najmä nemohúcich a na smrť chorých. Nemožno mlčať ani o jestvovaní iných, lepšie zamaskovaných, ale nemenej hrozných a pritom skutočných foriem eutanázie. Mali by sme s nimi do činenia napríklad vtedy, keď preto, aby sa získalo väščie množstvo orgánov vhodných na transplantáciu, odoberali by sa tieto od darcov prv, než by podľa objektívnych a adekvátnych kritérií mohli byť považovaní za mŕtvych.
16. Iným súčasným javom, s ktorým sa často spájajú ohrozenia života a útoky na život, sú demografické premeny. V rôznych častiach sveta prebiehajú odlišným spôsobom: v bohatých a rozvinutých krajinách zisťujeme znepokojujúci, niekedy veľmi prudký pokles počtu narodení; chudobné krajiny majú, naopak, vo všeobecnosti vysoký index prírastku obyvateľstva, čo vytvára ťažko riešiteľné problémy v kontexte pomalšieho hospodárskeho a spoločenského rozvoja, či priamo zaostalosti. Vzhľadom na problém preľudnenia chudobných krajín medzinárodné spoločenstvo sa nepodujíma na iniciatívy globálneho charakteru – na serióznu rodinnú a sociálnu politiku, ako aj na programy, ktoré by podnecovali kultúrny pokrok a spravodlivejšie rozdelenie dobier – ale ďalej sa realizujú rôzne formy antinatalistickej politiky.
Antikoncepciu, sterilizáciu a potrat možno s istotou zarátať medzi praktiky, ktoré spôsobujú vážny pokles počtu narodení. Môže tu byť preto pokušenie použiť tieto metódy, namierené proti životu, aj v situácii „demografickej explózie“.
Faraón v starom Egypte, naľakaný prítomnosťou a stále rastúcim počtom synov Izraela, všemožne ich prenasledoval a vydal rozkaz zabiť každého novorodenca mužského pohlavia, narodeného z hebrejskej ženy (porov. Ex 1, 7 – 22). Tak isto robia dnes mnohí mocní tohto sveta. Aj oni sú vyľakaní zo súčasného tempa prírastku obyvateľstva a obávajú sa, že najplodnejšie a najchudobnejšie národy budú znamenať ohrozenie pre blahobyt a bezpečnosť ich krajín. V dôsledku toho namiesto riešenia týchto závažných problémov v duchu rešpektovania dôstojnosti osôb a rodín, ako aj nenarušiteľného práva každého človeka na život, radšej propagujú alebo všetkými prostriedkami nanucujú masovú politiku plánovania narodení. Ba teraz, keď ponúkajú hospodársku pomoc, nespravodlivo ju podmieňujú prijatím antinatalistickej politiky.
17. Pohľad na dnešné ľudstvo budí hlboký nepokoj, najmä keď máme na mysli toľko rôznych oblastí, v ktorých dochádza k útokom na život, ale aj ich mimoriadnu častosť a mnohorakú silnú podporu, akú získavajú širokým spoločenským súhlasom, častými prípadmi ich právneho uznania, ako aj účasti niektorých pracovníkov zdravotníctva na nich.
Ako som zdôraznil v Denveri pri príležitosti slávenia VIII. svetového dňa mládeže, „ohrozenia, ktorým je vystavený život, sa s časom neumenšujú. Naopak, naberajú obrovské rozmery. A nie sú to len ohrozenia zvonka, zo strany prírodných katastrof alebo od ,Kainov‘, ktorí zabíjajú ,Ábelov‘; nie – sú to vedecky a systematicky naplánové ohrozenia. 20. storočie sa zapíše do dejín ako epocha masových útokov na život, ako nekončiaca sa séria vojen a neustála masakra nevinných ľudských bytostí. Falošní proroci a nepraví učitelia zaznamenali v tomto storočí najväčšie úspechy“.15
Nezávisle od úmyslov, ktoré bývajú rôzne a môžu sa zdať presvedčivé a dokonca sa odvolávať na zásadu solidarity, stojíme tu tvárou v tvár objektívnemu „sprisahaniu proti životu“, do ktorého sú zaangažované aj medzinárodné inštitúcie, zaoberajúce sa propagovaním a plánovaním skutočných kampaní za rozšírenie antikoncepcie, sterilizácie a potratu. Nemožno napokon poprieť, že aj masovokomunikačné prostriedky sa často podieľajú na tomto sprisahaní, keď vo verejnej mienke potvrdzujú kultúru, ktorá považuje uplatňovanie antikoncepcie, sterilizácie, potratu, ba aj eutanázie za znak pokroku a výdobytok slobody, zatiaľ čo postoj bezpodmienečnej obrany života predstavujú ako nepriateľa slobody a pokroku.
18. Aby sme správne zachytili spomenutú situáciu, nestačí poznať len samotné javy, ničiace život, ale je potrebné odkryť rôznorodé príčiny, ktoré ich utvárajú. Otázka Boha: „Čo si to urobil?“ (Gn 4, 10) akoby bola pre Kaina výzvou ísť za materiálnu skutočnosť svojho zločinu a uchopiť celú jeho hrôzu v motiváciách, ktoré ho podnietili, a v dôsledkoch, ktoré z neho vyplývajú.
Rozhodnutia, namierené proti životu, rodia sa niekedy z ťažkých, ba priamo dramatických skúseností veľkého utrpenia, osamotenia, úplnej ekonomickej bezperspektívnosti, depresie a strachu o budúcnosť. Takéto okolnosti môžu značne umenšiť subjektívnu zodpovednosť a v dôsledku toho aj vinu tých, ktorí zo svojej strany robia takéto rozličné rozhodnutia. Avšak tento problém dnes prekračuje rámec osobných situácií, hoci ich význam nemožno opomenúť. Vystupuje totiž do popredia aj na kultúrnej, spoločenskej a politickej rovine, kde sa javí ako jeho najškodlivejší a najznepokojujúcejší aspekt, a síce ako stále rozšírenejšia tendencia interpretovať spomínané priestupky proti životu ako oprávnené prejavy osobnej slobody, ktoré treba uznávať a chrániť ako autentické práva jednotlivca.
Takto sa uskutočňuje vo svojich dôsledkoch tragický zvrat v dlhom historickom procese, ktorý síce najprv vyniesol na svetlo pojem „ľudských práv“ ako prirodzených práv každej osoby, ktoré predchádzajú každú ústavu a každé zákonodarstvo ktoréhokoľvek štátu, no dnes sa dostáva do prekvapujúceho protirečenia: práve v dobe, v ktorej sa slávnostne proklamujú nenarušiteľné práva osoby a verejne sa prehlasuje hodnota života, toto právo sa v praxi porušuje a šliape, najmä v najdôležitejších momentoch existencie človeka, ktorým je narodenie a smrť.
Na jednej strane rôzne deklarácie ľudských práv, ako aj mnohé iniciatívy, ktoré sa na ne odvolávajú, poukazujú na to, že sa na celom svete prehlbuje morálna citlivosť viac naklonená uznať hodnotu a dôstojnosť každej ľudskej bytosti ako takej, bez ohľadu na rasu, národnosť, náboženstvo, politické názory alebo spoločenský pôvod.
Na druhej strane týmto vznešeným deklaráciam, žiaľ, tragicky protirečia iné skutočnosti. Situácia je o to znepokojujúcejšia, či skôr o to škandalóznejšia, že vzniká práve v spoločnosti, pre ktorú je záruka ochrany ľudských práv cieľom a zároveň aj chválou. Ako možno zladiť tieto veľakrát opakované deklarácie zásad s neustálym znásobovaním útokov na život a s ich všeobecným ospravedlňovaním? Ako tieto deklarácie zladiť s odstrkovaním slabších, tých, čo potrebujú viac pomoci, starých a tých, ktorých život sa len počal? Tieto útoky sú zjavným protirečením úcty k životu a predstavujú radikálne ohrozenie celej kultúry ľudských práv. Toto ohrozenie môže napokon nabúrať samotný zmysel demokratického spolunažívania: naše mestá prestanú byť spoločenstvami ľudí, ktorí „žijú pospolu“, ale stanú sa spoločnosťami zabudnutých, vytlačených na okraj, odstrkovaných a odsúdených na záhubu. A keď si rozšírime pohľad na celosvetovú situáciu, nezistíme veľmi ľahko, že spomínané deklarácie práv osôb a národov, ako sa hlásajú na fórach medzinárodných konferencií, sú len jalovým rečníctvom, ak nie sú sprevádzané demaskovaním egoizmu bohatých krajín, ktoré chudobným krajinám zamedzujú prístup k rozvoju, alebo ho robia závislým od absurdných zákazov plodenia a tým samým stavajú rozvoj proti samotnému človeku? Nebolo by treba diskutovať o samotných ekonomických systémoch, ktoré častokrát niektoré štáty prijímajú pod vplyvom tlaku a určovania podmienok medzinárodného charakteru, ktoré vytvárajú alebo udržujú situácie nespravodlivosti a násilia, urážajúce a potláčajúce ľudskú dôstojnosť celých spoločností?
19. Môžeme ich zistiť celkovým zhodnotením javov v oblasti kultúry a morálky, počínajúc mentalitou, ktorá tým, že ide do krajnosti, ba dokonca deformuje pojem subjektivity, za nositeľa práv uznáva len toho, kto vlastní plnú alebo aspoň začínajúcu autonómiu a vychádza zo stavu totálnej závislosti od iných. Možno však takýto predpoklad zladiť s uznaním človeka za bytie, ktorým nemožno „disponovať “? Teória ľudských práv spočíva práve v uznaní skutočnosti, že človek, na rozdiel od zvierat a vecí, nemôže podliehať nadvláde nikoho. Treba tu spomenúť aj istý spôsob myslenia, ktorý má sklon stotožňovať osobnú dôstojnosť so schopnosťou bezprostredného dorozumievania sa s inými pomocou jazyka – skúsenostne zistiteľným spôsobom. Je zrejmé, že za takýchto podmienok niet na svete miesta pre niekoho, kto – napríklad ako nenarodené dieťa alebo zomierajúci človek – je štrukturálne slabým subjektom, zdá sa byť úplne vydaný na milosť iných osôb, je od nich totálne závislý a dokáže sa dorozumievať len nečujným jazykom hlbokej symbiózy citov. A tak činiteľom, ktorý utvára rozhodnutia a činy vo sfére medziosobných vzťahov a spoločenského spolužitia, stáva sa sila. Je to však úplný opak toho, k čomu v dejinách smeroval právny štát ako spoločenstvo, v ktorom „dôvod sily“ nahradí „sila dôvodu“.
Na inej rovine zdrojom protirečenia medzi oficiálnymi deklaráciami ľudských práv a ich tragického popierania v praxi je pojem slobody, ktorý absolutizuje význam ľudského jednotlivca a prečiarkuje jeho vzťah k solidarite s druhými, k plnému prijímaniu druhého človeka a k službe iným. I keď je pravda, že v niektorých prípadoch dochádza k zničeniu počatého života, alebo života, ktorý speje ku koncu, pod vplyvom zle pochopeného altruizmu alebo obyčajného ľudského súcitu, nemožno poprieť, že takáto kultúra smrti ako taká je vyjadrením totálne individualistického pojmu slobody, ktorá sa napokon stáva slobodou „silnejších“, namierenou proti slabším, odsúdeným na záhubu.
Práve takto možno interpretovať Kainovu odpoveď na otázku Boha: „Kde je tvoj brat Ábel?“: „Neviem. Či som ja strážca svojho brata?“ (Gn 4, 9). Áno, každý človek je „strážcom svojho brata“, lebo Boh zveruje človeka človeku. A práve vzhľadom na toto zverenie Boh každého človeka obdarováva slobodou, v ktorej má podstatný význam rozmer vzťahu. Sloboda je darom Stvoriteľa daná k službám osobe a jej realizácii, ktorá sa má uskutočňovať sebadarovaním a otvorením sa druhému človeku. Naopak, absolutizácia slobody v individualistickom poňatí vedie k vyprázdeniu jeho prvotného obsahu, ako aj k prečiarknutiu jej najhlbšieho povolania a dôstojnosti.
Treba si tu všimnúť ešte hlbší aspekt tohto problému: sloboda popiera seba samú, smeruje k autodeštrukcii i k zničeniu druhého človeka, keď prestáva uznávať a rešpektovať ustanovujúce spojenie s pravdou. Zakaždým, keď sa sloboda v snahe zbaviť sa akejkoľvek tradície a autority uzatvára dokonca aj pred prvotnou evidentnosťou objektívnej a všeobecne uznávanej pravdy, ktorá je základom osobného i spoločenského života, človek už neprijíma pravdu o dobre a zle ako jediné nevyvrátiteľné východisko pre svoje rozhodnutia, ale riadi sa výlučne svojou subjektívnou a premenlivou mienkou alebo jednoducho svojím egoistickým záujmom a vrtochom.