20. Takáto koncepcia slobody vedie k hlbokej deformácii spoločenského života. Ak sa povýšenie vlastného „ja“ chápe v kategóriách absolútnej autonómie, vedie nezadržateľne k negovaniu druhého človeka; vníma sa ako nepriateľ, pred ktorým sa treba brániť. Takto sa spoločnosť stáva zoskupením jednotlivcov, ktorí žijú vedľa seba, ale nie sú spojení vzájomnými väzbami: každý chce realizovať svoje ciele nezávisle od druhých, ba chce svoje záujmy postaviť pred záujmy iných. Avšak skutočnosť, že aj iní majú podobné snahy, núti hľadať nejakú formu kompromisu, ak má spoločnosť zaručiť každému čo možno najväčšiu slobodu. Takto sa stráca akýkoľvek vzťah k spoločným hodnotám a k absolútnej a všetkými uznávanej pravde: spoločenský život podstupuje riziko úplného relativizmu. O všetkom sa možno dohodnúť, o všetkom možno vyjednávať: aj o prvom zo základných práv, akým je právo na život.
A práve toto sa deje aj na politickej scéne a na pôde štátu: prvotné a neodcudziteľné právo na život stáva sa predmetom diskusie, alebo môže byť upierané na základe hlasovania v parlamente alebo z vôle časti spoločnosti, i keď početne silnejšej. Je to zhubný následok neobmedzenej vlády relativizmu: „právo“ prestáva byť právom, lebo už nemá základ v nenarušiteľnej dôstojnoti osoby, ale podriaďuje sa vôli silnejšieho. Keď sa takto demokracia spreneveruje vlastným princípom, mení sa v podstate na totalitárny systém. Štát už nie je „spoločným domom“, kde môžu všetci žiť v súlade so základnými zásadami rovnosti, ale pretvára sa na tyranský štát, uzurpujúci si právo disponovať životom slabších a bezbranných, nenarodených detí a starých, a to v mene spoločenského úžitku, ktorý v skutočnosti znamená len záujem určitej skupiny.
Môže sa zdať, akoby sa všetko odohrávalo v plnom rešpektovaní zákonnosti, aspoň v tých prípadoch, keď zákony, dovoľujúce umelý potrat alebo eutanáziu, sú odhlasované v zhode s takzvanými demokratickými zásadami. V skutočnosti tu však máme do činenia s tragickým zdaním zákonnosti a demokratický ideál, ktorý si zasluhuje toto meno len vtedy, keď uznáva a chráni dôstojnosť každej osoby, sa tak zrádza v samom základe: „Možno hovoriť o dôstojnosti každej osoby, keď je dovolené zabíjať tú najslabšiu a najnevinnejšiu? V mene akej spravodlivosti podstupujú osoby najnespravodlivejšiu diskrimináciu, keď sa niektoré z nich uznávajú za hodné obrany a iným sa táto dôstojnosť upiera?“16
Objavovanie sa takýchto situácií znamená, že už pôsobia mechanizmy, ktoré privádzajú k zániku opravdivé ľudské spolunažívanie a zapríčiňujú rozpad organizmu štátu.
Nárokovanie si práva na umelý potrat, zabíjanie detí a eutanáziu, ako aj jeho zákonné uznanie je ekvivalentom zvráteného a hanebného ponímania ľudskej slobody ako absolútnej moci nad inými a proti iným. To však znamená smrť pravej slobody: „Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok“ (Jn 8, 34).
21. Pri hľadaní najhlbších koreňov zápasu medzi „kultúrou života“ a „kultúrou smrti“ nemôžeme považovať za jeho jedinú príčinu spomínanú zvrátenú ideu slobody. Treba sa dostať až k jadru drámy, akú prežíva dnešný človek: je ním oslabenie citlivosti na Boha i na človeka, typický jav v spoločenskom a kultúrnom kontexte, ovládanom sekularizmom, ktorého vplyvy prenikajú až do vnútra kresťanských spoločenstiev a vystavujú ich skúške. Kto sa nechá nakaziť touto atmosférou, ľahko sa môže ocitnúť v začarovanom kruhu, ktorý ho strháva do strašného víru: keď stráca citlivosť na Boha, stráca ju aj na človeka, na jeho dôstojnosť a život; na druhej strane systematické narúšanie morálneho zákona, najmä vo vážnej matérii rešpektovania ľudského života a jeho dôstojnosti, postupne vedie k istému oslabeniu schopnosti vnímať oživujúcu a spásonosnú Božiu prítomnosť.
Ešte raz sa tu môžeme odvolať na príbeh vraždy Ábela rukami Kaina. Keď ho Boh preklial, takto sa obracia na Pána: „Môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený. Hľa, ty ma dnes odháňaš zo zeme a budem sa skrývať pred tvojou tvárou; nestály a túlavý budem na zemi. A ktokoľvek ma nájde, zabije ma“ (Gn 4, 13 – 14). Kain si myslí, že nikdy nezíska Božie odpustenie za svoj hriech a jeho nevyhnutným určením je „skrývať sa“ pred Bohom. Ak Kain dokáže vyznať, že jeho zločin je veľký, je to preto, lebo si uvedomuje, že sa nachádza pred Božou tvárou a pred jeho spravodlivým súdom. Človek totiž len keď stojí pred Pánom, môže uznať svoj hriech a uvedomiť si celú jeho závažnosť. Skúsil to aj Dávid, keď „urobil, čo sa nepáčilo Pánovi“ a po napomenutí z úst proroka Nátana (porov. 2 Sam 11 – 12) volá: „Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (Ž 51(50), 5 – 6).
22. Keď teda mizne citlivosť na Boha, ohrozená a deformovaná je aj citlivosť na človeka, ako to lapidárne vyjadruje Druhý vatikánsky koncil: „Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká. (…) Ba zabúdaním na Boha samo stvorenie zbavuje sa svetla“.17
Človek už nie je schopný vnímať seba samého ako niekoho „predivne odlišného“ od ostatných pozemských tvorov; považuje sa za jednu z mnohých živých bytostí, za organizmus, ktorý v najlepšom prípade dosiahol veľmi vysoký stupeň vývoja. Uzavretý v tesnom kruhu svojej fyzickej prirodzenosti stáva sa istým spôsobom „vecou“ a prestáva chápať „transcendentný“ charakter svojho „jestvovania ako ľudskej bytosti“. Preto už nepovažuje život za vynikajúci Boží dar, zverený jeho zodpovednosti, aby ho s láskou strážil a „ctil si ho“ ako „posvätnú“ skutočnosť. Život sa pre neho stáva jednoducho „vecou“, ktorú považuje za svoje výlučné, totálne ovládateľné a manipulovateľné vlastníctvo.
A tak stojac tvárou v tvár životu, ktorý sa rodí a životu, ktorý umiera, človek si už nedokáže položiť otázku, aký je najautentickejší zmysel jeho existencie a nedokáže skutočne slobodne prijať tieto prelomové momenty svojho „bytia“. Zaujíma ho len „činnosť“, a preto sa snaží využívať všetky výdobytky techniky, aby mohol plánovať a ovládať narodenie i smrť. Tieto prvotné skúsenosti, ktoré by sme mali „prežívať“, stávajú sa tak vecami a človek si nárokuje právo „vlastniť“ ich alebo „odmietnuť“.
Neprekvapuje nás napokon skutočnosť, že keď sa raz vylúči vzťah k Bohu, zmysel všetkých vecí podlieha hlbokej deformácii. Sama príroda prestáva byť „mater“, čiže matkou, ale stáva sa „materiálom“, ktorým možno slobodne manipulovať.
K takýmto dôsledkom, zdá sa, vedie špecifický vedecko-technický racionalizmus, aký vládne v súčasnej kultúre. Odmieta samotnú ideu pravdy o stvorení, ktorú treba uznať, alebo aj Boží zámer vzhľadom na život, ktorý treba rešpektovať. Je to rovnako pravdivé v prípade, keď strach pred následkami takejto „slobody bez zákona“ vedie niektorých k opačnému stanovisku, ktorým je „zákon bez slobody“, čoho príkladom sú ideológie, kontestujúce prípustnosť akýchkoľvek zásahov do prírody v mene takmer jej „zbožštenia“, ktoré aj v tomto prípade nevnímajú jej závislosť od úmyslu Stvoriteľa.
Keď teda človek žije, „akoby Boh nejestvoval“, stráca z dohľadu nielen tajomstvo Boha, ale aj tajomstvo sveta a vlastného jestvovania.
23. Oslabenie citlivosti na Boha i človeka nevyhnutne vedie k praktickému materializmu, čo napomáha šíreniu sa individualizmu, utilitarizmu a hedonizmu. Dokazuje sa tu aj trvalá platnosť apoštolových slov: „A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí“ (Rim 1, 28). Takto hodnoty spojené s „byť“ budú nahradené hodnotami spojenými s „mať“.
Jediným cieľom, ktorý sa berie do úvahy, je vlastný hmotný blahobyt. Takzvaná „kvalita života“ sa najčastejšie alebo výlučne vysvetľuje v kategóriách ekonomickej efektivity, neusporiadaného konzumizmu, atrakcií a príjemností fyzického života, a zabúda sa na hlbšie – vzťahové, duchovné a náboženské – rozmery existencie.
V takejto klíme utrpenie, ktoré neustále zaťažuje ľudský život, ale môže sa stať aj podnetom osobného rastu, býva „cenzurované“, odmietané ako neužitočné, ba bojuje sa proti nemu ako proti zlu, ktorému sa treba vždy a za každých okolností vyhnúť. Keď ho nemožno premôcť a keď už niet nádeje na blahobyt v budúcnosti, človek je naklonený súdiť, že život stratil akýkoľvek zmysel a podlieha čoraz silnejšiemu pokušeniu pripísať si právo ukončiť ho.
V tom istom kultúrnom kontexte telo sa už nevníma ako typicky osobná skutočnosť, znak a miesto vzťahu s druhými, s Bohom i so svetom. Dostáva sa do čisto hmotného rozmeru: je len komplexom orgánov, funkcií a energií, ktoré možno užívať, uplatňujúc výlučne kritériá príjemnosti a efektívnosti. V dôsledku toho je aj pohlavnosť zbavená osobného rozmeru a pristupuje sa k nej inštrumentálne: miesto toho, aby bola znakom, miestom a jazykom lásky, to jest sebadarovaním a prijatím druhého spolu s celým bohatstvom jeho osoby, stále viac sa stáva príležitosťou a nástrojom uplatnenia vlastného „ja“, ako aj egoistického uspokojovania vlastných túžob a inštinktov. Takto sa deformuje a prekrúca pôvodný obsah ľudskej pohlavnosti a jej dva významy – zjednocujúci a plodiaci – hlboko vpísané do povahy manželského aktu, sa umelo oddeľujú: zrádza sa tým jednota muža a ženy a plodnosť podlieha svojvôli. Plodenie sa zároveň považuje za „nepriateľa“, ktorému sa pri pohlavnom spolužití treba vyhnúť: ak sa pripúšťa, tak len preto, že vyjadruje túžbu, či dokonca vôľu mať dieťa „za každú cenu“, a vôbec nie preto, že znamená bezpodmienečné prijatie druhého človeka, a teda aj otvorenie sa bohatstvu života, ktoré so sebou prináša dieťa.
Materialistické videnie vecí, ako sme ho tu opísali, vedie k vážnemu ochudobneniu medziosobných vzťahov. Kto tým najviac trpí, je predovšetkým žena, deti, chorí alebo trpiaci, starí. Správne kritérium, ktoré má rozhodovať o uznaní dôstojnosti osoby – to jest kritérium úcty, nezištnosti a služby – je nahrádzané kritériom efektívnosti, funkčnosti a užitočnosti: druhý človek je cenený nie podľa toho, kým „je“, ale podľa toho, čo „vlastní, čo robí a aký zisk prináša“. Znamená to ovládnutie slabšieho silnejším.
24. Oslabenie citlivosti na Boha a človeka, spolu so všetkými jeho zhubnými následkami pre život, odohráva sa v hĺbke svedomia. Ide tu predovšetkým o svedomie každého človeka, ktorý vo svojej jedinečnosti a neopakovateľnosti stojí sám pred Bohom.18
Ale v istom zmysle ide tu aj o „svedomie“ spoločnosti: aj ono je istým spôsobom zodpovedné nielen preto, že toleruje alebo podporuje správanie zamerané proti životu, ale aj preto, že utvára „kultúru smrti“, ba vytvára a upevňuje skutočné „štruktúry hriechu“, namierené proti životu. Svedomie, tak individuálne, ako aj spoločenské, podlieha dnes – medziiným aj pod vplyvom dotieravých masmédií – veľmi vážnemu a smrteľnému nebezpečenstvu: spočíva v zotretí hranice medzi dobrom a zlom vo veciach týkajúcich sa základného práva na život. Značná časť dnešnej spoločnosti sa, žiaľ, javí podobná tej, ktorú sv. Pavol opisuje v Liste Rimanom. Pozostáva z ľudí, „ktorí neprávosťou prekážajú pravde“ (1, 18): keď sa odvrátili od Boha a domnievajú sa, že môžu vybudovať pozemskú spoločnosť bez neho, „stratili sa vo svojich myšlienkach“, takže „ich nerozumné srdce sa zatemnilo“ (1, 21); „Hovorili, že sú múdri a stali sa hlúpymi“ (1, 22). Dopúšťajú sa skutkov, ktoré si zasluhujú smrť a „nielenže to sami robia, ale aj schvaľujú, keď to robia iní“ (1, 32). Ak svedomie, ktoré je okom, prinášajúcim svetlo pre dušu (porov. Mt 6, 22 – 23), nazýva „zlo dobrom a dobro zlom“ (porov. Iz 5, 20), znamená to, že je už na ceste nebezpečnej degenerácie a úplnej morálnej slepoty.
Predsa sa však nijakým okolnostiam ani snahám nepodarí prehlušiť Boží hlas, ktorý zaznieva vo svedomí každého človeka: práve v tejto skrytej svätyni svedomia môže sa človek vždy obrátiť a nastúpiť na cestu lásky, otvorenia sa voči druhým a služby ľudskému životu.
25. „Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne“ (Gn 4, 10). Nielen krv Ábela, prvej nevinnej obeti vraždy, hlasno volá k Bohu, ktorý je prameňom a obhajcom života. Aj krv každého iného človeka, zabitého po Ábelovi, je hlasom, ktorý sa dvíha k Pánovi. Absolútne jedinečným a výnimočným spôsobom volá k Bohu Kristova krv, ktorého prorockým predobrazom je postava nevinného Ábela, ako to pripomína autor Listu Hebrejom: „No vy ste sa priblížili k vrchu Sion a k mestu živého Boha, (…) k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy a k pokropeniu krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova“ (12, 22. 24).
Je to krv pokropenia. Jej symbolom a prorockým znakom bola krv obiet Starého zákona, ktorými Boh ľuďom dával najavo, že im túži odovzdať svoj život, keď ich očistí a posvätí (porov. Ex 24, 8; Lv 17, 11). A toto všetko sa napĺňa a uskutočňuje v Kristovi: Jeho krv je krvou pokropenia, ktorá vykupuje, očisťuje a prináša spásu; je to krv Prostredníka Nového zákona, „ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 28). Krv, ktorá vyteká z prebodnutého Kristovho boku na kríži (porov. Jn 19, 34), „je výrečnejším hlasom“ ako krv Ábela: táto krv totiž vyjadruje a vyžaduje si hlbšiu „spravodlivosť“, predovšetkým však prosí o milosrdenstvo,19
oroduje pred Otcovou tvárou za bratov (porov. Hebr 7, 25), je zdrojom dokonalého vykúpenia a darom nového života.
Kristova krv zjavuje, aká veľká je Otcova láska a zároveň ukazuje, aký cenný je v Božích očiach človek a akú veľkú hodnotu má jeho život. Pripomína to aj apoštol Peter: „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 Pt 1, 18 – 19). Práve keď veriaci človek uvažuje nad drahou Kristovou krvou, znakom jeho obetovania sa z lásky (porov. Jn 13, 1), učí sa vnímať a ceniť takmer božskú dôstojnosť každej osoby a plný vďačnosti a radostnej hrdosti môže volať: „Akú veľkú hodnotu musí mať v očiach Stvoriteľa človek, keď si zaslúžil ,takého vznešeného Vykupiteľa‘ (porov. chválospev z veľkonočnej vigílie), keď ,Boh dal svojho jednorodeného Syna‘, aby on, človek, ,nezahynul, ale mal večný život‘ “ (porov. Jn 3, 16).20
Kristova krv zjavuje človeku aj to, že jeho veľkosť, a potom aj jeho povolanie, spočíva v nezištnom sebadarovaní. Práve preto, že Kristova krv bola vyliata ako dar života, nie je už znakom smrti a definitívnej rozlúčky s bratmi, ale je prostriedkom zjednotenia a spoločenstva, ktoré dáva všetkým život v hojnosti. Kto pije túto krv vo sviatosti Eucharistie a zostáva v Ježišovi (porov. Jn 6, 56), je napojený na dynamiku jeho lásky a obety vlastného života, aby mohol spĺňať prvotné povolanie k láske, vlastné každému človeku (porov. Gn 1, 27; 2, 18 – 24).
Z Kristovej krvi všetci ľudia čerpajú aj silu konať vo veci obrany života. Práve táto krv je najsilnejším znamením nádeje, ba základom absolútnej istoty, že tak, ako je to podľa Božieho zámeru, život určite zvíťazí. „A už nebude smrti“ – volá mohutný hlas, ktorý vychádza od Božieho trónu v nebeskom Jeruzaleme (Zjv 21, 4). A sv. Pavol nás uisťuje, že terajšie víťazstvo nad hriechom je znamením a predobrazom konečného víťazstva nad smrťou, keď sa „splní, čo je napísané: Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ (1 Kor 15, 54 – 55).
26. Znaky, ktoré oznamujú toto víťazstvo, vskutku nechýbajú ani v našich spoločnostiach a kultúrach, hoci sú silno poznačené „kultúrou smrti“. Naša charakteristika situácie bola by preto jednostranná a mohla by viesť k jalovej rezignácii, keby sme spolu s poukázaním na ohrozenia života nehovorili aj o pozitívnych znakoch, pôsobenie ktorých možno v dnešnej spoločnosti takisto registrovať.
Žiaľ, často je ťažké postrehnúť a rozpoznať tieto pozitívne znaky, možno aj preto, že komunikatívne prostriedky im nevenujú náležitú pozornosť. V skutočnosti však už vzniklo a stále vzniká veľmi mnoho iniciatív, a to v kresťanskom spoločenstve, ako aj v celej spoločnosti, na úrovni miestnej, národnej, medzinárodnej, zo strany jednolitvých osôb, skupín, hnutí, ako aj rôznych organizácií, aby zabezpečili pomoc a podporu najslabším a najbezbrannejším.
Je ešte mnoho manželov, ktorí v duchu obetavej zodpovednosti dokážu prijať deti, ako „najcennejší dar manželstva“.21
Nechýbajú ani rodiny, ktoré sa neuspokojujú so svojou každodennou službou životu a dokážu prijať opustené deti, mladých ľudí, ktorí zápasia s ťažkosťami, neplnoprávne osoby, osamotených, starých. Mnoho je stredísk starostlivosti o život alebo im podobných inštitúcií, ktoré vedú jednotlivé osoby alebo skupiny. S obdivuhodnou oddannosťou a obetavosťou poskytujú pomoc matkám, nachádzajúcim sa v ťažkých situáciách a vystaveným pokušeniu utiekať sa k potratu. Vznikajú a stále sa množia skupiny dobrovoľníkov, ktoré sa snažia postarať o osoby bez rodiny, o ľudí, zápasiacich s osobitnými problémami, ako aj o tých, ktorým treba poskytnúť vhodné výchovné prostredie, aby prekonali škodlivé návyky a našli zmysel života.
Vďaka úsiliu vedcov a lekárov aj medicína ide dopredu v hľadaní stále účinnejších prostriedkov liečenia chorôb: nové objavy, kedysi nepredstaviteľné, predpokladajú ďalší pokrok a už dnes slúžia rodiacemu sa životu, trpiacim, ťažko chorým alebo umierajúcim. Rôzne inštitúcie a organizácie snažia sa sprístupniť najnovšie výdobytky medicíny aj krajinám, ktoré sú najbolestnejšie postihnuté biedou a endemickými chorobami. Takisto aj národné a medzinárodné združenia lekárov promptne prichádzajú na pomoc obetiam živelných pohrôm, epidémií a vojen. Hoci ešte veľa chýba k tomu, aby sa na medzinárodnej úrovni dosiahlo spravodlivé rozdeľovanie medicinálnych prostriedkov, akože nevidieť v doterajšej činnosti znaky stále širšej solidarity medzi národmi, vzrastu citlivosti, hodného uznania, na potreby ľudí a na morálne príkazy, ako aj väčšej úcty k životu?
27. Ako odpoveď na štátne ústavy, ktoré pripúšťajú umelý potrat a pokúšajú sa tu i tam s úspechom o legalizovanie eutanázie, vznikli na celom svete hnutia a iniciatívy, ktorých cieľom je obrana života prebúdzaním spoločenskej citlivosti. Keď konajú v zhode so svojou autentickou inšpiráciou rozhodne a dôsledne, bez použitia násilia, šíria povedomie hodnoty života, čím stimulujú a organizujú jeho rozhodnejšiu obranu.
Ako by sme mohli nespomenúť aj všetky každodenné skutky pohostinnosti, obety a nezištnej starostlivosti, ktoré denne s láskou vysluhuje množstvo osôb v rodinách, v nemocniciach, v detských domovoch, v domovoch dôchodcov alebo iných strediskách či spoločenstvách na obranu života? Tým, že Cirkev nasledovala Ježišov príklad „dobrého Samaritána“ (porov. Lk 10, 29 – 37) a z neho čerpala silu, vždy stála v prvých líniách na všetkých frontoch charitatívnej činnosti: mnoho jej synov a dcér, najmä rehoľníkov a rehoľníčok, berúc na seba staré, ale stále aktuálne formy činnosti, obetovalo a stále obetuje život Bohu, odovzdáva ho z lásky k blížnym tým najslabším a najnúdznejším.
Takéto činy kladú hlboké základy „civilizácii lásky a života“, bez ktorej jestvovanie osôb i spoločnosti stráca svoj najľudskejší zmysel. I keby si ich nikto nevšimol, i keby zostali ukryté pred zrakom väčšiny, viera nám dáva istotu, že Otec, „ktorý vidí v skrytosti“ (Mt 6, 4), nielenže ich v budúcnosti odmení, ale už teraz spôsobuje, že prinášajú trvalý úžitok všetkým.
K znakom nádeje treba prirátať aj fakt, že v mnohých vrstvách verejnej mienky objavuje sa stále väčšia opozícia proti vojne ako metóde riešenia konfliktov medzi národmi, ktorá stále aktívnejšie hľadá účinné spôsoby, ako bez použitia násilia zadržať ozbrojených agresorov. V tejto perspektíve treba vidieť stále rozšírenejší odpor verejnej mienky proti trestu smrti, i keby sa uplatňoval len ako prostriedok „oprávnenej“ spoločenskej „obrany“: tento odpor vyplýva z presvedčenia, že dnešná spoločnosť je schopná účinne bojovať proti zločinnosti metódami, ktoré zločinca zneškodnia, ale nezbavia ho definitívne možnosti zmeniť svoj život.
S uspokojením treba uvítať aj väčšiu zainteresovanosť v oblasti kvality života a ekológie, ktorú možno registrovať najmä v spoločnostiach na vysokom stupni rozvoja, kde sa ľudia už natoľko neusilujú o zabezpečenie základných životných potrieb, ale skôr o celkové zlepšenie životných podmienok. Osobitne dôležitým javom je obnovenie etickej reflexie o živote: vznik a stále širší rozvoj bioetiky napomáha uvažovanie a dialóg medzi veriacimi a neveriacimi a tiež medzi vyznávačmi rôznych náboženstiev o základných etických problémoch, spojených s ľudským životom.
28. Tento obraz, plný svetiel a tieňov, má nám pomôcť uvedomiť si, že stojíme tvárou v tvár nadľudskému, dramatickému zápasu medzi zlom a dobrom, medzi smrťou a životom, medzi „kultúrou smrti“ a „kultúrou života“. Nie sme len jeho svedkami, nevyhnutne sme doň zatiahnutí: všetci sa ho zúčastňujeme, a preto nemôžeme uniknúť povinnosti bezpodmienečne sa postaviť za život.
Aj nám je adresovaná jasná a rozhodná Mojžišova výzva: „Hľa, dnes som predložil pred teba život a šťastie, smrť a nešťastie. (…) Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu. Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty, aj tvoje potomstvo“ (Dt 30, 15. 19). Táto výzva sa veľmi dobre hodí aj do našej situácie, lebo aj my si musíme každý deň voliť medzi „kultúrou života“ a „kultúrou smrti“. Ale slová Knihy Deuteronómium majú ešte hlbší význam, kážu nám urobiť čisto náboženské a morálne rozhodnutie. Našej existencii máme dať istý základný smer a verne a dôsledne v živote zachovávať Boží zákon: „Prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy. (…) Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty, aj tvoje potomstvo, keď budeš milovať Pána, svojho Boha, a poslušne a verne sa vinúť k nemu; lebo pre teba to znamená život a dlhodobé prebývanie v krajine“ (30, 16. 19 – 20).
Bezpodmienečné vyjadrenie sa za život nadobúda plný náboženský a morálny význam, keď prýšti z viery v Krista, je ňou utvárané a z nej čerpá silu. Nič viac nepomáha zaujať správny postoj v konflikte smrti a života, do ktorého sme ponorení, ako viera v Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a prišiel k ľuďom, „aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10): je to viera v Zmŕtvychvstalého, ktorý premohol smrť; viera v Kristovu krv, „ktorá volá hlasnejšie než Ábelova“ (Hebr 12, 24).
Svetlo a sila z tejto viery umožňujú preto Cirkvi, ktorá stojí tvárou v tvár výzvam prítomnej situácie, hlbšie si uvedomiť, že dostala od svojho Pána milosť a úlohu ohlasovať Evanjelium života, sláviť ho a slúžiť mu.
29. Pred nespočetnými vážnymi nebezpečenstvami, ktoré v súčasnom svete ohrozujú život, cítime sa akoby preniknutí pocitom bezmocnosti: zdá sa nám, že dobro nikdy nenájde dosť síl, aby zvíťazilo nad zlom!
Práve toto je situácia, v ktorej Boží ľud a v ňom každý veriaci je povolaný, aby s pokorou a odvahou vyznal vieru v Ježiža Krista, „Slovo života“ (porov. 1 Jn 1, 1). Evanjelium života nie je len reflexia, hoci originálna a hlboká, nad ľudským životom; nie je ani výlučne prikázaním, ktoré má robiť svedomia citlivejšími a vyvolať hlboké spoločenské premeny; o to viac nie je klamným prísľubom lepšej budúcnosti. Evanjelium života je konkrétna osobná skutočnosť, lebo spočíva v ohlasovaní osoby samého Ježiša. Apoštolovi Tomášovi a jeho prostredníctvom každému človekovi Ježiš povedal o sebe: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Tak isto definuje svoju totožnosť v rozhovore s Martou, Lazárovou sestrou: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky“ (Jn 11, 25 – 26). Ježiš je Syn, ktorý od večnosti dostáva život od Otca (porov. Jn 5, 26) a ktorý prišiel k ľuďom, aby im dal podiel na tomto dare: „Prišiel som, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10).
A tak slová, skutky a sama Ježišova osoba dávajú človeku možnosť „poznať“ plnú pravdu o hodnote ľudského života; z tohto „prameňa“ čerpá predovšetkým schopnosť dokonalého „konania“ tejto pravdy (porov. Jn 3, 21), to znamená prijatia a plnej realizácie povinnosti milovať ľudský život a slúžiť mu, brániť ho a pomáhať mu.
V Kristovi sa totiž definitívne ohlasovalo a v plnosti človeku ponúklo Evanjelium života, ktoré – darované už v Starom zákone, ba istým spôsobom vpísané do srdca každého muža a ženy – zaznieva v každom svedomí „od počiatku“, to jest od okamihu stvorenia, takže napriek negatívnym vplyvom hriechu možno ho v jeho jadre poznať aj ľudským rozumom. Ako píše Druhý vatikánsky koncil, Kristus „celou svojou prítomnosťou a celým svojím zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním a napokon zoslaním Ducha pravdy uskutočňuje, a tým aj završuje zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, totiž že Boh je medzi nami, aby nás oslobodil z tmy hriechu a smrti a aby nás vzkriesil k večnému životu.“22