„Uvidia, koho prebodli“ (Jn 19, 37): na dreve kríža sa napĺňa Evanjelium života

50. Keď končím túto kapitolu, venovanú uvažovaniu nad kresťanským posolstvom o živote, chcel by som sa s každým z vás na chvíľu zastaviť, aby sme spoločne kontemplovali o tom, ktorého prebodli a ktorý všetkých k sebe priťahuje (porov. Jn 19, 37; 12, 32). Keď hľadíme na „divadlo“ kríža (Lk 23, 48), v tomto slávnom strome môžeme objaviť naplnenie a úplné zjavenie celého Evanjelia života.

Na Veľký piatok hneď popoludní „nastala tma po celej zemi (…). Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly“ (Lk 23, 44 – 45). Je to obraz veľkého kozmického otrasu a nadľudského zápasu medzi silami dobra a zla, medzi životom a smrťou. I my sa dnes nachádzame v samom centre dramatického boja medzi „kultúrou smrti“ a „kultúrou života“. Ale jas kríža tma nezacloní – naopak, na jej pozadí žiari kríž ešte silnejšie a jasnejšie, javí sa ako centrum, zmysel a cieľ celých dejín a každého ľudského života.

Ježiša pribili na kríž a vyzdvihli zo zeme. Prežíva okamihy svojej najväčšej „nemohúcosti“ a jeho život je akoby úplne vydaný posmechu protivníkov a násiliu katov: vysmievajú sa mu a potupujú ho (porov. Mk 15, 24 – 36). A práve pri tomto všetkom, keď rímsky stotník „videl, ako vykríkol a skonal“, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15, 39). A tak sa totožnosť Božieho Syna zjavuje v okamihu jeho krajnej slabosti: na kríži sa ukazuje jeho sláva!

Svojou smrťou Ježiš vrhá svetlo na zmysel života a smrti každej ľudskej bytosti. Pred smrťou sa modlí k Otcovi o odpustenie pre svojich prenasledovateľov (porov. Lk 23, 34), a lotrovi, ktorý ho prosí, aby si na neho spomenul vo svojom kráľovstve, odpovedá: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23, 43). Po Ježišovej smrti „otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali zmŕtvych“ (Mt 27, 52). Spása, ktorú Ježiš uskutočnil, je darom života a zmŕtvychvstania. Ježiš po celý svoj život obdarovával ľudí spásou aj tým, že ich uzdravoval a dobre robil všetkým (porov. Sk 10, 38). A zázraky, uzdravenia, ba i vzkriesenie boli znakom inej spásy, ktorá spočívala v odpustení hriechov, čiže v oslobodení človeka od najťažšej choroby a v jeho pozdvihnutí k Božiemu životu.

Na kríži sa vo svojej plnej a konečnej dokonalosti obnovuje a uskutočňuje zázrak s hadom, ktorého Mojžiš vyzdvihol na púšti (porov. Jn 3, 14 – 15; Nm 21, 8 – 9). Aj dnešný človek, ohrozený vo svojej existencii, môže obrátiť zrak k tomu, ktorý bol pribitý, a dostane sa mu neklamnej nádeje na oslobodenie a vykúpenie.

51. Je ešte jedna udalosť, ktorá upútava moju pozornosť a vedie ma k hlbokému rozjímaniu. „Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: ,Je dokonané.‘ Naklonil hlavu a odovzdal ducha“ (Jn 19, 30). A jeden z rímskych vojakov „mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda“ (Jn 19, 34). Všetko sa už naplnilo. Výraz „odovzdal ducha“ opisuje Ježišovu smrť, ktorá sa podobá smrti každého iného človeka, ale zdá sa, že poukazuje na „dar Ducha“, ktorým nás zachraňuje od smrti a otvára novému životu.

Človek dostáva podiel na živote samého Boha. Pomocou sviatostí Cirkvi – symbolmi ktorých sú krv a voda, prýštiace z Kristovho boku – Boží Syn tento život ľuďom neustále odovzdáva, a oni sa tým stávajú ľudom Nového zákona. Z kríža – z prameňa života – vychádza a rozrastá sa „Boží ľud“.

Kontemplácia kríža vedie nás tak k najhlbším koreňom toho, čo sa udialo. Keď Ježiš prišiel na svet a povedal: „Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu“ (porov. Hebr 10, 9), stal sa vo všetkom poslušný Otcovi a „pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13, 1), odovzdal za nich seba samého bezo zvyšku.

On, ktorý „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45), na kríži dosahuje vrchol lásky: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13). On však za nás zomrel, keď sme ešte boli hriešnici (porov. Rim 5, 8).

Týmto Ježiš oznamuje, že život dosahuje svoj vrchol, svoj zmysel a svoju plnosť, keď ho odovzdáme ako dar.

V tomto bode sa naše rozjímanie stane zvelebovaním a vzdávaním vďaky a pobáda nás nasledovať Ježiša, ísť v jeho šľapajach (porov. 1 Pt 2, 21).

Aj my sme povolaní, aby sme dali život za bratov, a tak uskutočnili pravý zmysel a určenie našej existencie.

Budeme tak môcť urobiť, lebo ty, ó, Pane, dal si nám svoj príklad a odovzdal si nám moc svojho Ducha. Dokážeme to ak budeme denne s tebou a tak ako ty poslušne plniť Otcovu vôľu.

Daj preto, aby sme vedeli s poníženým srdcom počúvať každé slovo, ktoré vychádza z Božích úst: tak sa naučíme ľudský život nielen „nezabíjať “, ale dokážeme si ho ctiť, milovať a pomáhať mu.

III.
NEZABIJEŠ

Svätý Boží zákon

„Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 17): Evanjelium a prikázanie

52. „Tu k nemu ktosi pristúpil a pýtal sa ho: ,Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?‘ (Mt 19, 16). Ježiš odpovedal: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 17). Učiteľ hovorí o večnom živote, teda o účasti na živote samého Boha. Cesta k tomuto životu vedie cez zachovávanie Božích príkazov, teda aj prikázania „Nezabiješ!“. Je to prvý zo zákazov Desatora, ktoré Ježiš pripomína mladíkovi, keď sa ho pýta, aké prikázania má zachovávať: „Ježiš odpovedal: ,Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš!‘ “ (Mt 19, 18).

Božie prikázanie nikdy nemožno oddeliť od Božej lásky: vždy je darom, ktorý má slúžiť rozvoju človeka a prinášať mu radosť. Ako také je základným aspektom a neoddeliteľným prvkom evanjelia – samo sa javí ako „evanjelium“ čiže dobrá a radostná zvesť. Aj Evanjelium života je pre človeka veľkým Božím darom a zaväzujúcou úlohou. Vzbudzuje údiv a vďačnosť slobodnej osoby a vyžaduje od nej, aby ho prijala, chránila a vedela si ho oceniť so živým pocitom zodpovednosti: keď Boh dáva človeku život, žiada, aby tento život miloval, vážil si ho a rozvíjal. Takto sa dar stane prikázaním a samotné prikázanie je darom.

Stvoriteľ chcel, aby človek, živý obraz Boha, bol kráľom a pánom. „Boh urobil človeka takým – píše sv. Gregor Naziánsky – aby mohol vykonávať funkciu kráľa zeme (…) Človek bol stvorený na obraz toho, ktorý vládne vesmírom. Všetko poukazuje na to, že od samého počiatku jeho prirodzenosť je poznačená čímsi kráľovským (…) Aj človek je kráľom. Keďže bol stvorený nato, aby vládol na svete, dostalo sa mu podobnosti s kráľom vesmíru, nesie jeho živý obraz, ktorým má účasť na jeho dôstojnosti a na dokonalosti Božieho vzoru.38 Človek, povolaný plodiť a množiť sa, aby si podmanil zem a vládol nad všetkým bytiami, ktoré sú od neho nižšie (porov. Gn 1, 28) – je kráľom a pánom nielen vecí, ale aj, a predovšetkým, pánom seba samého39 a v istom zmysle pánom života, ktorý mu bol daný a ktorý má odovzdávať plodením v láske a úcte podľa Božieho plánu. Nie je to však vláda absolútna, ale služobná – skutočný odraz jedinej a nekonečnej vlády Boha. Preto ju má človek vykonávať s múdrosťou a láskou, podieľajúc sa na múdrosti a láske Boha. Deje sa to poslušnosťou jeho svätému Zákonu: radostná a slobodná poslušnosť; (porov. Ž 119 (118)), ktorej prameňom i pokrmom je vedomie, že Pánove prikázania sú darom milosti, dané človeku len a výlučne pre jeho dobro, aby chránili jeho osobnú dôstojnosť a viedli ho ku šťastiu.

Človek nie je absolútnym vládcom a svojvoľným rozhodcom vecí, a tým viac života, ale je „sluhom Božieho plánu“40 – a v tom spočíva jeho neporovnateľná veľkosť.

Život je zverený človeku ako poklad, ktorý nesmie premárniť, ale má ho ako talent zúročiť. Človek z neho musí skladať počet pred svojím Pánom (porov. Mt 25, 14 – 30; Lk 19, 12 – 27).

„Krv vašich duší budem vyhľadávať (…) od každého človeka“ (Gn 9, 5): ľudský život je svätý a nenarušiteľný

53. „Ľudský život je posvätný, pretože od svojho počiatku je nositeľom ,stvoriteľskej činnosti Boha‘ a zostáva navždy v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Iba Boh je Pán života od jeho počiatku až po jeho koniec: nikto, za žiadnych okolností nemôže si nárokovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť“.41 Týmito slovami inštrukcia Donum vitae vyjadruje jadro Božieho zjavenia o posvätnosti a nenarušiteľnosti ľuského života.

Sväté písmo totiž predkladá človeku prikázanie „Nezabiješ!“ ako Boží príkaz (Ex 20, 13; Dt 5, 17). Nachádza sa, ako som to už zdôraznil, v Desatore, v samom srdci zmluvy, ktorú Boh uzavrel s ľudstvom po očisťujúcom treste potopy, spôsobenej tým, že sa rozšíril hriech a násilie (porov. Gn 9, 5 – 6).

Boh sa vyhlasuje za absolútneho Pána života človeka, utvoreného na jeho obraz a podobu (porov. Gn 1, 26 – 28). Ľudský život má preto posvätný a nenarušiteľný charakter, v ktorom sa odzrkadľuje nenarušiteľnosť samého Stvoriteľa. Práve preto sám Boh bude prísnym sudcom každého porušenia prikázania „Nezabiješ!“, ktoré je základom akéhokoľvek spoločenského spolunažívania. On je tým „goelom“ , čiže obrancom nevinného (porov. Gn 4, 9 – 15; Iz 41, 14; Jer 50, 34; Ž 19 (18), 15). Aj takto Boh prejavuje, že sa „neteší zo záhuby žijúcich“ (Múd 1, 13). Iba satan sa z nej môže tešiť: jeho závisťou prišla na svet smrť (porov. Múd 2, 24). On, ktorý je „vrahom od počiatku“, je aj „luhár a otec lži“ (porov. Jn 8, 44): keď zviedol človeka, vovádza ho do hriechu a smrti, ktoré mu predkladá ako cieľ a ovocie života.

54. Prikázanie „Nezabiješ!“ má výslovne negatívny obsah: označuje hranicu, ktorú nikdy nemožno prekročiť. Implicitne však podnecuje zaujať pozitívny postoj absolútnej úcty k životu, ktorý má viesť k jeho obrane a k uskutočňovaniu cesty lásky – k sebadarovaniu, k prijímaniu a k službe. Aj ľud zmluvy, hoci pomaly a s ťažkosťami, postupne dozrieval do takéhoto postoja, čím sa pripravoval na veľké Ježišovo prehlásenie: prikázanie lásky k blížnemu je podobné prikázaniu lásky k Bohu; „Na týchto dvoch prikázaniach stojí celý Zákon i Proroci“ (porov. Mt 22, 36 – 40). Lebo prikázania ako „Nezabiješ!“ a všetky ostatné – zdôrazňuje sv. Pavol – sú zahrnuté v tomto príkaze: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ (Rim 13, 9; porov. Gal 5, 14). Prikázanie „Nezabiješ!“, ktoré bolo prijaté a naplnené v Novom zákone, zostáva nevyhnutnou podmienkou „dosiahnutia života“ (porov. Mt 19, 16 – 19). Do tohto kontextu možno umiestiť aj rozhodné slová apoštola Jána: „Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život“ (1 Jn 3, 15).

Živá tradícia Cirkvi od samého počiatku jednoznačne potvrdila prikázanie „Nezabiješ!“, ako o tom svedčí Didaché, najstarší mimobiblický kresťanský text: „Sú dve cesty – jedna cesta života, druhá cesta smrti; je medzi nimi veľký rozdiel (…). Druhým prikázaním náuky je: nezabiješ (…), nenecháš zahynúť dieťa potratom, ani ho nezabiješ, keď sa narodí (…). A cesta smrti je takáto: (…) nemajú súcit s chudobným, netrpia s trpiacim, neuznávajú svojho Stvoriteľa, zabíjajú svoje deti a potratom nechávajú hynúť Božie stvorenia; odvracajú sa od núdzneho, trápia sužovaného, sú advokátmi bohatých a nespravodlivými sudcami chudobných; sú plní všetkých možných hriechov. Vy, deti, nemajte s tým nič spoločné!“42

S plynutím času tá istá cirkevná tradícia vždy jednoznačne učila, že prikázanie „Nezabiješ!“ má svoju absolútnu a trvalú platnosť. Je všeobecne známe, že v prvých storočiach vražda spolu a odpadlíctvom a cudzoložstvom patrila do skupiny troch najťažších hriechov a prv, než sa kajúcemu vrahovi udelilo odpustenie a znovu bol prijatý do cirkevného spoločenstva, musel vykonať mimoriadne dlhé a ťažké verejné pokánie.

55. Niet sa čo diviť, lebo vražda ľudskej bytosti, ktorá je Božím obrazom, je zvlášť ťažkým hriechom. Iba Boh je Pánom života! Avšak vzhľadom na mnohé, často dramatické prípady, aké prináša individuálny či spoločenský život, uvažovanie veriacich ľudí smerovalo vždy k plnšiemu a hlbšiemu pochopeniu toho, čo Božie prikázanie zakazuje a čo prikazuje.43 Vyskytujú sa totiž situácie, v ktorých hodnoty, obsiahnuté v Božom zákone, naberajú formu skutočného paradoxu. Tak je to napríklad v prípade oprávnenej obrany, keď právo brániť si vlastný život a povinnosť nepoškodiť život druhého človeka javia sa v konkrétnych okolnostiach ako ťažko zlučiteľné. Niet pochybnosti, že vnútorná hodnota života, ako aj povinnosť lásky k sebe samému tak ako k druhým sú základom autentického práva na sebaobranu. Dokonca náročné prikázanie lásky k blížnemu, ohlasované v Starom zákone a potvrdené Ježišom Kristom, berie si za východisko lásku k sebe samému: „Budeš milovať blížneho ako seba samého“ (Mk 12, 31). Nikto sa teda nemôže zrieknuť práva na sebaobranu iba preto, že dosť nemiluje život alebo seba samého, ale len z hrdinskej lásky, ktorá v duchu evanjeliových blahoslavenstiev (porov. Mt 5, 38 – 48) premieňa a prehlbuje lásku k sebe na radikálnu pripravenosť k obete, ktorej najvyšším vzorom je sám Kristus Pán.

Na druhej strane „oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život druhých, za spoločné dobro rodiny alebo civilnej spoločnosti“.44 Žiaľ, stáva sa, že snaha prekaziť útočníkovi možnosť škodiť vedie niekedy k tomu, že je pozbavený života. V takom prípade spôsobenie smrti treba pripísať samotnému útočníkovi, ktorý sa jej svojím počínaním vystavil, a to aj v situácii, keď nebol morálne zodpovedný vzhľadom na nedostatok užívania rozumu.45

56. Z tohto pohľadu sa treba dívať aj na problém trestu smrti. Tak v Cirkvi, ako aj v civilnej spoločnosti sa stále všeobecnejšie hlása požiadavka čo najviac ho obmedziť alebo ho úplne zrušiť. Tento problém patrí do oblasti trestnej spravodlivosti, ktorá má čoraz viac zodpovedať dôstojnosti človeka a v poslednej analýze tým samým aj Božiemu zámeru ohľadom človeka a spoločnosti. Trest, uložený zo strany spoločnosti, má predovšetkým za cieľ „napraviť neporiadok spôsobený vinou“.46 Verejná moc má pôsobiť proti porušovaniu osobných a spoločenských práv tým, že ukladá páchateľovi trest, zodpovedajúci priestupku, ako podmienky nadobudnutia užívania vlastnej slobody. Takto verejná moc dosahuje aj iný cieľ, ktorým je ochrana verejného poriadku a bezpečnosti osôb a pre páchateľa je trest stimulom a pomocou k náprave ako aj možnosťou odpykať si viny.47

Je zrejmé, že na dosiahnutie všetkých týchto cieľov treba dôkladne zvážiť a zhodnotiť uloženie a kvalitu trestu; nemá sa pritom siahať k najvyššiemu trestu, čiže poprave páchateľa, okrem prípadov absolútnej nutnosti, to jest, keď niet iných spôsobov ochrany spoločnosti. Dnes však vďaka lepšej organizácii nápravných zariadení takéto prípady sú veľmi zriedkavé a možno sa už vôbec nevyskytujú.

V každom prípade zostáva v platnosti zásada, ktorú predložil nový Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Ak sú nekrvavé prostriedky dostačujúce na obranu ľudského života pred útočníkom a na ochranu verejného poriadku, ako aj bezpečnosti osôb, moc sa má obmedziť na tieto prostriedky, lebo lepšie zodpovedajú podmienkam spoločného dobra a sú viac v zhode s dôstojnosťou ľudskej osoby.“48

57. Keď sa taká veľká pozornosť venuje rešpektovaniu každého života, dokonca života páchateľa a nespravodlivého útočníka, prikázanie „Nezabiješ!“ má absolútnu hodnotu vzhľadom na nevinnú osobu, a to tým viac vtedy, keď je to človek slabý a bezbranný, ktorý len v absolútnej platnosti Božieho prikázania nachádza radikálnu obranu pred svojvôľou a presilou iných.

Absolútna nenarušiteľnosť nevinného ľudského života je totiž morálna pravda, priamo vyplývajúca z náuky Svätého písma, ktorú neustále uznáva tradícia Cirkvi a jednomyseľne ju hlása jej Magistérium. Táto jednomyseľnosť je zrejmým ovocím „nadprirodzeného zmyslu viery“, podnieteného a posilňovaného Svätým Duchom, ktorý takto chráni od omylu Boží ľud, „keď tento vyjadruje všeobecnú zhodu vo veciach viery a mravov“.49

Vzhľadom na to, že sa vo svedomiach i v spoločnosti postupne oslabuje vedomie, že priame zničenie života nevinnej ľudskej bytosti, najmä na začiatku a na konci jej existencie, je absolútnym a ťažkým morálnym prečinom, Učiteľský úrad Cirkvi zosilnil svoje vyjadrenia na obranu posvätnosti a nenarušiteľnosti ľudského života. S pápežským Magistériom, ktoré sa zvlášť často vracalo k tejto otázke, bolo vždy spojené učenie biskupov, obsiahnuté v početných rozsiahlych doktrinálnych a pastoračných dokumentoch, či už biskupských konferencií alebo jednotlivých biskupov. Aj Druhý vatikánsky koncil venoval tejto veci stručnú, ale rozhodnú a jednoznačnú výpoveď.50

Preto Kristovou autoritou, udelenou Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi Katolíckej cirkvi potvrdzujem, že priame a úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti je vždy hlboko nemorálnym činom. Túto náuku, zakladajúcu sa na nepísanom zákone, ktoré každý človek pomocou svetla rozumu nachádza vo vlastnom srdci (porov. Rim 2, 14 – 15), potvrdzuje Sväté písmo, odovzdáva ju tradícia Cirkvi a učí ju riadne a všeobecné Magistérium.51

Vedomé a dobrovoľné rozhodnutie zbaviť nevinnú ľudskú bytosť života je z morálneho hľadiska vždy zlo a nikdy nemôže byť dovolené ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ. Je to totiž čin vážnej neposlušnosti voči morálnemu zákonu, ba čo viac, voči samému Bohu, jeho pôvodcovi a garantovi; je to čin, ktorý protirečí základným čnostiam spravodlivosti a lásky. „Nič a nikto nemôže oprávniť na zabitie nevinnej ľudskej bytosti, či je to plod, alebo embryo, dieťa, alebo dospelý, starý, nevyliečiteľne chorý, alebo zomierajúci. Okrem toho nikto nemôže vyžadovať tento vražedný čin pre seba alebo pre iného, ktorý je zverený jeho zodpovednosti, ani priamo alebo nepriamo s ním súhlasiť. Žiadna autorita ho nemôže legitímne nanútiť ani dovoliť“.52

Pokiaľ ide o právo na život, každá nevinná ľudská bytosť je absolútne rovná so všetkými ostatnými. Táto rovnosť je základom všetkých autentických spoločenských vzťahov, ktoré si naozaj zasluhujú toto meno len dovtedy, kým sa zakladajú na pravde a spravodlivosti, keď uznávajú a bránia každého človeka ako osobu, a nie ako vec, ktorou možno disponovať. Vzhľadom na morálnu normu, ktorá zakazuje priame zabitie nevinnej ľudskej bytosti, „niet pre nikoho žiadnych privilégií ani výnimiek. Vôbec nezáleží na tom, či je niekto vládcom sveta, alebo je na tejto zemi posledným ,úbožiakom‘: vzhľadom na morálne požiadavky sme všetci absolútne rovní“.53

„Keď som vznikal v skrytosti, tvoje oči ma už vtedy videli“ (porov. Ž 139 (138), 15 – 16): odporný zločin potratu

58. Medzi všetkými prečinmi proti životu, akých sa človek môže dopustiť, umelý potrat má rysy, ktoré ho robia osobitne vážnym a odsúdeniahodným zločinom. Druhý vatikánsky koncil ich spolu so zabíjaním detí definuje ako „odporný zločin“.54

Dnes sa však vedomie tohto zla vo svedomiach mnohých ľudí postupne oslabuje. Akceptovanie umelého potratu v zmýšľaní, v konaní, ba aj v zákonoch je výrečným znakom strašnej krízy morálneho zmyslu, ktorý postupne stráca schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom dokonca i vtedy, keď ide o základné právo na život. V tejto hroznej situácii je dnes zvlásť potrebná odvaha, ktorá umožní pozrieť sa pravde do očí, nazývať veci pravými menami a nepodliehať pritom pohodlným kompromisom či pokušeniu klamať samého seba. Do tohto kontextu môžeme umiestniť kategorickú výstrahu proroka: „Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom“ (Iz 5, 20). Práve v prípade umelého potratu možno sa dnes stretnúť s dvojznačnou terminológiou, ako napríklad „prerušenie tehotenstva“, ktorým chcú zakryť jeho pravú povahu a vo verejnej mienke zmierniť jeho závažnosť. Možno práve tento jazykový jav je symptómom nepokojného svedomia. Nijaké slovo však nie je schopné zmeniť skutočnosť: umelý potrat je – nezávisle od toho, ako je vykonaný – vedomým a priamym zabitím ľudskej bytosti v počiatočnom štádiu jej života medzi počatím a narodením.

Morálna závažnosť umelého potratu sa javí v celej pravde, ak uznáme, že tu ide o vraždu, a najmä keď sa vezmú do úvahy osobitné okolnosti, ktorú ho definujú. Zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť: nemožno ju preto nikdy považovať za útočníka, tým menej za nespravodlivého útočníka! Je slabá a bezbranná do tej miery, že je zbavená aj tej minimálnej formy obrany, akou je u novonarodeného dieťaťa jeho prosebné kvílenie a plač. Je úplne zverená starostlivosti tej, ktorá ju nosí v lone. Ale niekedy je to práve ona, matka, ktorá urobí rozhodnutie a žiada zavraždenie tejto bytosti, ba i sama ho spôsobí.

Je pravda, že matka umelý potrat prežíva často dramaticky a bolestne, lebo rozhodnutie zbaviť sa počatého plodu nepochádza vždy z čisto egoistických dôvodov a z pohodlnosti, ale má za cieľ chrániť isté dôležité dobrá, ako je vlastné zdravie alebo dôstojná životná úroveň ostatných členov rodiny. Niekedy prichádza obava, že počaté dieťa bude musieť žiť v takých zlých podmienkach, že sa stane lepšie, ak sa nenarodí. Ale všetky tieto a im podobné dôvody, akokoľvek sú vážne a dramatické, nikdy nemôžu ospravedlniť úmyselné pozbavenie života nevinnej ľudskej bytosti.

59. Rozhodnutie zabiť ešte nenarodené dieťa robí často nielen matka, ale aj iné osoby. Vinný môže byť najmä otec dieťaťa, a to nielen vtedy, keď priamo nabáda ženu k umelému potratu, ale aj vtedy, keď sa o takéto jej rozhodnutie pričiňuje nepriamo – keď ju v problémoch, súvisiacich s tehotenstvom, necháva samotnú:55 toto však rodinu smrteľne zraňuje a zneucťuje v jej povahe spoločenstva lásky a „svätyne života“. Netreba tu opomenúť ani nátlak, aký vyvíja širšia rodina a priatelia. Nezriedka žena podlieha takému silnému tlaku, že sa cíti psychicky donútená s potratom súhlasiť: niet pochýb, že v takom prípade morálna zodpovednosť je osobitným spôsobom na tých, ktorí ju priamo či nepriamo k potratu donútili. Zodpovední sú aj lekári a pracovníci zdravotníctva, keď poznanie a schopnosti venujú službe smrti, hoci ich nadobudli na to, aby život bránili.

Zodpovednosť majú aj zákonodarci, ktorí podporili a schválili zákony, pripúšťajúce umelý potrat a – v miere, v akej to od nich závisí – aj vedúci zdravotníckych zariadení, v ktorých sa umelé potraty vykonávajú. Všeobecnú a nemenej závažnú zodpovednosť nesú tí, čo napomáhali šíreniu sa sexuálneho permisivizmu a zmýšľaniu, ktoré podceňuje materstvo, ako aj tí, ktorí sa mali postarať o účinnú rodinnú a spoločenskú politiku na podporu rodín, najmä mnohodetných a zápasiacich s osobitnými materiálnymi a výchovnými ťažkosťami, ale neurobili tak. Napokon netreba podceňovať organizované sprisahanie medzinárodných organizácií, fundácií a združení, ktoré vedú naprogramovaný boj za legalizovanie a rozšírenie potratu na celom svete. V tomto zmysle sa umelý potrat vymyká sfére zodpovednosti jednotlivých osôb a zlo, ktoré spôsobili, naberá ďalekosiahly spoločenský rozmer: umelý potrat je mimoriadne bolestnou ranou zasadenou spoločnosti a jej kultúre zo strany tých, ktorí majú byť jej budovateľmi a obrancami. Ako som napísal v Liste rodinám, „stojíme pred obrovským ohrozením nielen jednotlivého ľudského života jedinca, ale celej našej civilizácie“.56 Stojíme tvárou v tvár čomusi, čo možno definovať ako „štruktúru hriechu“, namierenú proti ešte nenarodenému ľudskému životu.