70. Spoločným koreňom všetkých týchto tendencií je etický relativizmus, ktorý charakterizuje značnú časť súčasnej kultúry. Možno sa stretnúť s názorom, že tento relativizmus je podmienkou demokracie, akoby len on mohol zaručiť toleranciu, vzájomnú úctu medzi ľuďmi a uznanie rozhodnutia väčšiny, zatiaľ čo morálne normy, považované za objektívne a záväzné, viedli by údajne k autoritárstvu a netolerantnosti.
Ale práve problematika úcty k životu ukazuje, aké dvojznačnosti a protirečenia, sprevádzané strašnými praktickými dôsledkami, sa skrývajú za týmto názorom.
Je pravda, že dejiny poznajú prípady, keď sa v mene „pravdy“ spáchali zločiny. Ale k takýmto zločinom a k radikálnemu narúšaniu slobody dochádzalo a stále dochádza aj pod vplyvom „etického relativizmu“. Keď sa parlamentná alebo spoločenská väčšina uznesie, že zabitie ešte nenarodeného ľudského života je právne prípustné, hoci len za určitých podmienok, neurobí tým hádam „tyranské“ rozhodnutie voči najslabšej a najbezbrannejšej ľudskej bytosti? Všeobecné svedomie sa oprávnene striasa pred zločinmi proti ľudskosti, ktoré sú takou smutnou skúsenosťou nášho storočia. Prestali by byť tieto zločiny zločinmi, keby ich nespáchali tyrani bez škrupúľ, a keby súhlasom väčšiny nadobudli oprávnenosť?
Demokraciu totiž nemožno preceňovať natoľko, aby sme z nej robili náhražku mravnosti, alebo „zázračný prostriedok“ na nemorálnosť. Z princípu je „poriadkom“ a ako taká je prostriedkom k cieľu, nie cieľom. „Morálny“ charakter demokracie nie je automatický, ale závisí od jej zhody s morálnym zákonom, ktorému sa musí podriadiť rovnako ako každá iná ľudská činnosť: závisí preto od morálnosti cieľov, ktoré sleduje a od prostriedkov, aké užíva. Ak sa dnes všeobecne uznáva hodnota demokracie, treba v tom vidieť pozitívne „znamenie čias“, čo takisto veľakrát potvrdil Učiteľský úrad Cirkvi.88
Ale hodnota demokracie stojí a padá s hodnotami, ktoré vyjadruje a napomáha: k základným a nevyhnutným hodnotám určite patrí dôstojnosť každej ľudskej osoby, rešpektovanie jej nenarušiteľných a neodcudziteľných práv a tiež uznanie „spoločného dobra“ ako cieľ a kritérium politického života.
Základom týchto hodnôt nemôžu byť dočasné a menlivé „väčšiny“ verejnej mienky, ale len uznanie objektívneho morálneho zákona, ktoré ako „prirodzený zákon“ vpísaný do srdca človeka je normatívnym východiskom aj pre civilné zákonodarstvo. Keby v dôsledku tragického zatemnenia kolektívneho svedomia skepticizmus uviedol do pochybnosti dokonca aj základné zásady morálneho zákona, otriaslo by to samotnými základmi demokratického poriadku natoľko, že by sa stali mechanizmom empirickej regulácie rôznych protichodných záujmov.89
Niekto by si mohol myslieť, že aj takáto demokracia, z nedostatku čohosi lepšieho, má svoju hodnotu, lebo slúži spoločenskému pokoju. Aj keby sme uznali, že je v tomto hodnotení čosi pravdy, ťažko nebrať do úvahy to, že bez zakorenenia sa v objektívnej mravnosti ani demokracia nie je schopná zabezpečiť trvalý pokoj, a to tým viac, že ak mierou pokoja nie sú hodnoty ako dôstojnosť každého človeka a solidarita všetkých ľudí, nezriedka sa javí ako zdanlivý. V systémoch zákonnej moci na základe spoluúčasti regulovanie záujmov sa často robí v prospech silnejších, lebo títo dokážu účinnejšie riadiť nielen mechanizmy moci, ale aj proces vytvárania zhodnej mienky. V takejto situácii sa demokracia ľahko stáva prázdnym slovom.
71. A tak v starostlivosti o budúcnosť spoločnosti a rozvoj zdravej demokracie treba urýchlene znovu objaviť existenciu ľudských a morálnych hodnôt, ktoré patria k samej podstate a prirodzenosti človeka a vyplývajú z pravdy o človeku, ako aj vyjadrujú a chránia dôstojnosť osoby: teda hodnoty, ktoré nemôže tvoriť, meniť ani ničiť žiaden jednotlivec, nijaká väčšina ani štát, ale ktoré majú všetci uznať, rešpektovať a podporovať.
S týmto cieľom treba pripomenúť základné prvky vzťahu medzi civilným právom a morálnym zákonom, ako ich predkladá Cirkev a ako sú zároveň súčasťou dedičstva veľkých legislatívnych tradícií ľudstva.
Niet pochýb, že úloha civilného práva je iná než úloha morálneho zákona, ktorý má väčší okruh pôsobenia. Avšak „v žiadnej oblasti života nemôže civilné právo nahradiť svedomie, ani diktovať normy, ktoré prekračujú jeho kompetenciu“;90
a ňou je ochrana spoločného dobra osôb uznaním a hájením ich základných práv, napomáhanie pokoja a verejnej mravnosti.91
Úlohou civilného práva je totiž ochrana spoločenského poriadku, postaveného na opravdivej spravodlivosti, „aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote“ (1 Tim 2, 2). Práve preto musí civilné právo zabezpečovať všetkým členom spoločnosti rešpektovanie istých základných práv, ktoré patria k prirodzenosti osoby a ktoré musí uznať a chrániť každý pozitívny zákon. Medzi nimi prvým a základným právom je nenarušiteľné právo každej nevinnej ľudskej bytosti na život. I keď sa štátna moc môže niekedy zrieknuť zákazu niečoho, čo by ako zakázané spôsobilo ešte vážnejšie škody,92
nikdy však nemôže uznať, že je právom jednotlivcov – i keby tvorili väčšinu spoločnosti – zneuctiť iné osoby znevážením takého základného práva, akým je právo na život. Právne tolerovanie umelého potratu alebo eutanázie nemôže sa teda v žiadnom prípade odvolávať na rešpektovanie svedomia iných práve preto, že spoločnosť má právo i povinnosť brániť sa proti zneužitiam, ktoré by sa mohli diať v mene svedomia a pod zámienkou slobody.93
V encyklike Pacem in terris Ján XXIII. o tom napísal: „V dnešnej dobe sa zdôrazňuje, že pravé spoločné dobro spočíva predovšetkým v rešpektovaní práv a povinností ľudskej osoby. Vzhľadom na to hlavnou úlohou verejnej moci je na jednej strane dbať, aby sa tieto práva uznávali, rešpektovali, koordinovali, chránili a podporovali, na druhej strane prispievať k tomu, aby každý mohol ľahšie plniť svoje povinnosti. Preto keď akt verejnej moci neuznáva ľudské práva alebo ich porušuje, nielenže protirečí samotnému dôvodu jestvovania, ale sám v sebe je zbavený akejkoľvek právnej hodnoty.“94
72. V celej tradícii Cirkvi je neustále prítomné aj učenie o nutnom súlade medzi civilným právom a morálnym zákonom, ako ho predkladá už citovaná encyklika Jána XXIII.: „Morálny poriadok si vyžaduje autoritu a tá sa odvodzuje od Boha. Ak by teda zákony alebo nariadenia štátnej moci boli v rozpore s týmto poriadkom, a teda v rozpore s Božou vôľou, nezaväzujú vo svedomí (…); v takom prípade moc prestáva byť mocou a zvrháva sa na bezprávie.“95
Takto jednoznačne učí aj sv. Tomáš Akvinský, ktorý píše: „Ľudský zákon je natoľko zákonom, nakoľko je v zhode so zdravým rozumom, a teda je odvodený od večného zákona. Keď je však zákon v rozpore s rozumom, nazýva sa škodlivým zákonom; v takom prípade prestáva byť zákonom a stáva sa skôr aktom násilia.“96
A ďalej: „Každý ľuďmi ustanovený zákon má svoju platnosť zákona natoľko, nakoľko je odvodený z prirodzeného zákona. Ak však je v niečom v rozpore s prirodzeným zákonom, nie je zákonom, ale pokrivením zákona.“97
Toto učenie sa vzťahuje predovšetkým a najpriamejšie na ľudské zákonodarstvo, ktoré neuznáva základné a prvotné právo každého človeka na život. A tak zákony, ktoré pripúšťajú priamu vraždu nevinných ľudských bytostí pomocou umelého potratu alebo eutanázie, sú v úplnom a neprekonateľnom rozpore s nenarušiteľným právom na život, vlastným predovšetkým ľuďom, a tým samým popierajú rovnosť všetkých pred zákonom. Bolo by možné namietať, že sa to netýka eutanázie, keď sa koná na základe plne vedomej žiadosti zainteresovaného. Predsa však štát, ktorý by takúto žiadosť uznal za právoplatnú a súhlasil by s jej splnením, legalizoval by istú formu samovraždy-vraždy, proti základným zásadám, ktoré zakazujú disponovať životom a prikazujú každý nevinný život chrániť. Takto by sa napomáhalo oslabeniu úcty k životu a otvorila by sa cesta k postojom, ktoré narúšajú dôveru v spoločenských vzťahoch. Zákony, ktoré pripúšťajú alebo uľahčujú potrat a eutanáziu, sú preto radikálne v rozpore nielen s dobrom jednotlivca, ale aj so spoločným dobrom, a z toho dôvodu úplne strácajú právnu pôsobnosť. Neuznanie práva na život práve preto, že vedie k vražde osoby, ktorej má spoločnosť slúžiť, lebo to je dôvod jej existencie, je rozhodne a neodvratne v rozpore s možnosťou realizácie spoločného dobra. Z toho vyplýva, že keď civilný zákon pripúšťa umelý potrat a eutanáziu, tým samým prestáva byť skutočným, morálne zaväzujúcim zákonom.
73. Umelý potrat a eutanázia sú preto zločinmi, ktoré žiaden ľudský zákon nemôže uznať za prípustné. Zákony, ktoré tak robia, nielenže vôbec neviažu vo svedomí, ale stavajú človeka pred vážnu a konkrétnu povinnosť postaviť sa proti nim na základe námietok svedomia. Apoštoli od samého počiatku Cirkvi poučovali kresťanov o povinnosti poslúchať právoplatne ustanovenú verejnú moc (porov. Rim 13, 1 – 7; 1 Pt 2, 13 – 14), ale zároveň dôrazne pripomínali, že „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5, 29). Už v Starom zákone nachádzame zrejmý príklad odporu voči nespravodlivým nariadeniam verejnej moci, a to práve voči takým, ktoré boli namierené proti životu. Hebrejské babice sa postavili proti faraónovi, ktorý im kázal zabíjať všetky novonarodené deti mužského pohlavia: „Nerobili, ako im rozkázal egyptský kráľ; nechávali chlapcov nažive“ (Ex 1, 17). Treba však venovať pozornosť hlbokému dôvodu tohto ich postoja: „Babice sa báli Boha“ (tamtiež). Práve z poslušnosti Bohu – pred ktorým treba mať bázeň, vyjadrujúcu uznanie jeho absolútnej a najvyššej moci – čerpá človek silu a odvahu postaviť sa proti nespravodlivým ľudským zákonom. Je to sila a odvaha toho, kto je pripravený ísť aj do väzenia alebo zahynúť mečom, lebo je presvedčený, že „v tomto je trpezlivosť a viera svätých“ (Zjv 13, 10).
A tak vnútorne nespravodlivý zákon, akým je zákon pripúšťajúci potrat a eutanáziu, nemožno nikdy použiť, „ani sa zúčastňovať na vytváraní verejnej mienky v prospech takéhoto zákona, ani ho podporiť hlasovaním“.98
Osobitný problém svedomia mohol by vzniknúť v prípade, keď by sa parlamentným hlasovaním malo rozhodnúť o reštriktívnejšom zákone, to jest o takom, ktorý by napomohol obmedzeniu počtu legálnych potratov, ako o alternatíve permisívnejšieho zákona už jestvujúceho, alebo predloženého na hlasovanie. Takéto prípady nie sú zriedkavé. Možno totiž registrovať, že zatiaľ čo v niektorých častiach sveta sa naďalej robí kampaň za zavedenie zákonov, dovoľujúcich umelý potrat, nezriedka podporovaná silnými medzinárodnými organizáciami, v iných krajinách, najmä v tých, v ktorých už okúsili trpké dôsledky takéhoto permisívneho zákonodarstva – uvažuje sa o novej koncepcii tejto záležitosti. Ak by v situácii, o ktorej je reč, nebolo možné odmietnuť alebo úplne zrušiť zákon o umelom potrate, člen parlamentu, ktorého osobný absolútny nesúhlas s potratom je jasný a všetkým známy, konal by správne, keby podporil návrhy, cieľom ktorých je obmedzenie škodlivosti takéhoto zákona a umenšenie jeho negatívnych dôsledkov na poli kultúry a verejnej mravnosti. Keď takto koná, nemá totiž nedovoleným spôsobom spoluúčasť na schválení nespravodlivého zákona, ale skôr robí správny a dovolený pokus obmedziť jeho škodlivé aspekty.
74. Zavedenie nespravodlivých zákonov často stavia morálne čistých ľudí pred ťažké problémy svedomia, týkajúce sa otázky spolupráce a vyplývajúce z povinnosti obrany vlastného práva odmietnuť účasť na morálne zlých činoch. Rozhodnutia, ktoré treba pritom urobiť, sú neraz bolestné a môžu si vyžadovať zrieknutie sa dosiahnutého postavenia v zamestnaní i legitímnych očakávaní v súvise s budúcou kariérou. V iných prípadoch sa môže stať, že vykonávanie istých činností, zo svojej povahy indiferentných alebo dokonca pozitívnych, ktoré však predpokladajú celkovo nespravodlivé zákony, umožňuje zachraňovať ohrozený ľudský život. Na druhej strane sa však možno správne obávať, že disponibilita konať takéto činnosti nielenže vyvolá pohoršenie a pričiní sa o oslabenie nevyhnutného odporu proti útokom na život, ale nenápadne bude viesť k stále všeobecnejšiemu podliehaniu permisívnej logike.
Aby sme osvetlili túto ťažkú morálnu otázku, treba si pripomenúť všeobecné zásady, týkajúce sa spoluúčasti na zlých činoch. Kategorický príkaz svedomia zabraňuje kresťanom, ako aj všetkým ľuďom dobrej vôle formálnu spoluúčasť na praktikách, ktoré napriek tomu, že ich štátne zákonodarstvo dovoľuje, sú v rozpore s Božím zákonom. Z morálneho hľadiska nikdy neslodobno formálne spolupracovať na konaní zla. O takúto spoluprácu ide aj vtedy, keď vykonaný čin – či už zo svojej povahy, alebo vzhľadom na určité okolnosti – má charakter priamej účasti na úkone, namierenom proti nevinnému ľudskému životu, alebo súhlasu s nemorálnym úmyslom hlavného vykonávateľa. Takúto spoluprácu nemožno nikdy ospravedlniť, ani odvolávaním sa na zásadu rešpektovania slobody druhého človeka, ani na skutočnosť, že civilné právo ju predpokladá a prikazuje: za osobne vykonané činy nesie totiž každý osobnú morálnu zodpovednosť, ktorej sa nikto nevyhne a pre ktorú bude každého súdiť sám Boh (porov. Rim 2, 6; 14, 12).
Odmietnutie spolupráce pri konaní nespravodlivosti nie je len morálnou povinnosťou, ale aj základným ľudským právom. Keby to tak nebolo, človek by bol donútený konať činy vnútorne nezlučiteľné s jeho dôstojnosťou, a tak by sa jeho sloboda, ktorej autentický zmysel a cieľ spočíva v orientovaní sa na pravdu a dobro, radikálne narušila. Ide tu teda o základné právo, ktoré práve preto, že je také, malo by byť zohľadnené a chránené štátnym zákonodarstvom. Znamená to, že lekári, zdravotnícky personál, ako aj osoby, ktoré riadia zdravotnícke zariadenia, kliniky a liečebné strediská, majú mať zaistenú možnosť odmietnuť účasť na plánovaní, príprave a uskutočňovaní činov, namierených proti životu. Kto sa odvoláva na námietky svedomia, nemôže byť vystavený nielen trestným sankciám, ale ani žiadnemu inému následnému právnemu, disciplinárnemu, hmotnému či profesionálnemu postihu.
75. Božie prikázania nám ukazujú cestu životom. Negatívne morálne príkazy, to znamená tie, ktoré vyhlasujú voľbu určitého činu za morálne neprípustnú, majú pre ľudskú slobodu absolútnu hodnotu: zaväzujú vždy a za každých okolností, bez akýchkoľvek výnimiek. Ukazujú, že voľba určitých postojov je radikálne v rozpore s láskou k Bohu a s dôstojnosťou osoby, stvorenej na jeho obraz: takúto voľbu nemožno preto odôvodniť žiadnym dobrým úmyslom ani dôsledkom; je v krikľavom rozpore so spoločenstvom medzi osobami a protirečí základnému rozhodnutiu podriadiť svoj život Bohu.99
Už v tomto význame negatívne morálne príkazy majú mimoriadne dôležitú pozitívnu funkciu: bezpodmienečné „nie“, ktoré je v nich obsiahnuté, určuje neprekročiteľnú hranicu, za ktorú slobodný človek nemôže ísť, a zároveň ukazuje isté minimum, ktoré musí zachovávať a za ktorým má nasledovať vyslovenie nesčíselných „áno“, schopných postupne zahrnúť celý horizont dobra (porov. Mt 5, 48). Prikázania, a najmä negatívne morálne príkazy, sú začiatkom a nutnou prvou etapou na ceste k slobode: „Sloboda začína tým – píše sv. Augustín – že sa zbavíme zločinov (…) ako je vražda, cudzoložstvo, smilstvo, krádež, podvod, svätokrádež a podobné. Keď už niekto je bez týchto zločinov (a žiaden kresťan by ich nemal mať), začne dvíhať hlavu k slobode, ale to je len jej začiatok, nie dokonalá sloboda.“100
76. Prikázanie „Nezabiješ!“ je teda začiatkom cesty k pravej slobode, ktorá nás vedie k energickým činom na obranu života a k formovaniu určitých postojov a spôsobov konania v jeho službe: keď tak robíme, uplatňujeme svoju zodpovednosť za zverené osoby a ohlasovaním pravdy a konaním dokazujeme vďačnosť Bohu za veľký dar života (porov. Ž 139 (138), 13 – 14).
Stvoriteľ zveril život človeka jeho zodpovednej starostlivosti nie preto, aby ním svojvoľne disponoval, ale aby ho múdro strážil a verne a s láskou ho spravoval. Boh zmluvy zveril život každého človeka druhému človeku – jeho bratovi podľa zákona vzájomnosti v dávaní a prijímaní, v sebadarovaní a v prijímaní daru blížneho. Keď nadišla plnosť času, Boží Syn, ktorý sa vtelil a obetoval svoj život za človeka, ukázal, aké výšky a hĺbky môže dosahovať tento zákon vzájomnosti. Darom svojho Ducha Kristus dáva zákonu vzájomnosti, zvereniu človeka človeku nový obsah a nový význam. Duch, strojca spoločenstva lásky, vytvára medzi ľuďmi nové bratstvo a solidaritu, pravý odraz tajomstva vzájomného dávania a prijímania, ako je vlastné Najsvätejšej Trojici. Sám Duch sa stáva novým zákonom, ktorý dáva veriacim silu a vzbudzuje v nich zodpovednosť, aby sa vedeli v živote jeden druhému darovať a prijímať druhého človeka, zúčastňujúc sa na láske samého Ježiša Krista podľa jeho miery.
77. Tento nový zákon oživuje a stvárňuje aj prikázanie „Nezabiješ!“. A tak pre kresťana obsahuje najväčší príkaz ctiť si, milovať a podporovať život každého brata podľa požiadaviek a dimenzií lásky, akú Boh prejavil v Ježišovi Kristovi. „On položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov“ (1 Jn 3, 16).
Prikázanie „Nezabiješ!“ aj vo svojom najpozitívnejšom obsahu ako príkaz rešpektovať, milovať a podporovať život zaväzuje všetkých ľudí. Vo svedomí každého človeka totiž rozochvieva ničím neumlčateľnú ozvenu pôvodnej zmluvy Boha Stvoriteľa s človekom; všetci ju môžu poznať svetlom rozumu a zachovávať pomocou tajomného pôsobenia Svätého Ducha, ktorý vanie, kade chce (porov. Jn 3, 8) a zasahuje a zahŕňa každého človeka, ktorý žije na tomto svete.
Všetci máme teda svojmu blížnemu poskytovať službu lásky, brániť jeho život a podporovať ho vždy, ale najmä vtedy, keď je slabý alebo ohrozený. Máme sa o neho starať nielen ako o jednotlivca, ale aj ako o spoločenstvo, a tak robiť z bezpodmienečného rešpektovania ľudského života základ novej spoločnosti.
Sme povolaní milovať a rešpektovať život každého človeka a vytrvalo a s odvahou sa usilovať o to, aby v našej dobe, v ktorej sa množí príliš mnoho znakov smrti, zavládla konečne nová kultúra života, ovocie kultúry pravdy a lásky.
78. Cirkev prijala evanjelium ako posolstvo a zdroj radosti a spásy. Prijala ho ako dar od Ježiša, ktorého poslal Otec „ohlasovať chudobným radostnú zvesť“ (Lk 4, 18). Prijala ho prostredníctvom apoštolov, ktorých poslal do celého sveta (porov. Mk 16, 15; Mt 28, 19 – 20). V Cirkvi, ktorá sa zrodila z tohto ohlasovania, neustále zaznieva ozvena napomínajúcich slov apoštola: „Beda mi, keby som nehlásal evanjelium“ (1 Kor 9, 16). „Totiž evanjelizovať – ako píše Pavol VI. – je milosť a vlastné povolanie Cirkvi, je to jej najhlbšia totožnosť. Ona je tu kvôli evanjelizovaniu.“101
Evanjelizácia je globálna a dynamická činnosť, ktorá angažuje Cirkev v jej účasti na prorockom, kňazskom a kráľovskom poslaní Pána Ježiša. Má preto v sebe rozmer ohlasovania, slávenia a služby lásky, ktoré sú navzájom neoddeliteľné. Je to hlboko cirkevný čin, ktorý si vyžaduje účasť všetkých robotníkov evanjelia, každého podľa vlastnej charizmy a osobitnej služby.
Tak je to aj pri ohlasovaní Evanjelia života, súčasti evanjelia, ktorým je Ježiš Kristus. Stojíme v službách tohto evanjelia, podporovaní vedomím, že sme ho dostali ako dar a že sme boli poslaní ohlasovať ho celému ľudstvu „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8). Živíme preto v sebe pokorné a vďačné vedomie, že sme ľudom života a pre život a takto pred svetom vystupujeme.
79. Sme ľudom života, lebo Boh v nezištnej láske nám dal Evanjelium života, ktoré nás pretvorilo a spasilo. „Pôvodca života“ (Sk 3, 15) nás znovuzískal za cenu svojej prevzácnej krvi (porov. 1 Kor 6, 20; 7, 23; 1 Pt 1, 19) a krstným kúpeľom sme boli do neho zaštepení ako ratolesti, ktoré z tohto jediného kmeňa čerpajú miazgu a schopnosť prinášať ovocie (porov. Jn 15, 5). Vnútorne obnovení milosťou Svätého Ducha, „ktorý je Pán a Oživovateľ“, stali sme sa ľudom pre život“ a v zhode s týmto povolaním sa máme aj správať.
Sme poslaní: byť v službe životu nie je našou chválou, ale povinnosťou, ktorá sa rodí z vedomia, že sme „ľud určený (Bohu) na vlastníctvo, aby zvestoval jeho slávne skutky“ (1 Pt 2, 9). Na našej ceste nás vedie a posilňuje zákon lásky: jej prameňom a vzorom je Boží Syn, ktorý sa stal človekom a „svojou smrťou dal život svetu“.102
Sme poslaní ako ľud. Záväzok a služba životu spočíva na všetkých a na každom z nás. Je to vo vlastnom slova zmysle úloha „cirkevná“, ktorá si vyžduje zosúladené obetavé konanie všetkých členov a všetkých prostredí kresťanského spoločenstva. Komunitárny charakter tejto úlohy však neruší ani neumenšuje zodpovednosť jednotlivej osoby, ktorej je adresovaný Kristov príkaz „stať sa blížnym“ každému človeku. „Choď a rob aj ty podobne“ (Lk 10, 37).
Všetci spolu cítime povinnosť ohlasovať Evanjelium života, sláviť ho v liturgii a v celom živote a slúžiť mu rôznymi podpornými iniciatívami a štruktúrami.