„Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám“ (Jn 1, 3): ohlasovať Evanjelium života

80. „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života (…) zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami“ (1 Jn 1, 1. 3). Ježiš je jediné evanjelium: nemáme nič iné, čo by sme hovorili a dosvedčovali.

Práve zvestovanie Ježiša je ohlasovaním života. On je totiž „Slovo života“ (1 Jn 1, 1). V ňom sa „zjavil život“ (1 Jn 1, 2); ba on sám je „večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám“ (tamtiež). Tento istý život bol vďaka daru Ducha udelený aj človeku. Keď sa pozemský život každého z nás zameria na život v plnosti čiže na „večný život“, nadobudne aj on svoj plný zmysel.

Osvietení týmto Evanjeliom života cítime potrebu ohlasovať ho a dosvedčovať ako neobyčajnú novosť, ktorou sa vyznačuje: pretože sa stotožňuje so samým Ježišom, ktorý spôsobuje všetko, čo je nové103 a víťazí nad tým, čo je „staré“, čo vyplýva z hriechu a vedie k smrti,104 takéto evanjelium prevyšuje akékoľvek očakávanie človeka a zjavuje, do akých sublimovaných výšok je pomocou milosti pozdvihnutá dôstojnosť osoby. Sv. Gregor Naziánsky o nej rozjímal takto: „Keď si človeka, ktorý nič neznamená medzi bytiami, veď je prach, tráva a márnosť, v istom okamihu Boh vesmíru adoptoval za syna, stáva sa dôverným priateľom Bytia, ktorého vznešenosť a veľkosť nemôže nikto vidieť, počuť, ani pochopiť. Akým slovom, myšlienkou alebo vzletom ducha bolo by možné zvelebiť hojnosť tejto milosti? Človek prerastá svoju prirodzenosť: zo smrteľného stáva sa nesmrteľný, zo zničiteľného nezničiteľný, z pomíňajúceho večný, z človeka sa stáva boh.“105

Vďačnosť a radosť z nezmerateľnej dôstojnosti človeka nás podnecuje, aby sme všetci mali účasť na tomto posolstve: „Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami“ (1 Jn 1, 3). Je potrebné, aby sa Evanjelium života dostalo k srdcu každého človeka, aby sme ho vložili do samého vnútra ľudskej vospolnosti.

81. Predovšetkým treba ohlasovať jadro tohto evanjelia. Ono je ohlasovaním živého a blízkeho Boha, ktorý nás volá k hlbokému spoločenstvu s ním a otvára nás neklamnej nádeji na večný život; je potvrdením nenarušiteľného puta medzi osobou, jej životom a jej telesnou stránkou; je predstavením ľudského života ako života vo vzťahu, ako Božieho daru, ovocia a znaku jeho lásky; je proklamovaním onoho mimoriadneho súvisu medzi Ježišom a každým človekom, ktorý nám umožňuje v každej ľudskej tvári spoznať tvár Krista; je poukázaním na to, že „úprimné sebadarovanie“ je úlohou a miestom plnej realizácie vlastnej slobody.

Zároveň treba poukázať na všetky dôsledky tohto evanjelia, ktoré možno zhrnúť takto: ľudský život, vzácny Boží dar, je posvätný a nenarušiteľný, čo osobitným spôsobom znamená, že je absolútne neprípustný umelý potrat a eutanázia; ľudský život nielenže nemožno zabíjať, ale treba ho láskyplnou starostlivosťou chrániť; život nachádza svoj zmysel v prijatej a darovanej láske, z ktorej sa rodí úplná pravda o ľudskej pohlavnosti a plodení; v tejto láske dostáva zmysel aj utrpenie a smrť a hoci zostávajú zahalené tajomstvom, môžu sa stať udalosťami spásy; úcta k životu si vyžaduje, aby veda a technika boli vždy podriadené človeku a jeho integrálnemu rozvoju; celá spoločnosť má rešpektovať, brániť a podporovať dôstojnosť každej ľudskej osoby, v každom okamihu a za akýchkoľvek podmienok jej života.

82. Aby sme naozaj boli ľudom v službe životu, musíme dôsledne a odvážne ohlasovať tieto pravdy už v prvej etape evanjelizácie a potom v katechizácii a v rôznych formách ohlasovania, v osobnom dialógu a v každej výchovnej činnosti. Vychovávatelia, učitelia, katechéti a teológovia majú podčiarkovať antropologické dôvody, ktoré zdôvodňujú a napomáhajú úctu ku každému ľudskému životu. Keď takto ukážeme v plnom svetle prvotnú novosť Evanjelia života, môžeme všetkým pomôcť odhaliť, a to aj prostredníctvom rozumu a skúsenosti, ako kresťanské posolstvo plne osvecuje človeka a zmysel jeho bytia a jeho existencie; nájdeme tak cenné možnosti stretnutia a dialógu aj s neveriacimi a všetci spolu budeme tak vytvárať novú kultúru života.

V situácii, v ktorej z rôznych strán počuť opačné mienky a v ktorej mnohí odmietajú zdravú náuku o ľudskom živote, uvedomujeme si, že aj nám je adresovaná prosba, ktorou sa sv. Pavol obracia na Timoteja: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ (2 Tim 4, 2). Toto povzbudenie má zvlášť silno zaznievať v srdciach tých, ktorí sa v Cirkvi z rôzneho titulu priamejšie podieľajú na jej poslaní „učiteľky“ pravdy. Nech znie najmä pre nás biskupov: predovšetkým od nás sa očakáva, že budeme neúnavnými ohlasovateľmi Evanjelia života; nám je totiž zverená úloha bdieť nad verným a celistvým odovzdávaním učenia, ktoré sa v tejto encyklike znovu predkladá, a použiť všetky vhodné prostriedky na to, aby sme ochránili veriacich od každého učenia, ktoré by jej protirečilo. Osobitnú pozornosť musíme venovať tomu, aby sa na teologických fakultách, v seminároch a v rôznych katolíckych inštitúciách hlásalo, vysvetľovalo a prehlbovalo zdravé učenie.106 Pavlovo povzbudenie nech znie všetkým teológom, pastierom a všetkým ostatným, ktorí spĺňajú úlohu vyučovania, katechizovania a formovania svedomí: vedomí si úlohy, ktorá im pripadá, nech sa vystríhajú vážneho previnenia zrady pravdy a vlastného poslania, keby predkladali osobné názory, protirečiace Evanjeliu života, ako ho verne predkladá a vysvetľuje Učiteľský úrad Cirkvi.

Keď pri ohlasovaní tohto evanjelia odmietame každý kompromis a dvojznačnosť, ktoré by nás pripodobnili mentalite sveta (porov. Rim 12, 2), nemáme sa báť nepriateľstva a nepopulárnosti. Máme byť vo svete, ale nie zo sveta (porov. Jn 15, 19; 17, 16), čerpajúc silu od Krista, ktorý svojou smrťou a zmŕtvychvstaním premohol svet (Jn 16, 33).

„Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne“ (Ž 139 (138), 14): sláviť Evanjelium života

83. Sme poslaní do sveta ako „ľud pre život“, a preto naše ohlasovanie má sa vyjadrovať aj slávením Evanjelia života v plnom slova zmysle. A teda práve toto slávenie sa má sugestívnou výrečnosťou giest, symbolov a obradov stať cenným a významným spôsobom manifestovania krásy a veľkosti tohto evanjelia.

Na tento účel je dôležité predovšetkým pestovať si postoj kontemplácie.107 Tento sa rodí z viery v Boha života, ktorý stvoril každého človeka a utvoril ho zázračne (porov. Ž 139 (138), 14). Je to postoj toho, kto vidí život v celej jeho hĺbke, kto rozpoznáva jeho nezištnosť, ako aj krásu a prijíma ich ako výzvu k slobode a zodpovednosti. Je to postoj toho, kto si nenárokuje vlastniť skutočnosť, ale prijíma ju ako dar; pritom v každej veci nachádza odraz Stvoriteľa a v každej osobe jeho živý obraz (porov. Gn 1, 27; Ž 8, 6). Kto si zachováva takýto postoj, nepodľahne znechuteniu, keď vidí človeka chorého, trpiaceho, odstrčeného alebo na prahu smrti; všetky tieto situácie prijíma ako výzvu hľadať zmysel a práve v týchto okolnostiach sa disponuje objaviť v tvári každého človeka pozvanie na stretnutie, dialóg, solidaritu.

Je tu čas, aby sme všetci zaujali takýto postoj a znovu sa učili ctiť si a vážiť každého človeka so srdcom plným nábožného úžasu, ako to odporúčal Pavol VI. v jednom zo svojich vianočných posolstiev.108 Nový ľud vykúpených, ktorý zaujal takýto kontemplatívny postoj, nemôže to vyjadriť inak ako hymnami radosti, chvály a vďakovzdania za neoceniteľný dar života, za tajomstvo povolania každého človeka k účasti na živote milosti v Kristovi a k večnému jestvovaniu v spoločenstve s Bohom Stvoriteľom a Otcom.

84. Sláviť Evanjelium života znamená vzdávať česť Bohu života – Bohu, ktorý dáva život: „Musíme oslavovať večný život, z ktorého pochádza každý iný život. Od neho dostáva život, primerane vlastnej kapacite, každé bytie, ktoré má nejakým spôsobom účasť na živote. Tento božský Život, ktorý je nad akýmkoľvek iným životom, oživuje a zachováva život. Akýkoľvek život a akýkoľvek životný proces pochádza od tohto Života, ktorý presahuje každý život a každý princíp života. To jemu duše vďačia za svoju nezničiteľnosť, ako aj vďaka jemu žijú všetky živočíchy a všetky rastliny, v ktorých je odraz života najslabší. Ľuďom, bytiam zloženým z ducha a hmoty, Život udeľuje život. Keď potom príde čas, že ho treba opustiť, vtedy Život, vo svojej prehojnej láske voči človeku, nás premieňa a povoláva k sebe. Nielen to. Sľubuje nám, že nás privedie, naše duše i telá, k dokonalému životu, k nesmrteľnosti. Je to príliš málo, keď povieme, že tento Život je živý: on je Princíp života, Príčina a jediný Prameň života. Všetko, čo žije, má ho kontemplovať a oslavovať: je Život, ktorý prekypuje životom.“109

Aj my podľa príkladu žalmistu v každodennej osobnej i spoločnej modlitbe chválime a dobrorečíme mu, nášmu Otcovi, ktorý nás utkal v materskom lone, videl nás a zamiloval si nás, keď sme vznikali v skrytosti (porov. Ž 139 (138), 13. 15 – 16), a naplnení nesmiernou radosťou voláme: „Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne, všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem“ (Ž 139 (138), 14). Naozaj, „tento smrteľný život je napriek svojim útrapám a nepreskúmaným tajomstvám, napriek svojim utrpeniam a osudovej pominuteľnosti krásnou skutočnosťou, stále novým, dojemným zázrakom, udalosťou hodnou toho, aby sme ju ospevovali s radosťou a velebením“.110 Ba čo viac, človek a jeho život javia sa nám nielen ako jeden z najúžasnejších zázrakov stvorenia: Boh totiž obdaril človeka božskou dôstojnosťou (porov. Ž 8, 6 – 7). V každom dieťati, ktoré sa rodí a v každom človeku, ktorý žije alebo umiera, rozpoznávame obraz Božej slávy: túto slávu zvelebujeme v každom človeku, v znamení živého Boha, v obraze Ježiša Krista.

Sme povolaní vyjadrovať úžas a vďačnosť za život, ktorý sme dostali ako dar, ako aj s radosťou prijímať a odovzdávať Evanjelium života nielen v osobnej a spoločnej modlitbe, ale predovšetkým slávením liturgického roku. Treba tu osobitne pripomenúť sviatosti, ktoré sú účinnými znakmi prítomnosti a spásonosného pôsobenia Krista Pána v kresťanskom živote: dávajú ľuďom účasť na Božom živote, zabezpečujú im potrebnú duchovnú energiu, aby mohli uskutočňovať plný a pravý zmysel života, utrpenia a smrti. Vďaka opätovnému objaveniu autentického významu obradov a ich patričnému doceneniu budú môcť liturgické slávenia, najmä sviatostné, stále lepšie vyjadrovať plnosť pravdy o zrodení, živote, utrpení a smrti, a tak pomáhať ľuďom prežívať tieto skutočnosti ako účasť na veľkonočnom tajomstve zomrelého a zmŕtvychvstalého Krista.

85. Keď oslavujeme a ohlasujeme Evanjelium života, treba vedieť doceniť a využiť aj gestá a symboly, ktorých je v rôznych kultúrnych tradíciách a ľudových zvykoch tak veľa. Sú to prejavy a formy dorozumievania sa ľudí, ktorí v rôznych krajinách a kultúrach pomocou nich vyjadrujú radosť zo zrodu nového života, úctu k nemu a ochotu chrániť každú ľudskú existenciu, starosť o trpiaceho a núdzneho, blízkosť so starým a umierajúcim človekom, spolucítenie v smútku, nádej a túžbu po nesmrteľnosti.

V tejto veci nadväzujem na radu kardinálov, zhromaždených na konzistóriu v roku 1991, a navrhujem, aby sa každoročne vo všetkých krajinách slávil Deň života, ako sa tak už deje z iniciatívy niektorých biskupských konferencií. Je potrebné, aby takýto deň bol pripravený a aby sa slávil za činnej účasti všetkých členov miestnej Cirkvi. Jeho základným cieľom je vzbudzovať v ľudských svedomiach, v rodinách, v Cirkvi i vo svetskej spoločnosti citlivosť na zmysel a hodnotu ľudského života v každom momente a za akýchkoľvek podmienok: predovšetkým treba poukazovať na to, akým veľkým zlom je potrat a eutanázia, ale nezabúdať ani na iné momenty a aspekty života, ktoré treba zakaždým starostlivo zvážiť v kontexte meniacej sa historickej situácie.

86. Logika duchovného kultu, príjemnému Bohu (porov. Rim 12, 1), si vyžaduje, aby sa slávenie Evanjelia života uskutočňovalo predovšetkým v každodennom živote a vyjadrovalo sa láskou k druhým a sebadarovaním. Takto sa celé naše jestvovanie bude stávať autentickým a zodpovedným prijímaním daru života a úprimnou a vďačnou oslavou Boha, ktorý nám dal tento dar. A práve toto všetko sa uskutočňuje v toľkých skutkoch obety, často nenápadných a skrytých, ktoré konajú muži i ženy, deti i dospelí, mladí i starší, zdraví i chorí.

V takomto kontexte, bohatom na ľudské hodnoty a na lásku, rodia sa hrdinské činy. Sú najslávnostnejším vyjadrením Evanjelia života, pretože ho ohlasujú úplným sebadarovaním; sú chvályhodným prejavom najväčšej lásky, ktorá káže dať za milovanú osobu život (porov. Jn 15, 13); sú účasťou na tajomstve kríža, v ktorom Ježiš zjavuje, akú veľkú hodnotu má pre neho život každého človeka a ako sa uskutočňuje nezištným sebadarovaním. Okrem všeobecne známych skutočností jestvuje ešte heroizmus všedného dňa, ktorý sa skladá z malých či veľkých nezištných skutkov, ktoré posilňujú autentickú kultúru života. Medzi týmito skutkami osobitné uznanie si zasluhuje darovanie orgánov v zhode s etickými požiadavkami, s cieľom záchrany zdravia, ba života chorým, zbaveným často akejkoľvek nádeje.

Tento heroizmus všedného dňa zahŕňa mlčanlivé, ale neobyčajne plodné a výrečné svedectvo „všetkých tých hrdinských matiek, ktoré sa bezo zvyšku obetujú pre svoju rodinu, ktoré trpia, aby priviedli deti na svet a potom sú pripravené podstúpiť akúkoľvek námahu, prinášať akékoľvek obety, aby týmto deťom odovzdali všetko, čo majú v sebe najlepšie“.111 Keď si v živote spĺňajú svoje poslanie, „nie vždy tieto hrdinské matky nachádzajú v svojom prostredí oporu. Práve naopak, modely civilizácie, ako ich často podporujú a propagujú komunikatívne prostriedky, sú neprajné voči materstvu. V mene pokroku a modernosti predkladajú sa hodnoty ako vernosť, čistota, obeta, ktorými sa i naďalej vyznačujú zástupy kresťanských matiek a snúbeníc, ako zastarané. (…) Ďakujeme vám, hrdinské matky, za vašu lásku, ktorú nemožno ničím utlmiť a ubiť! Ďakujeme za obetu vášho života. (…) Kristus vám vo veľkonočnom tajomstve dáva taký dar, aký ste obetovali vy jemu. On má totiž moc vrátiť vám život, ktorý ste mu priniesli ako obetu“.112

„Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky?“ (Jak 2, 14): slúžiť Evanjeliu života

87. Ochrana a podpora ľudského života je prejavom účasti na kráľovskom poslaní Krista, a preto má mať charakter služby lásky, ktorá sa vyjadruje osobným svedectvom, rôznymi formami volontariátu, spoločenskej aktivity i politického zaangažovania. Je to potreba mimoriadne naliehavá v prítomnej chvíli, keď „kultúra smrti“ tak agresívne napáda „kultúru života“ a často sa zdá, že má nad ňou prevahu. Predovšetkým je to však potreba, zrodená z viery, „činnej skrze lásku“ (Gal 5, 6), ako to pripomína List sv. Jakuba: „Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: ,Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!‘, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva“ (2, 14 –17).

V službe lásky nás má oživovať a charakterizovať takýto postoj: musíme prejaviť starostlivosť o blížneho ako o osobu, ktorú nám Boh zveril na zodpovednosť. Ako Ježišovi učeníci sme povolaní stať sa blížnymi každého človeka (porov. Lk 10, 29 – 37), pričom osobitnú pozornosť venujeme chudobným, osamoteným a núdznym. Práve pomocou, ktorú preukážeme hladnému, smädnému, nahému, chorému, uväznenému, cudzincovi a tiež nenarodenému dieťaťu, alebo trpiacemu či zomierajúcemu starcovi – umožňuje sa nám slúžiť Ježišovi, ktorý sám povedal: „Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Preto musíme uznať, že aj na nás sa vzťahuje výzva a súd, obsiahnutý v stále aktuálnych slovách sv. Jána Zlatoústeho: „Chceš si uctiť Kristovo telo? Nepohŕdaj ním, keď ho zbadáš nahé. Nevzdávaj mu česť v chráme, odenému v hodvábe, aby si ním potom pohŕdol za bránou, kde trpí zimou a nahotou“.113

Služba lásky vzhľadom na život musí zahŕňať všetko a všetkých: nemôže pripustiť jednostrannosť a diskrimináciu, lebo ľudský život je posvätný a nenarušiteľný v každej svojej fáze a v každej situácii; je nedeliteľným dobrom. Treba sa preto „starať o celý život a o život všetkých“. Potrebné je teda ísť ešte hlbšie, až ku koreňom života a lásky.

Práve takáto hlboká láska ku každému človeku dala vznik mimoriadne bohatým dejinám charitatívnej činnosti, ktorá sa rozvíjala celé stáročia a vďaka ktorej sa v živote Cirkvi a spoločnosti objavili početné štruktúry, slúžiace životu. Vzbudzujú obdiv každého pozorovateľa, zbaveného predsudkov. Každé kresťanské spoločenstvo, preniknuté stále živým pocitom zodpovednosti, má písať ďalšie stránky týchto dejín rôznorodou pastoračnou a spoločenskou činnosťou. V tomto duchu treba diskrétne a účinne „sprevádzať rodiaci sa život“, venujúc osobitnú starostlivosť matkám, ktoré sa neboja priviesť na svet dieťa a vychovávať ho aj bez účasti otca. Podobnú starostlivosť treba preukázať životu trpiacich a osamotených, najmä v jeho záverečných fázach.

88. Všetko toto si vyžaduje podujať sa na trpezlivú a odvážnu výchovnú činnosť, ktorá by povzbudila všetkých a každého jedného niesť bremená iných (porov. Gal 6, 2); vyžaduje si neustálu starostlivosť o povolania pre službu, najmä spomedzi mladých, ako aj realizáciu konkrétnych projektov a iniciatív, ktoré by boli trvalé a inšpirované evanjeliovým duchom.

Jestvujú mnohé a rôznorodé metódy tejto práce, ktoré treba uplatňovať kvalifikovane a s hlbokým zaangažovaním. Rodiacemu sa životu slúžia strediská pre šírenie prirodzených metód regulácie pôrodnosti: treba ich rozvíjať, pretože účinne pomáhajú pri uplatňovaní zásad zodpovedného rodičovstva, vďaka ktorému každá osoba, počnúc dieťaťom, sa uznáva a rešpektuje pre ňu samu, avšak kritériom každého rozhodnutia je nezištné sebadarovanie. Aj pracovníci manželského a rodinného poradenstva, ktorí spĺňajú svoje poslanie poradenstva a prevencie, pričom sa riadia antropológiou, zhodnou s kresťanským pohľadom na osobu, manželstvo a pohlavnosť, robia cennú službu všetkým rodinám, keď im pomáhajú nanovo objaviť zmysel života a lásky, podporujú a sprevádzajú ich v uskutočňovaní ich poslania „svätyne života“. Rodiacemu sa životu slúžia aj strediská pomoci životu a domy starostlivosti o život. Vďaka ich činnosti mnohé slobodné matky a manželské páry v ťažkej situácii nachádzajú tu znovu motiváciu i potrebnú pomoc a oporu pri prekonávaní problémov a strachu, spojenom s prijatím počatého či novonarodeného života.

Zoči-voči rôznym životným ťažkostiam, úchylkám, chorobám a odvrhnutiu zo strany spoločnosti aj iné metódy činnosti – ako terapeutické spoločenstvá pre narkomanov, strediská starostlivosti o neplnoletých alebo duševne chorých, strediská pre liečenie a starostlivosť o chorých na AIDS, spolky na pomoc najmä telesne postihnutým – sú výrečným príkladom toho, čo dokáže urobiť kresťanská láska, aby každému prinavrátila nádej a vytvorila konkrétne možnosti pre život.

Keď sa však pozemský život človeka blíži ku koncu, je ešte láska, ktorá dokáže nájsť najvhodnejší spôsob, ako zaistiť starším osobám, najmä keď už nie sú sebestačné, ako aj chorým v takzvanej poslednej fáze života opravdivú humanitnú pomoc a primerane uspokojiť ich potreby a predovšetkým zmierňovať ich úzkosti a pocit osamotenosti. V týchto prípadoch je nenahraditeľná úloha rodiny, ale tieto osoby môžu nájsť veľkú pomoc v štruktúrach sociálnej starostlivosti, a keď je to nutné, aj v paliatívnych kúrach; využívajú pritom príslušné zdravotnícke a sociálne služby, ktoré sa im poskytujú tak na miestach organizovanej starostlivosti, ako aj doma.

Znovu treba venovať osobitnú pozornosť úlohe nemocníc, kliník a liečebných domov. Ich pravá totožnosť nespočíva len v tom, že sú zariadeniami, v ktorých sa venuje starostlivosť chorým a umierajúcim, ale predovšetkým v tom, že si v nich možno uvedomiť a prežiť pravý kresťanský zmysel choroby, utrpenia a smrti. Táto identita by mala byť osobitne výrazná v zariadeniach, ktoré vedú rehole, alebo sú nejakým iným spôsobom zviazané s Cirkvou.

89. Takéto zariadenia a miesta slúžiace životu a všetky ostatné formy pomoci a solidarity, ktoré sa v určitých situáciách javia ako okamžite potrebné, musia viesť nezištne zaangažované osoby, ktoré si hlboko uvedomujú, aký rozhodujúci význam má Evanjelium života pre dobro jednotlivca a spoločnosti.

Osobitnú zodpovednosť má zdravotnícky personál: lekári, farmaceuti, ošetrovateľky a ošetrovatelia, kapláni, rehoľníci a rehoľníčky, administratívni pracovníci a dobrovoľníci. Ich profesia im káže chrániť ľudský život a slúžiť mu.

V dnešnom kultúrnom a spoločenskom kontexte, v ktorom lekárska veda a lekárske umenie akoby strácali svoj pôvodný vnútorný etický rozmer, často sú silno pokúšané manipulovať životom, alebo priamo spôsobovať smrť. Vzhľadom na toto pokušenie nesmierne vzrastá ich zodpovednosť, ktorá má svoj najhlbší zdroj a najsilnejšiu oporu v nevyhnutnom vnútornom etickom rozmere lekárskej profesie, o čom svedčí starobylá, ale stále aktuálna Hippokratova prísaha, podľa ktorej je každý lekár povinný preukazovať najvyššiu úctu ľudskému životu a jeho posvätnosti.

Absolútne rešpektovanie každého nevinného ľudského života vyžaduje si aj využívať právo námietok svedomia vzhľadom na umelý potrat a eutanáziu. „Usmrtenie“ nikdy nemožno považovať za liečebný úkon, ani vtedy, keď jeho jediným zámerom je splniť žiadosť pacienta: je to skôr sprenevera lekárskemu povolaniu, ktoré možno definovať ako vrúcne a rozhodné „áno“ životu. Aj v oblasti biolekárskych výskumov, ktorá fascinuje a sľubuje veľké objavy pre dobro ľudstva, treba sa stále vyhýbať bádaniu, pokusom a aplikáciám, ktoré znevažujú nenarušiteľnosť ľudského bytia, a tak prestávajú slúžiť človeku: hoci mu zdanlivo pomáhajú, v skutočnosti sú namierené proti nemu.