90. Osobitnú úlohu zohrávajú osoby zaangažované do volontariátu: prinášajú cenný vklad do služby životu, keď dokážu spojiť svoju odbornú kvalifikáciu s veľkodušnou a nezištnou láskou. Evanjelium života ich podnecuje, aby postoj obyčajnej filantrópie pozdvihli na úroveň Kristovej lásky; aby si každý deň, napriek námahám a únavám, obnovovali vedomie dôstojnosti každého človeka; aby sa snažili odkrývať potreby ľudí a ak je to potrebné, hľadať nové cesty tam, kde sú naliehavejšie potreby a kde sa venuje menšia pozornosť a pomoc.
Dôsledný realizmus lásky káže slúžiť Evanjeliu života aj rôznymi formami sociálnej činnosti a politickej zaangažovanosti, spočívajúcich v ohlasovaní a obrane hodnoty života v dnešnej, stále zložitejšej a pluralistickejšej spoločnosti. Jednotlivci, rodiny, skupiny i združenia sú zodpovedné – hoci z odlišného titulu a rôznym spôsobom – za túto sociálnu činnosť a za vypracovanie projektov v oblasti kultúry, hospodárstva, politiky a zákonodarstva; keď sa budú riadiť rešpektovaním všetkých a logikou demokratického spolunažívania, pričinia sa o vybudovanie spoločnosti, ktorá uznáva a chráni dôstojnosť každej osoby, ako aj chráni a podporuje život všetkých.
Je to úloha, ktorá spočíva predovšetkým na zodpovedných za verejné veci. Ako povolaní do služby človeku a spoločnému dobru majú povinnosť odvážne sa vyslovovať za život, najmä vo sfére právnych nariadení. V demokratickom systéme, kde sa zákony a rozhodnutia tvoria na základe súhlasu mnohých občanov, vo vedomí osôb, ktoré sú vykonávateľmi moci, môže byť oslabený pocit osobnej zodpovednosti. Nikto sa jej však nemôže zbaviť, najmä keď zastáva funkciu v oblasti zákonodarstva alebo správy; pred Bohom, pred vlastným svedomím a pred celou spoločnosťou sa bude musieť zodpovedať za prípadné rozhodnutia, ktoré sa protivia skutočnému spoločnému dobru. I keď právo nie je jediným nástrojom obrany ľudského života, zohráva veľmi dôležitú, niekedy rozhodujúcu úlohu v procese vytvárania určitého zmýšľania a určitých mravov. Ešte raz opakujem, že norma, ktorá narúša prirodzené právo nevinného človeka na život, je nespravodlivá a ako taká nemôže mať hodnotu zákona. Preto znovu dôrazne apelujem na všetkých politikov, aby nevydávali zákony, ktoré neuznávajú dôstojnosť osoby, čím ohrozujú samotné korene spolunažívania v spoločnosti.
Cirkev vie, že v kontexte pluralistických demokracií, v ktorých koexistujú silné kultúrne prúdy rôznej orientácie, je ťažké zabezpečiť účinnú právnu obranu životu. Je však presvedčená, že hlas morálnej pravdy zaznieva v hĺbke každého svedomia, a preto povzbudzuje politikov, predovšetkým kresťanských, aby sa neznechucovali a robili rozhodnutia, ktoré zohľadňujú konkrétne možnosti, vedú k prinavráteniu správneho poriadku uznaním a podporovaním hodnoty života. V tomto kontexte treba podčiarknuť, že nestačí len zamedziť hanebné zákony. Treba odstrániť aj príčiny, ktoré vyvolávajú útoky na život, predovšetkým zaistením patričnej pomoci rodine a materstvu: rodinná politika má byť pilierom a motorom celej sociálnej politiky. Preto sa treba podujímať na sociálne a zákonodárne iniciatívy, ktoré by boli schopné zaistiť podmienky autentickej slobody v rozhodovaniach, týkajúcich sa rodičovstva; nutné je tiež opierať sa o nové politické zásady v oblasti práce, rozvoja miest, bytovej výstavby a služieb tak, aby bolo možné zladiť pracovný rytmus s rytmom rodinného života, ako aj zaistiť skutočnú starostlivosť deťom a starým ľuďom.
91. Dôležitou oblasťou politiky, zasadzujúcej sa za život, je v súčasnosti oblasť demografickej problematiky. Je zaiste povinnosťou verejnej správy „usmerňovať demografiu obyvateľstva“,114
ale tieto iniciatívy musia predpokladať a rešpektovať prvotnú a neodcudziteľnú zodpovednosť manželov a rodín a nemôžu sa utiekať k metódam, ktoré nerešpektujú dôstojnosť osoby a jej základné práva, najmä právo každej nevinnej ľudskej bytosti na život. Je preto morálne neprípustná taká politika regulácie pôrodnosti, ktorá povzbudzuje alebo dokonca donucuje používať antikoncepčné prostriedky, robiť sterilizáciu a potrat.
Demografickú otázku treba riešiť úplne inými cestami: vlády a rôzne medzinárodné inštitúcie majú sa predovšetkým usilovať vytvárať také ekonomické, sociálne, zdravotnícke a kultúrne podmienky, ktoré by manželom umožnili rozhodovať sa ohľadom plodenia s úplnou slobodou; mali by vynakladať aj úsilie „vytvárať viac prostriedkov a spravodlivejšie rozdeľovať bohatstvo – dať všetkým rovnakú účasť na užívaní dobier stvorenia. Treba hľadať riešenia na celosvetovej úrovni, vytvoriť opravdivú ekonómiu spoločenstva a spoluúčasti na dobrách tak na medzinárodnej, ako aj na národnej úrovni“.115
Je to jediná cesta, ktorá rešpektuje dôstojnosť osôb a rodín, ako aj autentické kultúrne dedičstvo národov.
Služba Evanjeliu života je teda rozsiahla a zložitá. Stále jasnejšie si uvedomujeme, že vytvára vzácne možnosti konkrétnej spolupráce s bratmi iných cirkví a cirkevných spoločenstiev v línii činného ekumenizmu, ku ktorému nás dôrazne vyzýva Druhý vatikánsky koncil.116
Táto oblasť sa zároveň javí ako priestor, ktorý nám ponúka Prozreteľnosť na dialóg a spoluprácu s vyznávačmi iných náboženstiev a so všetkými ľuďmi dobrej vôle: obrana a podpora života nie je monopolom nikoho, ale je úlohou a zodpovednosťou všetkých. Výzva, pred ktorou stojíme na prahu tretieho tisícročia, je náročná: len zosúladenou spoluprácou všetkých, ktorí veria v hodnotu života, bude možné zabrániť pádu civilizácie a jeho nedoziernych dôsledkov.
92. V lone „ľudu života a pre život“ najdôležitejšia zodpovednosť spočíva na rodine: táto zodpovednosť vyplýva zo samotnej povahy rodiny – ako spoločenstva života lásky, založenom na manželstve – a z jej poslania „strážiť, zjavovať a odovzdávať lásku“.117
Ide tu o lásku samého Boha, ktorého spolupracovníkmi a v istom zmysle interprétmi stávajú sa rodičia, keď odovzdávajú život a vychovávajú ho v zhode s jeho otcovským zámerom.118
Je to teda láska, ktorá sa stáva nezištným darom, prijatím a obetovaním: v rodine je každý prijatý, ctený a rešpektovaný, lebo je osobou, a keď niekto viac potrebuje pomoc, dostane sa mu pozornejšej a intenzívnejšej starostlivosti.
Rodina je povolaná spĺňať svoje úlohy počas celého života svojich členov, od narodenia až do smrti. Je opravdivou „svätyňou života (…), miestom, na ktorom môže byť život, dar Boha, správne prijatý a chránený pred mnohými útokmi, akým je vystavený, a môže sa rozvíjať v súlade s požiadavkami pravého ľudského rastu“.119
Rodina preto zohráva rozhodujúcu a nezastupiteľnú úlohu v utváraní kultúry života.
Rodina ako domáca cirkev je povolaná ohlasovať Evanjelium života, sláviť ho a slúžiť mu. Je to predovšetkým úlohou manželov, ktorí sú pozvaní stať sa odovzdávateľmi života na základe neustále obnovovaného povedomia významu rodičovstva, chápaného ako dôležitá udalosť, poukazujúca na to, že ľudský život je darom, ktorý prijímame na to, aby sme ho znovu darovali. Keď rodičia plodia nový život, presviedčajú sa, že dieťa, „i keď je ovocím ich vzájomného daru lásky, je zároveň aj darom pre oboch – darom, ktorý pramení z daru“.120
Rodina spĺňa svoje poslanie ohlasovania Evanjelia života predovšetkým výchovou detí. Slovom i príkladom, každodennými kontaktmi a rozhodnutiami, konkrétnymi prejavmi a znakmi rodičia učia svoje deti autentickej slobode, ktorá sa uskutočňuje nezištným sebadarovaním a rozvíja v nich úctu k druhým, zmysel pre spravodlivosť, postoj srdečného prijímania druhých, dialógu, obetavej služby a solidarity, ako aj všetkým ostatným hodnotám, ktoré pomáhajú prijímať život ako dar. Výchovné úsilie kresťanských rodičov má slúžiť rastu viery detí a pomáhať im spĺňať povolanie, ktoré dostali od Boha. V rámci svojho výchovného poslania rodičia majú slovom i príkladom naučiť deti pravému zmyslu utrpenia a smrti: dokážu to, ak sami budú vo svojom okolí vnímať všetky formy utrpenia, ale najmä tým, že dokážu prejaviť srdečnosť, starostlivosť a spolucítenie chorým a starším osobám vo vlastnej rodine.
93. Rodina okrem toho slávi Evanjelium života každodennou osobnou i rodinnou modlitbou: chváli v nej Boha a ďakuje mu za dar života, prosí o svetlo a silu čeliť ťažkostiam a utrpeniam, nikdy nestrácajúc nádej. Všetkým ostatným prejavom kultu a modlitby však dáva zmysel tá forma slávenia, ktorá sa vyjadruje každodenným životom rodiny, keď jeho obsahom je láska a obeta.
Takto sa slávenie premieňa na službu Evanjeliu života, vyjadrenú solidaritou, zakusovanou vo vnútri rodiny i mimo nej ako bdelá a láskyplná starostlivosť, prejavovaná drobnými a nenápadnými každodennými skutkami. Zvlášť výrečným znakom solidarity medzi rodinami je adopcia či ochota vziať do starostlivosti deti, ktoré rodičia opustili, alebo ktoré žijú v ťažkých podmienkach. Pravá otcovská a materinská láska je ochotná, nezávisle od zväzkov krvi a tela, prijať aj deti pochádzajúce z iných rodín a obdarovávať ich všetkým, čo potrebujú na život a plný rozvoj. Medzi rôznymi formami adopcie zasluhuje si naše odporúčanie aj adopcia na diaľku, ktorú možno uprednostniť v prípadoch, keď jediným dôvodom opustenia dieťaťa je krajná chudoba rodiny. Tento spôsob adopcie totiž zabezpečuje rodičom nevyhnutnú pomoc, aby mohli uživiť a vychovať svoje deti, pričom nie je nutné vytrhnúť ich z prirodzeného prostredia.
Solidarita, chápaná ako „pevné a trvalé rozhodnutie angažovať sa pre spoločné dobro“,121
musí sa uskutočňovať aj rôznymi formami účasti na spoločenskom a politickom živote. Služba Evanjeliu života spočíva teda aj v tom, že sa rodiny, združovaním v patričných organizáciách, snažia pôsobiť na zákonodarstvo a štátne inštitúcie, aby žiadnou formou nenarušovali právo na život od počatia do prirodzenej smrti, ale aby ho chránili a posilňovali.
94. Osobitné miesto treba priznať starším ľuďom. Zatiaľ čo v niektorých kultúrach osobu v pokročilom veku zapájajú do rodinného života, v ktorom zohráva dôležitú činnú úlohu, v iných kultúrach starého človeka vnímajú ako neužitočnú záťaž a ponechávajú ho na seba samého: v takejto situácii sa ľahko môže zrodiť pokušenie utiekať sa k eutanázii.
Vysúvať starých ľudí na okraj, či priamo ich odmietať je neprípustné. Ich prítomnosť v rodine, alebo aspoň udržiavanie blízkych vzťahov s nimi, keby vzhľadom na nedostatok obývacích priestorov či pre iné príčiny nebola táto prítomnosť možná, má základný význam vo vytváraní klímy vzájomnej výmeny a obohacujúceho dialógu medzi rôznymi generáciami. Je preto nutné zachovávať, alebo kde sa narušila, znovu vziať do úvahy, akúsi „dohodu“ medzi generáciami, na základe ktorej rodičia v pokročilom veku, ktorí sa už blížia ku koncu svojej púte, môžu očakávať od detí starostlivosť a solidaritu, akú im sami preukazovali na počiatku ich života: vyžaduje si to poslušnosť Božiemu prikázaniu ctiť si otca a matku (porov. Ex 20, 12; Lv 19, 3). Ale to nie je všetko. Starý človek nie je len „predmetom“ starostlivosti a služby. Aj on môže prinášať cenný vklad do služby Evanjeliu života. Môže a má využívať bohaté skúsenosti, ktoré získal počas svojho života a odovzdávať múdrosť, svedčiť o nádeji a láske.
I keď je pravda, že „budúcnosť ľudstva prechádza cez rodinu“,122
treba priznať, že v súčasných spoločenských, hospodárskych a kultúrnych podmienkach stávajú sa úlohy rodiny v službe životu stále ťažšími a namáhavejšími. Aby si rodina mohla splniť svoje povolanie „svätyne života“ a bunky spoločnosti, ktorá miluje a prijíma život, je nutné a naliehavé zaistiť jej pomoc a podporu. Spoločnosť a štát majú zabezpečiť nutnú pomoc, aj ekonomickú, aby si rodiny mohli riešiť svoje problémy čo najľudskejším spôsobom. Cirkev má zo svojej strany neúnavne rozvíjať pastoráciu rodín, ktorá by každú rodinu viedla k tomu, aby s radosťou a odvahou objavovala a prežívala poslanie, vyplývajúce z Evanjelia života.
95. „Žite ako deti svetla! (…) Skúmajte, čo sa páči Pánovi a nemajte účasť na jalových skutkoch tmy“ (Ef 5, 8. 10 – 11). V súčasnej spoločenskej situácii, poznačenej dramatickým bojom medzi „kultúrou života“ a „kultúrou smrti“, treba si vypestovať silný kritický zmysel, ktorý by umožnil rozlišovať pravé hodnoty a autentické potreby.
Potrebná je všeobecná mobilizácia svedomí a spoločné etické úsilie, aby sa uskutočnila veľká stratégia obrany života. Všetci spoločne musíme budovať novú kultúru života: novú, to znamená schopnú podujímať sa a riešiť dnešné, predtým neznáme problémy, spojené s ľudských životom; novú aj v tom zmysle, že by ju mali rozhodnejšie a aktívnejšie prijať všetci kresťania; mala by byť tiež schopná podnecovať k solídnej a odvážnej kultúrnej konfrontácii so všetkými. Naliehavá potreba takejto obnovy kultúry vyplýva z historickej situácie, v akej práve žijeme, ale má korene najmä v samotnom evanjeliovom poslaní, zverenom Cirkvi. Evanjelium má totiž tendenciu „premieňať zvnútra, tvoriť novú ľudskosť“;123
je ako kvas, ktorý prekvasuje celé cesto (porov. Mt 13, 33), a preto má prenikať všetky kultúry a zvnútra ich oživovať,124
aby vyjadrovali celú pravdu o človeku a jeho živote.
Treba začať obnovou kultúry života vo vnútri samotných kresťanských spoločenstiev. Príliš často veriaci ľudia, dokonca tí, čo sa aktívne zúčastňujú na živote Cirkvi, podliehajú tendencii oddeľovať kresťanskú vieru od jej etických požiadaviek, týkajúcich sa života, čo vedie k mravnému subjektivizmu a k istým neprípustným spôsobom konania. Musíme si preto jasne a odvážne položiť otázku, aká kultúra života je dnes rozšírená medzi jednotlivými kresťanmi, rodinami, zoskupeniami veriacich a spoločenstvami v našich diecézach. Rovnako jasne a rozhodne si musíme určiť činnosti, na ktoré sa máme podujať, aby sme slúžili životu vo svetle úplnej pravdy o ňom. Zároveň máme napomáhať vážny a hlboký dialóg so všetkými, aj neveriacimi, o základných problémoch ľudského života a viesť ho na miestach intelektuálnej tvorivosti, v rôznych profesionálnych prostrediach, ako aj tam, kde sa odohráva každodenný život nás všetkých.
96. Prvým a základným krokom v smere tejto obnovy kultúry je formovať svedomia a robiť ich citlivými na nezmerateľnú a nenarušiteľnú hodnotu každého ľudského života. Najväčšiu dôležitosť má znovu si uvedomiť jestvujúci hlboký súvis medzi životom a slobodou. Sú to neoddeliteľné dobrá: narušenie jedného z nich vedie k narušeniu aj toho druhého. Niet pravej slobody tam, kde sa neprijíma a nemiluje život; plnosť života je možná len v slobode. Obidve tieto skutočnosti majú ešte prirodzený a osobitný aspekt, ktorý ich nerozlučne spája – povolanie k láske. Táto láska, chápaná ako nezištné sebadarovanie,125
je najopravdivejším zmyslom života a ľudskej slobody.
Rovnako rozhodujúci význam pre formáciu svedomia má znovuodhalenie konštitutívneho súvisu, ktorý spája slobodu s pravdou. Ako som už veľakrát povedal, oddelenie slobody od objektívnej pravdy znemožňuje postaviť ľudské práva na solídny racionálny základ a vytvára situáciu, v ktorej môže v spoločnosti zavládnuť anarchická svojvoľnosť jednotlivcov alebo zabíjajúci totalitarizmus moci.126
Ďalej je nutné, aby človek uznal svoju prvotnú a nepopierateľnú situáciu stvorenia, ktoré prijíma jestvovanie i život od Boha ako dar a úlohu: len keď prijme túto prirodzenú závislosť vlastného bytia, môže človek plne realizovať svoj život a slobodu a zároveň si hlboko vážiť život a slobodu inej osoby. Predovšetkým tu sa stáva jasným, že „osou každej kultúry je postoj človeka k najväčšiemu tajomstvu: k tajomstvu Boha“.127
Keď Boha odmieta a žije tak, akoby nejestvoval, alebo nerešpektuje jeho prikázania, ľahko bude odmietať alebo podrývať dôstojnosť ľudskej osoby a nenarušiteľnosť jej života.
97. S formáciou svedomia sa úzko spája výchovné pôsobenie, ktoré pomáha človeku stávať sa stále viac človekom, vedie ho k stále hlbšiemu pochopeniu pravdy, formuje v ňom stále väčšiu úctu k životu, vychováva ho k správnym medziosobným vzťahom.
Osobitne treba vštepovať úctu k hodnote života, a to počínajúc od samých jeho koreňov. Je klamlivé presvedčenie, že možno budovať opravdivú kultúru ľudského života bez toho, že by sme pritom pomáhali mladým v chápaní a prežívaní pohlavnosti, lásky a života v súlade s ich pravým významom a v ich vzájomnej úzkej závislosti. Pohlavnosť je bohatstvom celého človeka, „ktoré robí zjavným svoj hlboký význam tým, že privádza osobu k sebadarovaniu sa z lásky“.128
Banalizovanie pohlavnosti je jedným z hlavných činiteľov, ktoré spôsobujú pohŕdanie vznikajúcim životom: len pravá láska dokáže strážiť život. Nemožno sa preto vyhýbať povinnosti zabezpečiť najmä mladšej i staršej mládeži autentickú výchovu k pohlavnosti a láske, formáciu, ktorá by obsahovala výchovu k čistote ako k čnosti, ktorá napomáha dosiahnutie osobnej dozretosti a uschopňuje ctiť si „snubný“ význam tela.
Výchova k životu obsahuje aj formáciu manželov k zodpovednému rodičovstvu. V súlade so svojím pravým významom si vyžaduje, aby manželia boli poslušní Božej výzve a konali ako verní interpréti jeho plánu: deje sa tak vtedy, keď sa rozhodujú veľkodušne otvoriť svoju rodinu novému životu a keď zachovávajú postoj služby životu aj vtedy, keď sa z vážnych príčin, v súlade s mravným zákonom, rozhodnú dočasne alebo na neurčitý čas vyhýbať sa novým narodeniam. Morálny zákon ich v každom prípade zaväzuje ovládať svoje inštinktívne sklony a vášne a rešpektovať biologické zákony, ktoré sú do nich vpísané. Práve toto rešpektovanie ich oprávňuje, aby v duchu služby zodpovednému rodičovstvu užívali prirodzené metódy regulácie plodnosti. Z vedeckého hľadiska sú stále presnejšie a vytvárajú konkrétne možnosti rozhodnutí v súlade s mravnými hodnotami. Svedomité zhodnotenie dosiahnutých výsledkov na tomto poli malo by prekonať ešte stále rozšírené predsudky a presvedčiť manželov, ako aj pracovníkov zdravotníckych a sociálnych služieb o potrebe správnej formácie v tejto oblasti. Cirkev je vďačná tým, ktorí za cenu osobných odriekaní a obiet, často nedocenených, zaoberajú sa hľadaním a šírením takýchto metód, a tým samým sa usilujú vychovávať k hodnote, ktorá je základom ich používania.
Dielo výchovy nemôže sa vyhýbať uvažovaniu o utrpení a smrti. Každý človek ich totiž skusuje, a je zbytočné a mýlne mlčať o nich alebo nebrať ich do úvahy. Treba skôr každému pomôcť pochopiť ich hlboké tajomstvo, skryté v tejto ťažkej, konkrétnej skutočnosti. Aj bolesť a utrpenie majú zmysel a hodnotu, keď ich prežívame v úzkom spojení s prijatou a odovzdanou láskou. V tejto perspektíve som si prial, aby sa každoročne slávil Svetový deň chorých, aby sa tak podčiarkol „spásonosný charakter obetovaného utrpenia, ktoré, ak sa prežíva s Kristom, patrí k podstate vykúpenia“.129
Napokon i smrť je niečo úplne iné než skúsenosť beznádeje: je bránou jestvovania, otvorenou do večnosti, a pre tých, čo ju prežívajú s Kristom, je účasťou na tajomstve jeho smrti a zmŕtvychvstania.
98. Kvôli zhrnutiu môžeme povedať, že predpokladaná kultúrna obnova bude si od každého vyžadovať odvážne prijatie nového životného štýlu, ktorého vyjadrením je stavať konkrétne rozhodnutia – na osobnej, rodinnej, spoločenskej i medzinárodnej úrovni – na správnej hierarchii hodnôt: na primáte „byť “ nad „mať “130
a osoby nad vecou.131
Tento obnovený štýl života si vyžaduje aj zmenu postoja – z ľahostajnosti k záujmu o druhého človeka, ako aj z odmietania človeka k jeho prijatiu; tí druhí nie sú konkurentmi, pred ktorými sa treba brániť, ale bratmi a sestrami, ktorí si zasluhujú solidaritu a lásku a obohacujú nás už samotnou svojou prítomnosťou.
Nikto si nemá myslieť, že môže zostať mimo tejto mobilizácie za novú kultúru života: všetci tu majú zohrávať dôležitú úlohu. Popri rodine zvlášť vzácnu úlohu tu spĺňajú učitelia a vychovávatelia. Od nich závisí vo veľkej miere, či mladí, vychovaní k pravej slobode, dokážu si zachovať a okolo seba šíriť životné ideály a formovať si v sebe postoj úcty a služby každej osobe, v rodine i v spoločnosti.
Aj intelektuáli môžu veľa urobiť pri budovaní novej kultúry ľudského života. Osobitnú úlohu tu majú katolícki intelektuáli, povolaní k aktívnej prítomnosti na miestach, kde sa tvorí kultúra, v školách a na univerzitách, v strediskách vedeckého a technického výskumu, na poli umeleckej tvorby a humanitnej reflexie. Keď pre svoje myslenie a konanie načerpajú energiu z čistých prameňov evanjelia, majú sa angažovať v službe novej kultúry života svojimi solídnymi a fundovanými príspevkami, ktoré si zaslužia úctu a záujem všetkých. Práve v tejto perspektíve som ustanovil Pápežskú akadémiu „za život“, úlohou ktorej je „štúdium základných problémov z oblasti medicíny a práva, ktoré súvisia s napomáhaním a obranou života, najmä v ich bezprostrednom vzťahu s kresťanskou morálkou, s usmerneniami Učiteľského úradu Cirkvi, a takisto šírenie poznania a formácia v tejto oblasti“.132
Osobitný vklad mali by tu prinášať univerzity, najmä katolícke, ako aj strediská, inštitúty a špeciálne komisie bioetiky.
Veľkú a vážnu zodpovednosť majú pracovníci komunikatívnych prostriedkov: majú sa pričiňovať, aby to, čo takým účinným spôsobom komunikujú, slúžilo kultúre života. Majú teda prinášať vznešené a ušľachtilé príklady zo života a venovať pozornosť pozitívnym, niekedy až heroickým svedectvám ľudskej lásky; hovoriť s veľkou úctou o hodnotách pohlavnosti a lásky bez zdôrazňovania toho, čo ľudskú dôstojnosť ponižuje a zneucťuje.
Keď interpretujú skutočnosť, majú sa vyhýbať zdôrazňovaniu toho, čo môže vzbudzovať alebo podporovať city či postoje ľahostajnosti, ba pohŕdania voči životu, alebo viesť k jeho odmietaniu. Presným zachovávaním zásady vernosti pravde majú spájať do jedného celku slobodu informácií, úctu ku každej osobe a hlboký zmysel pre ľudskosť.
99. V diele vytvárania novej kultúry, ktorá praje životu, majú zohrávať výnimočnú, a možno i rozhodujúcu úlohu ženy, a to v oblasti myslenia i konania: majú sa stávať podnecovateľkami „nového feminizmu“, ktorý nepodlieha pokušeniu nasledovať vzory „maskulinizmu“, ale dokáže rozpoznať a vyjadriť autentického génia ženy vo všetkých prejavoch spoločenského života, pričom sa aktívne podieľa na prekonaní všetkých foriem diskriminácie, násilia a využívania.
Pripomínam slová záverečného posolstva Druhého vatikánskeho koncilu a aj ja sa obraciam k ženám s naliehavou výzvou: „Zmierte ľudí so životom!“133
Ste povolané vydávať svedectvo opravdivej lásky – takého sebadarovania a takého prijatia druhého človeka, aké sa osobitným spôsobom uskutočňuje v manželskej jednote, ale ktoré musí byť podstatou každého iného vzťahu medzi osobami. Skúsenosť materstva vo vás zintenzívňuje citlivosť na blížneho, ale zároveň vás poveruje mimoriadnou úlohou: „Materstvo obsahuje v sebe vynikajúce spoločenstvo s tajomstvom života, ktorý sa rozvíja v ženskom lone. (…) Tento dôležitý druh symbiózy s novou ľudskou bytosťou, ktorá sa pozvoľna formuje, utvára v nej duchovný postoj voči človeku – nielen voči vlastnému dieťaťu, ale voči človeku vôbec – ktorý hlboko charakterizuje celú osobnosť ženy.“134
Matka totiž prijíma a nosí v sebe druhého človeka, dovoľuje mu rásť a robí mu miesto vo svojom vnútri, rešpektujúc ho v jeho odlišnosti. Vďaka tomu žena chápe a učí iných, že ľudské vzťahy sú autentické, keď sa otvárajú prijatiu druhej osoby, ktorú akceptujeme a milujeme vzhľadom na dôstojnosť, ktorú má zo samotnej skutočnosti, že je osobou, a nie z iných činiteľov, ako napríklad užitočnosť, sila, inteligencia, krása, zdravie. To je najdôležitejšie prispenie, aké Cirkev očakáva od žien. Je to zároveň nenahraditeľný predpoklad pravej obnovy kultúry.
Osobitnú pozornosť chcem venovať vám, ženy, ktoré ste sa dopustili potratu. Cirkev vie, koľko činiteľov mohlo ovplyvniť vaše rozhodnutie, a nepochybuje, že v mnohých prípadoch to bolo bolestné, možno dokonca dramatické rozhodnutie. Pravdepodobne sa rana vo vašich srdciach ešte nezahojila. Veď to, čo sa stalo, bolo a je veľké zlo. Neznechucujte sa však a nestrácajte nádej. Snažte sa skôr túto skúsenosť pochopiť a pravdivo ju interpretovať. S pokorou a dôverou sa otvorte – ak ste tak ešte neurobili – pokániu: Otec každého milosrdenstva čaká na vás, aby vám udelil svoje odpustenie a pokoj vo sviatosti pokánia. Spoznáte, že nič ešte nie je stratené. A budete môcť poprosiť o odpustenie aj svoje dieťa: ono teraz žije v Bohu. Pomocou tých, čo vám priateľsky i kompetentne poradia, budete môcť urobiť svoje bolestné svedectvo jedným z najvýrečnejších argumentov v obrane práva všetkých na život. Vaším zaangažovaním sa za život, ktoré môže byť korunované narodením nových ľudských bytostí a potvrdené prijatím a starostlivosťou o tých, ktorí najviac potrebujú vašu blízkosť, vytvoríte nový spôsob nazerania na život človeka.