Vzťah k iným výchovným činiteľom

40. Rodina je síce prvé, ale nie jediné a výlučné výchovné spoločenstvo. Sám spoločenský, občiansky i cirkevný rozmer človeka vyžaduje, a k nej aj vedie, širšiu a usporiadanejšiu výchovu, ktorá má byť výsledkom dobre organizovanej spolupráce rôznych vychovávateľov. Všetci sú potrební, hoci každý z nich môže a má prispievať do výchovy v rámci svojej právomoci a podľa svojich schopností.104

Výchovná úloha kresťanskej rodiny zaujíma preto veľmi dôležité miesto v riadnej pastorácii, čo so sebou prináša i novú formu spolupráce medzi rodičmi a kresťanskými komunitami, medzi rôznymi výchovnými skupinami a duchovnými pastiermi. Pri obnove katolíckej školy sa musí zvláštna pozornosť venovať tak rodičom žiakov, ako aj vytvoreniu dokonalého spoločenstva vychovávateľov. Rodičom sa musí zaručiť absolútne právo voliť takú výchovu, ktorá zodpovedá ich náboženskej viere.

Štát a Cirkev majú povinnosť poskytovať rodinám všemožnú pomoc, aby mohli primeraným spôsobom plniť svoju výchovnú úlohu. Preto štát a Cirkev spolu majú zakladať a podporovať také inštitúcie a podujatia, aké rodiny právom vyžadujú, a poskytovať pomoc v tom, čo rodinám chýba. Preto všetci, čo v spoločnosti riadia školy, musia pamätať na to, že rodičia sú samým Bohom ustanovení za prvých a hlavných vychovávateľov detí a že toto právo im nemôže nik odňať.

Ako doplnok k tomuto právu pristupuje závažná povinnosť rodičov všemožne sa usilovať o srdečné a účinné styky s učiteľmi a riaditeľmi škôl.

Ak sa v školách vyučujú ideológie odporujúce kresťanskej viere, rodina spoločne s inými rodinami, pokiaľ možno vo forme rodičovských združení, má všetkými silami a rozvážne pomáhať mládeži, aby nestratila vieru. V takomto prípade rodina potrebuje osobitnú pomoc duchovných pastierov, ktorí nesmú zabúdať, že rodičia majú neodňateľné právo zverovať svoje deti cirkevnému spoločenstvu.

Mnohostranná služba na prospech života

41. Plodná manželská láska prejavuje rozličnými formami službu životu, z ktorých plodenie a výchova detí sú celkom bezprostredné, najvlastnejšie a ničím nenahraditeľné. V skutočnosti však každý prejav opravdivej lásky voči človeku dokazuje a zdokonaľuje duchovnú plodnosť rodiny, lebo je to prejav poslušnosti voči hlbokej vnútornej dynamike lásky, chápanej ako darovanie sa iným.

Z týchto dôvodov, ktoré pre všetkých majú plnú hodnotu a sú povzbudením, budú vychádzať najmä tí manželia, ktorí sú telesne neplodní.

Kresťanské rodiny, ktoré vo viere uznávajú všetkých ľudí za deti spoločného nebeského Otca, budú veľkodušne vychádzať v ústrety deťom iných rodín tým, že ich budú podporovať a milovať nie ako cudzie, ale ako členov jednej rodiny Božích detí. Takto budú môcť kresťanskí rodičia rozšíriť svoju lásku i za hranice telesných a pokrvných zväzkov tým, že budú pestovať zväzky, ktoré majú duchovné korene a rozvíjajú sa konkrétnou službou deťom iných rodín, často zbavených aj tých najpotrebnejších vecí.

Takýmto životom sa kresťanské rodiny stanú ochotnejšími prijímať za vlastné alebo ako zverené na výchovu tie deti, ktoré stratili rodičov alebo ktoré rodičia opustili. Ak takéto deti nájdu láskyplné teplo rodinného kozuba, môžu zakúsiť láskavé a prozreteľné Božie otcovstvo, prejavené kresťanskými rodičmi, a tak rásť vyrovnane a s dôverou k životu. Tak bude potom obohatená celá rodina duchovnými hodnotami širšieho bratstva.

Rodinná plodnosť má mať svoju neprestajnú „tvorivú silu“, čiže onen obdivuhodný plod Božieho Ducha, ktorý otvára vnútorné oči srdca, aby mohli spozorovať nové potreby a utrpenia našej spoločnosti, a ktorý vlieva odvahu ich prijať a na ne odpovedať. Pokiaľ ide o toto, pred rodinami sa otvára rozsiahle pole činnosti, lebo ešte väčšie obavy než opustenosť detí budí dnes iný jav, totiž spoločenské a kultúrne vylúčenie, ktoré tak bolestne dolieha na starých, chorých, telesne alebo duševne postihnutých ľudí, na toxikomanov, bývalých väzňov atď.

Takto sa bezhranične rozširuje obzor otcovstva a materstva kresťanských rodín. Tieto a iné naliehavé potreby našich čias sú výzvou pre ich duchovne plodnú lásku. S rodinami a ich prostredníctvom sa Pán Ježiš aj naďalej zľutúva nad zástupmi.

III.
Účasť rodiny na rozvoji spoločnosti

Rodina je prvá a živá bunka spoločnosti

42. „Keďže Pôvodca všetkého ustanovil manželský zväzok za počiatok a základ ľudskej spoločnosti,… rodina sa stala základnou živou bunkou spoločnosti.“105

Rodina je so spoločnosťou životne a organicky zviazaná, pretože tvorí jej základ a ustavične ju živí svojou službou životu. Z rodiny totiž vychádzajú občania a v rodine nachádzajú prvú školu tých sociálnych čností, ktoré sú dušou života a rozvoja samej spoločnosti.

Takto rodina svojou povahou a povolaním, vzdialená od toho, aby sa uzatvárala sama do seba, otvára sa iným rodinám a spoločnosti, lebo berie na seba sociálnu úlohu.

Rodinný život ako prežívanie spoločenstva a spoluúčasti

43. Prežívanie spoločenstva a spoluúčasti, ktoré má byť charakteristickou črtou každodenného rodinného života, je jej prvým a základným prínosom pre spoločnosť.

Na vzťahy medzi členmi rodinného spoločenstva pôsobí a riadi ich „zákon nezištnosti“, ktorý tým, že rešpektuje a podporuje vo všetkých i v každom osobitne osobnú dôstojnosť ako jedinú cennú hodnotu, robí pohostinnosť, stretnutia a rozhovory srdečnými, ochotu nezištnou, službu veľkodušnou a duchovné vzťahy hlbokými.

Úsilie o opravdivé a zrelé spoločenstvo osôb v rodine sa stáva prvou a nenahraditeľnou školou zmyslu pre spoločnosť, príkladom a podnetom pre širšie spoločenské vzťahy na základe vzájomného rešpektovania, spravodlivosti, dialógu a lásky.

Takýmto spôsobom sa, ako už pripomenuli synodálni Otcovia, stáva rodina domovom a najúčinnejším nástrojom, ktorý spoločnosť robí ľudskejšou a vtláča jej osobný ráz. Jedinečným a účinným spôsobom prispieva pri budovaní sveta tým, že umožňuje žiť skutočne ľudský život, no najmä tým, že stráži a sprostredkúva čnosti a „význačné hodnoty“. V rodine sa, ako píše Druhý vatikánsky koncil, „stretávajú rozličné generácie a vzájomne si pomáhajú osvojiť si plnšiu múdrosť, ako aj zlaďovať osobné práva s ostatnými požiadavkami spoločenského života.“106

Z toho vyplýva, že vzhľadom na takú spoločnosť, ktorej hrozí nebezpečenstvo stratiť citlivosť pre osoby a ktorá sa stáva zhlukom davu, čím stráca charakter ľudskosti, a škodlivými účinkami ženie ľudí do toľkých foriem „úniku“, ako sú napríklad alkoholizmus, drogy a sám terorizmus, rodina vlastní a šíri aj dnes ohromnú silu, schopnú vytrhnúť človeka z anonimity, udržať v ňom povedomie jeho osobnej dôstojnosti, obohatiť ho hlbokým ľudským cítením a aktívne ho včleniť ako jedinečnú a neopakovateľnú bytosť do tkaniva spoločnosti.

Spoločenská a politická úloha rodiny

44. Spoločenská úloha rodiny sa nevyčerpáva len plodením potomstva a jeho výchovou, hoci je to jej prvá a nenahraditeľná forma, ktorou sa prejavuje.

Rodiny, či už jednotlivé alebo združené, sa preto môžu a majú venovať rôznym sociálnym službám, najmä na prospech chudobných a vôbec všetkých osôb a prípadov, ktoré sú mimo dosahu verejných orgánov sociálneho zabezpečenia.

Sociálny prínos rodín má svoj osobitný ráz, ktorý treba lepšie poznať a rozhodnejšie podporovať, predovšetkým počas dorastania detí, do čoho, podľa možností, treba zapojiť všetkých členov rodiny.107

Zvlášť treba zdôrazniť stále rastúci význam pohostinnosti v našej spoločnosti, a to vo všetkých jej formách: od otvorenia vlastného domu či skôr brány vlastného srdca pred prosbami bratov, až po konkrétne úsilie zaistiť každej rodine vlastný príbytok ako prirodzené prostredie, ktoré ju udržuje a umožňuje jej rásť. Predovšetkým kresťanská rodina je povolaná na to, aby prijala Apoštolovo upozornenie: „Buďte vždy pohostinní!“108 a aby podľa Kristovho príkladu a účastná na jeho láske pomáhala núdznym bratom. „A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“109

Sociálna úloha rodín sa má prejavovať aj vo forme politickej činnosti. Rodiny sa majú ako prvé zasadzovať o to, aby štátne zákony a inštitúcie nielen neurážali, ale pozitívne podporovali a chránili práva a povinnosti rodiny. V tomto zmysle si rodiny majú čoraz viac uvedomovať, že „hrajú hlavnú úlohu“ v „rodinnej politike“ a majú brať na seba zodpovednosť za pretvorenie spoločnosti. Inak sa stanú prvými obeťami toho zla, na ktoré sa s ľahostajnosťou dívali. Výzva Druhého vatikánskeho koncilu, aby sa skoncovalo s individualistickou etikou, platí aj pre rodinu ako takú.110