ZÁVER

100. Po viac ako sto rokoch od vydania encykliky Aeterni Patris Leva XIII., na ktorú som sa viackrát na týchto stránkach odvolával, pokladal som za povinnosť znovu a systematickým spôsobom vyjadriť sa k téme vzťahu medzi vierou a filozofiou. Je zrejmé, že filozofické myslenie má veľký význam pre rozvoj kultúr a pre orientáciu osobného a sociálneho správania. Má veľký vplyv, nie vždy jasne chápaný, aj na teológiu a na jej rozličné disciplíny. Z týchto dôvodov som pokladal za správne a potrebné zdôrazniť hodnotu, ktorú má filozofia pre chápanie viery, ako aj hranice, na ktoré naráža, keď zabúda na pravdy Zjavenia, alebo ich odmieta. Cirkev totiž trvá na svojom hlbokom presvedčení, že viera a rozum „si vzájomne pomáhajú“,122 a jedna druhej slúžia buď ako kriticko-očistné sito, alebo ako povzbudenie k pokroku v bádaní a v prehlbovaní.

101. Keď obrátime svoj pohľad na dejiny najmä západného myslenia, ľahko zbadáme bohatstvo, ktoré vzišlo pre pokrok ľudstva zo stretnutia medzi filozofiou a teológiou, ako aj výmeny ich vedeckých výdobytkov. Teológia, ktorá dostala dar otvorenosti a originálnosti, ktoré jej umožňujú existovať ako vede viery, určite povzbudzovala rozum, aby zostal otvorený voči radikálnym novotám, ktoré prináša so sebou zjavenie Božie. A to bola nepochybná výhoda pre filozofiu, pred ktorou sa tak otvárali nové horizonty ďalších významných skutočností, ktoré má rozum prehĺbiť.

Práve vo svetle tohto konštatovania, ako som zdôraznil, úlohou teológie je obnoviť svoj úprimný vzťah k filozofii. Podobne cítim povinnosť vyzdvihnúť i vhodnosť toho, aby filozofia pre dobro a pokrok myslenia obnovila svoj vzťah k teológii. Nájde v nej nie úvahu individuálneho jednotlivca, ktorá, i keď je hlboká a bohatá, vždy nesie so sebou hranice charakteristických perspektív myšlienky jedinej osoby, ale bohatstvo spoločného uvažovania. Teológiu totiž v jej skúmaní pravdy podporuje jej vlastná povaha, ktorej charakteristikou je cirkevnosť (eklezialita),123 ako aj tradícia Božieho ľudu s jej mnohotvárnou vedou a kultúrou v jednote viery.

102. Zatiaľ čo Cirkev takto zdôrazňuje dôležitosť a pravdivé rozmery filozofického myslenia, súčasne podporuje ochranu dôstojnosti človeka i ohlasovanie evanjeliového posolstva. Pre splnenie týchto úloh niet dnes totiž naliehavejšej prípravy, ako viesť ľudí k objavovaniu svojej schopnosti poznať pravdu124 a ich túžby po poslednom a konečnom zmysle existencie. V perspektíve týchto hlbokých požiadaviek, ktoré Boh vpísal do ľudskej prirodzenosti, javí sa ešte jasnejším ľudský a poľudšťujúci význam Božieho slova. Vďaka sprostredkovaniu filozofie, ktorá sa stala aj pravou múdrosťou, súčasný človek dospeje postupne k poznaniu, že bude o to viac človekom, o čo viac sa v dôvere k evanjeliu otvorí Kristovi.

103. Filozofia je okrem toho ako zrkadlo, v ktorom sa odráža kultúra národov. Taká filozofia, ktorá sa na podnet teologických požiadaviek rozvíja v súlade s vierou, tvorí časť tej „evanjelizácie kultúry“, ktorú Pavol VI. označil ako jeden z hlavných cieľov evanjelizácie.125 Zatiaľ čo neprestávam poukazovať na naliehavosť novej evanjelizácie, vyzývam filozofov, aby sa snažili prehlbovať rozmery pravdy, dobra a krásy, ku ktorým vedie Božie slovo. Toto sa stáva ešte naliehavejším, keď vezmeme do úvahy výzvy, ktoré – ako sa zdá – prináša nové tisícročie. Tie sa týkajú osobitným spôsobom oblastí a kultúr starej kresťanskej tradície. Aj túto pozornosť treba pokladať za základný a originálny prínos na ceste novej evanjelizácie.

104. Filozofické myslenie je často jediným priestorom dorozumenia a dialógu s tými, ktorí nemajú účasť na našej viere. Súčasný filozofický pohyb vyžaduje pozorné a kompetentné úsilie veriacich filozofov, schopných prijať túžby, otvorenosť a problematiky tejto historickej chvíle. Keď kresťanský filozof argumentuje vo svetle rozumu a podľa jeho pravidiel, ale vždy sa pritom nechá viesť ďalšou chápavosťou, ktorú mu dáva Božie slovo, môže rozvíjať takú úvahu, ktorá bude zrozumiteľná a vnímateľná aj pre toho, kto ešte nepochopil plnú pravdu, ktorú prináša Božie zjavenie. Tento priestor dorozumenia a dialógu je dnes o to dôležitejší, veď problémy, ktoré sa stavajú pred ľudstvo naliehavejšie – ako problém ekológie, pokoja alebo spolunažívania rás a kultúr – nachádzajú možné riešenie vo svetle jasnej a poctivej spolupráce kresťanov s veriacimi iných náboženstiev i so všetkými, ktorým leží na srdci obnova ľudstva, aj keď sa k nijakej náboženskej viere nehlásia. Druhý vatikánsky koncil povedal: „Z našej strany si želáme, aby nik nebol vylúčený z tohto dialógu, vedeného jedine z lásky k pravde, rozumie sa, s patričnou rozvážnosťou; ani tí, čo majú v úcte vynikajúce hodnoty ľudského ducha, hoci ešte nepoznajú ich Pôvodcu, ani tí, čo sa stavajú proti Cirkvi a rozličným spôsobom ju prenasledujú.“126 Filozofia, v ktorej sa odráža aj čosi z Kristovej pravdy, ktorá dáva jedinú definitívnu odpoveď na problémy človeka,127 bude účinnou oporou opravdivej a súčasne planetárnej etiky, ktorú ľudstvo dnes potrebuje.

105. Rád by som ukončil túto encykliku poslednou myšlienkou, adresovanou predovšetkým teológom, aby venovali zvláštnu pozornosť filozofickým implikáciám Božieho slova a aby sa venovali úvahe, z ktorej by vyšla najavo teoretická i praktická podstata teologickej vedy. Chcem im poďakovať za ich cirkevnú službu. Úzke zväzky medzi teologickou vedou a filozofickou vedou sú jedným z najpôvodnejších bohatstiev kresťanskej tradície v prehlbovaní zjavenej pravdy. Preto ich povzbudzujem, aby obnovili a čo najlepšie ozrejmili metafyzický rozmer pravdy, aby tak mohli vstúpiť do kritického a náročného dialógu tak so súčasným filozofickým myslením, ako aj s celou filozofickou tradíciou, či je v súlade, alebo v protirečení s Božím slovom. Nech vždy pamätajú na návod veľkého majstra myšlienky a spirituality, svätého Bonaventúru, ktorý čitateľa svojho diela Itinerarium mentis in Deum v úvode vyzýva, aby si uvedomil, že „čítanie bez skrúšenosti, poznanie bez zbožnosti, bádanie bez nadšeného obdivu, múdrosť bez schopnosti oddať sa radosti, činnosť oddelená od nábožnosti, veda odlúčená od lásky, inteligencia bez pokory, štúdium bez podpory Božej milosti a uvažovanie bez Bohom inšpirovanej múdrosti, to všetko nestačí“.128

Moja myšlienka sa obracia aj na tých, čo sú zodpovední za kňazskú formáciu, tak študijnú, ako aj pastoračnú, aby sa so zvláštnou pozornosťou starali o filozofickú prípravu tých, ktorí budú povinní ohlasovať evanjelium dnešnému človeku, a ešte viac tých, ktorí sa budú venovať teologickému bádaniu a vyučovaniu. Nech sa usilujú konať prácu vo svetle predpisov Druhého vatikánskeho koncilu129 a následných nariadení, z ktorých vyplýva nevyhnutná a naliehavá povinnosť pre nás všetkých: prispieť k opravdivému a hlbokému komunikovaniu právd viery. Nech sa nezabúda na veľkú zodpovednosť za včasnú a primeranú prípravu učiteľského zboru na vyučovanie filozofie tak v seminároch, ako aj na cirkevných fakultách.130 Je potrebné, aby toto vyučovanie predchádzala vhodná vedecká príprava, aby sa chápalo systematicky, aby predstavovalo veľké dedičstvo kresťanskej tradície, a aby sa vykonávalo s potrebným rozpoznávaním aktuálnych požiadaviek Cirkvi a sveta.

106. Moja výzva okrem toho smeruje k filozofom a k tým, čo filozofiu vyučujú, aby mali odvahu v šľapajach trvale platnej filozofickej tradície znovu si osvojiť rozmery autentickej múdrosti a aj metafyzickej pravdy filozofického myslenia. Nech sa dajú osloviť požiadavkami, ktoré pramenia z Božieho slova, a nech majú silu svojimi racionálnymi a argumentačnými prednáškami odpovedať na tieto požiadavky. Nech sú vždy zameraní na pravdu a pozorní voči dobru, ktoré obsahuje pravdu. Týmto spôsobom budú môcť formulovať opravdivú etiku, ktorú ľudstvo tak veľmi potrebuje, najmä v týchto rokoch. Cirkev pozorne a so sympatiou sleduje ich bádanie, nech sú preto istí, že ona si uchováva úctu k správnej autonómii ich vedy. Chcel by som povzbudiť obzvlášť veriacich, pôsobiacich na poli filozofie, aby objasňovali rozličné sféry ľudskej činnosti uplatňovaním rozumu, ktorý sa stáva istejším a bystrejším, keď ho podporuje viera.

Nakoniec sa chcem prihovoriť aj vedcom, ktorí svojím bádaním prispievajú k rastúcemu poznávaniu vesmíru v jeho celku a k neuveriteľne bohatej pestrosti jeho zložiek živých i neživých, s ich zložitými atómovými i molekulárnymi štruktúrami. Cesta, ktorú prekonali, dosiahla najmä v tomto storočí ciele, ktoré nás neprestávajú udivovať. Keď vyjadrujem svoj obdiv a svoje povzbudenie týmto vzácnym priekopníkom vedeckého bádania, ktorým ľudstvo veľmi vďačí za svoj terajší rozvoj, cítim povinnosť povzbudiť ich, aby pokračovali vo svojom úsilí a ostali vždy v tom horizonte múdrosti, v ktorom sa k vedeckým a technologickým výdobytkom družia filozofické a etické hodnoty, ktoré sú charakteristickým a neodmysliteľným výrazom ľudskej osoby. Vedec si dobre uvedomuje, že „hľadanie pravdy, aj keď sa týka ohraničenej skutočnosti sveta alebo človeka, sa nikdy nekončí, ale vždy vedie k niečomu, čo je nad bezprostredným predmetom štúdia, k otázkam, ktoré otvárajú prístup k Tajomstvu“.131

107. Všetkých prosím, aby sa intenzívne zaujímali o človeka, ktorého Kristus spasil v tajomstve svojej lásky, aj o jeho trvalé hľadanie pravdy a zmyslu. Rozličné filozofické systémy ho klamali a presviedčali, že on je absolútnym pánom seba samého, že môže autonómne rozhodovať o svojom osude a o svojej budúcnosti, dôverujúc len sebe samému a svojim vlastným silám. V tomto nikdy nebude môcť byť veľkosť človeka. Určujúcim pre jeho uplatnenie bude len jeho rozhodnutie včleniť sa do pravdy, urobiť si svoj príbytok v tieni múdrosti a bývať v ňom. Len v tomto horizonte pravdy dospeje k plnému uplatneniu svojej slobody a svojho povolania k láske, ako aj k poznaniu Boha. V tom je jeho najvyššia sebarealizácia.

108. Moja posledná myšlienka smeruje k tej, ktorú cirkevná modlitba vzýva ako Stolicu múdrosti. Jej život je pravdivým podobenstvom, schopným vniesť svetlo do tejto mojej úvahy. Možno totiž vycítiť hlboký súzvuk medzi povolaním Preblahoslavenej Panny a povolaním opravdivej filozofie. Ako bola Panna Mária povolaná poskytnúť celé svoje človečenstvo a celú svoju ženskosť, aby sa Božie Slovo mohlo stať telom a byť jedným z nás, tak aj filozofia je povolaná poskytnúť svoju kritickú rozumovú prácu, aby teológia bola plodným a účinným chápaním viery. A ako Mária súhlasom, ktorý dala Gabrielovmu posolstvu, nič nestratila zo svojej ľudskosti a slobody, tak ani filozofické myslenie prijatím výzvy, ktoré k nemu dolieha z pravdy evanjelia, nestráca nič zo svojej autonómie, ale vidí, že všetko jej bádanie speje k najvyššiemu naplneniu. Túto pravdu veľmi dobre pochopili svätí mnísi kresťanského staroveku, keď nazývali Pannu Máriu „duchovným stolom viery“.132 Videli v nej výstižný obraz pravej filozofie a boli presvedčení, že musia filozofovať v Márii (filosofari in Maria).

Nech je Stolica múdrosti bezpečným prístavom pre tých, ktorých život je hľadaním múdrosti. Nech je cesta k múdrosti, ako poslednému a autentickému cieľu každej opravdivej vedy, oslobodená od každej prekážky, na príhovor tej, ktorá tým, že splodila Pravdu a uchovávala ju vo svojom srdci, navždy ju poskytla celému ľudstvu.