10. Na Druhom vatikánskom koncile otcovia upreli svoj pohľad na Ježiša zjavovateľa a vysvetlili spásonosný charakter Božieho zjavenia v dejinách. Povahu zjavenia vyjadrili takto: „Týmto zjavením sa neviditeľný Boh (porov. Kol 1, 15; 1 Tim 1, 17) vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33, 11; Jn 15, 14 – 15) a stretáva sa s nimi (porov. Bar 3, 38), aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva. Tento plán zjavenia sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré navzájom súvisia, takže činnosť Božia v dejinách spasenia odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami; slová zas ohlasujú skutky a vysvetľujú v nich skryté tajomstvo. Avšak najhlbšia pravda o Bohu, o ľudskom spasení nám týmto zjavením žiari v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého zjavenia.“8
11. Božie zjavenie sa teda včleňuje do času a do dejín. A vtelenie Ježiša Krista sa uskutočňuje dokonca v „plnosti času“ (Gal 4, 4). Dvetisíc rokov po tejto udalosti cítim povinnosť silno zdôrazniť, že „v kresťanstve má čas základnú dôležitosť“.9
V ňom sa totiž postupne zjavuje celé dielo stvorenia a spásy, ale predovšetkým sa stáva viditeľnou skutočnosť, že my vtelením Božieho Syna prežívame už odteraz to, čo bude zavŕšením času (porov. Hebr 1, 2).
Pravda, ktorú Boh odovzdal človekovi o sebe samom a o svojom živote, sa teda včleňuje do času a dejín. Samozrejme, táto pravda bola vyslovená raz navždy v tajomstve Ježiša z Nazaretu. Výraznými slovami to hovorí konštitúcia Dei Verbum: „Keď však mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh ústami prorokov, ‚v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi‘ (Hebr 1, 1 – 2). Lebo poslal svojho Syna, to znamená večné Slovo, ktoré osvecuje každého človeka, aby prebýval medzi ľuďmi a zvestoval im tajomstvá Božie (porov. Jn 1, 1 – 18). A teda Ježiš Kristus – Slovo, ktoré sa stalo telom –, ,ako človek k ľuďom‘ poslaný, ,hovorí slová Božie‘ (Jn 3, 34) a dokonáva dielo spasenia, ktoré mu dal vykonať Otec (porov. Jn 5, 36; 17, 4). Preto On, ktorého ak niekto vidí, vidí aj Otca (porov. Jn 14, 9), celou svojou prítomnosťou a svojím zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním, a napokon zoslaním Ducha pravdy, uskutočňuje a tým aj završuje zjavenie.“10
Dejiny teda predstavujú pre Boží ľud cestu, ktorú treba celú prejsť tak, aby zjavená pravda, vďaka ustavičnému pôsobeniu Svätého Ducha, mohla naplno vyjadriť svoj obsah (porov. Jn 16, 13). To opätovne učí konštitúcia Dei Verbum, keď hovorí, že „Cirkev v priebehu vekov neprestajne smeruje k plnosti Božej Pravdy, kým sa na nej nesplnia Božie slová.“11
12. Dejiny sa teda stávajú miestom, na ktorom môžeme zistiť Božie pôsobenie v prospech ľudstva. On sa k nám dostáva v tom, čo nám je najprístupnejšie a ľahko overiteľné, lebo ide o naše každodenné prostredie, bez ktorého by sme sa nevedeli pochopiť.
Vtelenie Božieho Syna umožňuje vidieť uskutočnenú definitívnu syntézu, ktorú by si ľudský duch sám od seba nemohol ani predstaviť: Večnosť vstupuje do času, Celok sa skrýva do zlomku, Boh si berie podobu človeka. Pravda, vyjadrená v Kristovom zjavení, teda už nie je uzavretá v dajakom úzkom územnom a kultúrnom okruhu, ale sa otvára každému, mužovi alebo žene, čo ju chce prijať ako raz navždy platné slovo, aby dalo zmysel ľudskej existencii. Teda všetci ľudia majú v Kristovi prístup k Otcovi. Svojou smrťou a svojím vzkriesením nám Kristus daroval božský život, ktorý prvý Adam odmietol (porov. Rim 5, 12 – 15). Týmto zjavením sa človeku ponúka posledná pravda o vlastnom živote a o osude dejín. „Skutočne len v tajomstve vteleného Slova naozaj nachádza vysvetlenie tajomstvo človeka,“ hovorí konštitúcia Gaudium et spes.12
Mimo tejto perspektívy tajomstvo ľudskej osoby ostáva neriešiteľnou hádankou. Kde inde by mohol človek hľadať odpoveď na dramatické otázky, akými sú otázky bolesti, utrpenia nevinných a smrti, ak nie vo svetle, ktoré vyžaruje z tajomstva utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista?
13. Neslobodno však zabudnúť, že zjavenie ostáva zahalené tajomstvom. Isteže, Ježiš celým svojím životom zjavuje Otcovu tvár, lebo prišiel, „aby ľuďom zvestoval Božie tajomstvá“.13
A predsa poznanie, ktoré máme o tej tvári, je stále poznačené úlomkovitosťou a ohraničenosťou nášho chápania. Len viera umožňuje preniknúť do vnútra tajomstva, ktorého chápanie primeraným spôsobom podporuje.
Koncil učí, že „Bohu, ktorý dáva zjavenie, treba preukazovať ,poslušnosť viery‘“.14
Touto krátkou, ale obsažnou vetou sa poukazuje na jednu zo základných kresťanských právd. Hovorí sa v nej predovšetkým to, že viera je poslušnou odpoveďou Bohu. To ale vyžaduje, aby bol uznaný vo svojom božstve, vo svojej nadprirodzenosti a vrcholnej slobode. Boh, ktorý sa dáva poznať, v autorite svojej absolútnej nadprirodzenosti prináša so sebou aj vierohodnosť zjavených právd. Vierou človek prejavuje svoj súhlas s týmto Božím svedectvom. To znamená, že dokonale a úplne uznáva pravdu toho, čo bolo zjavené, lebo sám Boh je toho zárukou. Táto pravda, človeku darovaná a ním nepožadovateľná, včleňuje sa do horizontu medziosobnej komunikácie a pobáda rozum, aby sa jej otvoril a prijal jej hlboký význam. Preto úkon, ktorým sa človek oddáva Bohu, Cirkev vždy pokladala za moment základného rozhodnutia, ktoré sa týka celej osoby. Rozum a vôľa uplatňujú maximálne svoju duchovnú povahu, aby umožnili subjektu vykonať úkon, v ktorom sa osobná sloboda naplno prežíva.15
Vo viere je teda sloboda nie jednoducho prítomná, ale sa vyžaduje. Práve viera totiž umožňuje každému čo najlepšie vyjadriť vlastnú slobodu. Inými slovami, sloboda sa neuskutočňuje v rozhodnutiach proti Bohu. Veď ako by sme mohli skutočne odmietnuť možnosť otvoriť sa slobodne tomu, čo nám umožňuje realizovať seba samých? Práve vo viere uskutočňuje človek najvýznamnejší úkon vlastnej existencie. Tu totiž sloboda dosahuje istotu pravdy a rozhoduje sa žiť v nej.
Rozumu, ktorý sa snaží porozumieť tajomstvo, prichádzajú na pomoc aj znaky, prítomné v zjavení. Slúžia na to, aby uskutočnili hlbší prieskum pravdy a aby umožnili rozumu autonómne skúmať aj vo vnútri tajomstva. Tieto znaky na jednej strane prisudzujú rozumu väčší význam tým, že mu umožňujú, aby svojimi vlastnými prostriedkami, na ktoré je oprávnene hrdý, skúmal tajomstvo znútra; na druhej strane ho pobádajú, aby sa povzniesol ponad skutočnosť znakov a zachytil ich ďalší význam, ktorého nositeľmi sú tieto znaky. V nich je teda už skrytá pravda, na ktorú je rozum odkázaný a od ktorej nemôže odhliadnuť, ak nechce zničiť samotný znak, ktorý sa mu ponúka.
Určitým spôsobom sme odkázaní na sviatostný horizont Zjavenia, a obzvlášť na znak Eucharistie, kde neoddeliteľná jednota medzi skutočnosťou a jej významom umožňuje zachytiť hĺbku tajomstva. Kristus je v Eucharistii naozaj prítomný a živý, pôsobí prostredníctvom svojho Ducha, ale, ako správne povedal svätý Tomáš, „ty nevidíš, ty nechápeš, ale viera to potvrdzuje ponad prírodu. To, čo vidíme, je znak: vznešené skutočnosti sú skryté v tajomstve.“16
Ako ozvenu dodáva Pascal: „Ako Ježiš Kristus ostal nepoznaný medzi ľuďmi, tak aj jeho pravda ostáva bez toho, že by sa navonok líšila od iných mienok. Podobne je to aj s Eucharistiou popri obyčajnom chlebe.“17
Poznanie viery teda neodstraňuje tajomstvo. Robí ho len zreteľnejším a zjavuje ho ako podstatnú skutočnosť pre život človeka. Kristus Pán „tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania“,18
čiže účasť na tajomstve trojičného života Boha.19
14. Učenie dvoch vatikánskych koncilov otvára opravdivý horizont novostí aj pre filozofickú vedu. Zjavenie vnáša do dejín pevný bod, ktorý si človek nemôže odmyslieť, ak chce dospieť k pochopeniu tajomstva svojej existencie. Na druhej strane však toto poznanie stále poukazuje na tajomstvo Boha, ktoré rozum nemôže vyčerpať, ale len dostať a s vierou prijať. Vo vnútri týchto dvoch momentov má rozum svoje osobitné miesto, ktoré mu dovoľuje skúmať a chápať, neobmedzovaný ničím iným, iba svojou vlastnou ohraničenosťou voči nekonečnému tajomstvu Božiemu.
Zjavenie teda vnáša do našich dejín všeobecnú a poslednú pravdu, ktorá vyzýva rozum človeka, aby sa nikdy nezastavil. Ba čo viac, pobáda ho, aby neprestajne rozširoval priestory vlastného poznania, až kým nezbadá, že už splnil všetko, čo bolo v jeho moci, a nič nezanedbal. Pri tomto uvažovaní nám prichádza na pomoc jedna z duchovne najplodnejších a najvýznamnejších osobností ľudských dejín, na ktorú sa odvolávajú tak filozofia ako aj teológia – svätý Anzelm. Vo svojom diele Proslogion sa tento arcibiskup z Canterbury vyjadruje takto: „Často a zanietene som sa venoval vo svojich myšlienkach tomuto problému. Dakedy sa mi zdalo, že už mám na dosah ruky to, čo som hľadal, inokedy mi to, naopak, úplne uniklo z mysle, takže som nakoniec stratil nádej, že by som to mohol nájsť a chcel som skončiť skúmanie toho, čo bolo nemožné nájsť. Ale keď som chcel zahnať od seba tú myšlienku, aby ma, zamestnávajúc moju myseľ, neodradila od iných problémov, z ktorých som mohol vyťažiť dajaký úžitok, vtedy sa začala dostavovať vždy s väčšou naliehavosťou… Ale ja úbohý, jeden z úbohých Eviných synov, vzdialených od Boha, čo som začal robiť a čo sa mi podarilo? Za čím som túžil a čo som dosiahol? O čo som sa usiloval a po čom ešte stále vzdychám?… Ó, Pane, ty si nielen taký veľký, že väčšieho si už nemožno ani predstaviť (non solum es quo maius cogitari nequit), ale si väčší než všetko, čo si možno predstaviť (quiddam maius quam cogitari possit)… Keby si nebol taký, bolo by možné predstaviť si čosi väčšie od teba, ale to je nemožné.“20
15. Pravda kresťanského Zjavenia, ktorú nachádzame v Ježišovi z Nazaretu, umožňuje komukoľvek prijať „tajomstvo“ vlastného života. Ona ako najvyššia pravda, rešpektujúc autonómiu stvorenia a jeho slobodu, pobáda ho otvoriť sa pre nadprirodzeno. Tu vzťah slobody a pravdy dosahuje svoj vrchol, a dokonale sa potvrdzuje Pánov výrok: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 32).
Kresťanské Zjavenie je opravdivou orientačnou hviezdou pre človeka, ktorý sa pohybuje v ovzduší imanentistického zmýšľania a v úžinách technokratickej logiky. Je poslednou možnosťou, ktorú poskytuje Boh na úplné znovunájdenie pôvodného projektu lásky, ktorý sa začal stvorením. Človeku, ktorý túži poznať pravdu, ak je ešte schopný hľadieť ponad seba samého a povzniesť svoj pohľad ponad vlastné plány, dáva sa možnosť znovu získať pravý vzťah k svojmu životu tým, že kráča po ceste pravdy. Na túto situáciu možno vhodne aplikovať slová z Knihy Deuteronómium: „Tento príkaz, ktorý ti dnes dávam, nie je pre teba vysoký ani ďaleký. Nie je v nebesiach, aby si mohol vravieť: ,Ktože vystúpi za nás do neba a kto nám ho znesie a dá nám ho počuť, aby sme ho plnili?‘ Ani za morom nie je, aby si sa nevyhováral a nepovedal: ,Ktože prejde za nás cez more a kto nám ho prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovať?‘ Naopak, veľmi blízko sú tie slová. Sú v tvojich ústach, v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil“ (30, 11 – 14). Ozvenou tohto textu je povestná myšlienka svätého filozofa a teológa Augustína: „Noli foras ire, in te ipsum redi. In interiore homine habitat veritas“21
(Nechoď von, vráť sa do seba samého. Pravda býva vo vnútri človeka).
Vo svetle týchto úvah sa núka prvý záver: Pravda, ktorú nám umožňuje poznať Zjavenie, nie je zrelé ovocie alebo vrcholný bod myšlienky, spracovanej rozumom. Ona sa predstavuje s charakteristickou vlastnosťou nezištného daru, dáva vznikať myšlienke a požaduje, aby bola prijatá ako prejav lásky. Táto zjavená pravda je do našich dejín vložená ako záloh posledného a definitívneho pohľadu na Boha, ktorý je rezervovaný tým, ktorí veria v neho a ktorí ho úprimným srdcom hľadajú. Posledný cieľ osobnej existencie človeka je teda predmetom štúdia tak filozofie, ako aj teológie. Obidve, aj keď odlišnými prostriedkami a obsahmi, nás vedú týmto „chodníkom života“ (Ž 16 (15), 11), ktorý, ako nám hovorí viera, vyústi nakoniec do dokonalej a večne trvajúcej radosti z kontemplácie trojjediného Boha.
16. Aký hlboký súvis je medzi poznaním vierou a poznaním rozumom, to s prekvapivou jasnosťou naznačujú už niektoré výrazy v Svätom písme. Stretáme sa s tým najmä v sapienciálnych spisoch. Pri čítaní týchto stránok Písma, ku ktorému pristupujeme bez predsudkov, zaráža skutočnosť, že tieto texty obsahujú nielen vieru Izraela, ale aj poklad civilizácií a kultúr už zaniknutých. Na týchto stránkach, bohatých na vnútorné nazeranie jedinečnej hĺbky, akoby podľa dajakého zvláštneho plánu, dávajú znovu počuť svoj hlas Egypt a Mezopotámia, a znova ožívajú niektoré spoločné črty kultúr antického Východu.
Nie je náhoda, že vo chvíli, keď posvätný autor chce opísať múdreho človeka, predstavuje ho ako toho, kto miluje pravdu a hľadá ju: „Blahoslavený, kto sa venuje múdrosti, každý, kto rozjíma o jej záslužnosti a svojím rozumom premýšľa o Božej prozreteľnosti; kto uvažuje svojím srdcom o jej cestách, kto vtipom preniká do jej tajomstiev, kto ide po nej, akoby ju stopoval, a stavia sa na jej cesty, hľadí jej do okien a načúva pri jej dverách, kto spočinie vedľa jej domu a na jej stenách si upevňuje stánkový kôl; kto si svoj stánok upevňuje na dosah ruky od nej, aby v tom domku navždy spočinul jeho majetok, ten stavia svojich synov pod jej záštitu a sám spočinie pod jej ratolesťami, v jej úkryte nájde ochranu pred úpalom a spočinie v jej sláve“ (Sir 14, 22 – 27).
Ako vidno, pre inšpirovaného autora je túžba po poznaní charakteristickou vlastnosťou, ktorá je spoločná všetkým ľuďom. Vďaka schopnosti myslieť všetci ľudia, veriaci či neveriaci, dostali možnosť „čerpať v hlbokých vodách“ poznania (porov. Prís 20, 5). V starom Izraeli určite nedochádzalo k poznaniu sveta a jeho javov cestou abstrakcie, ako u iónskeho filozofa alebo egyptského mudrca. Ešte menej chápal dobrý izraelita poznanie pomocou kritérií vlastných modernej epoche, ktorá poväčšine smeruje k členeniu vedy. Napriek tomu biblický svet prispel svojím originálnym prínosom do veľkého mora teórie poznania.
Aký je to prínos? Osobitosť, ktorou sa vyznačuje biblický text, spočíva v presvedčení, že existuje hlboká a neoddeliteľná jednota medzi poznaním prostredníctvom viery. Svet a to, čo sa v ňom deje, ako aj dejiny a rozličné osudy národa, sú skutočnosti, ktoré treba pozorovať, rozoberať a posúdiť prostriedkami, ktoré sú vlastné rozumu, ale tak, aby viera nebola z tohto procesu vylúčená. Viera tu nevystupuje, aby uponížila autonómiu rozumu, alebo aby obmedzila priestor pre jeho pôsobenie, ale len preto, aby umožnila človeku pochopiť, že v týchto udalostiach sa stáva viditeľným Boh Izraela, ktorý v nich účinkuje. Poznať do hĺbky svet a historické udalosti nie je preto možné bez súčasného vyznania viery v Boha, ktorý v nich pôsobí. Viera zostruje vnútorný pohľad tým, že pomáha rozumu objavovať v toku udalostí činnú prítomnosť Prozreteľnosti. Výstižný je v tomto súvise jeden výrok Knihy Prísloví: „Človek si v duchu rozvažuje svoju púť, ale Pán riadi jeho krok“ (16, 9). To znamená, že človek vo svetle rozumu vie spoznať svoju cestu, ale prekonať ju bez prekážok až do konca môže len vtedy, keď svoje bádanie úprimne začlení do horizontu viery. Rozum a vieru teda nemožno od seba odlúčiť bez toho, že by v človeku nezanikla možnosť primerane poznať seba, svet a Boha.
17. Niet teda dôvodu, aby existoval dajaký konkurenčný boj medzi rozumom a vierou; rozum dopĺňa vieru a viera dopĺňa rozum, pričom obe skutočnosti majú svoj priestor na realizáciu. Znovu nás týmto smerom orientuje Kniha Prísloví, keď hovorí: „(Je) Božou slávou zatajovať veci, (je) slávou kráľov veci vyskúmať“ (Prís 25, 1). Boh a človek sú vo svojom svete postavení do jedinečného vzťahu. V Bohu majú svoj pôvod všetky veci, v ňom sa nachádza plnosť tajomstva, a to tvorí jeho slávu. Človeku pripadá úloha skúmať svojím rozumom pravdu, a v tom spočíva jeho dôstojnosť. Ďalší kamienok k tejto mozaike pridáva žalmista, keď sa modlí: „Bože, aké vzácne sú pre mňa tvoje myšlienky a ich počet aký je obrovský. Keby som ich všetky chcel porátať, je ich viac ako zŕn piesku. A keby som prišiel na koniec, ešte stále som pri tebe“ (Ž 139 (138), 17 – 18). Túžba poznať je taká veľká a spojená s takým dynamizmom, že srdce človeka napriek skúsenosti neprekročiteľnej hranice túži po nekonečnom bohatstve, ktoré sa nachádza na druhej strane, lebo tuší, že tam sa uchováva uspokojujúca odpoveď na každú doteraz ešte nevyriešenú otázku.
18. Môžeme preto povedať, že Izrael svojím uvažovaním vedel otvoriť rozumu cestu k tajomstvu. V Božom zjavení mohol sondovať do hĺbky to, čo sa neúspešne snažil dosiahnuť rozumom. Vychádzajúc z tejto hlbokej formy poznania, vyvolený národ pochopil, že rozum musí rešpektovať niektoré základné pravidlá, aby mohol lepšie vyjadriť vlastnú povahu. Prvé pravidlo spočíva v zohľadnení skutočnosti, že ľudské poznávanie je cesta, ktorá nepozná zastávky. Druhé vychádza z povedomia, že na túto cestu sa nemožno vydať s pýchou toho, kto si myslí, že všetko je ovocím osobného výdobytku. A tretie pravidlo sa zakladá na „bázni Božej“; rozum musí uznať zvrchovanú nadprirodzenosť Boha a súčasne jeho starostlivú lásku v riadení sveta.
Keď sa človek od týchto pravidiel vzdiali, vystavuje sa nebezpečenstvu, že stroskotá a nakoniec sa ocitne v postavení „blázna“. V Biblii je v tomto bláznovstve skrytá hrozba pre život. Blázon si totiž myslí, že pozná mnoho vecí, v skutočnosti však nie je schopný zamerať zrak na tie podstatné. To mu bráni urobiť si v mysli poriadok (porov. Prís 1, 7) a zaujať primeraný postoj k sebe samému a k okolitému prostrediu. Keď potom ide tak ďaleko, že povie: „Boha niet“ (porov. Ž 14 (13), 1), s definitívnou jasnosťou ukáže, aké biedne je jeho poznanie a ako ďaleko je od plnej pravdy o veciach, o ich pôvode a ich cieli.
19. Niektoré ďalšie dôležité texty, ktoré vrhajú nové svetlo na túto tému, sú v Knihe múdrosti. V nich posvätný autor hovorí o Bohu, ktorý sa dáva poznať aj prostredníctvom prírody. V staroveku štúdium prírodných vied z veľkej časti súviselo s filozofickou vedou. Keď posvätný text uviedol, že človek je svojím rozumom schopný poznať „stavbu vesmíru i silu živlov,… kolobeh rokov i zoskupenie hviezd, povahu živočíchov a pudy divých zvierat“ (Múd 7, 17. 19 – 20), slovom, že je schopný filozofovať, posvätný text robí veľmi významný krok dopredu. Keď autor preberá myšlienku gréckej filozofie, na ktorú v tomto súvise azda naráža, tvrdí, že práve rozumovým uvažovaním o prírode sa človek môže znovu dostať ku Stvoriteľovi: „Z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ“ (Múd 13, 5). Uznáva sa teda prvý stupeň božského Zjavenia, ktoré tvorí obdivuhodná „kniha prírody“. Keď ju človek číta vlastnými prostriedkami svojho rozumu, môže dospieť k poznaniu Stvoriteľa. Ak človek svojím rozumom nedospeje k poznaniu Boha, stvoriteľa všetkého, bude to nie tak pre nedostatok primeraného prostriedku, ako skôr pre prekážku, ktorú mu položili do cesty jeho slobodná vôľa a jeho hriech.