20. Z tohto hľadiska sa rozum oceňuje, ale nepreceňuje. Lebo všetko, čo dosiahne, môže byť pravda, ale svoj plný význam dosiahne len vtedy, keď sa jej obsah postaví do širšieho horizontu viery: „Pán (riadi) kroky človeka, lež ako málo človek jeho ceste rozumie!“ (Prís 20, 24) Podľa Starého zákona teda viera oslobodzuje rozum, lebo mu umožňuje primerane dosiahnuť jeho predmet poznania a umiestniť ho do tohto najvyššieho poriadku, v ktorom všetko dostáva svoj zmysel. Slovom, človek rozumom dosahuje pravdu, a osvietený vierou objavuje hlboký zmysel každej veci a najmä zmysel vlastnej existencie. Posvätný autor teda správne vidí počiatok pravého poznania v bázni Božej: „Základom poznania je bázeň pred Pánom“ (Prís 1, 7; porov. Sir 1, 14).
21. Podľa Starého zákona poznanie sa nezakladá len na starostlivom pozorovaní človeka, sveta a dejín, ale predpokladá aj nevyhnutný vzťah k viere a k obsahu Zjavenia. Tu sa nachádzajú aj výzvy, ku ktorým sa musel tvárou v tvár postaviť a na ktoré odpovedal vyvolený národ. Pri uvažovaní o tejto svojej situácii biblický človek zistil, že on sa môže pochopiť len ako „bytosť vo vzťahu“ k sebe samému, k národu, k svetu a k Bohu. Toto otvorenie sa pre tajomstvo, ktorého sa mu dostalo zo Zjavenia, bolo preňho nakoniec prameňom pravého poznania, ktoré umožnilo jeho rozumu vniknúť do priestorov nekonečna, čím dostal dovtedy nečakané možnosti chápania.
Posvätný autor vo svojom úsilí o skúmanie nebol zbavený námahy vyplývajúcej z toho, že naráža na hranice rozumu. Vidno to napríklad zo slov, ktorými Kniha prísloví hovorí o únave zo snahy pochopiť tajomné Božie plány (porov. 30, 1 – 6). Veriaci sa však napriek námahe nevzdáva. Silu pokračovať na svojej ceste za pravdou mu dáva istota, že ho Boh stvoril ako „stopára“ (porov. Kaz 1, 13), ktorého poslaním je, napriek tomu, že sa stále znepokojuje neistotou, neopustiť nič, o čo by sa nebol pokúsil pri svojom hľadaní. Tým, že sa opiera o Boha, ostáva vždy a všade zameraný na to, čo je pekné, dobré a pravdivé.
22. Svätý Pavol nám v prvej kapitole svojho Listu Rimanom pomáha lepšie oceniť hlbokú prenikavosť uvažovania sapienciálnych kníh. Rozvíjajúc v reči ľudu jednu filozofickú argumentáciu, vyjadruje apoštol hlbokú pravdu; prostredníctvom stvorenia „oči mysle“ môžu dospieť k poznaniu Boha. On totiž prostredníctvom stvorení umožňuje rozumu vytušiť svoju „moc“ a svoje „božstvo“ (porov. Rim 1, 20). Rozumu človeka sa teda prisudzuje schopnosť, ktorá zdanlivo prevyšuje jeho prirodzené hranice; nielenže nie je ohraničený zmyslovým poznávaním vo svojom kritickom uvažovaní, ale argumentovaním o zmyslových vnemoch môže dosiahnuť aj príčinu, ktorá je na začiatku každej zmyslovo vnímateľnej skutočnosti. Vo filozofickej odbornej reči by sme mohli povedať, že v dôležitom pavlovskom texte sa potvrdzuje metafyzická schopnosť človeka. Podľa apoštola v pôvodnom stvoriteľskom pláne sa predvídala schopnosť rozumu ľahko prekročiť zmyslovú skutočnosť a dostať sa k počiatku všetkého – k Stvoriteľovi. V dôsledku neposlušnosti, ktorou sa človek rozhodol zaujať sám plnú a absolútnu autonómiu voči tomu, ktorý ho stvoril, stratil túto ľahkosť.
Kniha Genezis rozpráva názorne o tomto stave človeka, keď hovorí, že ho Boh umiestnil v záhrade Edenu, uprostred ktorej stál „strom poznania dobra a zla“ (2, 17). Symbol je jasný: človek nebol vstave sám od seba rozpoznať a rozhodnúť, čo je dobré a čo zlé, ale musel sa odvolávať na vyšší princíp. Zaslepenosť pýchy oklamala našich prarodičov, že sú zvrchovaní a nezávislí, a že môžu odhliadnuť od poznania, ktoré pochádza od Boha. Do svojej pôvodnej neposlušnosti strhli každého muža a každú ženu, a spôsobili rozumu rany, ktoré odvtedy brzdia cestu k plnej pravde. Ľudská schopnosť poznať pravdu odvrátením sa od Boha, ktorý je prameňom pravdy, sa zakalila. Apoštol Pavol hovorí aj to, akými márnymi sa stali pre hriech myšlienky ľudí, a akými prekrútenými a na faloš zameranými ich úvahy (porov. Rim 1, 21 – 22). Oči mysle už neboli schopné jasne vidieť; rozum sa stával postupne väzňom seba samého. Príchod Krista bol udalosťou spásy, ktorá vytrhla rozum zo slabosti a oslobodila ho z pút, do ktorých sa sám zamotal.
23. Vzťah kresťana k filozofii preto vyžaduje zásadné rozlišovanie. V Novom zákone, najmä v Pavlových listoch, veľmi jasne vychádza najavo protiklad medzi „múdrosťou tohto sveta“ a múdrosťou Božou, zjavenou v Ježišovi Kristovi. Hĺbka zjavenej múdrosti trhá kruh našich bežných schém myslenia, ktoré nie sú v nijakom prípade schopné primerane ju vyjadriť.
Začiatok Prvého listu Korinťanom predkladá túto dilemu radikálne. Ukrižovaný Syn Boží je historická udalosť, na ktorej troskotá každý pokus mysle postaviť uspokojujúce zdôvodnenie zmyslu existencie na čisto ľudských argumentoch. Opravdivým kľúčovým bodom, ktorý vzdoruje každej filozofii, je smrť Ježiša Krista na kríži. Tu je totiž každý pokus redukovať spásonosný plán nebeského Otca na číru ľudskú logiku odsúdený na neúspech. „Kdeže je múdry? Kde je zákonník? A kde mudrák tohto veku? Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo?“ (1 Kor 1, 20), pýta sa nadšene apoštol. Na to, čo chce realizovať Boh, už nestačí len múdrosť rozumného človeka, ale sa požaduje rozhodný prechod k prijatiu radikálnej novoty: „Boh si vyvolil to, čo je svetu bláznivé, aby zahanbil múdrych… Boh si vyvolil to, čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je“ (1 Kor 1, 27 – 28). Múdrosť človeka odmieta vidieť vo vlastnej slabosti predpoklad svojej sily. Ale svätý Pavol neváha povedať: „Keď som slabý, vtedy som silný.“ Človek nedokáže pochopiť, ako môže byť smrť prameňom života a lásky, ale Boh si zvolil pre zjavenie tajomstva svojho plánu spásy práve to, čo rozum pokladá za „bláznovstvo“ a za „pohoršenie“. Pavol, hovoriac rečou filozofov svojej doby, dosahuje vrchol svojho učenia a paradoxu, ktorý vyjadruje takto: „Boh si vyvolil, čo je svetu… nič, aby zmaril to, čo je“ (porov. 1 Kor 1, 28). Apoštol sa neostýcha použiť najradikálnejšiu reč, akú používali filozofi vo svojich úvahách o Bohu, aby vyjadril povahu nezištnej lásky, ktorá sa zjavila na Kristovom kríži. Rozum nemôže zbaviť obsahu tajomstvo lásky, ktoré predstavuje kríž, zatiaľ čo kríž môže dať rozumu poslednú odpoveď, ktoré rozum hľadá. Nie múdrosť slov, ale Slovo Múdrosti kladie Pavol ako kritérium pravdy a spásy.
Múdrosť kríža teda prekonáva všetky kultúrne hranice, ktoré by sa jej chceli nanútiť, a nás zaväzuje otvoriť sa univerzálnosti pravdy, ktorej je ona nositeľkou. Aká veľká výzva je to pre náš rozum a aký osoh z toho vyťaží, keď ju prijme! Filozofia, ktorá je už sama osebe schopná uznať neprestajné prekonávanie sa človeka v hľadaní pravdy, môže sa za pomoci viery otvoriť, aby v „bláznovstve“ kríža prijala opravdivú kritiku na tých, ktorí sa klamne domnievajú, že majú pravdu, zatiaľ čo s ňou uviazli na plytčine svojho systému. Vzťah medzi vierou a filozofiou nachádza v ohlasovaní ukrižovaného a vzkrieseného Krista úskalie, na ktorom môže stroskotať, ale za týmto úskalím môže vyústiť do nekonečného oceánu pravdy. Tu sa zreteľne ukazuje hranica medzi rozumom a vierou, ale stáva sa jasným aj priestor, v ktorom sa oba dary môžu stretnúť.
24. Evanjelista Lukáš rozpráva v Skutkoch apoštolov, že Pavol na svojich apoštolských cestách prišiel do Atén. Mesto filozofov bolo plné sôch, ktoré predstavovali rozličné modly. Jeho pozornosť osobitne zaujal jeden oltár, a on, využijúc pohotovo túto príležitosť, urobil z toho jednoduché východisko pre začiatok ohlasovania blahozvesti: „Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: ,Neznámemu bohu‘. Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem.“ Vychádzajúc z toho, Pavol rozpráva o Bohu ako o stvoriteľovi, ako o tom, ktorý všetko prevyšuje a všetko oživuje. Potom pokračuje vo svojej reči takto: „On z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme. Určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko“ (Sk 17, 26 – 27).
Apoštol predkladá pravdu, ktorú Cirkev vždy využívala pre dobro ľudí; v najhlbšej hĺbke srdca je zasiata túžba a clivota po Bohu. Výslovne to pripomína aj liturgia Veľkého piatku, keď nás po výzve modliť sa za tých, čo neveria, učí hovoriť: „Všemohúci a večný Bože, ty si vložil do srdca človeka takú silnú túžbu po tebe, že sa uspokojí len vtedy, keď ťa nájde.“22
Teda existuje cesta, ktorou človek, ak chce, môže kráčať. Začína sa schopnosťou rozumu povznášať nad to, čo je náhodné, aby sa vzniesol k nekonečnu.
Človek rozličnými spôsobmi a v rozličných časoch ukázal, že vie vyjadriť túto svoju vnútornú túžbu. Literatúra, hudba, maľba, sochárstvo, architektúra i všetky ostatné produkty jeho tvorivej inteligencie sa stali kanálmi, ktorými vyjadruje svoje túžobné hľadanie. Osobitným spôsobom sa ujala tohto hnutia filozofia, ktorá svojimi prostriedkami a v súlade s vedeckými spôsobmi, ktoré sú jej vlastné, vyjadrila túto všeobecnú túžbu človeka.
25. „Všetci ľudia túžia vedieť“,23
a vlastným predmetom tejto túžby je pravda. Už samotný každodenný život ukazuje, že každý človek má veľký záujem zistiť, ako je to v skutočnosti s vecami, ktoré pozná len z počutia. Človek je jedinou bytosťou v celom viditeľnom stvorení, ktorá nielenže je schopná vedieť, ale aj vie, a preto sa zaujíma, aká je skutočná pravda o tom, čo vidí. Nikto nemôže byť úprimne ľahostajný k pravdivosti toho, čo vie. Ak zistí, že je to falošné, zavrhne to. Ak si to ale môže overiť ako pravdivé, cíti uspokojenie. Je to náuka svätého Augustína, ktorý píše: „Stretol som mnohých, ktorí chceli druhých oklamať, ale takého, ktorý by chcel sám seba oklamať, som nestretol.“24
Oprávnene sa možno domnievať, že osoba dosiahla dospelosť, ak dokáže vlastnými schopnosťami rozpoznať pravdivé od falošného a utvoriť si úsudok o objektívnej skutočnosti vecí. Tu je dôvod toľkých bádaní najmä na poli prírodných vied, ktoré v posledných storočiach priniesli také významné výsledky, čím podporili aj opravdivý pokrok celého ľudstva.
Rovnako dôležitým ako bádanie na úseku teoretickom je aj výskum na úseku praktickom; myslím tu na skúmanie pravdy vo vzťahu k dobru, ktoré sa má robiť. Svojím etickým konaním sa totiž osoba, ktorá si počína podľa svojej slobodnej a poctivej vôle, vydáva na cestu šťastia a smeruje k dokonalosti. Aj v tomto prípade ide o pravdu. Toto presvedčenie som zdôraznil v encyklike Veritatis splendor: „Niet morálky bez slobody… Ak existuje právo, aby každého rešpektovali na jeho vlastnej ceste hľadania pravdy, ešte skôr existuje vážna mravná povinnosť každého človeka hľadať pravdu, a keď ju raz nájde, pridŕžať sa jej.“25
Je teda potrebné, aby prijaté a vlastným životom sledované hodnoty boli pravé, lebo len pravé hodnoty môžu zdokonaľovať osobu realizovaním jej prirodzenosti. Túto pravdivosť hodnôt človek nachádza nie uzatváraním sa do seba, ale otváraním sa pre jej prijatie aj v rozmeroch, ktoré ho presahujú. Je to nevyhnutná podmienka toho, aby sa každý stal sebou samým a rástol ako dospelá a vyzretá osoba.
26. Pravda prichádza k človekovi spočiatku vo forme otázky: Má život zmysel? Kam smeruje? Na prvý pohľad by sa osobná existencia človeka mohla zdať úplne nezmyselná. Netreba sa utiekať k filozofom, ktorí sú stúpencami absurdity, ani k vyzývavým otázkam z Knihy Jób, aby sme zapochybovali o zmysle života. Každodenná skúsenosť s vlastným i cudzím utrpením, pohľad na toľké skutočnosti, ktoré sa vo svetle rozumu javia ako nevysvetliteľné, stačia na to, aby sa takáto dramatická otázka o zmysle stala nevyhnutnou.26
K tomu treba dodať, že prvou absolútne istou pravdou nášho života, okrem skutočnosti, že existujeme, je nevyhnutnosť našej smrti. Vzhľadom na túto zarážajúcu okolnosť je nevyhnutné hľadať vyčerpávajúce odpovede. Každý chce – a má – poznať pravdu o vlastnom konci. Chce vedieť, či smrť bude definitívnym koncom jeho existencie, alebo je niečo, čo smrť prekonáva; či môže dúfať v ďalší život, alebo nie. Nie je bezvýznamné, že filozofické myslenie prijalo svoje rozhodujúce usmernenie od smrti Sokrata a ostalo ním poznačené viac ako dve tisícročia. Teda nie náhodne sa filozofi vždy znovu zaoberali problémom smrti, ako aj problémom zmyslu života a nesmrteľnosti.
27. Týmto otázkam sa nemôže vyhnúť nikto, ani filozof, ani obyčajný človek. Od odpovede na ne závisí rozhodujúca etapa bádania; či je možné dospieť k všeobecnej a absolútnej pravde, alebo nie. Každá pravda, aj čiastočná, ak je naozaj pravdou, sama osebe sa predstavuje ako všeobecná. To, čo je pravdivé, musí byť pravdivé pre všetkých a navždy. Okrem tejto všeobecnosti však človek hľadá čosi absolútne, čo by bolo schopné dať odpoveď a zmysel všetkému jeho hľadaniu a skúmaniu – čosi posledné, čo by bolo základom každej veci. Inými slovami, hľadá definitívne vysvetlenie, najvyššiu hodnotu, za ktorou už nie sú, ani nemôžu byť ďalšie otázky alebo odkazy. Domnienky môžu človeka nadchnúť, ale ho neuspokoja. Pre všetkých príde raz chvíľa, v ktorej, či s tým súhlasia, alebo nie, pocítia potrebu zakotviť svoju existenciu v pravde uznanej za definitívnu, ktorá by im dala istotu, a nepodliehala by už pochybnosti.
Filozofi sa v priebehu stáročí snažili objaviť a vyjadriť podobnú pravdu, pričom dali vznik určitému systému alebo škole myslenia. Ponad filozofické systémy sú však aj ďalšie výrazové formy, v ktorých sa človek snaží dať podobu svojej „filozofii“. Ide o presvedčenia alebo osobné skúsenosti, o rodinné a kultúrne tradície, alebo o životné programy, v ktorých sa zveruje autorite dajakého učiteľa. V každom z týchto prejavov ostáva vždy živou túžba dosiahnuť istotu pravdy a jej absolútnej hodnoty.
28. Treba uznať, že hľadanie pravdy nie vždy sa javí rovnako priezračné a dôsledné. Vrodená ohraničenosť rozumu a nestálosť srdca kalia často osobné hľadanie a vychyľujú ho zo správnej cesty. Iné záujmy rozličného druhu môžu pravdu potláčať. Stáva sa aj to, že človek priamo od pravdy uteká, len čo ju začne tušiť, lebo sa bojí jej požiadaviek. Napriek tomu, že sa jej vyhýba, pravda vždy vplýva na jeho existenciu. Človek by totiž nikdy nemohol budovať vlastný život na pochybnosti, na neistote, alebo na klamstve. Takúto existenciu by neustále ohrozoval strach a úzkosť. Človeka možno teda definovať ako toho, kto hľadá pravdu.
29. Je nemysliteľné, aby hľadanie, tak hlboko zakorenené v ľudskej prirodzenosti, mohlo byť úplne neužitočné a zbytočné. Už aj sama schopnosť hľadať pravdu a klásť otázky obsahuje prvú odpoveď. Človek by nezačínal hľadať to, čo by vôbec nepoznal, alebo čo by pokladal za absolútne nedosiahnuteľné. K prvému kroku ho môže povzbudiť len nádej, že dospeje k dajakej odpovedi. Práve toto sa skutočne normálne aj stáva pri vedeckých výskumoch. Keď sa vedec vedený svojím tušením odhodlá hľadať logické a overiteľné vysvetlenie určitého javu, už od začiatku dúfa, že nájde odpoveď a nezastaví sa pri neúspechoch. Nepokladá za neužitočné prvé tušenie iba preto, že nedosiahol cieľ. Skôr si oprávnene povie, že ešte nenašiel primeranú odpoveď.
To isté má platiť aj pre hľadanie pravdy v oblasti posledných otázok. Smäd po pravde je tak zakorenený v srdci človeka, že jeho zanedbaním by sa ohrozila existencia. Stačí nakoniec pozorovať každodenný život, aby sme videli, ako každý z nás nosí v sebe naliehavosť niektorých podstatných otázok a vo svojom vnútri si uchováva aspoň náčrt príslušných odpovedí. Sú to odpovede, o ktorých pravdivosti sme presvedčení aj preto, lebo skúsenosť ukazuje, že sa v podstate nelíšia od tých odpovedí, ku ktorým dospeli aj mnohí iní. Určite nie každá dosiahnutá pravda má tú istú hodnotu. Jednako však súhrn dosiahnutých výsledkov potvrdzuje schopnosť ľudskej bytosti v zásade dospieť k pravde.