30. Môže byť užitočné zmieniť sa teraz stručne o týchto rozličných formách pravdy. Najpočetnejšie sú tie, ktoré sa zakladajú na bezprostredných zrejmostiach, alebo ich potvrdzuje skúsenosť. Ide pritom o poradie právd každodenného života a vedeckého výskumu. Na inej rovine sa nachádzajú pravdy filozofického charakteru, ku ktorým sa človek dostáva prostredníctvom špekulatívnej schopnosti svojho rozumu. Nakoniec sú to náboženské pravdy, ktoré majú svoje korene do určitej miery aj vo filozofii. Obsahujú odpovede, ktoré dávajú na posledné otázky rozličné náboženstvá vo svojich tradíciách.27

Pokiaľ ide o filozofické pravdy, treba spresniť, že sa neobmedzujú len na – dakedy krátkodobé – náuky profesionálnych filozofov. Ako som už povedal, každý človek je v určitom zmysle filozof a má vlastné filozofické predstavy, ktorými usmerňuje svoj život. Jedným alebo druhým spôsobom si utvára celkový názor a odpoveď na zmysel vlastnej existencie; v takomto svetle si vysvetľuje svoj osobný osud a upravuje svoje správanie. Teraz by sme si mali položiť otázku o vzťahu medzi filozoficko-náboženskými pravdami a pravdou, zjavenou v Ježišovi Kristovi. Skôr ako odpovieme na túto otázku, bude vhodné zhodnotiť ďalšiu danosť filozofie.

31. Človek nebol stvorený, aby žil sám. Rodí sa a vyrastá v rodine, aby sa neskoršie svojou prácou začlenil do spoločnosti. Už od narodenia je teda spätý s rozličnými tradíciami, od ktorých dostáva nielen reč a kultúrnu formáciu, ale aj mnohoraké pravdy, ktorým takmer pudovo verí. Osobný rast a vyzrievanie pritom zahŕňajú v sebe skutočnosť, že aj tieto pravdy sa môžu spochybniť a preosiať prostredníctvom zvláštneho kritického pôsobenia myšlienky. To neprekáža, aby sa po tejto prechodnej fáze tie isté pravdy „znova nadobudli“ na základe skúseností s nimi, alebo pod vplyvom následného uvažovania. Napriek tomu sú v živote človeka tie pravdy, ktoré prijal jednoduchým uverením, oveľa početnejšie ako tie, ktoré nadobúda prostredníctvom osobného overovania. Kto by bol totiž schopný kriticky preskúmať nespočetné výsledky vied, o ktoré sa opiera moderný život? Kto by mohol sám osobne skontrolovať tok informácií, ktoré deň čo deň prijímame zo všetkých častí sveta, a ktoré sa v zásade prijímajú ako pravdivé? Kto by nakoniec mohol zopakovať skúsenostné a myšlienkové pochody, ktorými sa nahromadili poklady múdrosti a náboženskosti ľudstva? Človekom, bytosťou, ktorá hľadá pravdu, je teda aj ten, kto žije z viery.

32. Vo viere sa každý spolieha na poznatky, ktoré nadobudli iné osoby. Badať v tom významné napätie. Na jednej strane sa poznanie vierou zdá byť nedokonalou formou poznania, ktorá sa má postupne zdokonaliť prostredníctvom názoru získaného osobne, na druhej strane sa viera ukazuje často ľudsky bohatšia ako jednoduchá zrejmosť, lebo zahŕňa medziosobný vzťah a zapája do hry nielen osobné poznávacie schopnosti, ale aj hlbšiu schopnosť spoľahnúť sa na iné osoby a nadviazať s nimi stálejší a dôvernejší vzťah.

Je vhodné zdôrazniť, že pravdy, skúmané v tomto medziosobnom vzťahu, nepatria v prvom rade do faktického alebo filozofického systému. Tu sa vyžaduje skôr pravda sama osebe; čím ona sama je a čo zo svojho vnútra dáva najavo. Dokonalosť človeka totiž spočíva nielen v nadobudnutí abstraktného poznania pravdy, ale aj v živom vzťahu sebadarovania a vernosti voči druhému. V tejto vernosti, ktorá sa vie darovať, človek nachádza plnú istotu a bezpečnosť. Súčasne ale poznanie prostredníctvom viery, ktoré sa zakladá na medziosobnej dôvere, nie je bez vzťahu k pravde. Človek sa vierou zveruje pravde, ktorú mu zjavuje druhý.

Koľko príkladov by sa dalo uviesť na ilustráciu tejto skutočnosti! Ja však teraz myslím priamo na svedectvo mučeníkov. Mučeník je totiž najspoľahlivejším svedkom pravdy o existencii. On vie, že v stretnutí s Ježišom Kristom našiel pravdu o svojom živote, a nikdy túto istotu mu nebude môcť nikto a nič vziať. Ani utrpenie ani násilná smrť ho nebudú môcť prinútiť, aby upustil od pravdy, ktorú objavil v stretnutí s Kristom. Preto až dodnes svedectvo mučeníkov očarúva, budí súhlas, nachádza poslucháčov i nasledovníkov. To je dôvod, prečo sa dôveruje ich slovu; objavuje sa v nich celkom zrejme láska, ktorá nepotrebuje dlhé argumentácie, aby bola presvedčivá, lebo každému hovorí o tom, čo on vo svojom vnútri chápe ako pravdivé a čo dávno hľadal. Mučeník v nás celkove vzbudzuje veľkú dôveru, lebo hovorí to, čo cítime, a robí zrejmým to, čo by sme aj my chceli vyjadriť a na čo by sme chceli nájsť silu.

33. Tak možno vidieť, že línie problému sa postupne dopĺňajú. Človek celkom prirodzene hľadá pravdu. Toto hľadanie sa však nezameriava len na dosiahnutie čiastkových, zjavných alebo vedeckých právd. Človek nehľadá pravé dobro len pre svoje jednotlivé rozhodnutia. Jeho hľadanie smeruje k ďalšej pravde, ktorá by bola schopná vysvetliť zmysel života. Preto tu ide o hľadanie, ktoré môže nájsť odpoveď len v absolútne.28 Vďaka schopnostiam, vlastným mysleniu, človek je schopný túto pravdu nájsť a spoznať. Táto životne dôležitá a pre ľudskú existenciu podstatná pravda sa dosahuje nielen rozumovou cestou, ale aj tým, že sa človek s dôverou spoľahne na iné osoby, ktoré môžu zaručiť istotu a autentickosť tejto pravdy. Schopnosť a rozhodnutie zveriť seba i svoj život druhej osobe tvoria určite jeden z antropologicky najvýznamnejších a najvýraznejších úkonov.

Neslobodno zabúdať, že aj rozum potrebuje pri svojom hľadaní podporu prostredníctvom dôverného dialógu a úprimného priateľstva. Ovzdušie podozrievania a nedôvery, ktoré dakedy obklopuje špekulatívne skúmanie, zabúda na učenie antických filozofov, ktorí pokladali priateľstvo za jednu z najpriaznivejších podmienok filozofovania.

Z toho, čo som doteraz povedal, vyplýva, že človek sa nachádza na ľudsky nekonečnej ceste hľadania – hľadania pravdy a hľadania osoby, ktorej sa možno zveriť. Kresťanská viera mu vychádza v ústrety a núka mu konkrétnu možnosť vidieť uskutočnený cieľ tohto hľadania. Prekračujúc štádium jednoduchej viery uvádza človeka do poriadku milosti, ktorý mu umožňuje účasť na Kristovom tajomstve, v ktorom sa mu poskytuje pravé a dôsledné poznanie trojjediného Boha. V Ježišovi Kristovi, ktorý je Pravda, viera takto poznáva poslednú výzvu, ktorá sa obracia na ľudstvo, aby mohlo uskutočniť to, čo pociťuje ako túžbu a clivotu.

34. Táto pravda, ktorú nám Boh zjavuje v Ježišovi Kristovi, nie je v rozpore s pravdami, ktoré nadobúdame filozofovaním. Oba spôsoby poznávania privádzajú k pravde v jej plnosti. Jednota pravdy je základnou požiadavkou ľudského rozumu, vyjadreného princípom neprotirečenia. Zjavenie dáva istotu tejto jednoty, keď ukazuje, že Boh, ktorý dáva základ a záruku zrozumiteľnosti a rozumnosti prirodzeného poriadku vecí, o ktorý sa vedci opierajú s dôverou,29 je ten istý Boh, ktorý sa zjavuje ako Otec nášho Pána Ježiša Krista. Táto jednota prirodzenej a zjavenej pravdy nachádza svoje živé a osobné stotožnenie v Kristovi, ako to pripomína apoštol: „Pravda je v Ježišovi“ (Ef 4, 21 – porov. Kol 1, 15 – 20). On je večné Slovo, v ktorom bolo všetko stvorené a súčasne je vteleným Slovom, ktoré celou svojou osobou30 zjavuje Otca (porov. Jn 1, 14. 18). To, čo ľudský rozum hľadá „bez toho, že by to poznal“ (porov. Sk 17, 23), môže sa nájsť len prostredníctvom Krista. To, čo sa v ňom zjavuje, je totiž „plná pravda“ (porov. Jn 1, 14 –16) každej bytosti, ktorá bola v ňom a skrze neho stvorená, čiže nachádza v ňom zavŕšenie (porov. Kol 1, 17).

35. Na pozadí týchto všeobecných úvah je teraz potrebné priamejším spôsobom preskúmať vzťah medzi zjavenou pravdou a filozofiou. Tento vzťah nás núti k dvojakému uvažovaniu, lebo pravda, ktorá pochádza zo Zjavenia, je súčasne pravdou, ktorú treba pochopiť vo svetle rozumu. Len v tomto dvojitom význame je totiž možné spresniť správny vzťah zjavenej pravdy k filozofickému poznaniu. Pouvažujme preto v prvom rade o vzťahoch medzi vierou a filozofiou v priebehu dejín. Z toho bude možné ustáliť niektoré zásady, z ktorých treba vychádzať pri určovaní správneho vzťahu medzi dvoma postupmi poznania.

Významné kroky stretania medzi vierou a rozumom

36. Podľa svedectva Skutkov apoštolov kresťanské ohlasovanie sa už od samého začiatku stretalo s dobovými filozofickými prúdmi. Táto kniha hovorí o diskusii, ktorú mal svätý Pavol v Aténach s „niektorými epikurejskými a stoickými filozofmi“ (17, 18). Exegetická analýza tohto rozhovoru v areopágu ozrejmila opätovné narážky na populárne presvedčenia, zväčša stoického pôvodu. Určite to nebolo náhodné. Prví kresťania sa v rozhovoroch s pohanmi nemohli odvolávať len „na Mojžiša a prorokov“. Ak chceli, aby im rozumeli, museli sa oprieť aj o prirodzené poznanie Boha a o hlas mravného svedomia každého človeka (porov. Rim 1, 19 – 21 – 2, 14 – 15; Sk 14, 16 – 17). Keďže ale toto prirodzené poznanie v pohanskom náboženstve prešlo do modlárstva (porov. Rim 1, 21 – 32), apoštol pokladal za múdrejšie napojiť svoju prednášku na názory filozofov, ktorí sa už od začiatku stavali proti mýtom a tajomným kultom, myšlienkami, ktoré viac rešpektovali Božiu nadprirodzenosť.

Jedným z najväčších úsilí, ktoré vyvíjali filozofi klasického myslenia, bolo totiž očistiť pojem, ktorý mali ľudia o Bohu, od mytologických foriem. Ako vieme, aj grécke náboženstvo bolo – ako veľká časť kozmických náboženstiev – mnohobožské, a dospelo až k zbožňovaniu vecí a prírodných javov. Pokusy človeka pochopiť pôvod bohov a v nich aj sveta, nachádzali svoj prvý prejav v poézii. Náboženské povesti o pôvode bohov ostávajú podnes prvým svedectvom tohto ľudského hľadania. Bolo úlohou otcov filozofie objasniť súvis medzi rozumom a náboženstvom. Rozšírili pohľad na všeobecné princípy a neuspokojili sa len s antickými mýtmi, ale chceli dospieť až k tomu, aby dali rozumový základ svojej viere v božstvo. Tak nastúpili cestu, ktorá vychádzala z osobitných antických tradícií a vyústila do vývoja, ktorý zodpovedal požiadavkám všeobecného rozumu. Cieľom, ku ktorému tento vývoj smeroval, bolo kritické vedomie toho, v čo sa verilo. Prvý osoh z tejto cesty mal pojem božstva. K poverám sa zaujal postoj ako k takým, a náboženstvo sa aspoň čiastočne očistilo účinkom rozumovej analýzy. Na tomto základe začali cirkevní otcovia plodný dialóg s antickými filozofmi a otvorili tak cestu ohlasovaniu a pochopeniu Boha Ježiša Krista.

37. Keď sme poukázali na toto približovanie sa kresťanov k filozofii, je potrebné pripomenúť aj obozretný postoj, ktorý v nich vyvolali iné prvky pohanského kultúrneho sveta, ako napríklad gnóza. Filozofia ako praktická múdrosť a škola života sa mohla ľahko popliesť s akýmsi vyšším, ezoterickým typom poznania, rezervovaným len hŕstke dokonalých. Nepochybne na tento druh ezoterických špekulácií myslí svätý Pavol, keď vystríha Kolosanov: „Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol filozofiou a prázdnym mámením, založeným na ľudských obyčajoch a na živloch sveta, a nie na Kristovi!“ (2, 8) Slová apoštola sa javia veľmi aktuálne, keď ich aplikujeme na rozličné formy ezoterizmu, ktoré sa dnes šíria aj medzi niektorými veriacimi, ktorým chýba potrebný zdravý úsudok. Podľa príkladu svätého Pavla aj ďalší spisovatelia prvých storočí, najmä svätý Irenej a Tertulián, uvádzajú svoje výhrady voči takej kultúrnej koncepcii, ktorá chcela pravdu Zjavenia podriadiť výkladu filozofov.

38. Stretnutie kresťanstva s filozofiou nebolo teda bezprostredné, ani ľahké. Pôsobenie filozofov a navštevovanie škôl sa javili prvým kresťanom skôr rušivé než vhodné. Pre nich bolo prvou a naliehavou povinnosťou ohlasovať vzkrieseného Krista v osobnom stretnutí, schopnom priviesť partnera rozhovoru k vnútornému obráteniu a k žiadosti o krst. To však neznamená, že by boli zanedbávali úlohu rozumového prehlbovania viery a jej zdôvodňovania. Naopak. Preto Celsovu kritiku, ktorá vyčíta kresťanom, že sú „nevzdelaní a hrubí“, treba pokladať za nespravodlivú a zaujatú.31 Vysvetlenie tohto ich počiatočného nezáujmu treba hľadať inde. Stretnutie s evanjeliom v skutočnosti poskytovalo takú uspokojivú odpoveď na dovtedy ešte nevyriešenú otázku o zmysle života, že stretanie s filozofmi sa im zdalo ako vzdialená a v určitom ohľade prekonaná záležitosť.

Dnes sa to javí ešte jasnejšie, keď si spomenieme na prínos kresťanstva, ktorý spočíva v tom, že potvrdilo všeobecné právo prístupu k pravde. Kresťanstvo po odbúraní rasových, sociálnych a sexuálnych bariér ohlasovalo už od svojich začiatkov rovnosť všetkých ľudí pred Bohom. Prvý dôsledok tejto koncepcie sa aplikoval práve na tému pravdy. Rozhodne sa prekonal elitársky charakter, ktorý malo hľadanie pravdy v antickom svete; keďže prístup k pravde je dobro, ktoré umožňuje dostať sa k Bohu, všetci musia mať schopnosť a možnosť kráčať touto cestou. Cesty k dosiahnutiu pravdy sú mnohoraké. Keďže kresťanská pravda má spásonosnú hodnotu, každou touto cestou možno ísť len vtedy, ak vedie ku konečnému cieľu, čiže k zjaveniu Ježiša Krista.

Ako priekopníka pozitívneho stretnutia s filozofickým myslením, i keď s predznamenaním obozretného rozlišovania, treba spomenúť svätého Justína. Tento, i keď si aj po obrátení zachoval veľkú úctu ku gréckej filozofii, rozhodne a jasne tvrdil, že v kresťanstve našiel „jedinú bezpečnú a užitočnú filozofiu“.32 Podobne Klement Alexandrijský nazýval evanjelium „pravou filozofiou“,33 a filozofiu vysvetľoval v analógii s mojžišovským zákonom ako prípravné poučenie ku kresťanskej viere34 a prípravu na evanjelium.35 Keďže „filozofia túži po múdrosti, ktorá spočíva v poctivosti duše a slova, a v čistote života, je dobre disponovaná pre múdrosť a robí všetko možné, aby ju dosiahla. Filozofmi sa u nás nazývajú tí, čo milujú múdrosť, ktorá je tvorkyňou a učiteľkou každej veci, čiže poznaním Božieho Syna.“36 Prvým cieľom gréckej filozofie podľa Klementa Alexandrijského nie je doplnenie alebo posilnenie kresťanskej pravdy. Jej úlohou je skôr obrana viery: „Náuka Spasiteľa je dokonalá sama v sebe a nepotrebuje oporu, lebo je to sila a múdrosť Božia. Grécka filozofia svojím prínosom nerobí pravdu silnejšou, ale keďže robí bezmocnými sofistické útoky a odzbrojuje úskočné útoky proti pravde, oprávnene ju nazvali ohradou a múrom vinice.“37

39. V dejinách tohto vývoja je možné v každom prípade pozorovať u kresťanských mysliteľov kritické preberanie filozofického myslenia. Medzi prvými, s ktorými sa možno stretnúť, je určite významným príkladom Origenes. Proti útokom Celsa použil Origenes vo svojich odpovediach argumenty platónskej filozofie. Odvolávajúc sa na viaceré prvky platónskeho myslenia, začína vypracovávať prvú formu kresťanskej teológie. Sám názov teológie spolu s predstavou o nej ako o rozumovej rozprave o Bohu bol totiž dovtedy ešte spätý s jeho gréckym pôvodom. V aristotelovskej filozofii napríklad meno označovalo najvznešenejšiu časť a opravdivý vrchol filozofickej úvahy. Vo svetle kresťanského Zjavenia, naopak, to, čo predtým označovalo všeobecnú náuku o božstvách, dostalo celkom nový význam, keďže definovalo uvažovanie, ktorým sa veriaci snažil vyjadriť pravú náuku o Bohu. Táto nová kresťanská myšlienka, ktorá sa rozvíjala, poslúžila si filozofiou, ale súčasne sa snažila jasne od nej odlíšiť. Dejiny ukazujú, ako platónske myslenie, ktoré prevzala teológia, hneď prekonávalo hlboké premeny, najmä pokiaľ ide o pojmy, ako nesmrteľnosť duše, zbožštenie človeka a pôvod zla.