50. Učiteľský úrad Cirkvi teda môže a musí vo svetle viery autoritatívne vynášať svoj kritický úsudok voči filozofiám a tvrdeniam, ktoré sa nezhodujú s kresťanskou náukou.55
Úlohou tohto Magistéria je predovšetkým ukázať, ktoré filozofické domnienky a závery sú nezlučiteľné so zjavenou pravdou, a súčasne formulovať požiadavky, ktoré sa kladú filozofii z hľadiska viery. Vo vývoji filozofickej vedy okrem toho vznikli rozličné mysliteľské školy. Aj tento pluralizmus stavia Učiteľský úrad pred zodpovednosť vyjadriť svoj úsudok o zlučiteľnosti alebo nezlučiteľnosti základných myšlienok, ktorých sa tieto školy pridŕžajú, s vlastnými požiadavkami Božieho slova a s teologickými úvahami.
Cirkev má povinnosť označiť to, čo sa môže v určitom filozofickom systéme ukázať ako nezlučiteľné s jej vierou. Mnohé filozofické témy, ako napríklad Boh, človek, jeho sloboda a jeho mravné konanie, priamo k tomu vyzývajú, lebo sa týkajú zjavenej pravdy, ktorej je ona strážkyňou. My, biskupi, keď vykonávame túto úlohu rozpoznávania, musíme byť „svedkami pravdy“ v plnení pokornej, ale neúnavnej služby, ktorú by mal každý filozof oceniť na osoh „recta ratio“, čiže rozumu, ktorý správne uvažuje o pravde.
51. Toto rozpoznávanie sa, pravda, nemá chápať v prvom rade negatívne, ako keby cieľom Učiteľského úradu bolo vylučovať alebo obmedzovať každé sprostredkovanie. Naopak, jeho zásahy smerujú predovšetkým k tomu, aby podnietili filozofické myslenie, podporili ho a povzbudili ho. Ostatne filozofi prví chápu požiadavku sebakritiky, opravy prípadných omylov a potrebu prekročiť príliš úzke hranice, v ktorých sa pohybuje ich myslenie. Osobitným spôsobom treba uvážiť, že pravda je len jedna, hoci jej prejavy nesú pečať dejín, a okrem toho sú dielom ľudského rozumu, zraneného a oslabeného hriechom. Z toho vyplýva, že nijaká historická forma filozofie nemôže oprávnene tvrdiť, že obsahuje celú pravdu, ani že je dokonalým vysvetlením človeka, sveta a vzťahu človeka k Bohu.
Dnes, vzhľadom na množenie sa filozofických systémov, metód, pojmov a dôkazov, často neobyčajne podrobne roztriedených, je ešte naliehavejšie určité kritické rozpoznávanie vo svetle viery. Je to nie ľahké rozpoznávanie, lebo ak už poznanie vrodených a nescudziteľných schopností rozumu s jeho základnými a historickými ohraničeniami je namáhavé, ešte problematickejším sa môže stať v jednotlivých filozofických ponukách rozpoznávanie toho, čo platné a plodné ponúkajú z hľadiska viery, od toho, čo je v nich pomýlené a nebezpečné. Cirkev v každom prípade vie, že „poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2, 3) sú skryté v Kristovi. Preto zasahuje a podnecuje filozofické uvažovanie, aby sa nezatarasila cesta, ktorá vedie k poznaniu tajomstva.
52. Nielen v poslednom čase zasahoval Učiteľský úrad Cirkvi, aby dal najavo svoj názor na určité filozofické náuky. Ako príklad stačí pripomenúť si v priebehu stáročí vyhlásenia o teóriách, ktoré zastávali predexistenciu duší,56
ako aj o rozličných formách modlárstva a poverčivého ezoterizmu, ktoré šírili astrologické diela.57
Neslobodno v tomto súvise zabudnúť ani na systematickejšie texty proti daktorým prácam latinského averroizmu, nezlučiteľným s kresťanskou vierou.58
Ak sa Učiteľský úrad Cirkvi od polovice minulého storočia častejšie ozval, bolo to preto, že v tomto období viacerí katolíci cítili povinnosť postaviť proti rozličným prúdom moderného myslenia svoju vlastnú filozofiu. Tu bolo povinnosťou Učiteľského úradu Cirkvi bdieť, aby sa tieto filozofie neskĺzli do bludných a negatívnych foriem. Takto sa cenzurovali rovnomerne; na jednej strane fideizmus59
a radikálny tradicionalizmus,60
pre ich nedôveru v prirodzené schopnosti rozumu, na druhej strane racionalizmus61
a ontologizmus,62
lebo pripisovali prirodzenému rozumu to, čo je poznateľné len vo svetle viery. Pozitívne obsahy tejto diskusie sa vymedzili vo vieroučnej konštitúcii Dei Filius, ktorou sa po prvý raz koncil, t. j. Prvý vatikánsky ekumenický koncil slávnostne vyjadril o vzťahoch medzi rozumom a vierou. Učenie, obsiahnuté v tomto texte, výrazne a pozitívne charakterizovalo filozofické bádanie mnohých veriacich a tvorí ešte aj dnes normatívne východisko pre správne a dôsledné kresťanské uvažovanie v tomto osobitnom odbore.
53. Vyhlásenia Učiteľského úradu Cirkvi sa viac ako jednotlivými filozofickými prácami zaoberali nutnosťou rozumového poznania, a teda v konečnom dôsledku i filozofického poznania pre chápanie viery. Prvý vatikánsky koncil zhrnul a slávnostným spôsobom znovu potvrdil náuky, ktoré Učiteľský úrad Cirkvi bežným spôsobom stále predkladal veriacim, a vyzdvihol, aké neoddeliteľné a súčasne nezjednodušiteľné sú prirodzené poznanie Boha a Zjavenie, rozum a viera. Koncil vychádzal zo základnej požiadavky, ktorú predpokladá aj Zjavenie, z prirodzenej možnosti poznať Boha, počiatok a cieľ každej veci,63
a uzavrel už citovaným slávnostným uistením, že „existujú dva poriadky poznania, ktoré sa líšia nielen vo svojom princípe, ale aj vo svojom predmete.“64
Bolo teda potrebné potvrdiť proti akejkoľvek forme racionalizmu rozdielnosť tajomstiev viery od filozofických objavov a nadprirodzenosť i prednosť tých prvých vzhľadom na tieto druhé. Na druhej strane bolo potrebné – proti fideistickým pokušeniam – zdôrazniť jednotu pravdy, a teda aj pozitívny prínos, ktorý môže a má poskytnúť rozumové poznanie poznaniu viery: „Ale aj keď viera je nad rozumom, jednako nikdy nemôže byť opravdivá nezhoda medzi vierou a rozumom, lebo ten istý Boh, ktorý zjavuje tajomstvá a oznamuje vieru, vložil do ľudského ducha aj svetlo rozumu. Tento Boh však nemôže zaprieť sám seba, práve tak, ako nemôže pravdivé protirečiť pravdivému.“65
54. Aj v našom storočí sa Učiteľský úrad viackrát vrátil k tejto téme a varoval pred racionalistickým pokušením. Do tohto scenára treba zaradiť vyhlásenia Pia X., ktorý tvrdil, že pri vzniku modernizmu boli filozofické názory fenomenalistického, agnostického a imanentistického zamerania.66
Nemožno zabúdať ani na význam, ktorý malo katolícke odmietnutie marxistickej filozofie a bezbožného ateizmu.67
Potom sa ozval hlas Pia XII., keď v encyklike Humani generis varoval pred mylnými vyhláseniami, spojenými s teóriami evolucionizmu, existencializmu a historicizmu. Vysvetlil, že tieto tézy vypracovali a predostreli nie teológovia, ale autori, ktorých pôvod je „mimo Kristovho ovčinca“.68
Dodal však, že tieto odchýlky sa nedali jednoducho zavrhnúť, ale sa museli kriticky posúdiť: „Teraz ale katolícki teológovia a filozofi, ktorí majú ťažkú úlohu brániť Božiu a ľudskú pravdu a umožniť jej preniknúť do ľudských myslí, nesmú tieto sústavy, viac alebo menej odchýlené od pravej cesty, ignorovať alebo zanedbávať. Naopak, musia dobre poznať tieto domnienky, či už preto, že choroby sa nemôžu liečiť, ak sa najprv dobre nepoznajú, či preto, že dakedy aj v mylných tvrdeniach sa skrýva trocha pravdy, alebo nakoniec preto, že aj omyly pobádajú našu myseľ presnejšie preskúmať daktoré pravdy, či filozofické, alebo teologické.“69
Nakoniec musela zasahovať aj Kongregácia pre náuku viery pri plnení svojej osobitnej úlohy v službe všeobecného magistéria rímskeho veľkňaza,70
aby upozornila na nebezpečenstvo, ktoré zo strany niektorých teológov oslobodenia skrýva nekritické prijímanie názorov a metodológií vychádzajúcich z marxizmu.71
V minulosti teda Učiteľský úrad opätovne a rozličným spôsobom vykonával rozpoznávanie na filozofickom poli. Všetko, čo v tom vykonali moji ctihodní predchodcovia, tvorí vzácny príspevok, na ktorý nemožno zabudnúť.
55. Ak pozeráme na našu dnešnú situáciu, vidíme, že niekdajšie problémy sa vracajú, ale s novými zvláštnosťami. Nejde už len o otázky, ktoré sa týkajú jednotlivých osôb alebo skupín, ale o presvedčenia rozšírené až natoľko, že sa stávajú do určitej miery spoločnou mentalitou. Takou je napríklad radikálna nedôvera k rozumu, ktorú prejavujú najnovšie výsledky mnohých filozofických štúdií. Z viacerých strán sa v súvise s týmto ozývali hlasy hovoriace o „konci metafyziky“. Niektorí chcú, aby sa filozofia uspokojila skromnejšími úlohami, ako je napríklad vysvetľovanie bežných skutočností, alebo skúmanie len určitých oblastí ľudskej vedy, alebo jej štruktúr.
Aj v samotnej teológii sa opäť vynárajú niekdajšie pokušenia. V niektorých súčasných teológiách si napríklad znova razí cestu istý racionalizmus, a to vtedy, keď sa filozofické tvrdenia, ktoré sa iba pokladajú za filozoficky opodstatnené, berú ako normatívy pre teologické skúmanie. To sa stáva predovšetkým vtedy, keď teológ pre nedostatok odborných filozofických vedomostí dá na seba nekriticky vplývať výrokom, ktoré sa síce v bežnej reči a kultúre ujali, ale sú bez dostatočného rozumového základu.72
Nechýbajú ani nebezpečné návraty fideizmu, ktorý neuznáva dôležitosť rozumového poznávania a filozofickej debaty pre chápanie viery, ba ani pre samu možnosť veriť v Boha. Jedným dnes rozšíreným výrazom tohto fideistického zamerania je „biblicizmus“, ktorý sa snaží urobiť z čítania Svätého písma alebo z jeho výkladu jediné východisko pravdivosti. Tak sa stáva, že sa slovo Božie stotožňuje len so Svätým písmom, a tak sa podkopáva náuka Cirkvi, ktorú Druhý vatikánsky ekumenický koncil výslovne potvrdil. Konštitúcia Dei Verbum pripomenula, že Božie slovo je prítomné tak v posvätných textoch, ako aj v posvätnej tradícii,73
a dôrazne uvádza: „Sväté podanie a Sväté písmo tvoria jediný posvätný poklad Božieho slova, ktorý je zverený Cirkvi. Všetok svätý ľud spolu so svojimi pastiermi, tým, že sa ho pridŕža, zotrváva v učení apoštolov.“74
Sväté písmo preto nie je jedinou oporou pre Cirkev. Lebo „najvyššie pravidlo viery“75
pochádza z jednoty, ktorú Duch Svätý ustálil medzi Svätým písmom a posvätným podaním, medzi Svätým písmom a Učiteľským úradom Cirkvi v takej vzájomnosti, že tieto tri skutočnosti nemôžu existovať nezávisle.76
Okrem toho neslobodno podceňovať nebezpečenstvo, ktoré spočíva vo vôli odvodiť pravdu Svätého písma z uplatnenia jedinej metodológie, a zabúdať pritom na potrebu širšieho výkladu, ktorý by umožnil dostať sa spolu s celou Cirkvou k plnému zmyslu textov. Tí, čo sa venujú štúdiu Svätého písma, musia vždy pamätať, že aj rozličné hermeneutické metodológie majú v základe určitú filozofickú koncepciu. Treba ju ale pred uplatnením na posvätné texty dôkladne preskúmať.
Ďalšie skryté formy fideizmu sa dajú rozpoznať podľa malej úcty, ktorá sa rezervuje špekulatívnej teológii, ako aj podľa pohŕdania klasickou filozofiou, z ktorej pojmov si utvárali svoju terminológiu či chápanie viery (das Glaubensverständnis, l‘ intelligence de la foi), ako aj dogmatické formulácie. Pápež Pius XII. blahej pamäti varoval pred takýmto zabúdaním na filozofickú tradíciu a pred zanedbávaním tradičných terminológií.77
56. Skrátka, pozoruje sa rozšírená nedôvera voči globálnym a absolútnym výrokom, najmä zo strany tých, čo si myslia, že pravda je výsledkom súhlasu, a nie prispôsobenie rozumu objektívnej skutočnosti. Je istotne pochopiteľné, že vo svete, rozdelenom na mnohé špecializované polia, ťažko sa rozpoznáva ten celkový a posledný zmysel života, ktorý filozofia tradične hľadala. Predsa však vo svetle viery, ktorá uznáva tento posledný zmysel v Ježišovi Kristovi, nemôžem nepovzbudiť filozofov, či už kresťanov alebo nie kresťanov, aby mali dôveru v schopnosti ľudského rozumu a aby si pri svojom filozofovaní nekládli príliš skromné méty. Poučenie dejín tohto tisícročia, ktoré teraz završujeme, svedčí, že túto cestu treba sledovať; neslobodno strácať vášnivú túžbu po poslednej pravde a chuť hľadať ju, ani odvahu objavovať nové cesty. Viera vyzýva rozum, aby vyšiel z akejkoľvek izolácie a aby ochotne čosi riskoval pre všetko, čo je pekné, dobré a pravdivé. Viera sa tak stáva presvedčeným a presviedčajúcim advokátom rozumu.
57. Učiteľský úrad sa však neobmedzil len na zisťovanie omylov a odchýliek filozofických doktrín. Rovnako pozorne chcel vyzdvihovať základné princípy pre opravdivú obnovu filozofického myslenia a naznačiť aj konkrétne cesty, ktoré treba sledovať. V tomto zmysle pápež Lev XIII. svojou encyklikou Aeterni Patris urobil pre život Cirkvi krok naozaj historického dosahu. Tento text bol až doteraz jediným pápežským dokumentom na tejto úrovni, venovaným úplne filozofii. Veľký pápež prevzal a rozvíjal náuku Prvého vatikánskeho koncilu o vzťahu medzi vierou a rozumom, pričom poukázal na to, akým podstatným prínosom bolo filozofické myslenie pre vieru a teologickú vedu.78
Ani po vyše jednom storočí mnohé údaje obsiahnuté v tomto texte nestratili nič zo svojho významu, či z hľadiska praktického, alebo pedagogického. V prvom rade to platí o neporovnateľnej hodnote filozofie svätého Tomáša. Nové predloženie myšlienok Anjelského učiteľa sa zdalo byť pápežovi Levovi XIII. najlepšou cestou k obnove používania filozofie zhodnej s potrebami viery. Svätý Tomáš, napísal pápež, „v tej istej chvíli, v ktorej, ako sa patrí, dokonale rozlišuje vieru od rozumu, spája obidve putami vzájomného priateľstva; každej z nich zachováva jej práva a chráni ich dôstojnosť.“79
58. Je známe, aké šťastné dôsledky mala táto pápežská výzva. Štúdium filozofie svätého Tomáša a ďalších scholastických autorov dostalo nový rozlet. Silný podnet dostali historické štúdiá s následným novým objavením bohatstiev stredovekého myslenia, až do toho času neznámych, a založili sa nové tomistické školy. Uplatnením historickej metodológie poznávanie diela svätého Tomáša veľmi pokročilo a bolo veľa bádateľov, ktorí odvážne uviedli tomistickú tradíciu do diskusií o vtedajších filozofických a teologických problémoch. Najvplyvnejší katolícki teológovia tohto storočia, ktorých úvahám a skúmaniu veľmi vďačí Druhý vatikánsky koncil, sú synmi tejto obnovy tomistickej filozofie. Takto mala Cirkev v priebehu XX. storočia k dispozícii silnú skupinu mysliteľov, vychovaných v škole Anjelského učiteľa.
59. Tomistická a neotomistická obnova však nebola jediným znakom oživenia filozofického myslenia v kultúre kresťanského zamerania. Už pred výzvou Leva XIII. a rovnobežne s ňou sa objavili viacerí katolícki filozofi, ktorí sa pripojili k najnovším myšlienkovým prúdom a pritom podľa vlastnej metodológie vytvorili veľmi vplyvné a trvale hodnotné filozofické diela. Medzi nimi niektorí zostavili syntézy takého vysokého profilu, že niet čo závidieť ani veľkým systémom idealizmu. Iní zasa položili epistemologické (teoreticko-poznatkové) základy pre novú rozpravu o viere vo svetle obnoveného chápania mravného svedomia. A ešte ďalší vytvorili filozofiu, ktorá vychádzala z analýzy imanencie a otvárala cestu k nadprirodzenu. Nakoniec boli aj takí, ktorí sa pokúšali spájať požiadavky viery s perspektívou fenomenologickej metodológie. V skutočnosti podľa rozličných hľadísk sa pokračovalo v utváraní modelov filozofickej špekulácie, ktoré hodlali udržať nažive veľkú tradíciu kresťanského myslenia v jednote s vierou a rozumom.