70. Téma vzťahu ku kultúram si zaslúži osobitnú úvahu, i keď nie vyčerpávajúcu, pre dôsledky, ktoré z toho vyplývajú tak z filozofickej ako aj z teologickej stránky. Proces stretania a konfrontácie s kultúrami je skúsenosť, ktorú Cirkev prežívala už od začiatku ohlasovania evanjelia. Kristov príkaz apoštolom, aby šli všade, „až po okraj zeme“ (Sk 1, 8) a ohlasovali pravdu, ktorú im zjavil, postavil kresťanskú komunitu do situácie, že veľmi skoro sa overila všeobecnosť ohlasovania evanjelia i prekážky, pochádzajúce z rozličných kultúr. Jeden úsek z Listu sv. Pavla kresťanom v Efeze poskytuje platnú pomoc pre pochopenie toho, ako prvotná komunita riešila tento problém. Apoštol píše: „Ale v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi. Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo“ (Ef 2, 13 – 14).

Vo svetle tohto textu sa naša úvaha rozširuje na premenu, ktorá nastala u pohanov, keď sa dostali k viere. Pred bohatstvom spásy, ktorú uskutočnil Kristus, padajú bariéry, ktoré oddeľujú rozličné kultúry. Boží prísľub sa teraz v Kristovi stáva všeobecnou obetou; už nie ohraničenou na osobitosť jedného národa, jeho reč a jeho mravy, ale rozšírenou na všetkých, ako poklad, z ktorého môže každý slobodne čerpať. Z rozličných miest a tradícií sú všetci povolaní mať v Kristovi účasť na jednote rodiny Božích detí. Kristus umožňuje dvom národom stať sa „jedno“. Tí, čo boli kedysi „ďaleko“, stanú sa „blízkymi“ vďaka novote, ktorú prinieslo veľkonočné tajomstvo. Ježiš búra múry rozdelenia a uskutočňuje zjednotenie originálnym a najvyšším spôsobom prostredníctvom účasti na jeho tajomstve. Táto jednota je taká hlboká, že Cirkev môže povedať so svätým Pavlom: „Už nie ste prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny“ (Ef 2, 19).

V tejto jednoduchej poznámke je skrytá veľká pravda; stretnutie viery s rozličnými kultúrami dalo v skutočnosti život novej realite. Keď sú kultúry hlboko zakorenené v človečenstve, nesú v sebe svedectvo typickej otvorenosti človeka k univerzálnosti a k nadprirodzenosti. Preto predstavujú rozličné priblíženia sa k pravde a javia sa nepochybne užitočné pre človeka, upozorňujúc ho na hodnoty, vďaka ktorým sa jeho existencia stáva vždy ľudskejšou.94 Keďže sa kultúry odvolávajú na hodnoty antických tradícií, obsahujú – i keď nevysloveným, ale o nič menej reálnym spôsobom – prvky prítomnosti Boha v prírode, ako sme videli vtedy, keď sme rozprávali o starozákonných sapienciálnych knihách a o učení svätého Pavla.

71. Keďže kultúry sú v úzkom vzťahu s ľuďmi a s dejinami, sú poznačené tými istými dynamickými silami, ktorými sa vyznačuje ľudský čas. V dôsledku toho sa zaznamenávajú premeny a pokroky podmienené stretaniami ľudí a ich vzájomnými rozhovormi o vlastných životných modeloch. Kultúry sa živia komunikáciou hodnôt, a ich životnú silu i trvanie im dáva schopnosť ostávať otvorenými pre prijímanie nového. Čo vysvetľuje tieto dynamické sily? Každý človek je začlenený do určitej kultúry, od ktorej závisí a na ktorú vplýva. Je súčasne synom i otcom kultúry, s ktorou je spätý. V každom prejave svojho života nesie so sebou čosi, čo ho uprostred stvorenia charakterizuje; jeho trvalá otvorenosť pre tajomstvo a jeho nevyčerpateľná túžba po poznaní. V dôsledku toho každá kultúra má v sebe vtlačené určité napätie smerujúce k zavŕšeniu. Možno teda povedať, že kultúra má v sebe možnosť prijať Božie zjavenia.

Spôsob, ktorým kresťania prežívajú vieru, je tiež preniknutý kultúrou okolitého prostredia, a tiež prispieva k stvárňovaniu jej charakteristík. Do každej kultúry prinášajú kresťania nemeniteľnú pravdu o Bohu, ktorú on sám zjavil v dejinách a v kultúre národa. V priebehu stáročí sa tak naďalej opakuje udalosť, ktorej svedkami boli pútnici prítomní v Jeruzaleme v deň Turíc. Keď počúvali apoštolov, pýtali sa: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch“ (Sk 2, 7 – 11). I keď ohlasovanie evanjelia v rozličných kultúrach vyžaduje od jednotlivých prijímateľov, aby sa pridŕžali viery, nebráni im zachovať si vlastnú kultúrnu totožnosť. To neutvára nijaké rozdelenie, lebo Boží ľud pokrstených sa vyznačuje univerzálnosťou, ktorá vie prijať každú kultúru a podporiť rozvoj všetkého, čo je v nej vhodné pre plné rozvinutie v pravde.

Dôsledkom toho je, že kultúra sa nikdy nemôže stať kritériom, a ešte menej posledným kritériom pravdy v tom, čo sa týka Božieho zjavenia. Evanjelium nie je proti tej alebo onej kultúre ako takej, že by ju pri stretnutí s ňou chcelo zbaviť toho, čo jej patrí a zaviazať k prijatiu cudzích foriem, ktoré sa s ňou nezhodujú. Naopak, blahozvesť, ktorú veriaci prináša do sveta a do kultúr, je reálnou formou oslobodzovania od každého neporiadku, ktorý spôsobuje hriech, a súčasne je aj povolaním k plnej pravde. Kultúry v tomto stretnutí nielenže o nič neprichádzajú, ale naopak, dostávajú povzbudenie, aby sa otvorili novote evanjeliovej pravdy, aby z nej vyťažili podnet k ďalšiemu rozvoju.

72. Okolnosť, že evanjelizačné poslanie stretlo na svojej ceste ako prvú grécku filozofiu, nijako nenaznačuje, že by iné cesty približovania boli vylúčené. Dnes, keď evanjelium vstupuje do kontaktu s kultúrnymi oblasťami, ktoré až doteraz boli mimo priestoru vyžarovania kresťanstva, ukazujú sa pre inkulturáciu nové úlohy. Pred našou generáciou stoja podobné problémy, aké musela Cirkev riešiť v prvých storočiach. Moja myšlienka letí spontánne do krajín Východu, takých bohatých na veľmi staré náboženské a filozofické tradície. Medzi nimi zaujíma osobitné miesto India. Veľké duchovné nadšenie vedie indické myslenie k hľadaniu skúsenosti, ktorá tým, že oslobodzuje ducha od podmienok času a priestoru, má hodnotu absolútna. V dynamizme tohto hľadania oslobodenia sú aj veľké metafyzické systémy.

Je úlohou kresťanov, predovšetkým z Indie, aby vybrali z tohto bohatého pokladu prvky zlučiteľné s ich vierou tak, aby z nich vyplynulo obohatenie kresťanského myslenia. Pre túto prácu rozpoznávania, ku ktorej vyzýva koncilové vyhlásenie Nostra aetate, musia brať ohľad na určité kritériá. Prvé je kritérium univerzálnosti ľudského ducha, ktorého základné požiadavky sú v rozličných kultúrach totožné. Druhé, ktoré vychádza z prvého, spočíva v tom, že Cirkev, keď vchádza do kontaktu s veľkými kultúrami predtým ešte nedosiahnutými, nemôže sa zrieknuť toho, čo si osvojila inkulturáciou v gréckolatinskom myšlienkovom svete. Odmietnuť podobné dedičstvo by znamenalo ísť proti prozreteľnostnému Božiemu plánu, ktorý vedie Cirkev cestami času a dejín. Toto kritérium platí pre Cirkev každej epochy, aj pre tú zajtrajšiu, ktorá sa bude cítiť obohatená výdobytkami dosiahnutými v dnešnom zbližovaní sa s orientálnymi kultúrami, a nájde v tomto dedičstve nové znaky pre plodný vstup do dialógu s tými kultúrami, ktoré ľudstvo na svojej ceste do budúcnosti bude vedieť priviesť k rozkvetu. Na treťom mieste sa musíme chrániť toho, aby sme nezamenili zákonitý nárok indického myslenia na osobitosť a originalitu s predstavou, že by sa určitá kultúrna tradícia mala uzatvoriť vo svojej odlišnosti a utvrdiť sa vo svojej opozícii voči ostatným tradíciám, čo by sa protivilo samej povahe ľudského ducha.

To, čo sme povedali o Indii, platí aj o dedičstve veľkých kultúr Číny, Japonska a krajín Ázie, ako aj o bohatstvách tradičných kultúr Afriky, prenášaných predovšetkým ústne.

73. Vo svetle týchto úvah vzťah, ktorý sa má vhodne nadviazať medzi teológiou a filozofiou, bude v znamení kruhového pohybu. Pre teológiu má byť východiskom a prvotným prameňom Božie slovo zjavené v dejinách, zatiaľ čo jej konečným cieľom nebude môcť byť nič iné ako v postupnosti generácií jeho čoraz hlbšie chápanie. Keďže z druhej strany Božie slovo je pravda (porov. Jn 17, 17), nemôže jeho lepšiemu poznávaniu neprospievať ľudské hľadanie pravdy, čiže filozofovanie, rozvíjané pri rešpektovaní zákonov, ktoré sú mu vlastné. Nejde jednoducho o to, aby sa v teologickom rozhovore používal jeden alebo druhý pojem, alebo zlomok určitej filozofickej štruktúry. Dôležité je, aby rozum veriaceho používal schopnosti uvažovania v hľadaní pravdy vnútri pohybu, ktorý vychádzajúc z Božieho slova, snaží sa dospieť k jeho lepšiemu pochopeniu. Ostatne je jasné, že rozum, ktorý sa pohybuje medzi týmito dvoma pólmi – Božím slovom a jeho lepším poznaním – je opatrný a určitým spôsobom vedený vyhýbať sa chodníkom, ktoré by ho mohli odkloniť od zjavenej pravdy, a nakoniec od čistej a jednoduchej pravdy. Naopak, je povzbudzovaný skúmať cesty, ktorými by mu ani nenapadlo kráčať. Z tohto kruhového vzťahu k Božiemu slovu filozofia vychádza obohatená, lebo rozum objavuje nové a nečakané horizonty.

74. Osobná história veľkých teológov potvrdzuje plodnosť podobného vzťahu. Títo sa vyznačili aj ako veľkí filozofi, a zanechali diela takej veľkej špekulatívnej hodnoty, že ich možno oprávnene postaviť vedľa majstrov antickej filozofie. To platí tak o cirkevných otcoch, medzi ktorými treba spomenúť mená svätého Gregora Naziánskeho a svätého Augustína, ako aj o stredovekých učiteľoch Cirkvi, medzi ktorými vyniká veľká trojica svätých: Anzelm, Bonaventúra a Tomáš Akvinský. Plodný vzťah medzi filozofiou a Božím slovom sa prejavuje aj v odvážnom skúmaní neskorších mysliteľov, medzi ktorými rád spomeniem – spomedzi západných – osobnosti ako John Henry Newman, Antonio Rosmini, Jacques Maritain, Étienne Gilson, Edith Steinová, a z východných Vladimíra Solovjeva, Pavla A. Florenského, Petra Čaadaeva a Vladimíra N. Losského. Keď sa odvolávam na týchto autorov, vedľa ktorých by som mohol uviesť aj ďalšie mená, nechcel by som prirodzene schvaľovať každý aspekt ich myslenia, ale iba predstaviť významné príklady cesty filozofického hľadania, ktoré vyťažili pozoruhodný osoh zo stretnutia s danosťami viery. Jedno je isté: Pozorovanie duchovnej cesty týchto učiteľov bude môcť len osožiť pokroku v hľadaní pravdy a v používaní dosiahnutých výsledkov v službe človeku. Možno dúfať, že táto veľká filozoficko-teologická tradícia nájde dnes i v budúcnosti svojich pokračovateľov a svojich pestovateľov pre dobro Cirkvi a ľudstva.

Rozličné postavenia filozofie

75. Ako vyplýva z dejín vzťahov medzi vierou a filozofiou, stručne naznačených vyššie, možno rozpoznať rozličné postavenia filozofie vzhľadom na kresťanskú vieru. Prvým je postavenie filozofie, ktorá je úplne nezávislá od evanjeliového zjavenia; je to situácia filozofie, ktorá sa historicky konkretizovala v epochách pred narodením Vykupiteľa, a po ňom v oblastiach, do ktorých sa ešte evanjelium nedostalo. V tomto postavení filozofia prejavuje zákonitú snahu byť autonómnym výkonom, ktorý postupuje podľa svojich vlastných zákonov a používa len sily rozumu. Túto snahu treba podporovať a posilňovať i pri povedomí ťaživých hraníc, spôsobených vrodenou slabosťou ľudského rozumu. Filozofické úsilie totiž ako hľadanie pravdy v prirodzenom prostredí ostáva aspoň implicitne otvorené nadprirodzenu.

Ba čo viac; aj vtedy, keď teologická argumentácia používa filozofické pojmy a argumenty, požiadavku opravdivej autonómie myslenia treba rešpektovať. Argumentácia, rozvíjaná podľa prísnych racionálnych kritérií, je totiž zárukou dosiahnuť všeobecne platné výsledky. Aj tu sa overuje princíp, podľa ktorého milosť nerozbíja, ale zdokonaľuje prirodzenosť; súhlas viery, ktorý zaväzuje rozum a vôľu, nerozbíja, ale zdokonaľuje slobodnú vôľu každého veriaceho, ktorý prijíma v sebe zjavenú skutočnosť.

Od tejto správnej požiadavky sa veľmi jasne vzďaľuje teória takzvanej „oddelenej“ filozofie, ku ktorej sa hlásia niektorí moderní filozofi. Viac ako súhlas spravodlivej autonómie filozofovania požaduje nezávislosť myslenia, ktorá sa javí zjavne ako nezákonná; odmietať prínosy pravdy, pochádzajúce z Božieho zjavenia, znamená totiž uzavierať sa, na škodu samotnej filozofie, prístupu k hlbšiemu poznaniu pravdy.

76. Druhé postavenie filozofie je to, ktoré mnohí nazývajú kresťanskou filozofiou. Názov je sám osebe oprávnený, ale nemá sa nesprávne chápať. Nemá sa pod ním rozumieť úradná filozofia Cirkvi, pretože viera ako taká nie je filozofiou. Týmto názvom sa chce skôr označiť kresťanské filozofovanie, určitá filozofická špekulácia, chápaná v životnom spojení s vierou. Teda nevzťahuje sa jednoducho na dajakú filozofiu vypracovanú kresťanskými filozofmi, ktorí vo svojom skúmaní nechceli protirečiť viere. Keď je reč o kresťanskej filozofii, pod týmto názvom sa chcú zhrnúť všetky dôležité spracovania filozofického myslenia, ktoré by sa neboli uskutočnili bez priameho alebo nepriameho vplyvu kresťanskej viery.

Sú teda dva aspekty kresťanskej filozofie: jeden subjektívny aspekt, ktorý spočíva v očistení rozumu vierou. Viera ako božská čnosť oslobodzuje rozum od typického pokušenia namyslenosti, ktorej filozofi ľahko podliehajú. Už svätý Pavol a cirkevní otcovia, ale aj filozofi časovo nám bližší, ako Pascal a Kierkegaard, ju pranierovali. S pokorou nadobúda filozof aj odvahu pristúpiť k niektorým otázkam, ktoré by mohol ťažko vyriešiť bez toho, aby vzal do úvahy poznatky prijaté zo Zjavenia. Spomeňme napríklad problémy zla a utrpenia, osobnú totožnosť Boha, a otázku zmyslu života, alebo priamejšie, radikálnu metafyzickú otázku: „Prečo vôbec niečo je?“

Potom je tu objektívny aspekt, ktorý sa týka obsahu: Zjavenie jasne predkladá niektoré pravdy, ktoré by rozum, ponechaný na seba, nebol azda nikdy objavil, i keď tie pravdy nie sú prirodzene neprístupné rozumu. V tomto horizonte majú svoje miesto otázky, ako je napríklad otázka pojmu osobného, slobodného a tvoriaceho Boha, ktorá mala veľký význam pre rozvoj filozofického myslenia, obzvlášť pre filozofiu bytia. Do tohto okruhu patrí aj skutočnosť hriechu, ako sa javí vo svetle viery, ktorá pomáha filozoficky primeraným spôsobom nastoliť problém zla. Aj pojem osoby ako duchovnej bytosti je zvláštnou originalitou viery; kresťanské ohlasovanie dôstojnosti, rovnosti a slobody ľudí iste vplývalo na novodobé filozofické myslenie. Ako príklad, ktorý je bližší našim časom, možno spomenúť objavenie dôležitosti, ktorú má aj pre filozofiu ústredná historická udalosť kresťanského Zjavenia. Nie náhodou sa stala osou filozofie dejín, a predstavuje sa ako nová kapitola ľudského hľadania pravdy.

K objektívnym prvkom kresťanskej filozofie patrí aj nutnosť skúmať racionálnosť daktorých právd vyslovených Svätým písmom, ako je napríklad možnosť nadprirodzeného povolania človeka a aj sám dedičný hriech. To sú úlohy, ktoré pobádajú rozum, aby spoznal, že je tam oveľa viac pravdivého a rozumného ako v úzkych hraniciach, do ktorých bol v pokušení uzavrieť sa. Tieto témy skutočne rozširujú priestor rozumného.

Uvažovaním o týchto prvkoch sa filozofi nestali teológmi, lebo sa nesnažili pochopiť a vysvetľovať pravdy viery, vychádzajúc zo Zjavenia. Pokračovali v práci na svojom vlastnom poli a s vlastnou, čisto rozumovou metodológiou, ale rozširovali svoje skúmanie na ďalšie okruhy pravdy. Možno povedať, že bez tohto povzbudivého vplyvu Božieho slova by značná časť modernej a súčasnej filozofie neexistovala. Táto skutočnosť zachováva všetok svoj význam aj pritom, že konštatujeme určité sklamanie nad tým, že nemálo mysliteľov týchto posledných storočí opustilo kresťanskú pravovernosť.

77. Ďalšie významné postavenie filozofie nachádzame vtedy, keď sama teológia sa odvoláva na filozofiu. V skutočnosti teológia vždy potrebovala a potrebuje príspevok filozofie. Keďže teologická práca je dielom kritického rozumu vo svetle viery, predpokladá a požaduje v celom svojom bádaní pojmovo a argumentačne vychovaný a formovaný rozum. Teológia okrem toho potrebuje filozofiu ako partnerku pri overovaní zrozumiteľnosti a všeobecnej pravdy svojich výrokov. Nie náhodou si cirkevní otcovia a stredovekí teológovia pribrali nekresťanské filozofie na túto objasňovaciu funkciu. Tento historický fakt poukazuje na hodnotu autonómie, ktorú si filozofia uchováva aj v tomto svojom treťom postavení, ale súčasne ukazuje aj na potrebné hlboké premeny, ktoré má podstúpiť.

Práve v zmysle nevyhnutného a vznešeného prínosu dostala filozofia už v patristických časoch názov služobnica teológie (ancilla theologiae). Tento titul sa nepoužíval preto, aby sa naznačila služobná podriadenosť, alebo čiste funkčná úloha filozofie vo vzťahu k teológii. Používal sa skôr v tom zmysle, v akom Aristoteles rozprával o experimentálnych vedách ako o „slúžkach“ „prvej filozofie“. Výraz, ktorý je dnes ťažko použiteľný vzhľadom na zásady autonómie, o ktorej sme sa zmienili, používal sa v priebehu dejín na označenia nutnosti vzťahu medzi dvoma vedami, a nemožnosti ich oddelenia.

Keby teológ odmietal poslúžiť si filozofiou, riskoval by, že bude robiť filozofiu bez toho, aby si to uvedomoval, a uzavrel by sa do štruktúr myslenia, málo vhodných na chápanie viery. Filozof zasa, keby vylúčil akýkoľvek kontakt s teológiou, cítil by povinnosť osvojiť si obsah kresťanskej viery na vlastnú päsť, ako sa to stalo daktorým moderným filozofom. V jednom i v druhom prípade by hrozilo nebezpečenstvo, že sa rozbijú základné zásady autonómie, ktoré chce mať každá veda oprávnene zaručené.

Situácia filozofie, o ktorej tu hovoríme, pre podmienené výroky, ktoré vnáša do chápania Zjavenia, stojí spolu s teológiou priamejšie pod autoritou Učiteľského úradu a pod jeho úsudkom, ako som to povedal predtým. Z právd viery totiž vyplývajú určité požiadavky, ktoré filozofia musí rešpektovať vo chvíli, keď prichádza do vzťahu s teológiou.

78. Vo svetle týchto úvah je ľahké pochopiť, prečo Učiteľský úrad opakovane pochválil zásluhy myslenia svätého Tomáša a vyhlásil ho za vodcu a vzor teologických štúdií. Učiteľskému úradu záležalo nie na tom, aby zaujal postoj k výslovne filozofickým otázkam, ani aby dal súhlas k osobitným rozpravám. Úmyslom Učiteľského úradu bolo a aj naďalej je ukázať, že svätý Tomáš je opravdivým vzorom všetkých, čo hľadajú pravdu. V uvažovaní svätého Tomáša totiž požiadavka rozumu a sila viery našli najvyššiu syntézu, akú sa podarilo mysleniu dosiahnuť, lebo on vedel obhájiť radikálnu novosť, ktorú prinieslo Zjavenie, bez toho, že by dakedy pokorilo cestu vlastnú rozumu.

79. Ďalším obšírnym výkladom obsahu doterajšieho Učiteľského úradu chcem v tejto poslednej časti naznačiť niektoré požiadavky, ktoré teológia – ba ešte skôr Božie slovo – predkladá dnes filozofickému mysleniu a dnešným filozofiám. Ako som už zdôraznil, filozof má postupovať podľa vlastných pravidiel a opierať sa o vlastné zásady. Pravda však môže byť len jedna. Zjavenie svojím obsahom nikdy nebude môcť ponížiť rozum v jeho objavoch a v jeho oprávnenej autonómii. Rozum však nikdy nesmie stratiť svoju schopnosť prijímať otázky a otázky aj klásť, vo vedomí, že sa nemôže vyhlásiť za absolútnu a výlučnú platnosť. Zjavená pravda, zatiaľ čo poskytuje plnosť svetla na bytie, počnúc jasom, ktorý vychádza zo samotného večného Bytia, bude osvecovať cestu filozofickému uvažovaniu. Kresťanské zjavenie sa tak stáva pravým bodom spojenia a vzťahu medzi myslením filozofickým a myslením teologickým, v ich vzájomných vzťahoch. Je teda želateľné, aby sa teológovia a filozofi dali viesť jedinou autoritou pravdy tak, aby sa vypracovala filozofia v súlade s Božím slovom. Táto filozofia bude pôdou pre stretanie medzi kultúrami a kresťanskou vierou, miestom porozumenia medzi veriacimi a neveriacimi. Bude to pomoc pre veriacich, aby sa viac presvedčili, že hĺbke a pravosti viery osoží, keď sa spája s myslením a nikdy sa ho nevzdáva. A znovu nás k tomuto presvedčeniu vedie poučenie cirkevných otcov: „Aj samotné ,veriť ‘ nie je nič iné ako myslieť a dávať svoj súhlas… Kto verí, myslí… Keď verí, myslí, a keď myslí, verí… Ak viera nie je premyslená, nie je ničím.“95 A ďalej: „Ak niekto zruší súhlas, vzdá sa viery, lebo bez súhlasu sa vlastne neverí.“96