80. Sväté písmo obsahuje výslovne alebo skryte rad prvkov, ktoré umožňujú získať filozoficky pozoruhodne obsažný pohľad na človeka a na svet. Kresťania si postupne uvedomili bohatstvo, ktoré sa nachádza na týchto posvätných stránkach. Z nich vyplýva, že skutočnosť, ktorú prežívame, nie je absolútno; nie je nestvorená a nie je ani samosplodená. Iba Boh je Absolútno. Okrem toho sa zo stránok Biblie vynára pohľad na človeka ako obrazu Božieho, ktorý obsahuje presné údaje o jeho bytí, o jeho slobode a o nesmrteľnosti jeho duše. Pretože stvorený svet nie je sebestačný, každá ilúzia o autonómii, ktorá by nebrala na vedomie, že každý tvor, vrátane človeka, podstatne závisí od Boha, by viedla k dramatickým situáciám, ktoré by zničili rozumné hľadanie súladu a zmyslu ľudskej existencie.
Aj na problém mravného zla – najtragickejšiu formu zla – narážame v Biblii, ktorá nám hovorí, že zlo nevyplýva z dajakého nedostatku materiálneho rázu, ale že je to rana, ktorá pochádza z nezriadeného prejavu ľudskej slobody. Božie slovo nakoniec poukazuje na problém zmyslu existencie a dáva odpoveď, pričom usmerňuje človeka na Ježiša Krista, vtelené Božie Slovo, ktoré realizuje plnosť ľudskej existencie. Ďalšie aspekty by sa dali ozrejmiť z čítania posvätných textov. V každom prípade je tu viditeľné odmietanie akejkoľvek formy relativizmu, materializmu a panteizmu.
Základné presvedčenie tejto „filozofie“, obsiahnutej v Biblii, je v tom, že ľudský život a svet majú svoj zmysel a sú zamerané na svoje zavŕšenie, ktoré sa uskutočňuje v Ježišovi Kristovi. Tajomstvo vtelenia ostane vždy stredobodom, na ktorý sa treba odvolávať, ak chceme pochopiť tajomstvo ľudskej existencie, stvoreného sveta, i Boha samého. V tomto tajomstve sa skrývajú extrémne výzvy pre filozofiu, lebo rozum je povolaný osvojiť si určitú logiku, ktorá odstráni bariéry, v ktorých hrozí aj jemu nebezpečenstvo, že sa do nich zatvorí. Len tu však zmysel existencie dosahuje svoj vrchol. Tu sa totiž stáva zrozumiteľnou vnútorná podstata Boha a človeka; v tajomstve vteleného Slova sa zachovávajú božská prirodzenosť a ľudská prirodzenosť, každá s príslušnou autonómiou, a súčasne sa prejavuje jediné puto ich vzájomného nezmiešaného vzťahu.97
81. Pozorujeme, že jednou z najdôležitejších skutočností našej súčasnej situácie je „kríza zmyslu“. Názory na život a na svet, často vedeckého charakteru, sa tak rozmnožili, že fakticky sme svedkami toho, ako sa šíri jav drobenia vedy. Práve ten sťažuje a často marí hľadanie určitého zmyslu. Ba, čo je ešte dramatickejšie, v tomto zmätku údajov a faktov, medzi ktorými žijeme, a ktoré akoby tvorili samu osnovu života, mnohí sa pýtajú, či ešte má zmysel klásť si otázku o zmysle. Pluralita teórií, ktoré navzájom súperia o odpoveď, alebo rozličné spôsoby chápania a vysvetľovania sveta a života človeka iba vyostrujú túto základnú pochybnosť, ktorá ľahko vyústi do stavu skepticizmu a ľahostajnosti, alebo do rozličných prejavov nihilizmu. Dôsledkom toho je, že ľudský duch je často zaujatý určitou formou nejasného myslenia, ktorá ho pobáda uzavrieť sa ešte viac sám do seba, do sveta ohraničeného vlastnou imanenciou, bez akéhokoľvek vzťahu k nadprirodzenu. Filozofia, ktorá by už nekládla otázku o zmysle existencie, bola by vo veľkom nebezpečenstve degradovať rozum len na nástrojové funkcie, bez akéhokoľvek nadšenia pre hľadanie pravdy.
Ak má byť filozofia v súlade s Božím slovom, je potrebné, aby predovšetkým znovu našla svoj rozmer múdrosti v hľadaní posledného a globálneho zmyslu života. Pri správnom pohľade táto prvá požiadavka tvorí pre filozofiu veľmi užitočný podnet prispôsobiť sa svojej vlastnej povahe. Keď tak urobí, nebude totiž len rozhodujúcou kritickou inštanciou, ktorá ukazuje rozličným sféram vedných odborov ich spoľahlivosť a ich hranice, ale sa stane aj poslednou inštanciou zjednocovania ľudskej vedy a ľudskej činnosti, a bude ich usmerňovať k jednému cieľu a jednému smeru, ktoré sú definitívne. Tento rozmer múdrosti je dnes o to nevyhnutnejší, keďže nesmierny rast technickej sily ľudstva si vyžaduje obnovené a jasné povedomie posledných hodnôt. Keby tieto technické prostriedky mali ostať bez zamerania na určitý cieľ, nie čiste utilitaristický, mohli by sa rýchlo ukázať ako nehumánne, ba premeniť sa na potenciálnych ničiteľov ľudského rodu.98
Božie slovo zjavuje posledný cieľ človeka a dáva celkový zmysel jeho činnosti vo svete. Preto vyzýva filozofiu, aby sa zapojila do hľadania prirodzeného základu tohto zmyslu. Tento základ spočíva v religiozite, ktorá je vlastná človeku ako osobe. Filozofia, ktorá by chcela poprieť možnosť posledného a globálneho zmyslu, bola by nielen neprimeraná, ale aj pomýlená.
82. Túto úlohu múdrosti by ostatne nemohla plniť filozofia, ktorá by sama nebola autentická a pravá, čiže zameraná nie na čiastočné a relatívne aspekty skutočna – či už účelové, formálne alebo užitočné, – ale na jeho totálnu a definitívnu pravdu, alebo na samo bytie predmetu poznávania. Tu je teda druhá požiadavka: overiť schopnosť človeka dosiahnuť poznanie pravdy. Ide o poznanie, ktoré sa dostáva k objektívnej pravde prostredníctvom onoho adaequatio rei et intellectus, o ktoré sa opierajú učitelia scholastiky.99
Túto požiadavku, vlastnú viere, výslovne potvrdil Druhý vatikánsky koncil: „Poznávacia schopnosť sa neobmedzuje len na pozorovateľné javy, ale môže s naozajstnou istotou dosiahnuť duchovne aj hlbšie štruktúry skutočnosti, i keď je v dôsledku hriechu čiastočne zatemnená a oslabená.“100
Filozofia radikálne fenomenalistická alebo relativistická by sa ukázala ako neprimeraná poskytovať túto pomoc v prehlbovaní bohatstva obsiahnutého v Božom slove. Sväté písmo totiž predpokladá vždy, že človek, i keď sa dopúšťa neúprimnosti a klamstva, je schopný poznať a pochopiť čistú a jednoduchú pravdu. V posvätných knihách, najmä v Novom zákone, sa nachádzajú texty a výroky skutočne ontologického dosahu. Inšpirovaní autori totiž chceli formulovať pravé výroky, čiže výroky, ktoré mali vyjadriť objektívnu skutočnosť. No možno povedať, že katolícka tradícia sa dopustila omylu, keď niektoré texty svätého Jána a svätého Pavla pochopila ako výroky o samom bytí Ježiša Krista. Preto teológia, keď sa snaží pochopiť a vysvetliť tieto výroky, potrebuje príspevok filozofie, ktorá nepopiera možnosť objektívne pravdivého poznania, i keď vždy zdokonaliteľného. To, čo sme povedali, platí aj pre úsudky mravného svedomia, o ktorých Sväté písmo predpokladá, že môžu byť objektívne pravdivé.101
83. Dve uvedené požiadavky vyžadujú aj tretiu: Potrebná je filozofia autenticky metafyzického dosahu, čiže schopná prekročiť empirické danosti, aby pri svojom hľadaní pravdy dospela k čomusi absolútnemu, poslednému, základnému. Toto je samozrejmá požiadavka, ktorá platí tak pre poznanie sapienciálneho charakteru, ako aj pre poznanie charakteru analytického. Táto požiadavka je obzvlášť vlastná poznaniu morálneho dobra, ktorého posledným základom je najvyššie Dobro, sám Boh. Nemienim tu rozprávať o metafyzike ako o špecifickej škole alebo o zvláštnom dejinnom prúde. Chcem len zdôrazniť, že skutočnosť a pravda presahujú to, čo je skutkové a skúsenostné. A chcem potvrdiť, že človek má schopnosť poznať tento nadprirodzený a metafyzický rozmer pravdivo a iste, i keď len nedokonale a analogicky. V tomto zmysle sa nemá pozerať na metafyziku ako na alternatívu antropológie, lebo práve metafyzika umožňuje položiť základ pojmu dôstojnosti osoby, vzhľadom na jej duchovnú povahu. Obzvlášť osoba tvorí prednostný priestor pre stretnutie s bytím, a tým aj s metafyzickým myslením.
Všade, kde človek objavuje výzvu k absolútnu a k nadprirodzenu, má možnosť vytušiť metafyzický rozmer skutočna: v pravde a v kráse, v mravných hodnotách i v osobe druhého, ba aj v samotnom bytí, v Bohu. Veľkou výzvou, ktorá nás čaká na konci tohto tisícročia, je, aby sme vedeli uskutočniť potrebný a naliehavý prechod od fenoménu k základu. Nemožno sa zastaviť len pri skúsenosti. I keď ona vyjadruje a zviditeľňuje vnútro človeka a jeho duchovnosť, je potrebné, aby špekulatívna úvaha dosiahla duchovnú podstatu a základ, ktorý ju podopiera. Filozofické myslenie, ktoré by odmietalo každé otváranie sa metafyzickému rozmeru, by bolo úplne nevhodné plniť sprostredkovateľskú úlohu v úsilí o pochopenie Zjavenia.
Božie slovo sa ustavične odvoláva na to, čo presahuje skúsenosť, ba aj myslenie človeka. Ale toto „tajomstvo“ by nemohlo byť zjavené, a ani teológia by ho nemohla urobiť dajakým spôsobom zrozumiteľným,102
keby ľudské poznanie bolo prísne obmedzené na svet zmyslovej skúsenosti. Metafyzika sa preto javí ako prednostné sprostredkovanie v teologickom bádaní. Teológii bez metafyzickej perspektívy by sa nepodarilo dostať sa až za analýzu náboženskej skúsenosti. Okrem toho by neumožnila, aby intellectus fidei súvislým spôsobom vyjadril všeobecnú a nadprirodzenú hodnotu zjavenej pravdy.
Keď takto nástojím na metafyzickej zložke, robím tak preto, lebo som presvedčený, že je to záväzná cesta prekonať krízovú situáciu, ktorá dnes preniká veľkú časť filozofie, ako aj napraviť určité úchylky v správaní, ktoré sa rozšírili v našej spoločnosti.
84. Dôležitosť metafyzického prístupu sa stáva ešte zrejmejšou, keď vezmeme do úvahy dnešný rozvoj hermeneutických vied a rozličných jazykových analýz. Výsledky, ku ktorým tieto štúdiá dospievajú, môžu byť veľmi užitočné pre pochopenie viery, keďže ozrejmujú štruktúru nášho myslenia a hovorenia, aj zmysel toho, čo obsahuje reč. Ale niektorí zástupcovia týchto vied majú sklon zastaviť sa vo svojich výskumoch pri tom, ako skúmanú skutočnosť rozumieť a pomenovať, ale odhliadajú od toho, aby overili možnosti rozumu pochopiť jej podstatu. V takomto postoji treba vidieť krízu dôvery v schopnosti rozumu, ktorá panuje v našej dobe. Keď sa potom na základe aprioristických domnienok tieto tézy snažia zatieniť obsah viery alebo popierať jeho všeobecnú platnosť, potom nielenže ponižujú rozum, ale aj samy sa vylučujú z „hry“. Viera totiž celkom jasne predpokladá, že ľudský jazyk je schopný všeobecným spôsobom vyjadriť božskú i nadprirodzenú skutočnosť. Aj keď sa použijú analogické slová, nie sú o nič menej významné.103
Keby to tak nebolo, Božie slovo, ktoré je vždy božským slovom v ľudskej reči, by nebolo schopné povedať o Bohu celkom nič. Výklad tohto slova nás nemôže odkazovať z jednej interpretácie na druhú bez toho, že by nás priviedol dakedy k jednoducho pravdivému výroku. Inak by to nebolo Božie zjavenie, ale len vyjadrenie ľudských pojmov o ňom a o tom, čo si on pravdepodobne myslí o nás.
85. Dobre si uvedomujem, že tieto požiadavky, ktoré kladie Božie slovo filozofii, môžu sa zdať ťažké mnohým, ktorí prežívajú dnešnú situáciu vo filozofickom bádaní. Práve preto, že si osvojujem to, čo pápeži niekoľkých generácií neprestajne vyučujú a čo sám Druhý vatikánsky koncil potvrdil, chcem dôrazne vysloviť, že človek je schopný dospieť k jednotnému a organickému vedeckému pohľadu. Toto je jedna z úloh, ktoré bude musieť kresťanské myslenie prijať v ďalšom tisícročí kresťanskej éry. Drobenie vedy narúša vnútornú jednotu súčasného človeka, lebo nesie so sebou len čiastkový prístup k pravde a v dôsledku toho i trieštenie jej zmyslu. Ako by sa mohla Cirkev neznepokojovať? Táto úloha, ktorá sa týka vedy, vyplýva pre biskupov priamo z evanjelia, a oni sa nemôžu zrieknuť povinnosti plniť ju.
Myslím, že všetci, ktorí chcú dnes ako filozofi zodpovedať požiadavkám, ktoré Božie slovo kladie na ľudské myslenie, mali by vypracovať svoje argumentácie na základe týchto postulátov a v nadväznosti na tú veľkú tradíciu, ktorá, počínajúc antickými filozofmi, prechádza cirkevnými otcami a učiteľmi scholastiky, aby dospela až k osvojeniu si podstatných výdobytkov moderného a súčasného myslenia. Ak filozof dokáže čerpať z tejto tradície a inšpirovať sa ňou, iste preukáže svoju vernosť požiadavke autonómie filozofického myslenia.
V tomto zmysle je to ešte významnejšie, lebo v súvislosti s našou prítomnou situáciou sa niektorí filozofi stávajú iniciátormi znovuobjavovania rozhodujúcej úlohy tradície pre správnu formu poznávania. Odvolávanie sa na tradíciu totiž nie je len čírou spomienkou na minulosť. Je skôr uznaním určitého kultúrneho dedičstva, ktoré patrí celému ľudstvu. Ba mohlo by sa povedať, že závisíme od tradície a nemôžeme s ňou zaobchádzať tak, ako by sme chceli. Práve toto zakorenenie v tradícii nám dnes dovoľuje, že môžeme vyjadriť originálnu, novú a na budúcnosť zameranú myšlienku. Táto istá výzva platí ešte viac pre teológiu. Nielen preto, že má živú tradíciu Cirkvi ako pôvodný prameň,104
ale aj preto, že vplyvom toho má byť schopná znovu nadobudnúť tú hlbokú teologickú tradíciu, ktorá poznačila predchádzajúce epochy, ako aj trvalú tradíciu tej filozofie, ktorá vedela prekonať svojou skutočnou múdrosťou hranice priestoru a času.
86. Naliehať na potrebnosť úzkeho vzťahu kontinuity medzi súčasným filozofickým uvažovaním a tým, ktoré vypracovala kresťanská tradícia, značí predísť nebezpečenstvu, ktoré sa skrýva v niektorých filozofických smeroch, dnes osobitne rozšírených. I keď len stručne, pokladám za vhodné zastaviť sa pri nich a poukázať na ich omyly a s nimi súvisiace nebezpečenstvá pre filozofickú činnosť.
Prvý je ten, ktorý nesie meno eklekticizmus. Týmto termínom sa označuje postoj toho, kto pri bádaní, vyučovaní a dôvodení, a to aj teologickom, zvyčajne preberá jednotlivé myšlienky, pochádzajúce z rozličných filozofií, bez toho, že by dbal na ich súdržnosť, systematickú spojitosť, alebo historické začlenenie. Týmto spôsobom sa zaraďuje do takého postavenia, že nemožno rozpoznať pravdivú časť myšlienky od tej, ktorá tam môže byť mylná alebo nevyhovujúca. Extrémna forma eklekticizmu sa javí aj v rétorickom zneužívaní filozofických výrazov, na ktoré si daktorí teológovia zvykli. Podobné zneužívanie neslúži hľadaniu pravdy a nevychováva rozum – ani teologický, ani filozofický – k vážnemu a vedeckému dokazovaniu. Dôsledné a hlboké štúdium filozofických vied, ich osobitnej reči a prostredia, v ktorom vznikli, pomáha prekonávať nebezpečenstvá eklekticizmu a umožňuje ich primerané včlenenie do teologickej argumentácie.
87. Eklekticizmus je metodický omyl, ale mohol by skrývať v sebe aj myšlienky historicizmu. Pre správne pochopenie náuky z minulosti je potrebné, aby bola začlenená do svojho historického a kultúrneho súvisu. Základná poučka historicizmu spočíva v stanovení pravdy určitej filozofie na základe jej primeranosti k určitému obdobiu a k určitej historickej úlohe. Týmto spôsobom, aspoň skryte, sa popiera trvalá platnosť pravdy. To, čo bolo pravdou v jednej epoche, tvrdí historicista, nemusí byť pravdou v druhej. Dejiny myslenia sa preňho stávajú o málo viac ako archeologickým nálezom, z ktorého čerpá, aby posúdil postoje minulosti, ktoré sú už z veľkej časti prekonané a nemajú význam pre prítomnosť. Treba naopak uvážiť, že ak sa ich formulácia určitým spôsobom aj viaže na dobu a kultúru, pravda alebo omyl v nich vyjadrené sa môžu v každom prípade napriek priestorovo-časovej vzdialenosti rozpoznať a ako také zhodnotiť.
V teologickom uvažovaní sa historicizmus snaží predstaviť zväčša pod formou „modernizmu“. S oprávnenou starostlivosťou urobiť teologickú rozpravu aktuálnou a prijateľnou pre súčasníkov, používajú sa len najnovšie výroky v bežnom filozofickom žargóne. Kritické námietky sa pritom obchádzajú, alebo prípadne sa vo svetle tradície zmierňujú. Keďže takáto forma modernizmu mení aktuálnosť za pravdu, je neschopná zadosťučiniť požiadavkám pravdy, ktorým je teológia povolaná odpovedať.
88. Ďalším nebezpečenstvom, ktoré treba brať do úvahy, je scientizmus. Tento filozofický systém odmieta pripustiť ako platné iné formy poznávania, odlišné od tých, ktoré sú vlastné pozitívnym vedám. Náboženské a teologické poznávanie, ako aj etickú a estetickú vedu, odsúva do oblasti čírej fantázie. V minulosti sa táto idea vyjadrovala v pozitivizme a v novopozitivizme, ktoré pokladali výroky metafyzického rázu za nezmyselné. Epistemologická kritika zbavila vierohodnosti tento postoj, ale dnes sa opäť objavuje pod novým pláštikom scientizmu. V tomto pohľade sa hodnoty degradujú na jednoduché produkty citu a poznanie bytia sa odkladá stranou, aby sa dal priestor jednoduchej faktickosti. Veda sa teda pripravuje ovládnuť všetky aspekty ľudskej existencie prostredníctvom technologického procesu. Nepopierateľné výsledky vedeckého bádania a súčasnej technológie prispeli k rozšíreniu scientickej mentality. Tá ako keby nemala hraníc, vzhľadom na to, ako prenikla do rozličných kultúr a aké radikálne zmeny tam spôsobila.
Treba konštatovať, že všetko, čo sa týka otázky o zmysle života, scientizmus pokladá za čosi, čo patrí do iracionálnej a imaginárnej sféry. Nemenším sklamaním je prístup tohto myšlienkového prúdu k ďalším veľkým problémom filozofie. Ak ich neignoruje, podrobuje ich analýzam, ktoré sa opierajú o povrchné analógie bez racionálneho základu. To vedie k ochudobňovaniu ľudského uvažovania, ktorému sa odoberá možnosť riešiť tie základné otázky, ktoré si animal rationale už od začiatku svojej existencie na zemi stále kládol. Keď sa v tejto perspektíve odstránila kritika, vychádzajúca z mravného hodnotenia, scientickej mentalite sa podarilo dosiahnuť, že mnohí prijali ideu, že to, čo je technicky uskutočniteľné, stáva sa aj mravne prípustným.
89. Predstaviteľom nie menších nebezpečenstiev je pragmatizmus, myšlienkový postoj tých, ktorí pri svojom rozhodovaní odmietajú obracať sa na teoretické úvahy alebo na hodnotenia založené na etických zásadách. Praktické dôsledky, ktoré vyplývajú z tohto myšlienkového smeru, sú nemalé. Obzvlášť sa presadilo chápanie demokracie, ktoré neberie do úvahy vzťah k hodnotovo zameraným, a preto nemenným základom: o prípustnosti alebo neprípustnosti určitého správania sa rozhoduje na základe hlasovania parlamentnej väčšiny.105
Dôsledok takéhoto nazerania je jasný; veľké mravné rozhodnutia človeka sa stávajú v skutočnosti podriadenými rozhodnutiam, ktoré postupne prijímajú ústavné orgány. Ba čo viac, aj sama antropológia veľmi silne závisí od skutočnosti, že predkladá jednorozmernú koncepciu ľudského bytia, z ktorej sú vylúčené veľké etické dilemy a existenciálne analýzy o zmysle utrpenia a obety, o živote a smrti.