90. Názory, ktoré sme doteraz skúmali, vedú ku všeobecnejšej koncepcii. Zdá sa, že táto koncepcia tvorí dnes spoločný horizont mnohých filozofií, ktoré sa rozlúčili so zmyslom pre bytie. Myslím tu na nihilistické zmýšľanie, ktoré súčasne odmieta akýkoľvek základ a popiera každú objektívnu pravdu. Nihilizmus ešte skôr ako sa stavia proti požiadavkám a obsahu, ktoré sú vlastné Božiemu slovu, popiera človečenstvo človeka a samej jeho totožnosti. Lebo nemožno zabudnúť, že ak sa zanedbá otázka bytia, vedie to nevyhnutne k strate kontaktu s objektívnou pravdou, a v dôsledku toho i so základom, na ktorom spočíva dôstojnosť človeka. Tak sa utvára priestor pre možnosť zotrieť z tváre človeka črty, ktoré prezrádzajú jeho podobnosť s Bohom, a priviesť ho postupne k túžbe po ničivej moci, alebo k zúfalstvu samoty. Keď sa raz vezme človeku pravda, je čírou ilúziou chcieť ho urobiť slobodným. Pravda a sloboda sa totiž alebo navzájom spoja, alebo spolu biedne zahynú.106

91. Komentovaním čŕt myšlienkových smerov, ktoré som tu teraz pripomenul, som nemienil podať kompletný obraz aktuálnej situácie filozofie; tú by len veľmi ťažko bolo možné uviesť v jednotnej panoráme. Chcel som vyzdvihnúť, že dedičstvo vedy a múdrosti sa skutočne obohatilo na mnohých poliach. Stačí pripomenúť logiku, filozofiu reči, epistemológiu, filozofiu prírody, antropológiu, prehĺbenú analýzu afektívnych ciest poznania a existenciálne priblíženie sa k analýze slobody. Na druhej strane, šíriaci sa princíp imanencie, ktorý je stredobodom racionalistickej požiadavky, vzbudilo počnúc minulým storočím reakcie, ktoré viedli k radikálnej zmene v otázke postulátov, pokladaných za nepopierateľné. Tak sa objavili iracionalistické prúdy, kým kritika vyzdvihovala zbytočnosť požiadavky sebazdôvodnenia rozumu.

Našu epochu definovali niektorí myslitelia ako epochu „postmodernizmu“. Tento termín, používaný nezriedka v súvislostiach medzi sebou veľmi vzdialených, označuje výskyt určitého celku nových činiteľov, ktoré sa čo do rozšírenia a účinnosti ukázali schopné vyvolať významné a trvalé zmeny. Tento termín sa používal spočiatku pri javoch estetického, sociálneho a technického rázu. Neskoršie sa preniesol do filozofickej sféry, ale bol poznačený určitou dvojakosťou, či už preto, že úsudok o tom, čo sa nazýva „postmoderným“, je dakedy pozitívny, dakedy negatívny, alebo preto, že niet rovnakého názoru na citlivý problém vymedzenia rozličných historických epoch. Jedna vec je však mimo každej pochybnosti: Myšlienkové prúdy, ktoré sa odvolávali na postmodernizmus, si zasluhujú primeranú pozornosť. Podľa niektorých je totiž čas istôt beznádejne preč, preto by sa človek mal odteraz učiť žiť v horizonte totálnej absencie zmyslu, v znamení provizória a pominuteľnosti. Niektorí autori vo svojej kritike, rúcajúcej každú istotu, ignorujúc potrebné rozlíšenia, popierajú aj istoty viery.

Tento nihilizmus nachádza určitým spôsobom potvrdenie v strašnej skúsenosti zla, ktorá poznačila našu epochu. Pred dramatickosťou tejto skúsenosti racionalistický optimizmus, ktorý videl v dejinách víťazné napredovanie rozumu, pokladaného za prameň šťastia a slobody, nebol schopný odolať, takže jednou z najväčších hrozieb terajšieho konca storočia je pokušenie zúfalstva.

Ostáva však pravdou, že určitá pozitivistická mentalita sa i naďalej pokúša robiť vierohodnou ilúziu, že vďaka vedeckým a technickým výdobytkom človek ako tvorca svetov môže aj sám dosiahnuť, že sa stane úplným pánom svojho osudu.

Aktuálne úlohy pre teológiu

92. Teológia ako skúmateľka Zjavenia bola v rozličných historických etapách vždy nútená prijímať prvky rozličných kultúr, aby im potom primeranými pojmami sprostredkovala obsah viery. Aj dnes má dvojakú úlohu. Na jednej strane totiž musí plniť poslanie, ktoré jej svojho času zveril Druhý vatikánsky koncil: obnovovať svoje metodológie z hľadiska účinnejšej pomoci evanjelizácii. Ako nemyslieť z tohto hľadiska na slová pápeža Jána XXIII. pri otváraní koncilu? On vtedy povedal: „Je potrebné odpovedať na živé očakávanie tých, čo úprimne milujú kresťanské, katolícke a apoštolské náboženstvo, umožniť im ho širšie a hlbšie poznať, aby ich duše boli ním dokonalejšie poučené a formované. Je potrebné, aby sa táto bezpečná a nemeniteľná náuka, ktorá sa má verne uchovávať, prehlbovala a predkladala spôsobom, ktorý by zodpovedal požiadavkám našej doby“.107

Na druhej strane musí teológia zamerať svoj pohľad na poslednú pravdu, ktorú jej zverilo Zjavenie, a neuspokojiť sa tým, že sa zastaví na stredných stupňoch. Je dobré, keď si teológ pripomenie, že jeho práca zodpovedá „dynamike obsiahnutej v samotnej viere“ a že vlastným predmetom jeho bádania je „Pravda, živý Boh a jeho plán spásy, zjavený v Ježišovi Kristovi.“108 Táto úloha, ktorá sa týka v prvom rade teológie, podnecuje súčasne aj filozofiu. Množstvo problémov, ktoré sa dnes vynárajú, vyžaduje totiž spoločnú prácu, i keď sa vykonáva odlišnými metódami, aby sa pravda znovu poznala a formulovala. Pravda, ktorou je Kristus, sa ukladá ako všeobecná autorita, ktorá vládne, povzbudzuje a umožňuje rast (porov. Ef 4, 15) tak teológii, ako aj filozofii.

Veriť v možnosť poznania všeobecne platnej pravdy nie je ani najmenej prameňom netolerancie. Naopak, je nutnou podmienkou pre úprimný a opravdivý dialóg medzi osobami. Len pod touto podmienkou je možné prekonávať rozdelenia a kráčať spolu cestou, ktorá vedie k celej a úplnej pravde, sledujúc chodníčky, ktoré pozná len Duch vzkrieseného Pána.109 Teraz chcem naznačiť, ako sa z hľadiska aktuálnych úloh teológie javí konkrétne dnes požiadavka jednoty.

93. Hlavným cieľom teológie je zrozumiteľne predkladať Zjavenie a obsah viery. Opravdivým stredobodom jej uvažovania bude preto kontemplácia o samom tajomstve trojjediného Boha. K tomu sa pristupuje uvažovaním o tajomstve vtelenia Božieho Syna; o tom, že sa stal človekom a o jeho následnej ceste v ústrety utrpeniu a smrti, čiže o tajomstve, ktoré vyústi do jeho slávneho vzkriesenia a nanebovstúpenia, keď zasadne po pravici Otca a pošle odtiaľ Ducha pravdy, aby ustanovil a oživoval jeho Cirkev. Prvoradým úsilím teológie sa z tohto hľadiska stáva pochopiť kenózu Boha, skutočne veľké tajomstvo pre ľudskú myseľ, ktorej sa javí nemožným, aby utrpenie a smrť mohli vyjadrovať lásku, a to takú, ktorá sa dáva bez toho, že by očakávala niečo na výmenu. Z tohto hľadiska sa kladie ako prvoradá a naliehavá požiadavka pozorná analýza textov: na prvom mieste textov Svätého písma, a potom tých, v ktorých sa uvádza živá tradícia Cirkvi. V tomto ohľade sa dnes predkladajú problémy len čiastočne nové, ktorých dôsledné riešenie nebude možné nájsť bez prispenia filozofie.

94. Prvý problematický prvok sa týka vzťahu medzi významom a pravdou. Ako každý iný text, tak aj písomné pramene, ktoré vysvetľuje teológ, prenášajú predovšetkým určitý význam, ktorý treba pochopiť a vyložiť. Tento význam sa podáva ako pravda o Bohu, ktorú sám Boh zjavuje prostredníctvom posvätného textu. V ľudskej reči sa teda zviditeľňuje reč Boha, ktorý oznamuje svoju pravdu podivuhodnou „blahosklonnosťou“, ktorá odzrkadľuje logiku Vtelenia.110 Pri výklade prameňov Zjavenia sa preto teológ musí pýtať, aká hlboká a autentická je pravda, ktorú chcú texty, zrejme v rámci hraníc reči, oznámiť.

Pokiaľ ide o biblické texty, obzvlášť o evanjeliá, ich pravda sa určite neobmedzuje na rozprávanie jednoduchých historických udalostí, alebo na zjavovanie neutrálnych faktov, ako by to chcel pozitivizmus historicistu.111 Naopak, tieto texty hovoria o udalostiach, ktorých pravda je za jednoduchou historickou príhodou. Je v ich význame v dejinách spásy a pre ne. Táto pravda nachádza svoje plné vyjadrenie v trvalom čítaní takých textov, ktoré Cirkev uskutočňuje v priebehu stáročí, pričom zachováva ich pôvodný význam nezmenený. Je teda naliehavé, aby sme sa aj filozoficky pýtali na vzťah existujúci medzi faktom a jeho významom. Vzťah, ktorý tvorí zvláštny zmysel dejín.

95. Božie slovo sa neobracia len na jeden národ alebo len na jednu epochu. Rovnakým spôsobom aj vieroučné výroky, i keď sa v nich dakedy cíti určitý vplyv kultúry obdobia, v ktorom boli definované, formulujú trvalú a definitívnu pravdu. Vynára sa otázka, ako možno zladiť absolútnosť a univerzálnosť pravdy s nevyhnutným historickým a kultúrnym podmienením formúl, ktoré ju vyjadrujú. Ako som povedal už predtým, názory historicizmu sú neobhájiteľné. Naproti tomu použitie hermeneutiky, ktorá je otvorená k metafyzickej požiadavke, je schopné ukázať, ako sa z historických a náhodných okolností, v ktorých texty vyzrievali, utváral prechod k pravde, ktorú vyjadrujú a ktorá tieto závislosti prekonáva.

Človek môže pomocou svojej ohraničenej historickej reči vyjadrovať pravdy, ktoré presahujú lingvistický výsledok. Pravdu totiž nikdy nemôže obmedzovať ani čas, ani kultúra. Poznáva sa síce v histórii, ale históriu prevyšuje.

96. Táto úvaha umožňuje vycítiť riešenie ďalšieho problému: problém trvalej platnosti pojmovej reči, používanej v koncilových definíciách. Touto otázkou sa zaoberal už môj úctyhodný predchodca Pius XII. vo svojej encyklike Humani generis.112

Uvažovať o tomto námete nie je ľahké, lebo sa musí veľmi vážne pamätať na zmysel, ktorý dostávajú niektoré slová v odlišných kultúrach a v rozličných dobách. Dejiny myslenia ukazujú, že určité základné pojmy, i napriek vývoju a mnohorakosti kultúr, zachovali svoju všeobecnú poznávaciu hodnotu a v dôsledku toho i pravdivosť tvrdení, ktoré vyjadrujú.113 Keby to tak nebolo, filozofia a prírodné vedy by nemohli medzi sebou komunikovať, ani by ich nemohli prijať kultúry, odlišné od tých, v ktorých vznikali a sa vypracovávali. Hermeneutický problém teda existuje, ale je riešiteľný. Realistická hodnota mnohých pojmov inak nevylučuje, že ich význam je často nedokonalý. Filozofické uvažovanie by na tomto poli mohlo veľmi pomôcť. Je preto želateľné, aby sa zapojilo zvlášť do hlbšieho skúmania vzťahu medzi pojmovou rečou a pravdou, a do úsilia navrhnúť primerané cesty pre jej pochopenie.

97. Ak je výklad prameňov dôležitou úlohou teológie, ďalšou a pritom ťažšou a náročnejšou jej úlohou je pochopenie zjavenej pravdy, alebo vypracovanie tzv. intellectus fidei. Ako som už naznačil, intellectus fidei vyžaduje príspevok filozofie bytia, ktorá umožní predovšetkým dogmatickej teológii plniť si primeraným spôsobom svoju úlohu. Dogmatický pragmatizmus začiatku tohto storočia, podľa ktorého pravdy viery nie sú nič iné ako pravidlá správania, bol už zamietnutý a zavrhnutý,114 ale i napriek tomu naďalej tu pretrváva pokušenie chápať tieto pravdy čiste funkčným spôsobom. V tomto prípade by sa upadlo do neprimeranej, zúženej schémy, ktorej chýba potrebná špekulatívna jasnosť. Napríklad kristológia, ktorá by vychádzala jednostranne „zdola“, ako sa dnes obyčajne hovorí, alebo ekleziológia, vypracovaná len podľa vzoru občianskych spoločností, by sa veľmi ťažko mohla vyhnúť nebezpečenstvu takého zúženia.

Ak chce intellectus fidei integrovať celé bohatstvo teologickej tradície, musí sa obrátiť o pomoc na filozofiu bytia. Tá bude musieť byť schopná problém bytia znovu predložiť podľa požiadaviek a príspevkov celej filozofickej tradície, aj tej najnovšej, a vyhnúť sa pritom neplodným opakovaniam zastaraných schém. Filozofia bytia, v rámci kresťanskej metafyzickej tradície, je filozofia dynamická, ktorá vidí skutočnosť v jej štruktúrach ontologických, príčinných i komunikatívnych. Svoju silu a trvácnosť nachádza v skutočnosti, že sa zakladá na samom akte bytia, ktorý umožňuje dokonalú a celkovú otvorenosť voči všetkej skutočnosti. Pritom prekračuje každú hranicu, až dospieva k Tomu, ktorý privádza každú vec k jej zavŕšeniu.115 V teológii, ktorá prijíma svoje princípy zo Zjavenia ako nového prameňa poznania, nachádza táto perspektíva potvrdenie v dôvernom vzťahu medzi vierou a metafyzickou racionálnosťou.

98. Analogické úvahy možno robiť aj pokiaľ ide o morálnu teológiu. Návrat k filozofii je naliehavý aj pre pochopenie viery, ktorá sa týka konania veriacich. Vzhľadom na súčasné požiadavky na sociálnom, ekonomickom, politickom a vedeckom poli je mravné svedomie človeka dezorientované. V encyklike Veritatis splendor som zdôraznil, že mnohé súčasné problémy vo svete vyplývajú z „krízy vo vzťahu k pravde. Stratou idey univerzálnej pravdy o dobre, ktoré ľudský rozum dokáže pochopiť, sa nutne zmenil aj pojem svedomia, ktoré sa už nechápe vo svojej pôvodnej úlohe, to znamená ako úkon rozumu osoby, ktorá má aplikovať všeobecné poznanie dobra na určitú situáciu, a tak posúdiť, ako sa treba zachovať v tomto prípade a v tejto chvíli. Je tu určitá snaha priznávať svedomiu jednotlivca privilégium autonómne určovať kritériá dobra a zla, a podľa toho konať. Takýto názor sa stotožňuje s individualistickou etikou, podľa ktorej sa každý riadi svojou pravdou, odlišnou od pravdy iných.“116

V celej encyklike som jasne zdôrazňoval základnú úlohu, ktorú má pravda na mravnom poli. Táto pravda, vzhľadom na väčšiu časť najnaliehavejších etických problémov, požaduje od morálnej teológie pozornú úvahu, ktorá by vedela poukázať na to, že jej korene sú v Božom slove. Aby toto svoje poslanie mohla splniť, musí morálna teológia hľadať pomoc u filozofickej etiky, zameranej na pravdu dobra, čiže nie na etiku subjektivistickú, ani utilitaristickú. Požadovaná etika obsahuje a predpokladá filozofickú antropológiu a metafyziku dobra. Keď morálna teológia využije toto jednotné vnímanie, ktoré je nutne spojené s kresťanskou svätosťou a s plnením ľudských i nadprirodzených čností, bude schopná primerane a účinne čeliť rozličným problémom v okruhu svojej kompetencie, ako sú: pokoj, sociálna spravodlivosť, rodina, ochrana života a prírodné prostredie.

99. Teologická práca v Cirkvi slúži v prvom rade ohlasovaniu viery a katechéze.117 Ohlasovanie alebo kerygma volá k obráteniu a predkladá Kristovu pravdu, ktorá vrcholí v jeho veľkonočnom tajomstve, lebo len v Kristovi možno poznať plnosť spásonosnej pravdy (porov. Sk 4, 12; 1 Tim 2, 4 – 6).

V tomto súvise dobre chápeme, prečo nadobúda – okrem teológie – značný význam aj zmienka o katechéze. Katechéza totiž obsahuje filozofické výroky, ktoré treba dôkladne preskúmať vo svetle viery. Poučenie, poskytnuté v katechéze, má pre osobu výchovný účinok. Katechéza, ktorá je aj rečovou komunikáciou, musí predkladať učenie Cirkvi v jeho úplnosti118 a poukázať na jeho vzťah k životu veriacich.119 Tak sa uskutočňuje osobitné spojenie medzi náukou a životom, ktoré inak nemožno dosiahnuť. Lebo to, čo sa odovzdáva v katechéze, nie je súhrn myšlienkových právd, ale tajomstvo živého Boha.120

Filozofická úvaha môže veľmi prispieť k objasneniu vzťahu medzi pravdou a životom, medzi udalosťou a náukovou pravdou, a nadovšetko vzťahu medzi nadprirodzenou pravdou a ľudsky pochopiteľnou rečou.121 Vzájomný vzťah, ktorý sa utvára medzi teologickými disciplínami a výsledkami, ktoré dosiahli rozličné filozofické prúdy, môže teda vyjadrovať reálnu plodnosť z hľadiska komunikovania viery a jej hlbšieho pochopenia.