10. Desaťročia sa zdalo, že svet sa poučil z toľkých vojen i pádov a pomaly smeruje k lepším formám integrácie. Tak sa napríklad rozvinul sen o zjednotenej Európe, schopnej uznať spoločné korene a tešiť sa z diverzity, ktorá v nej prebýva. Pripomeňme si „pevné presvedčenie otcov zakladateľov Európskej únie, ktorí túžili po budúcnosti opierajúcej sa o schopnosť spoločne pracovať na prekonávaní rozdielov a napomáhaní mieru i spoločenstva medzi všetkými národmi na kontinente“.7
Rovnako zosilnela túžba latinsko-americkej integrácie a v tomto smere sa začali podnikať niektoré kroky. V iných krajinách a oblastiach sa zaznamenali pokusy o zmierenie a zblíženie, ktoré priniesli ovocie, a aj ďalšie sa javia ako sľubné.
11. No dejiny poukazujú na určitú regresiu. Roznecujú sa staré konflikty, ktoré sa pokladali za prekonané, nanovo povstáva vyostrený, zúrivý a agresívny nacionalizmus. Myšlienka jednoty ľudu i národa presiaknutá rozličnými ideológiami vytvára v rôznych krajinách nové formy egoizmu a straty sociálneho zmyslu, maskované údajnou obranou národných záujmov. A to nám pripomína, že „každá generácia si musí osvojiť zápasy i víťazstvá predchádzajúcich generácií a doviesť ich k ešte vyšším métam. To je cesta. Dobro tak ako láska, spravodlivosť a solidarita sa nedosahuje raz a navždy; musia sa získavať každý deň. Nemožno sa uspokojiť s tým, čo sa dosiahlo v minulosti, zastaviť sa a užívať si, akoby sme si nevšimli, že mnohí naši bratia ešte trpia pre nespravodlivosť, ktorá je výzvou pre nás všetkých“.8
12. „Otvoriť sa svetu“ – to je výraz, ktorý si dnes osvojili ekonómovia i finančníci. Pripisuje sa výlučne otvorenosti zahraničným záujmom alebo slobode ekonomických mocností investovať vo všetkých krajinách bez záväzkov či komplikácií. Miestne konflikty a nezáujem o spoločné dobro zneužíva globálna ekonómia na zavedenie jediného kultúrneho modelu. Taká kultúra zjednocuje svet, ale rozdeľuje ľudí i národy, pretože „čoraz viac globalizovaná spoločnosť nás navzájom zbližuje, ale nečiní nás bratmi“.9
Sme viac než kedykoľvek predtým osamotení v odosobnenom svete, ktorý privileguje záujmy jednotlivcov a oslabuje komunitný rozmer existencie. Predovšetkým sa skôr zväčšujú trhy, kde ľudia zohrávajú úlohu konzumentov alebo divákov. Napredovanie globalizácie obyčajne uprednostňuje identitu silnejších, ktorí bránia seba samých, ale snaží sa oslabiť identitu slabších a chudobnejších oblastí, čím sa stávajú zraniteľnejšími a závislejšími. Takýmto spôsobom sa politika stáva čoraz krehkejšou vo vzťahu k nadnárodným ekonomickým silám aplikujúcim „divide et impera“.
13. Z toho istého dôvodu sa podporuje aj strata dejinného zmyslu, ktorá vyvoláva ďalšie roztrieštenie. Cítiť kultúrne prenikanie istého druhu „dekonštruktivizmu“, na základe ktorého si ľudská sloboda nárokuje budovať všetko od nuly. Platnou zostáva len potreba konzumovať bez obmedzenia a zdôrazňovanie mnohých foriem bezmedzného individualizmu. Z tohto kontextu vychádzala rada, ktorú som dával mladým: „Ak vám niekto dá návrh a povie vám, aby ste ignorovali dejiny, aby ste odmietli skúsenosť starých, pohŕdali všetkým, čo je minulosťou, a pozerali sa len na budúcnosť, ktorú vám ponúka, nie je to azda ľahký spôsob, ako vás zlákať robiť len to, čo vám povie? Tento človek potrebuje, aby ste boli prázdni a vykorenení, aby ste boli voči všetkému nedôverčiví, a mohli sa tak spoľahnúť len na jeho sľuby a podriadiť sa jeho plánom. Takto fungujú ideológie rôzneho sfarbenia, ktoré ničia (alebo de-konštruujú) všetko, čo je odlišné, aby tak mohli vládnuť bez opozície. Na tento cieľ potrebujú mladých, ktorí pohŕdajú dejinami, odmietajú ľudské a duchovné bohatstvo, ktoré sa odovzdávalo naprieč generáciami. Potrebujú mladých, ktorí ignorujú všetko, čo bolo pred nimi.“10
14. Sú to nové formy kultúrnej kolonizácie. Nezabudnime, že „národy, ktoré sa odcudzia vlastnej tradícii a pre mániu napodobňovania, vnútené násilie, neospravedlniteľnú ľahostajnosť alebo apatiu tolerujú, že im vytrhnú dušu, strácajú spolu s duchovnou fyziognómiou aj morálnu konzistenciu a napokon aj politickú, ekonomickú a ideologickú nezávislosť“.11
Účinným spôsobom na rozpustenie historického vedomia, kritického myslenia, úsilia o spravodlivosť a ciest integrácie je vyprázdnenie zmyslu alebo prekrútenie veľkých slov. Čo dnes znamenajú niektoré výrazy, ako demokracia, sloboda, spravodlivosť, jednota? Zmanipulovali a zdeformovali sa tak, aby sa mohli používať ako nástroje nadvlády, ako pojmy zbavené obsahu, ktoré môžu poslúžiť na ospravedlnenie akéhokoľvek konania.
15. Najlepší spôsob na ovládanie a napredovanie bez limitov je rozsievať nedostatok nádeje a vyvolávať neustálu nedôveru, hoci zamaskovanú obranou niektorých hodnôt. Dnes sa v mnohých krajinách používa politický mechanizmus vyhrocovania, jatrenia a polarizovania. Rozličnými spôsobmi sa druhým odníma právo na existenciu a myslenie, a na tento účel sa používa stratégia výsmechu, podsúvania podozrení, zovretia. Časť pravdy iných a ich hodnoty sa neprijímajú, čím sa spoločnosť ochudobňuje a redukuje na svojvôľu silnejšieho. Takáto politika už nie je zdravou diskusiou o dlhodobých projektoch na rozvoj všetkých a na spoločné dobro, ale len prchavým receptom marketingu, ktorý nachádza najúčinnejší zdroj v deštrukcii druhého. V tejto malichernej hre odsúdenia sa debata manipuluje tak, aby boli ľudia ustavične v stave pochybností a konfrontácie.
16. Ako je možné zdvihnúť hlavu, aby sme spoznali blížneho alebo stáli po boku toho, kto padol na ceste, v tomto strete záujmov, stavajúcom nás jedného proti druhému, kde sa víťazstvo stáva synonymom ničenia? Projekt s veľkými cieľmi na rozvoj celého ľudstva dnes znie ako blúznenie. Zväčšujú sa rozdiely medzi nami a náročná i pomalá cesta k zjednotenému a spravodlivejšiemu svetu zažíva nový drastický ústup.
17. Starať sa o svet, ktorý nás obklopuje a živí, znamená starať sa o seba samých. Potrebujeme sa však navzájom zomknúť ako rodina, ktorá obýva spoločný dom. Toto úsilie nezaujíma ekonomické sily, ktoré potrebujú rýchle príjmy. Hlasy dvíhajúce sa na obranu životného prostredia sú často umlčané alebo zosmiešnené a pod pláštikom racionality sa zakrýva to, čo sú v skutočnosti individuálne záujmy. V tejto kultúre, ktorú produkujeme – prázdnej, zameranej na to, čo je okamžité, a bez spoločného plánu – „možno predvídať, že vyčerpanie niektorých zdrojov povedie k vytvoreniu scenára, ktorý roznieti nové vojny, zamaskované ušľachtilými nárokmi“.12
18. Zdá sa, akoby niektoré časti ľudstva bolo možné obetovať pre dobro vyvolených, ktorí majú byť hodní toho, aby žili bez obmedzení. V podstate „ľudia už nie sú vnímaní ako prvoradá hodnota, ktorú treba rešpektovať a chrániť, najmä ak sú slabí alebo hendikepovaní – v prípade, že ,ich ešte netreba‘, ako pri nenarodených deťoch, alebo ,ich už netreba‘, ako pri starých ľuďoch. Stali sme sa necitlivými ku každej forme plytvania, počnúc mrhaním potravinami, ktoré patrí k tým najžalostnejším“.13
19. Nedostatok detí zapríčiňujúci starnutie populácie i odkázanosť starých ľudí na bolestnú samotu implicitne vyjadruje, že všetko sa končí nami, že sa rátajú len naše individuálne záujmy. Tak „sa predmetom vyhadzovania, skartovania nestáva iba jedlo alebo nadbytočné veci, ale často aj samotné ľudské bytosti“.14
Videli sme, čo sa stalo so starými ľuďmi na niektorých miestach sveta pre koronavírus. Nemuseli tak zomrieť. Niečo podobné sa však už stalo pre vlny horúčav či za iných okolností – [ľudia boli] kruto skartovaní. Neuvedomujeme si, že ak izolujeme starých ľudí a necháme ich na starosť iným bez primeraného a starostlivého sprevádzania rodiny, kaličí a ochudobňuje to samotnú rodinu. Navyše mladí tak napokon prichádzajú o potrebný kontakt so svojimi koreňmi a s múdrosťou, ktorú mladosť sama od seba nemôže dosiahnuť.