110. Je fakt, že „jednoduché hlásanie ekonomickej slobody, ktorú však mnohí vzhľadom na reálnu situáciu nemôžu využiť, a obmedzovanie dostupnosti práce sa stáva protirečením“.83 Slová ako sloboda, demokracia alebo bratstvo potom strácajú svoj zmysel. Pretože v skutočnosti, „kým náš socioekonomický systém vyprodukuje ďalšiu obeť a kým bude čo aj jediná osoba skartovaná, nebude môcť nastať sviatok univerzálneho bratstva“.84 Ľudská a bratská spoločnosť je schopná zasadiť sa za efektívne a stabilné zabezpečenie toho, aby všetci boli na ceste svojho života sprevádzaní nielen v zabezpečovaní základných potrieb, ale tak, aby mohli dať to najlepšie zo seba, aj keď ich produktivita nebude najlepšia, aj keď budú napredovať pomaly, aj keď ich výkonnosť bude málo relevantná.

111. Človek so svojimi neodňateľnými právami je prirodzene otvorený pre vzťahy. V jeho samotnom pôvode prebýva povolanie transcendovať seba samého v stretnutí s druhými. Preto „je potrebné venovať pozornosť tomu, aby sme neprepadli niektorým nedorozumeniam, ktoré sa môžu zrodiť z nepochopenia konceptu ľudských práv a ich paradoxného zneužívania. Dnes vskutku existuje tendencia čoraz väčších nárokov na individuálne práva – mám pokušenie povedať individualistické –, ktorá ukrýva koncepciu ľudskej osoby odpútanej od každého sociálneho a antropologického kontextu, takmer akoby bola monáda, čoraz viac nevšímavá [...] Ak právo každého nie je harmonicky usporiadané vo vzťahu k väčšiemu dobru, bude sa napokon koncipovať bez obmedzení, a teda sa stane prameňom konfliktov a násilia“.85

Zveľaďovať morálne dobro

112. Neostáva nám iné ako povedať, že túžba a hľadanie dobra druhých i celého ľudstva znamená aj usilovať sa o dozrievanie osôb a spoločnosti v rozličných morálnych hodnotách, ktoré vedú k integrálnemu ľudskému rozvoju. V Novom zákone sa zmieňuje ovocie Ducha Svätého (porov. Gal 5, 22) definované gréckym termínom agathosyne. Označuje pripútanosť k dobru, hľadanie dobra. Ešte viac, je to zaobstarávanie toho, čo má väčšiu hodnotu, čo je lepšie pre druhých: ich dozrievanie, zdravý rast, cvičenie sa v cnostiach – a nielen materiálny blahobyt. Existuje podobný latinský výraz: bene-volentia, teda postoj chcenia dobra druhého. Je to silná túžba po dobre, náklonnosť smerom ku všetkému, čo je dobré a excelentné, ktorá nás ženie, aby sme napĺňali život druhých peknými, vznešenými, povzbudzujúcimi vecami.

113. V tomto smere by som chcel s bolesťou poukázať na skutočnosť, že „už príliš dlho sme zotrvávali v morálnom úpadku, vysmievali sme sa etike, dobrote, viere, poctivosti, a nadišiel čas uznať, že táto veselá povrchnosť nám málo prospela. Ničenie všetkých základov spoločenského života nás postaví jedných proti druhým, aby sme bránili svoje záujmy“.86 Obráťme sa k zveľaďovaniu dobra pre seba i pre celé ľudstvo a tak kráčajme spoločne smerom k opravdivému a integrálnemu rastu. Každá spoločnosť potrebuje zabezpečiť odovzdávanie hodnôt, pretože ak sa to nestane, bude sa v rozličných podobách šíriť egoizmus, násilie a korupcia, ľahostajnosť a napokon život uzavretý pred každou transcendenciou a ukrytý v zákopoch individuálnych záujmov.

Hodnota solidarity

114. Chcel by som vyzdvihnúť solidaritu. „Dosiahnutie solidarity ako morálnej čnosti a sociálneho postoja, ktorý je plodom osobného obrátenia, si vyžaduje úsilie mnohých subjektov, ktoré sú zodpovedné za výchovu a formáciu. Mám na mysli predovšetkým rodiny, ktoré majú prvotné a nenahraditeľné výchovné poslanie. Predstavujú totiž prvé miesto, kde sa prežívajú a odovzdávajú hodnoty lásky a bratstva, spoločného života a delenia sa, pozornosti a starostlivosti o druhého. Sú tiež privilegovaným prostredím na odovzdávanie viery, počnúc prvými jednoduchými náboženskými gestami, ktoré matky učia svoje deti. Pokiaľ ide o vychovávateľov a formátorov, ktorých povolaním je vychovávať deti a mládež v školách alebo v rôznych centrách pre deti a mládež, majú si byť vedomí, že ich zodpovednosť sa týka morálneho, duchovného i spoločenského rozmeru osoby. Hodnoty slobody, vzájomnej úcty a solidarity možno odovzdávať už od najútlejšieho veku. [...] Aj pracovníci v kultúre a spoločenských komunikačných prostriedkoch majú zodpovednosť v oblasti výchovy a formácie, zvlášť v dnešných spoločnostiach, keď je prístup k informačným a komunikačným prostriedkom čoraz rozšírenejší“.87

115. V týchto okamihoch, v ktorých sa zdá, že sa všetko riedi a rozpúšťa, je dobré apelovať na solídnosť,88 ktorá vychádza z vedomia toho, že sme zodpovední za krehkosť druhých pri hľadaní spoločnej perspektívy. Solidarita sa konkrétne prejavuje v službe, ktorá môže nadobúdať veľmi rozličné formy, čo sa týka spôsobu, akým sa ujímame druhých. Služba je „do veľkej miery starostlivosť o krehkosť. Slúžiť znamená starať sa o tých, ktorí sú krehkí v našich rodinách, spoločnosti, národe“. Pri tejto úlohe je každý schopný „odložiť nabok svoje potreby, očakávania, svoje túžby po všemocnosti, zoči-voči konkrétnemu pohľadu tých najkrehkejších. [...] Služba pozerá vždy do tváre brata, dotýka sa jeho tela, cíti jeho blízkosť, až do tej miery, že ňou v niektorých prípadoch ,trpí‘, a snaží sa o pomoc bratovi. Z toho dôvodu nie je služba nikdy ideologická, lebo neslúži ideám, ale osobám“.89

116. Poslední vo všeobecnosti „praktizujú tú solidaritu, veľmi špeciálnu, ktorá existuje medzi tými, ktorí trpia – úbohými – a tými, na ktorých, ako sa zdá, naša spoločnosť zabudla alebo má prinajmenšom veľkú vôľu zabudnúť. Solidarita je slovo, ktoré nie je vždy obľúbené; povedal by som, že niekedy sme ho premenili priam na nadávku, nemožno ho vysloviť; je to však slovo, ktoré vyjadruje oveľa viac než len nejaké sporadické skutky štedrosti. Je to myslenie a konanie v termínoch spoločenstva, v termínoch priority života všetkých nad privlastňovaním si majetku iba zo strany niektorých. Je to tiež boj proti štrukturálnym príčinám chudoby, nerovnosti, nedostatku práce, pôdy, bývania, proti negovaniu pracovných a spoločenských práv. Je to vzdorovanie deštrukčným efektom impéria peňazí [...]. Solidarita chápaná vo svojom najhlbšom zmysle je spôsob tvorenia dejín a to je to, čo robia ľudové hnutia“.90

117. Keď hovoríme o opatrovaní spoločného domu, ktorým je naša planéta, apelujeme na minimum univerzálneho svedomia a vzájomnej starostlivosti, ktorá ešte zostala v ľuďoch. Vskutku, ak má niekto prebytok vody a jednako ju chráni mysliac na iných, je to preto, že dosiahol morálnu úroveň, ktorá mu umožňuje hľadieť ďalej ako len na seba a svojich najbližších. To je úžasne ľudské! Tento istý postoj sa žiada na uznanie práv každej ľudskej bytosti, hoci sa narodila na druhej strane našich hraníc.

Nanovo predložiť sociálnu funkciu vlastníctva

118. Svet existuje pre všetkých, pretože my ľudia sa rodíme na tejto zemi s rovnakou dôstojnosťou. Rozdiely farby, náboženstva, schopností, miesta pôvodu či pobytu a mnohé ďalšie sa nemôžu používať na ospravedlnenie privilégií niektorých na úkor práv všetkých. V dôsledku toho musíme ako spoločenstvo garantovať, že každý človek môže žiť dôstojne a mať primerané príležitosti na integrálny rozvoj.

119. V prvých storočiach kresťanskej viery rozvinuli rôzni učenci pri svojom uvažovaní nad spoločným určením stvorených vecí univerzálny zmysel.91 To viedlo k záveru, že ak niekto nemá, čo je nevyhnutné na život s dôstojnosťou, je to preto, že si to druhý privlastňuje. Svätý Ján Zlatoústy to zhŕňa týmito slovami: „Nedať chudobným časť vlastných majetkov je kradnúť od chudobných, je oberať ich o ich vlastný život; a čo vlastníme, nie je naše, ale ich.“92 Podobne to vyjadruje svätý Gregor Veľký: „Keď rozdávame bedárom čokoľvek, nedávame im, čo je naše, ale vraciame im to, čo im patrí.“93