120. Znovu si osvojujem niektoré slová sv. Jána Pavla II., ktorých sila azda nebola pochopená, a opakujem ich: „Boh dal zem celému ľudskému pokoleniu, aby živila všetkých jeho členov bez toho, aby bol niekto vylúčený alebo uprednostňovaný.“94 V tomto smere pripomínam, že „kresťanská tradícia nikdy neuznávala právo na súkromné vlastníctvo za absolútne a nedotknuteľné a zdôrazňovala sociálnu funkciu akejkoľvek formy súkromného vlastníctva“.95 Princíp spoločného užívania stvorených dobier pre všetkých je prvou zásadou „celého sociálno-etického poriadku“,96 je to prirodzené, pôvodné a prioritné právo.97 Všetky ďalšie práva na dobro nevyhnutné na integrálny rozvoj človeka vrátane práva na osobné vlastníctvo a ktoréhokoľvek ďalšieho práva „nemajú hatiť, lež, práve naopak, uľahčovať jeho uplatňovanie“, ako to tvrdil sv. Pavol VI.98 Právo na súkromné vlastníctvo možno pokladať len za sekundárne prirodzené právo, odvodené z princípu univerzálneho určenia stvorených dobier, a to má veľmi konkrétne dôsledky, ktoré sa musia odzrkadliť vo fungovaní spoločnosti. Často sa však stáva, že sekundárne práva sa kladú nad práva prioritné a pôvodné, a oberajú ich tak o praktický význam.

Práva bez hraníc

121. Nik teda nemôže zostať na okraji, a to bez ohľadu na to, kde sa narodil, a o to menej pre privilégiá, ktoré iní vlastnia preto, že sa narodili na miestach s väčšími príležitosťami. Medzníky a hranice štátov tomu nemôžu zabrániť. Tak ako je neakceptovateľné, aby nejaká osoba mala menej práv preto, že je žena, je tiež neakceptovateľné, aby miesto narodenia alebo pobytu znamenalo menšie príležitosti na dôstojný život a rozvoj.

122. Rozvoj sa nesmie orientovať na rastúce obohacovanie niekoľkých, ale musí zabezpečiť „ľudské práva, osobné a spoločenské, hospodárske a politické, ako aj práva štátov a národov“.99 Právo niektorých na slobodu podnikania alebo trhu nemôže stáť nad právami národov a dôstojnosťou chudobných; a ani nad rešpektovaním životného prostredia, pretože „kto vlastní jednu jeho časť, má ju len v správe na úžitok všetkých“.100

123. Aktivita podnikateľov je v skutočnosti „vznešeným poslaním zameraným na produkciu bohatstva a zlepšovanie sveta pre všetkých“.101 Boh nás podporuje; od nás sa očakáva, že rozvinieme schopnosti, ktoré nám dal – a svet naplnil mnohými možnosťami. Jeho plán je, že sa každý človek bude rozvíjať102 a k tomu patrí aj podpora ekonomických a technologických kapacít, aby narastali dobrá a zväčšovalo sa bohatstvo. V každom prípade by však tieto schopnosti podnikateľov, ktoré sú darom Boha, mali byť jasne zamerané na pokrok druhých ľudí a na prekonávanie biedy, predovšetkým prostredníctvom vytvárania rozličných pracovných príležitostí. Vždy spolu s právom na súkromné vlastníctvo existuje prioritné a predchádzajúce právo podriadenosti každého súkromného vlastníctva univerzálnemu určeniu dobier zeme, a teda právo všetkých na ich používanie.103

Práva národov

124. Presvedčenie o spoločnom určení dobier zeme si dnes vyžaduje, aby sa aplikovalo aj na krajiny, ich teritóriá a zdroje. Ak sa na to nepozeráme len z hľadiska legitimity súkromného vlastníctva a práv občanov určitého národa, ale aj z pohľadu prvého princípu spoločného určenia dobier, môžeme povedať, že každá krajina je aj cudzincova, keďže dobrá jedného teritória nesmú byť upreté núdznej osobe, ktorá pochádza z iného miesta. Vskutku, tak ako poukázali biskupi Spojených štátov amerických, existujú základné práva, ktoré „predchádzajú akúkoľvek spoločnosť, pretože pramenia z dôstojnosti danej každej osobe na základe toho, že je stvorená Bohom“.104

125. To ďalej predpokladá iný spôsob chápania vzťahov a vzájomnej výmeny medzi krajinami. Ak má každý človek neodňateľnú dôstojnosť, ak je každý človek mojím bratom alebo mojou sestrou a ak svet naozaj patrí všetkým, nezáleží na tom, či sa niekto narodil tu alebo či žije za hranicami svojej krajiny. Aj môj národ je spoluzodpovedný za jeho rozvoj, hoci môže napĺňať túto zodpovednosť rozličnými spôsobmi – tým, že ho veľkodušne prijíma, keď to nevyhnutne potrebuje, podporuje ho v jeho vlastnej krajine, nevyužíva ani nevyčerpáva všetky prírodné zdroje krajín, nepodporuje skorumpované systémy, ktoré bránia dôstojnému rozvoju národov. To, čo platí pre národy, sa aplikuje aj na rozličné regióny každej krajiny, medzi ktorými sa často vyskytujú veľké nerovnosti. No neschopnosť uznať rovnakú ľudskú dôstojnosť niekedy spôsobuje, že rozvinutejšie regióny určitých krajín sa chcú oslobodiť od „príťaže“ chudobnejších regiónov, aby mohli ešte viac zvyšovať svoju úroveň konzumu.

126. Hovoríme o novej sieti medzinárodných vzťahov, pretože neexistuje spôsob, ako vyriešiť vážne problémy sveta uvažujúc len v termínoch vzájomnej pomoci medzi jednotlivcami alebo malými skupinami. Pripomeňme, že „nerovnosť nepostihuje iba jednotlivcov, ale celé krajiny, a núti zaoberať sa etikou medzinárodných vzťahov“.105 A spravodlivosť si vyžaduje rešpektovanie nielen individuálnych práv, ale aj spoločenských práv a práv národov.106 To, čo tu tvrdíme, implikuje, že sa zabezpečí základné právo „národov na existenciu a rozvoj“,107 ktoré je niekedy výrazne hatené tlakom vyplývajúcim zo zahraničných dlhov. Splácanie dlhov v mnohých prípadoch nielenže nenapomáha rozvoj, ale ho, naopak, limituje a silne ovplyvňuje. Aj pri zachovaní princípu, že každý legitímne dohodnutý dlh musí byť splatený, spôsob splnenia tejto povinnosti, ktorú mnohé chudobné krajiny majú k bohatým krajinám, nesmie viesť k ohrozeniu ich existencie a ich rastu.

127. Bezpochyby ide o inú logiku. Ak sa neprinútime vstúpiť do tejto logiky, moje slová budú znieť ako fantázia. Ale ak prijmeme tento základný princíp práv, ktoré vyplývajú zo samotného faktu vlastnenia neodňateľnej ľudskej dôstojnosti, je možné akceptovať výzvu, aby sme snívali a premýšľali o inom ľudstve. Je možné túžiť po planéte, ktorá zabezpečí zem, domov a prácu pre všetkých. To je pravá cesta mieru a nie hlúpa a krátkozraká stratégia rozsievania strachu a nedôvery k vonkajším ohrozeniam. Pretože reálny a trvalý mier je možný len „v nadväznosti na globálnu etiku solidarity a spoluprácu v službe budúcnosti stvárnenej vzájomnosťou a spoločnou zodpovednosťou v celej ľudskej rodine“.108

Limit hraníc

129. Keď je blížny migrantom, vyplývajú z toho komplexné výzvy.109 Iste, ideálom by bolo vyhnúť sa migrácii, ktorá nie je nevyhnutná, a na ten účel by stačilo vytvoriť v krajinách pôvodu konkrétne možnosti žiť a rásť s dôstojnosťou tak, aby mal každý šancu na integrálny rozvoj. No kým v tomto smere neexistuje skutočný pokrok, je našou povinnosťou rešpektovať právo každého človeka, aby si našiel miesto, kde môže nielen uspokojiť svoje primárne potreby a potreby svojej rodiny, ale sa aj naplno realizovať ako osoba. Naše úsilie vo vzťahu k prichádzajúcim migrantom možno zhrnúť do štyroch slovies: prijať, chrániť, podporovať a integrovať. Vskutku nejde „o to, že majú zhora prísť asistenčné programy, ale máme spoločne kráčať prostredníctvom týchto štyroch činností, aby sme budovali mestá a krajiny, ktoré – aj keď si uchovávajú svoju vlastnú kultúrnu a náboženskú identitu – sú otvorené pre rozdiely a vedia ich zhodnotiť v znamení ľudského bratstva“.110