150. Tento prístup si napokon vyžaduje, aby sme s radosťou prijali, že nijaký národ, nijaká kultúra alebo osoba si nemôže vystačiť sama. Druhí sú konštitučne nevyhnutní na budovanie plného života. Uvedomovanie si vlastných limitov a ohraničenosti, ktoré majú ďaleko od toho, aby sa stali ohrozením, sa stáva kľúčom pre vízie a rozvoj spoločných projektov. Pretože „človek je ohraničené bytie, ktoré nemá hranice“.130
151. Vďaka vzájomnému regionálnemu obohacovaniu, ktoré otvára slabším krajinám prístup do celého sveta, je možné, že sa ich osobitosti nerozplynú v univerzalite. Adekvátna a autentická otvorenosť svetu predpokladá schopnosť otvoriť sa blížnemu v rodine národov. Kultúrnu, ekonomickú a politickú integráciu s okolitými národmi by mal sprevádzať vzdelávací proces, ktorý podporuje hodnotu lásky k blížnemu. Tá je prvou nevyhnutnou požiadavkou na dosiahnutie zdravej univerzálnej integrácie.
152. V niektorých pôvodných oblastiach vládne ešte vždy živý duch „susedstva“, kde každý spontánne cíti povinnosť sprevádzať blížneho a pomáhať mu. Na týchto miestach, ktoré uchovávajú komunitné hodnoty, sú živé vzťahy blízkosti s črtami bezodplatnosti, solidarity a vzájomnosti, ktoré vychádzajú z pocitu lokálnej spolupatričnosti.131
Bolo by žiaduce, aby bol taký živý vzťah aj medzi blízkymi krajinami, ktoré sú schopné budovať srdečnú blízkosť medzi ich národmi. No individualistické vízie sa premietajú do vzťahov medzi krajinami. Riziko života v izolácii, pretože považujeme druhého za konkurenta alebo nebezpečného nepriateľa, sa prenáša aj do vzťahu k národom v danom regióne. Zrejme sme boli vychovaní v tomto strachu a nedôvere.
153. Existujú mocné krajiny a veľké podniky, ktoré čerpajú zisk z tejto izolácie a uprednostňujú rokovane s každou krajinou osobitne. Pre malé alebo chudobné krajiny sa však otvára možnosť dosiahnuť regionálne dohody so susedmi, ktoré im umožnia rokovať en bloc, a vyhnúť sa tomu, aby sa stali okrajovými segmentmi, ktoré sú závislé od vplyvných mocností. Dnes nie je nijaký izolovaný národný štát schopný zabezpečiť spoločné dobro vlastného obyvateľstva.
154. Nato, aby sa umožnil rozvoj svetového spoločenstva, v ktorom medzi ľuďmi a národmi žijúcimi v sociálnom priateľstve vládne bratstvo, je nevyhnutná tá najlepšia politika v službe skutočného spoločného dobra. Žiaľ, politika dnes často nadobúda formy, ktoré kladú prekážky na ceste k inému svetu.
155. Pohŕdanie slabými sa môže ukrývať za populistickými formami, ktoré ich demagogicky využívajú na svoje ciele, alebo za liberálnymi formami v službe ekonomických záujmov mocných. V oboch prípadoch si iba ťažko dokážeme predstaviť otvorený svet, v ktorom je miesto pre všetkých; svet, ktorý v sebe zahŕňa aj najslabších a rešpektuje rozličné kultúry.
156. V posledných rokoch zaplavil komunikačné prostriedky i celkovo jazyk výraz „populizmus“ alebo „populistický“. Stráca tak hodnotu, ktorú by mohol mať, a stáva sa jednou z polarít rozpoltenej spoločnosti. Zašlo to až tak ďaleko, že všetky osoby, skupiny, spoločnosti a vlády sa chcú klasifikovať na základe čierno-bieleho delenia na „populistické“ alebo „nepopulistické“. Už nie je možné, aby sa niekto vyjadril k akejkoľvek téme bez toho, aby sa ho nepokúšali zaradiť do jedného z týchto dvoch pólov, buď aby ho nespravodlivo zdiskreditovali, alebo aby ho prehnaným spôsobom vyzdvihovali.
157. Požiadavka použiť populizmus ako interpretačný kľúč sociálnej skutočnosti má v sebe aj ďalšie slabé miesto – ignoruje legitímnosť pojmu ľud. Pokus dovoliť, aby zmizla z jazyka táto kategória, by mohol viesť k eliminovaniu samotného slova „demokracia“ („vláda ľudu“). No termín „ľud“ je nevyhnutný, aby sme vyjadrili, že spoločnosť je viac ako len číry súčet jednotlivcov. Realita je taká, že existujú spoločenské javy, ktoré štruktúrujú väčšinu. Existujú megatrendy a komunitné úsilie; okrem toho možno myslieť na spoločné ciele bez ohľadu na rozdiely, aby sme jednotne presadili spoločný projekt; napokon je veľmi náročné plánovať niečo veľké z dlhodobého hľadiska, ak nedosiahneme, že to bude spoločný sen. To všetko nachádza vyjadrenie v podstatnom mene „ľud“ a v prívlastku „populárny – ľudový“. Ak by tam nebol zahrnutý – spolu so solídnou kritikou demagógie – vzdali by sme sa základného aspektu spoločenskej reality.
158. Vskutku existuje aj nesprávne chápanie. „Ľud nie je logická ani mystická kategória v tom zmysle, že všetko, čo robí ľud, je dobré, alebo v zmysle, že ľud je idealizovanou kategóriou. To je nesprávne! To je v lepšom prípade mýtická kategória. [...] Keď vysvetľuješ, čo je ľud, používaš logické kategórie, pretože to musíš objasniť. Iste, sú potrebné. Ale nevysvetlíš tak zmysel príslušnosti k ľudu. Slovo ‚ľud‘ má v sebe niečo viac: niečo, čo sa nedá vysvetliť logickým spôsobom. Byť súčasťou ľudu znamená byť súčasťou spoločnej identity tvorenej spoločenskými a kultúrnymi putami. A to sa nedeje automaticky, naopak: je to pomalý, náročný proces... smerom k spoločnému projektu.“132
159. Existujú ľudoví lídri schopní interpretovať zmýšľanie ľudu, jeho kultúrnu dynamiku a veľké tendencie spoločnosti. Služba, ktorú vykonávajú tým, že spájajú a vedú, môže byť základom pre trvácny projekt transformácie a rastu. To zahŕňa aj schopnosť uvoľniť miesto iným pri hľadaní spoločného dobra. Tento postoj však degeneruje na nezdravý populizmus, ak sa premení na schopnosť získať súhlas s cieľom politicky manipulovať kultúru ľudu, aby slúžila osobným plánom a na udržanie moci. Inokedy sa zameriava na akumulovanie popularity podnecovaním najnižších a najsebeckejších sklonov niektorých sektorov populácie. To sa ešte zhoršuje, ak to v hrubých či jemných formách vedie k podrobeniu inštitúcií a zákonnosti.