180. Vnímať každého človeka ako brata alebo sestru a snažiť sa o sociálne priateľstvo, ktoré zahŕňa všetkých, nie je iba čistou utópiou. Vyžaduje si to rozhodnosť a schopnosť nachádzať efektívne cesty, ktoré to reálne umožnia. Akékoľvek úsilie sa v tomto smere stáva náročným uskutočnením dobročinnej lásky. Pretože jednotlivec môže pomôcť človeku v núdzi, ale ak sa spojí s ostatnými, aby utvorili sociálne procesy bratstva a spravodlivosti pre všetkých, vstupuje tým na „pôdu najširšej dobročinnej lásky, politickej dobročinnej lásky“.165
Ide o napredovanie k sociálnemu a politickému poriadku, ktorého dušou je sociálna dobročinná láska.166
Ešte raz pozývam nanovo prehodnotiť politiku, ktorá „je vznešeným povolaním; je jednou z najcennejších podôb dobročinnej lásky, pretože sa snaží o spoločné dobro“.167
181. Každé úsilie, ktoré vyplýva zo sociálnej náuky Cirkvi, čerpá „z lásky, ktorá je podľa Ježišovho učenia syntézou celého Zákona (porov. Mt 22, 36 – 40)“.168
To si vyžaduje uznať, že „láska, plná malých gest vzájomnej starostlivosti, je aj občianska a politická, a prejavuje sa všetkými skutkami, ktoré sa snažia budovať lepší svet“.169
Z tohto dôvodu sa láska prejavuje nielen prostredníctvom intímnych a blízkych vzťahov, ale aj „sociálnych, ekonomických a politických vzťahov v ich najširších dimenziách“.170
182. Táto politická dobročinná láska predpokladá dozretie sociálneho zmyslu, ktorý prekonáva každú individualistickú mentalitu: „Sociálna láska nám umožňuje milovať spoločné dobro a účinne hľadať dobro všetkých osôb s prihliadnutím nielen na individuálny rozmer, ale aj na sociálny rozmer, ktorý ich zjednocuje“.171
Každý je naplno osobou, keď patrí k ľudu, a zároveň niet pravého ľudu bez rešpektu voči každej osobe. Ľud a osoba sú súvzťažné výrazy. Dnes je tu však snaha zredukovať osoby na indivíduá ľahko ovládnuteľné mocnosťami, ktoré sa zameriavajú na nezákonné záujmy. Dobrá politika hľadá cesty budovania spoločenstva na rozličných úrovniach spoločenského života so zámerom nanovo vyvážiť a orientovať globalizáciu, aby sa predišlo jej dezintegračným dôsledkom.
183. Počnúc od toho, čo je „láska k iným ľuďom“172
[sociálna láska], možno napredovať k civilizácii lásky, ku ktorej sa všetci môžeme cítiť povolaní. Dobročinná láska so svojím univerzálnym dynamizmom môže vybudovať nový svet,173
pretože nie je sterilným sentimentom, ale najlepším spôsobom dosiahnutia účinných ciest rozvoja pre všetkých. Sociálna láska je sila schopná „ukázať nové cesty na postavenie sa proti súčasným problémom a na dôkladné obnovenie vnútorných štruktúr, sociálnych organizácii a právnych stanov“.174
184. Dobročinná láska je v srdci každého zdravého a otvoreného sociálneho života. Dnes sa však „ľahko vyhlasuje, že nie je dôležité vyvodzovať z nej morálnu zodpovednosť“.175
Ak sa zaviaže pravde, aby sa tak poľahky nestala iba „obeťou emócií a svojvoľných názorov“,176
znamená omnoho viac ako len subjektívnu sentimentálnosť. Práve vzťah s pravdou podporuje univerzalizmus dobročinnej lásky, a tak ju chráni, aby nebola viazaná len na „úzke prostredie, zbavené vzťahov s druhým človekom“.177
Inak bude „vylúčená z procesov budovania ľudského rozvoja univerzálneho významu v dialógu poznania a činnosti“.178
Bez pravdy chýbajú ľudskej emotívnosti relačné a sociálne komponenty. Preto otvorenosť pravde chráni dobročinnú lásku od falošnej viery, ktorá ju ochudobňuje o „ľudský a univerzálny rozlet“.179
185. Dobročinná láska potrebuje svetlo pravdy, ktoré neustále hľadáme, a „toto svetlo je svetlom rozumu a viery“180, bez relativizmov. To implikuje aj rozvoj vied a ich nenahraditeľný príspevok k cieľu, aby sme nachádzali konkrétne a istejšie cesty na dosiahnutie očakávaných výsledkov. Ak je v hre dobro druhých, nestačia dobré úmysly, ale treba účinne požadovať, čo oni a ich národy potrebujú na sebarealizáciu.
186. Existuje takzvaná „spontánna“ láska, teda skutky, ktoré vychádzajú priamo z čnosti dobročinnej lásky, sú zamerané na osoby a národy. Potom existuje „príkazná“ láska. Sú to skutky lásky, ktoré pobádajú vytvárať zdravšie inštitúcie, spravodlivejšie nariadenia, solidárnejšie štruktúry.181
Z toho vyplýva, že je „skutkom lásky aj angažovanie sa zamerané na takú organizáciu a štruktúru spoločnosti, aby sa blížny neocitol v biede“.182
Dobročinnou láskou je stáť blízko pri trpiacej osobe a dobročinnou láskou je aj všetko to, čo sa robí bez priameho kontaktu s danou osobou pre zmenu sociálnych podmienok, ktoré vyvolávajú jej utrpenie. Ak niekto pomáha starému človeku prejsť cez rieku – a to je znamenitá dobročinná láska –, tak politik mu postaví most, a aj toto je dobročinná láska. Ak niekto pomáha druhému tak, že sa mu dá najesť, politik pre neho vytvára pracovné miesto a realizuje najvyššiu formu dobročinnej lásky, ktorá zušľachťuje jeho politickú činnosť.
187. Táto dobročinná láska, srdce ducha politiky, je láska, ktorá vždy dáva prednosť posledným, ktorá stojí za každou činnosťou vykonanou v ich prospech.183
Len s pohľadom, ktorý láska rozšíri za horizont, ktorý prijíma dôstojnosť druhého, môžu byť chudobní uznaní a ocenení v ich nesmiernej dôstojnosti, úcte k ich vlastnému štýlu a kultúre, a tak skutočne integrovaní do spoločnosti. Taký pohľad je jadrom autentického ducha politiky. Cesty, ktoré sa odtiaľ otvárajú, sú odlišné od ciest bezduchého pragmatizmu. Napríklad „nemožno čeliť škandálu chudoby podporovaním stratégií zdržiavania jej rastu, ktoré chudobných jedine utišujú a premieňajú na krotké a neškodné bytosti. Aké je smutné vidieť, že pod rúškom údajných altruistických diel je druhý zredukovaný do pasivity“.184
Treba, aby existovali rôzne spôsoby vyjadrenia a sociálnej účasti. Vzdelávanie je v službe tejto cesty, aby sa každá ľudská bytosť mohla stať strojcom vlastného osudu. Tu ukazuje svoju hodnotu princíp subsidiarity, ktorý je neoddeliteľný od princípu solidarity.
188. Z toho vyplýva naliehavosť nachádzať jedno riešenie na všetko, čo útočí proti základným ľudským právam. Politici sú povolaní „starať sa o krehkosť, krehkosť národov a osôb. Starať sa o krehkosť znamená silu a jemnosť; znamená zápas a plodnosť uprostred súkromníckeho a funkcionalistického modelu, ktorý neúprosne vedie ku ,kultúre skartovania‘. [...] Znamená to vziať na seba prítomnosť v jej najmarginálnejšej a najskľučujúcejšej situácii a dokázať ju pomazať dôstojnosťou“.185
Tak sa iste zrodí intenzívna aktivita, pretože „všetko treba urobiť na ochranu stavu a dôstojnosti ľudskej osoby“.186
Politik je realizátor, je konštruktér s veľkými cieľmi, so širokým, realistickým a pragmatickým pohľadom prekračujúcim aj hranicu vlastnej krajiny. Najväčšie starosti politika by nemali byť tie, ktoré sú spôsobené pádom v prieskumoch, ale nenachádzaním efektívneho riešenia na „jav sociálnej a ekonomickej exklúzie s jej trpkými dôsledkami, kupčením s ľudskými bytosťami, obchodom s orgánmi a ľudskými tkanivami, sexuálnym zneužívaním chlapcov a dievčat, otrockou prácou vrátane prostitúcie, predajom drog a zbraní, terorizmom a organizovaným medzinárodným zločinom. Tieto situácie a počet nevinných životov, ktoré si vyžadujú, majú taký rozsah, že sa musíme vyhnúť akémukoľvek pokušeniu upadnúť do rečníckeho nominalizmu a upokojiť si tak svedomie. Musíme sa postarať, aby naše inštitúcie boli reálne účinné v boji proti všetkým týmto pohromám“.187
To sa robí tak, že s inteligenciou využijeme veľké zdroje technologického pokroku.
189. Sme ešte ďaleko od globalizácie základných ľudských práv. Preto svetová politika nemôže opomenúť, aby medzi svoje základné a neodňateľné ciele zaradila účinné odstránenie hladu. Totiž „keď finančné špekulácie určujú ceny potravín, berúc ich ako ktorýkoľvek iný tovar, musia milióny ľudí trpieť a zomierať od hladu. Na druhej strane sa vyhadzujú tony potravín. To vytvára skutočný škandál. Hlad je zločin, potrava je neodňateľné právo“.188
Zatiaľ čo sa ponárame do sémantických alebo ideologických diskusií, neraz dovolíme, aby ešte aj dnes boli bratia a sestry, ktorí zomierajú od hladu a smädu; bez strechy nad hlavou alebo bez prístupu k starostlivosti o zdravie. Spolu s týmito základnými neuspokojenými potrebami je obchod s ľuďmi ďalšou hanbou pre ľudstvo, ktorú by medzinárodná politika navzdory prejavom a dobrým úmyslom nemala viac tolerovať. To je nevyhnutné minimum.