190. Politická dobročinná láska sa prejavuje aj v otvorenosti voči všetkým. Aby bolo možné stretnutie, musí predovšetkým ten, kto má zodpovednosť za vládu, byť pripravený na obete a hľadať súlad aspoň pri niektorých témach. Dokáže načúvať názoru druhého a pripustí, aby každý našiel svoj priestor. S obeťami a trpezlivosťou môže ten, kto vládne, napomôcť vytvorenie toho pekného mnohostenu, v ktorom si všetci nájdu miesto. V tomto prostredí nefungujú rokovania ekonomického typu. Je to čosi viac, je to výmena ponúk v prospech spoločného dobra. Zdá sa to ako naivná utópia, ale nemôžeme sa vzdať tohto vysokého cieľa.
191. Vidíme, že každý druh fundamentalistickej intolerancie poškodzuje vzťahy medzi osobami, skupinami a národmi. A preto musíme najskôr žiť a učiť hodnotu úcty a lásky, ktorá je schopná prijať každú rozdielnosť, prioritu dôstojnosti každého človeka pred akoukoľvek ideou, pocitmi, praktikami, ba aj pred hriechmi. Zatiaľ čo sa v súčasnej spoločnosti množí fanatizmus, narastá uzavretý spôsob myslenia, sociálna i kultúrna fragmentácia, dobrý politik urobí prvý krok k tomu, aby zaznievali rozličné hlasy. Je síce pravda, že rozdiely vyvolávajú konflikty, no uniformita dusí a spôsobuje, že sa navzájom kultúrne zničíme. Nerezignujme a nežime uzavretí v jednom fragmente skutočnosti!
192. V tomto kontexte chcem pripomenúť, že spolu s veľkým imámom Ahmadom Al-Tayyebom sme požiadali „architektov medzinárodnej politiky a svetovej ekonomiky, aby sme sa vážne usilovali o šírenie kultúry tolerancie a pokojného spolužitia; aby sme, čo možno najskôr zasiahli, pokiaľ ide o zastavenie prelievania nevinnej krvi“.189
A keď určitá politika rozsieva nenávisť a strach k iným národom v mene dobra vlastného národa, treba si s tým robiť starosti, včas reagovať a bezodkladne upraviť smerovanie.
193. Zatiaľ čo toto neúnavné úsilie napreduje, každý politik je vždy len ľudská bytosť. Je povolaný žiť lásku vo svojich každodenných medziľudských vzťahoch. Je osobou a má potrebu všímať si, že „moderný svet, so svojou technickou perfektnosťou má tendenciu čoraz viac racionalizovať uspokojovanie ľudských túžob, klasifikovaných a prerozdelených medzi rozličné služby. Čoraz menej je človek volaný po mene, čoraz menej sa s týmto jedinečným bytím na svete zaobchádza ako s osobou, ktorá má vlastné srdce, trápenia, problémy, radosti svoju rodinu. Známe sú len jeho choroby, aby sa mohol liečiť, jeho nedostatok peňazí, aby sa mu mohli poskytnúť, jeho potreba domova, aby dostal ubytovanie, jeho túžba po zábave a po rozptýlení, aby sa preňho zorganizovali“. No „milovať najbezvýznamnejšieho človeka ako brata, akoby na svete nebolo nikoho iného, nie je stratou času“.190
194. Aj v politike je priestor milovať s nežnosťou. „Čo je nežnosť? Je to láska, ktorá zbližuje a skonkrétňuje. Je to pohyb, ktorý vychádza zo srdca a prichádza k očiam, ušiam, rukám. [...] Nežnosť je cesta, po ktorej kráčali najodvážnejší a najsilnejší muži a ženy“.191
Uprostred politickej aktivity nás musia „najmenší, najslabší, najchudobnejší obmäkčovať: majú ,právo‘ chytiť nás za dušu a za srdce. Áno, oni sú naši bratia a ako takých ich musíme milovať a podľa toho sa k nim správať“.192
195. To nám pomáha spoznať, že nie vždy ide o dosiahnutie veľkých výsledkov, ktoré sú občas nemožné. V politickej aktivite treba pamätať na to, že „odhliadnuc od vonkajšieho zdania, každý človek je nesmierne posvätný a zaslúži si našu lásku a pozornosť. Ak teda dokážem pomôcť čo len jedinému človeku, aby lepšie žil, už to stačí na zdôvodnenie nasadenia môjho života. Je krásne byť verným Božím ľudom. A plnosť dosahujeme, keď zbúrame steny a naše srdce sa naplní tvárami a menami!“193
Veľké ciele vysnívané v stratégiách sa dosiahli čiastočne. Odhliadnuc od toho má ten, kto miluje a prestal chápať politiku ako číre úsilie o moc, „istotu, že nijaký z jeho skutkov vykonaných s láskou sa nestratí; že sa nestratí nijaká z jeho starostí o druhých, nijaký prejav lásky pre Boha, nijaká štedrá námaha a nijaká bolestná trpezlivosť. Toto všetko prúdi vôkol sveta ako životná sila“.194
196. Na druhej strane je veľmi vznešené spúšťať procesy s nádejou na tajomnú silu zasiateho dobra, ktorých ovocie budú zbierať druhí. Dobrá politika s láskou zjednocuje nádej, dôveru v zásoby dobra, ktoré sú napriek všetkému v srdciach ľudí. Preto „autentický politický život, ktorý sa zakladá na práve a čestnom dialógu medzi subjektmi, zakaždým znovu povstáva z presvedčenia, že každá žena, každý muž a každá generácia v sebe skrýva prísľub novej vzťahovej, intelektuálnej, kultúrnej a duchovnej energie“.195
197. Ak je politika vnímaná takýmto spôsobom, tak je ušľachtilejšia, než by sa mohlo zdať, ušľachtilejšia ako marketing, ako rozličné formy mediálnej deformácie. To všetko nerozsieva nič iné než rozdelenie, nepriateľstvo a bezútešný skepticizmus, neschopný odvolať sa na spoločný projekt. V súvislosti s budúcnosťou musia jedného dňa zaznieť otázky: „S akým cieľom? Na čo sa skutočne zameriavam?“ Pretože po niekoľkých rokoch premýšľania nad vlastnou minulosťou sa nebudeme pýtať: „Koľkí so mnou súhlasili, koľkí ma volili, koľkí si o mne vytvorili pozitívny obraz?“ Zaznejú azda bolestné otázky: „Koľko lásky som vložil do svojej práce? V čom som pomohol ľudu napredovať? Akú stopu som zanechal v živote spoločnosti? Aké skutočné vzťahy som vybudoval? Aké pozitívne sily som oslobodil? Koľko sociálneho mieru som zasial? Čo som vyprodukoval na mieste, ktoré mi bolo zverené?“
198. Priblížiť sa, vyjadriť, navzájom sa počúvať, pozerať, poznať, pokúsiť sa pochopiť, hľadať styčné body, to všetko je zahrnuté v slove „dialóg“. Nato, aby sme sa stretli a navzájom si pomohli, potrebujeme viesť dialóg. Netreba vysvetľovať, načo slúži dialóg. Stačí si pomyslieť, aký by bol svet bez trpezlivého dialógu mnohých veľkodušných ľudí, ktorí udržali pospolu rodiny a spoločenstvá. Vytrvalý a odvážny dialóg sa nedostane do správ ako zrážky a konflikty, a predsa nenápadne pomáha svetu lepšie žiť oveľa viac, než si dokážeme uvedomiť.
199. Niektorí sa pokúšajú utiecť od reality tým, že hľadajú útočisko v súkromnej sfére, ďalší jej čelia ničivým násilím. No „medzi egoistickou ľahostajnosťou a násilným protestom je vždy možná alternatíva – dialóg. Dialóg medzi generáciami, dialóg ľudu, pretože všetci patríme k ľudu; schopnosť dávať a prijímať a zároveň zostať otvorení pre pravdu. Krajina rastie, keď jej rôzne kultúrne bohatstvá vedú konštruktívny dialóg: ľudová kultúra, univerzitná kultúra, kultúra mladých, umelecká kultúra a technologická kultúra, ekonomická kultúra, kultúra rodiny a kultúra médií“.196