210. To, čo sa dnes s nami deje a čo nás ťahá do prekrútenej a prázdnej logiky, je dôsledkom asimilácie etiky a politiky so zákonmi fyziky. Už neexistuje dobro a zlo, ale len výpočet výhod a nevýhod. Potlačenie morálneho rozumu má za následok, že právo sa už nemôže vzťahovať na základnú koncepciu spravodlivosti, ale stáva sa skôr zrkadlom dominantných ideí. Tu sa začína určitá degenerácia: napredujúca „nivelácia smerom dole“ prostredníctvom povrchného a kompromisného súhlasu. Tak napokon triumfuje logika sily.
211. V pluralitnej spoločnosti je dialóg najprimeranejšou cestou na uznanie toho, čo musí byť vždy potvrdené a rešpektované a čo presahuje náhodný súhlas. Hovoríme o dialógu, ktorý je obohatený a objasnený motiváciou, racionálnymi argumentmi, rôznorodosťou perspektív, prínosom rôznych oblastí poznania a uhlov pohľadu a ktorý nevylučuje presvedčenie, že je možné dosiahnuť niektoré základné pravdy, ktoré treba vždy zastávať. Prijatie toho, že existujú niektoré stále hodnoty, hoci nie je vždy ľahké ich uznať, poskytuje sociálnej etike stabilitu a stálosť. Aj keď sme ich spoznali a prijali vďaka dialógu a konsenzu, vidíme, že tieto základné hodnoty presahujú každý konsenzus; uznávame ich ako hodnoty, ktoré prekračujú našu individuálnu situáciu a nie sú nikdy predmetom obchodu. Naše chápanie ich významu a dôležitosti bude môcť rásť – a v tomto zmysle je konsenzus niečo dynamické –, ale na základe svojho vnútorného významu sa považujú za nemenné.
212. Ak určitá vec zostáva vždy výhodná na dobré fungovanie spoločnosti, nie je to azda preto, že je za ňou trvalá pravda uchopiteľná rozumom? V samotnej realite ľudskej bytosti a spoločnosti, v ich prirodzenosti, existuje celý rad základných štruktúr, ktoré podporujú ich rozvoj a prežitie. Odtiaľ sú odvodené určité nevyhnutné potreby, ktoré možno objaviť vďaka dialógu, aj keď v úzkom zmysle nevznikli konsenzom. Skutočnosť, že určité normy sú nenahraditeľné pre spoločenský život, je vonkajšou indíciou toho, že sú vo svojej podstate niečím dobrým. V dôsledku toho nie je nevyhnutné stavať do protikladu spoločenskú výhodnosť, konsenzus a realitu objektívnej pravdy. Všetky tri sa môžu harmonicky zjednotiť, keď sa ľudia v dialógu odvážia ísť až k podstate určitej otázky.
213. Ak máme v každej situácii rešpektovať dôstojnosť blížneho, nie je to preto, že dôstojnosť druhého objavujeme alebo prijímame, ale preto, že má naozaj hodnotu, ktorá presahuje materiálne veci a okolnosti; to si vyžaduje, aby sme sa k nemu správali iným spôsobom. To, že každá ľudská bytosť má neodňateľnú dôstojnosť, je pravda, ktorá zodpovedá ľudskej prirodzenosti bez ohľadu na akúkoľvek kultúrnu zmenu. Preto človek v každej historickej epoche vlastní rovnakú dôstojnosť. Nikto sa nemôže cítiť okolnosťami oprávnený, aby poprel toto presvedčenie alebo nekonal podľa neho. Rozum teda môže skúmať realitu vecí aj prostredníctvom uvažovania, skúsenosti a dialógu, aby v tejto realite, ktorá ho presahuje, spoznal základ určitých univerzálnych morálnych požiadaviek.
214. Agnostikom sa tento základ bude môcť zdať dostatočný nato, aby poskytol pevnú a stabilnú univerzálnu platnosť základným a nemeniteľným etickým princípom a mohlo sa tak zabrániť novým katastrofám. Pre veriacich predstavuje ľudská prirodzenosť prameň etických princípov, ktoré stvoril Boh, a on v konečnom dôsledku takýmto princípom poskytuje pevný základ.203
To nevytvára etický kreacionizmus ani neotvára cestu na nastolenie akéhokoľvek morálneho systému, keďže základné a univerzálne platné morálne princípy môžu viesť k rôznym praktickým normám. Preto vždy zostáva priestor na dialóg.
215. „Život je umením stretnutia, aj keď je v živote toľko konfliktov.“204
Mnohokrát som pozýval na podporu rozvoja kultúry stretnutia, ktorá presahuje dialektiku stavajúcu nás proti sebe. Je to štýl života s tendenciou vytvárať onen mnohosten, ktorý má mnoho tvárí, množstvo strán, ale všetky vytvárajú jednotu s mnohými odtienkami, pretože „všetko je viac než jedna časť“.205
Mnohosten predstavuje spoločnosť, v ktorej rozdiely žijú spolu tak, že sa navzájom integrujú, obohacujú a osvetľujú, hoci súčasťou toho sú aj diskusie a nedôvera. Pretože od každého sa môžeme niečo naučiť, nikto nie je nepotrebný; nik nie je nadbytočný. To znamená, že do toho musíme zahrnúť i periférie. Kto žije na nich, má iný uhol pohľadu; vidí aspekty skutočnosti, ktoré sa nedajú rozpoznať z centra moci, kde sa väčšinou robia kľúčové rozhodnutia.
216. Slovo „kultúra“ označuje niečo, čím je ľud „nasiaknutý“ vo svojom najhlbšom presvedčení a v štýle života. Ak hovoríme o „kultúre“ ľudu, je to viac než len nejaká idea alebo abstrakcia. Zahŕňa túžby, entuziazmus a napokon aj spôsob života, ktorý charakterizuje túto skupinu ľudí. Hovoriť o „kultúre stretnutia“ teda znamená, že sa ako ľud nadchneme pre nejakú myšlienku, stretneme sa, hľadáme styčné body, budujeme mosty, plánujeme niečo, čo zainteresuje všetkých. To sa stalo ašpiráciou a životným štýlom. Subjektom takej kultúry je ľud, nie jedna časť spoločnosti, ktorá sa pokúša udržať zvyšok profesionálnych i mediálnych nástrojov.
217. Sociálny pokoj si vyžaduje námahu, majstrovstvo. Jednoduchšie by bolo s trochou ľstivosti a zdrojov obmedziť slobodu a rozdiely. Ale takýto pokoj by bol povrchný a krehký, nebol by ovocím kultúry stretnutia, ktorá ho mala podoprieť. Integrovať rozličné skutočnosti je oveľa náročnejšie a pomalšie, a predsa je to zárukou pravého a stáleho pokoja. To sa nedosahuje tým, že sa spájajú iba čistí, pretože „aj osoby, ktoré možno kritizovať za ich chyby, dokážu prispieť niečím, čo sa nemá stratiť“.206
Nejde ani o pokoj, ktorý vzniká, keď sa umlčia sociálne požiadavky alebo sa zabráni, aby vznikol chaos. Nejde o konsenzus vyrobený dohodou od stola alebo pominuteľný mier pre šťastnú menšinu.207
Ide o to, aby sa spúšťali procesy stretnutia; procesy, ktoré dokážu budovať ľud schopný prijímať rozdiely. Vyzbrojme naše deti zbraňami dialógu! Naučme ich dobrému boju stretnutia!
218. Znamená to schopnosť priznať druhému právo, aby bol sám sebou a aby bol odlišný. Z takéhoto uznania premeneného na kultúru môže vzniknúť sociálny pakt. Bez tohto uznania sa objavujú subtílne spôsoby, aby sme druhému upreli akýkoľvek význam; stane sa irelevantným a spoločnosť mu nepripisuje nijaký význam. Na pozadí určitých viditeľných foriem násilia sa neraz ukrýva iné, omnoho zákernejšie násilie, totiž násilie tých, ktorí pohŕdajú druhým predovšetkým vtedy, keď jeho požiadavky nejakým spôsobom poškodzujú ich záujmy.
219. Keď si jedna časť spoločnosti chce užívať všetko, čo svet ponúka, akoby chudobní neexistovali, v istom bode to má svoje následky. Ak ignorujeme existenciu a práva iných, skôr či neskôr to vedie k istej forme často neočakávaného násilia. Sny o slobode, rovnosti a bratstve môžu zostať na úrovni čírych formalít, pretože v skutočnosti nie sú pre všetkých. Nejde preto len o stretnutie medzi tými, ktorí majú v rukách rozličné formy ekonomickej, politickej alebo akademickej moci. Reálne sociálne stretnutie zapája do skutočného dialógu veľké kultúrne formy, ktoré reprezentujú väčšinu populácie. Dobré návrhy najchudobnejších skupín na okraji sa často neberú do úvahy, pretože ich ľudia prezentujú v kultúrnom odeve, ktorý ostatní nemajú a s ktorým sa nedokážu identifikovať. Preto musí byť realistický a integračný sociálny pakt aj „kultúrnym paktom“, rešpektujúcim a zohľadňujúcim rozličné svetonázory, kultúry a štýly života, ktoré v spoločnosti koexistujú.