220. Napríklad pôvodné národy nie sú proti pokroku, ale majú o pokroku inú predstavu, často humanistickejšiu, než je predstava modernej kultúry rozvinutých krajín. Nie je to kultúra zameraná na osoh tých, ktorí majú moc; tých, ktorí majú potrebu vytvoriť istý druh raja na zemi. Intolerancia a pohŕdanie pôvodnými ľudovými kultúrami je skutočnou formou násilia, typickou pre „moralistov“, ktorí žijú nato, aby posudzovali druhých. No autentická, hlboká a stabilná zmena nie je možná, ak nezahŕňa rôzne kultúry, predovšetkým chudobných. Kultúrny pakt predpokladá, že sa vzdáme chápania identity nejakého miesta monolitickým spôsobom; vyžaduje si rešpektovať diverzitu, čím sa ponúkajú možnosti na jej podporu a sociálnu integráciu.

221. Tento pakt si vyžaduje akceptovať aj to, že sa prípadne niečoho vzdáme pre spoločné dobro. Nik nebude môcť vlastniť celú pravdu ani naplniť všetky svoje túžby, pretože takýto nárok by viedol k zničeniu druhého, čím by sa popreli jeho práva. Hľadanie falošnej tolerancie musí ustúpiť dialogickému realizmu tých, ktorí sú presvedčení, že musia zostať verní svojim princípom, predsa však uznávajú, že druhý má rovnako právo usilovať sa byť verný svojim princípom. To je hodnoverné uznanie druhého, ktoré je možné iba v láske; to znamená vcítiť sa do kože druhého človeka, aby sme objavili, čo je na jeho motiváciách a záujmoch autentické alebo prinajmenšom pochopiteľné.

Znovuzískať láskavosť

222. Konzumný individualizmus zapríčiňuje časté zneužívanie. Druhí sa stávajú iba prekážkami vlastného príjemného pokoja. Preto sa k nim napokon správame tak, akoby predstavovali iba príťaž, a agresivita narastá. To sa zvýrazňuje a dosahuje neznesiteľnú mieru v obdobiach krízy, katastrofických situáciách, v ťažkých okamihoch, keď vystúpi na povrch správanie sa v duchu „zachráň sa, kto môžeš“. Ešte stále je však možné rozhodnúť sa pre láskavosť. Existujú ľudia, ktorí to robia, a stávajú sa tak hviezdami uprostred temnoty.

223. Svätý Pavol označil ovocie Ducha Svätého gréckym slovom chrestotes (Gal 5, 22) vyjadrujúcim stav duše, ktorá nie je ostrá, hrubá a tvrdá, ale dobrotivá a jemná; taká, ktorá podopiera a utešuje. Osoba, ktorá má túto kvalitu, pomáha druhým, aby ich existencia bola znesiteľnejšia, predovšetkým, keď nesú ťarchu svojich problémov, potrieb a úzkostí. Tento spôsob správania k druhým sa prejavuje v rozličných formách: ako láskavosť v správaní; ako pozornosť, aby sme nezraňovali slovami alebo gestami; ako snaha uľahčiť ťažobu druhých. Jeho súčasťou je „vysloviť slová povzbudenia, ktoré poskytnú útechu, dodajú silu, potešia, vzpružia“, namiesto slov, „ktoré by ponižovali, zarmucovali, dráždili či podceňovali“.208

224. Vľúdnosť nás oslobodzuje od krutosti, ktorá niekedy preniká ľudské vzťahy, od úzkosti, ktorá nás odvádza od toho, aby sme mysleli na druhých, od nesústredenej náhlivosti, ktorá ignoruje, že aj druhí majú právo byť šťastní. Dnes si zriedkavo nájdeme čas či zvyšok síl na to, aby sme sa zastavili a pekne sa správali k iným, aby sme povedali „s dovolením“, „prepáč“, „ďakujem“. Tu a tam sa však ako zázrak zjaví láskavý človek, ktorý odloží nabok svoje starosti i naliehavé potreby, aby venoval pozornosť, daroval úsmev, povedal slovo povzbudenia, vytvoril priestor na vypočutie uprostred toľkej ľahostajnosti. Toto každodenne prežívané úsilie dokáže vytvoriť zdravé spolunažívanie, ktoré prekoná nepochopenie a zabraňuje konfliktom. Cvičenie sa v láskavosti nie je maličkosť alebo povrchný obmedzený postoj. Keďže predpokladá úctu a rešpekt, v spoločnosti – keď sa stáva kultúrou – do hĺbky mení štýl života, sociálne vzťahy, spôsob debaty a konfrontácie myšlienok. Láskavosť uľahčuje hľadanie konsenzov a otvára cesty tam, kde zatrpknutosť ničí všetky mosty.

Začať znova od pravdy

226. Nové stretnutie neznamená vrátiť sa do okamihu pred konfliktmi. Časom sme sa všetci zmenili. Bolesť a spory nás pretvorili. Okrem toho niet viac priestoru na prázdnu diplomaciu, zastieranie, dvojtvárnosť, zahmlievanie, dobré spôsoby, ktoré však zakrývajú skutočnosť. Tí, ktorí sa tvrdo konfrontovali, musia hovoriť jasne holú pravdu. Všetci sa musia naučiť osvojiť si kajúcne zmýšľanie, schopné prijať minulosť, aby sa budúcnosť oslobodila od vlastnej nespokojnosti, rozpakov a projekcie. Len historická pravda faktov sa môže stať základom vytrvalého, pokračujúceho úsilia, aby sme sa navzájom pochopili a pokúsili sa o nový pohľad pre dobro všetkých. Skutočnosť je taká, že „mierový proces si vyžaduje trvalé úsilie. Je to trpezlivá snaha o hľadanie pravdy a spravodlivosti, ktorá ctí pamiatku obetí a ktorá krok za krokom otvára cestu k spoločnej nádeji, silnejšej ako odplata“.209 Ako povedali konžskí biskupi o konflikte, ktorý sa opakuje, „mierové dohody nebudú nikdy dostatočné. Bude treba ísť ďalej a nevyhnutne integrovať požiadavku pravdy o príčinách vracajúcej sa krízy. Ľudia majú právo vedieť, čo sa stalo“.210

227. Lebo „pravda je neoddeliteľnou spoločníčkou spravodlivosti a milosrdenstva. Všetky tri spoločne sú nevyhnutné na budovanie mieru a navyše každá z nich bráni tomu, aby boli tie ostatné sfalšované. [...] Pravda totiž nesmie viesť k odplate, ale skôr k zmiereniu a odpusteniu. Pravda znamená hovoriť rodinám zničeným bolesťou to, čo sa stalo ich nezvestným príbuzným. Pravda znamená, že priznáme, čo sa stalo neplnoletým deťom, ktoré naverbovali násilníci. Pravda znamená uznať bolesť žien, ktoré sa stali obeťami násilia a zneužívania [...], pretože každé násilie spáchané na ľudskej bytosti je ranou na tele ľudstva; každá násilná smrť nás znižuje ako osoby. [...] Násilie plodí násilie, nenávisť plodí nenávisť a smrť ďalšiu smrť. Musíme pretrhnúť túto reťaz, ktorá sa zdanlivo javí ako neodvratná“.211

Architektúra a majstrovstvo mieru

228. Cesta k mieru si nevyžaduje homogenizáciu spoločnosti, ale určite nám umožňuje spoločne pracovať. Mnohých dokáže zjednotiť v spoločnom hľadaní, z ktorého budú mať prospech všetci. Vzhľadom na určitý spoločný cieľ môžeme ponúknuť rôzne technické návrhy, rozličné skúsenosti a tak pracovať pre spoločné dobro. Treba sa usilovať dobre identifikovať problémy, ktorými spoločnosť prechádza, aby sme prijali, že existujú rozličné spôsoby nazerania na ťažkosti a ich riešenia. Cesta k lepšiemu spolužitiu si vždy vyžaduje uznať – aspoň čiastočne –, že druhý prináša legitímnu perspektívu, niečo, čo môžeme zhodnotiť, aj keď sa [predtým] mohol mýliť alebo konať nesprávne. Pretože „druhých nikdy nesmieme vymedziť len tým, čo možno povedali alebo urobili, ale máme si ich vážiť pre prísľub, ktorý v sebe nesú“;212 prísľub, ktorý vždy zanecháva istý záblesk nádeje.

229. Ako poukázali biskupi Južnej Afriky, skutočné zmierenie sa dosahuje proaktívnym spôsobom, „formovaním novej spoločnosti založenej na službe druhým skôr než na túžbe dominovať; spoločnosti založenej na delení sa s druhými o to, čo vlastníme, namiesto egoistického zápasu o čo najväčšie bohatstvo; spoločnosti, v ktorej hodnota nášho ľudského spolužitia je bezpochyby dôležitejšia než každá menšia skupina, či už je to rodina, národ, etnikum alebo kultúra“.213 Biskupi Južnej Kórey upozornili, že autentický mier „možno dosiahnuť len vtedy, keď bojujeme za spravodlivosť prostredníctvom dialógu, a tak sa usilujeme o zmierenie a vzájomný rozvoj“.214