230. Namáhavé úsilie o prekonanie toho, čo nás rozdeľuje, bez straty identity každého z nás, predpokladá, že vo všetkých zostane živý základný pocit spolupatričnosti. Veď „naša spoločnosť víťazí, keď sa každá osoba, každá spoločenská skupina cíti naozaj ako doma. Do rodiny patria rodičia, starí rodičia aj deti. Nik nie je vylúčený. Ak má jeden ťažkosť, aj keď vážnu, hoci si ,o ňu koledoval‘, ostatní mu pomôžu, podržia ho; jeho bolesť je bolesťou všetkých. [...] V rodinách všetci prispievajú do spoločného projektu, všetci pracujú pre spoločné dobro, no bez toho, aby odpisovali jednotlivca; naopak, podporujú ho, pomáhajú mu. Hádajú sa, ale je tu niečo, čo je nemenné: rodinné puto. Po hádkach v rodine nasledujú zmierenia. Všetci si osvojujú radosti i bolesti druhého. To je rodina! Keby sme dokázali vidieť politického súpera alebo nášho suseda rovnakými očami, akými vidíme deti, manželky, manželov, otcov a matky. Aké by to bolo krásne! Milujeme našu spoločnosť, alebo zostáva čímsi vzdialeným, čímsi anonymným, čo nás nezahŕňa, čo sa nás netýka, čo nás nezaväzuje?“215
231. Často je tu veľká potreba rokovať, a tak rozvíjať konkrétne cesty pokoja. Efektívne procesy trvalého mieru sú predovšetkým majstrovské premeny uskutočnené národmi, v ktorých môže byť každý človek svojím štýlom každodenného života účinným kvasom. Veľké premeny sa nebudujú pri písacom stole alebo v štúdiu. Teda „každý zohráva dôležitú úlohu v jedinečnom kreatívnom projekte, aby napísal novú stránku histórie, stranu plnú nádeje, plnú mieru, plnú zmierenia“.216
Jestvuje „architektúra“ mieru, na ktorej majú podiel rozličné inštitúcie spoločnosti, každá podľa vlastnej kompetencie, no existuje aj „majstrovstvo“ mieru, ktoré zahŕňa všetkých. Na základe rozličných procesov mieru, ktoré sa rozvíjajú na rôznych miestach sveta, „sme sa naučili, že tieto cesty zmierenia, primátu rozumu nad odplatou, krehkej harmónie medzi politikou a právom nemôžu obchádzať cesty ľudu. Nestačí plánovať právne rámce a inštitučné dohody medzi politickými alebo ekonomickými skupinami dobrej vôle. [...] Okrem toho je vždy cenné, keď do našich mierových procesov zahŕňame skúsenosť sektorov, ktoré neraz zmizli z dohľadu, aby práve spoločenstvá mohli vyfarbiť procesy kolektívnej pamäti“.217
232. Pri budovaní sociálneho pokoja v krajine niet konečného bodu, ale ide o „úlohu, ktorá nepripúšťa prestávku a ktorá si vyžaduje úsilie všetkých. Táto práca si od nás žiada, aby sme neustávali v úsilí o budovanie jednoty národa. Hoci nám prináša ťažkosti, rozdielnosť a rôzne prístupy k spôsobu dosiahnutia pokojného spolužitia, to, aby sme vytrvali v zápase o podporu kultúry stretnutia, si vyžaduje stavať do centra každej politickej, sociálnej a ekonomickej činnosti ľudskú osobu, jej najvyššiu dôstojnosť a rešpektovanie spoločného dobra. Nech nás toto úsilie ochráni od každého pokušenia pomstiť sa a hľadať len čiastkové a krátkodobé záujmy“.218
Násilné verejné manifestácie z jednej či z druhej strany nepomáhajú nachádzať východiskové cesty. Predovšetkým preto – ako dobre poznamenali kolumbijskí biskupi –, že „keď sa povzbudzuje mobilizácia občanov, nie je vždy jasná jej príčina a cieľ, jestvujú určité formy politickej manipulácie a rozpočtové prostriedky v prospech konkrétnych záujmov“.219
233. Podpora sociálneho priateľstva znamená nielen priblíženie medzi sociálnymi skupinami, ktoré sa vzdialili z dôvodu nejakého konfliktného historického obdobia, ale aj hľadanie obnoveného stretnutia s najchudobnejšími a najzraniteľnejšími sektormi spoločnosti. Mier „nie je len neprítomnosť vojny, ale neúnavné úsilie – predovšetkým tých, ktorí zastávajú úrad väčšej zodpovednosti – o uznanie, garantovanie a konkrétne rekonštruovanie často zabudnutej alebo ignorovanej dôstojnosti našich bratov, aby sa mohli cítiť ako protagonisti osudu vlastného národa“.220
234. Práve poslední v spoločnosti boli neraz ranení nespravodlivými zovšeobecneniami. Ak niekedy tí najchudobnejší a odstrčení reagujú postojmi, ktoré sa zdajú antisociálne, je dôležité pochopiť, že v mnohých prípadoch také reakcie súvisia s príbehom opovrhnutia a chýbajúcej sociálnej inklúzie. Ako poukázali latinskoamerickí biskupi, „len keď sa k chudobným priblížime tak, že sa z nás stanú priatelia, naučíme sa pravdivo do hĺbky odhadnúť, čo je dôležité pre chudobných dneška, aké sú ich legitímne túžby a ako špecificky prežívajú vieru. Opcia pre chudobných nás musí viesť k priateľstvu s chudobnými“.221
235. Tí, čo chcú priniesť do spoločnosti mier, nesmú zabudnúť, že nerovnosť a nedostatok integrálneho ľudského rozvoja znemožňujú budovanie mieru. Lebo „bez rovnosti šancí si rozličné formy agresie i vojen vždy nájdu úrodnú zem a časom znova explodujú. Keď spoločnosť, či už miestna, národná alebo celosvetová, nechá jednu svoju časť na periférii, pokoj donekonečna nezachránia nejaké politické programy ani poriadkové zložky či tajné služby“.222
Ak ide o nový začiatok, musíme vždy začať od najposlednejších z našich bratov a sestier.
236. Niektorí uprednostňujú, aby sa nehovorilo o zmierení, pretože sa domnievajú, že konflikt, násilie a nevraživosť sú súčasťou normálneho fungovania spoločnosti. V skutočnosti v ktorejkoľvek skupine ľudí jestvujú viac či menej subtílne zápasy o moc medzi rôznymi stranami. Iní tvrdia, že pripustiť odpustenie je to isté ako vzdať sa vlastného priestoru, a tak situáciu ovládnu druhí. Z tohto dôvodu sa domnievajú, že je lepšie pokračovať v hre o moc, ktorá umožňuje udržiavať rovnováhu síl medzi rozličnými skupinami. Ďalší zasa veria, že zmierenie je vecou slabochov, ktorí nie sú schopní viesť seriózny dialóg, a preto sa rozhodnú od problémov utiecť tak, že budú skrývať nespravodlivosť. Keďže nie sú schopní čeliť problémom, preferujú zdanlivý pokoj.
237. Odpustenie a zmierenie sú v kresťanstve mimoriadne dôležité témy; a v rozličných obmenách aj v iných náboženstvách. Riziko však spočíva v neprimeranom pochopení náboženského presvedčenia a jeho prezentovania takým spôsobom, že napokon živí fatalizmus, nečinnosť či nespravodlivosť alebo na opačnej strane intoleranciu a násilie.
238. Ježiš Kristus nikdy nepozýval na podnecovanie násilia a intolerancie. Sám otvorene odsudzoval používanie násilia nato, aby sme sa vyvyšovali nad ostatnými: „Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude“ (Mt 20, 25 – 26). Na druhej strane evanjelium žiada odpúšťať „sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 22) a ukazuje príklad nemilosrdného sluhu, ktorému bolo odpustené, ale on sám nebol schopný odpustiť druhým (porov. Mt 18, 23 – 35).
239. Ak čítame ďalšie texty Nového zákona, môžeme si všimnúť, že vlastne už prvé komunity, ponorené do pohanského sveta plného korupcie a poblúdení, žili so zmyslom pre trpezlivosť, toleranciu, pochopenie. Niektoré texty sú v tomto ohľade veľmi jasné: pozývajú správať sa k nepriateľom s láskavosťou (porov. 2 Tim 2, 25). Odporúča sa „nech nikoho nepotupujú a nech nie sú hašteriví, nech sú mierni a prejavujú všemožnú vľúdnosť všetkým ľuďom. Aj my sme kedysi boli nerozumní“ (Tít 3, 2 – 3). Skutky apoštolov tvrdia, že sa učeníci prenasledovaní niektorými autoritami tešili „obľube všetkého ľudu“ (porov. 2, 47; 4, 21. 33; 5, 13).