240. Keď však predsa len rozmýšľame nad odpustením, nad mierom a nad sociálnym súladom, narazíme na jeden prekvapujúci Kristov výrok: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem: Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi“ (Mt 10, 34 – 36). Dôležité je čítať ho v kontexte kapitoly, do ktorej je vložený. Z nej je jasné, že ide o tému vernosti vlastnému rozhodnutiu bez toho, aby sme sa zaň hanbili, hoci by sa príbuzní stavali proti tomuto rozhodnutiu. Tieto slová nie sú pozvaním vyhľadávať konflikty, ale jednoducho zniesť nevyhnutný konflikt. Ľudské ohľady nesmú viesť k tomu, aby sme boli neverní sami sebe pre zachovanie domnelého pokoja v rodine a spoločnosti. Svätý Ján Pavol II. povedal, že Cirkev „nemá v úmysle odsúdiť každú a akúkoľvek formu sociálneho konfliktu. Cirkev dobre vie, že v histórii nepochybne vznikajú záujmové konflikty medzi rôznymi sociálnymi skupinami a kresťan musí k nim neraz zaujať rozhodné a konzekventné stanovisko“.223
241. Nejde o to, aby sme sa vzdali vlastných práv a navrhovali odpustenie skorumpovanému mocnárovi, kriminálnikovi alebo niekomu, kto degraduje našu dôstojnosť. Sme povolaní milovať všetkých bez výnimky, no milovať utláčateľa neznamená súhlasiť s tým, aby bol naďalej taký; neznamená to dovoliť mu, aby si myslel, že jeho konanie je prijateľné. Naopak, dobrý spôsob, ako ho milovať, je snažiť sa rozličnými spôsobmi priviesť ho k tomu, aby prestal utláčať, vziať mu tú moc, ktorú nevie používať a ktorá ho ako človeka deformuje. Odpustiť neznamená dovoliť, aby sa pokračovalo v šliapaní po vlastnej i cudzej dôstojnosti alebo aby kriminálnik pokračoval v páchaní deliktov. Kto trpí nespravodlivosť, musí dôrazne brániť svoje práva a práva svojej rodiny práve preto, že sa musí starať o dôstojnosť, ktorá mu bola daná; dôstojnosť, ktorú Boh miluje. Ak zločinec spôsobil zlo mne alebo jednému z mojich drahých, nič mi nezakazuje, aby som žiadal spravodlivosť a zasadil sa o to, aby ma daná osoba – alebo akákoľvek iná – znovu nepoškodzovala ani nerobila to isté druhým. Je to moje právo a odpustenie v nijakom prípade nielenže túto nevyhnutnosť neruší, ale ju práve vyžaduje.
242. Kľúčové je, že to nerobíme pre živenie hnevu, ktorý škodí našej duši i duši nášho ľudu, alebo pre nezdravú potrebu zničiť druhého, čo rozpúta dlhý rad odvety. Nik nedosiahne vnútorný pokoj ani sa nezmieri so životom takýmto spôsobom. Pravda je, že „nijaká rodina, nijaká skupina blízkych, nijaké etnikum a o to menej krajina nemá budúcnosť, ak je odplata a nenávisť motorom, ktorý ju zjednocuje, spája a prikrýva rozdiely. Nemôžeme sa dohodnúť na tom a zjednotiť v tom, že z pomsty spravíme to isté tomu, kto nám spôsobil násilie, aby sme vytvorili príležitosť na odplatu pod rúškom zdanlivo legálnej formy“.224
Týmto spôsobom nezískame nič a z dlhodobého hľadiska stratíme všetko.
243. Iste „nie je jednoduchou úlohou prekonať trpké dedičstvo nespravodlivosti, nepriateľstva a nedôvery, ktoré zanechal konflikt. Možno to uskutočniť len prekonávaním zla dobrom (porov. Rim 12, 21) a pestovaním tých čností, ktoré podporujú zmierenie, solidaritu a pokoj“.225
Takýmto spôsobom „tomu, kto ju nechá v sebe rásť, dobrota daruje pokojné svedomie, hlbokú radosť aj uprostred ťažkostí a nepochopení. Ba aj vzhľadom na podstúpené urážky dobrota nie je slabosť, ale skutočná sila, schopná vzdať sa odplaty“.226
Vo vlastnom živote treba uznať, že „tvrdý súd, ktorý nosím vo svojom srdci proti svojmu bratovi alebo svojej sestre, nezahojená rana, neodpustené zlo, hnev, ktorý mi robí len zle, je kúsok vojny, ktorú nosím v sebe; je ohnisko v srdci, ktoré treba uhasiť, aby sa nerozhorelo do požiaru“.227
244. Keď sa konflikty neriešia, ale skrývajú alebo pochovávajú do minulosti, existuje mlčanie, ktoré môže znamenať, že sa z nás stávajú komplici vážnych chýb a hriechov. Naopak, opravdivé zmierenie neuteká pred konfliktom, ale získava sa v konflikte, keď ho prekonáme prostredníctvom dialógu, transparentného, úprimného a trpezlivého rokovania. Zápas medzi rozličnými skupinami, „ak sa vzdá prejavov nepriateľstva a vzájomnej nenávisti, postupne sa premení na počestnú diskusiu, založenú na hľadaní spravodlivosti“.228
245. Viackrát som navrhoval „princíp, ktorý je nevyhnutný na budovanie spoločenskej náklonnosti: jednota prevyšuje konflikt. [...] Neznamená to mieriť na synkretizmus ani na vzájomné absorbovanie, ale na riešenie na vyššej úrovni, v ktorom zostane zachovaný vzácny potenciál protichodných polarít“.229
Dobre vieme, že „zakaždým, keď sa ako jednotlivci a spoločenstvá učíme mieriť vyššie ponad nás samých a ponad naše osobné záujmy, vzájomné pochopenie a úsilie sa premieňajú [...] na priestor, v ktorom konflikty, napätia a aj tí, ktorí by sa mohli v minulosti pokladať za protivníkov, môžu dosiahnuť rôznorodú jednotu, ktorá plodí nový život“.230
246. Od toho, kto veľa trpel nespravodlivým a krutým spôsobom, nemožno žiadať nejaký druh „sociálneho odpustenia“. Zmierenie je osobný skutok a nik ho nemôže nariadiť celej spoločnosti, hoci má za úlohu podporovať ho. V úzko osobnej oblasti sa niekto môže vzdať požiadavky trestu na základe slobodného a šľachetného rozhodnutia (porov. Mt 5, 44 – 46), hoci ho spoločnosť a jej spravodlivosť oprávnene žiadajú. Nie je však možné nariadiť „všeobecné zmierenie“ a myslieť si, že sa rany zahoja na základe nejakého dekrétu alebo že sa dá nespravodlivosť prikryť plášťom zabudnutia. Kto si môže privlastniť právo odpúšťať v mene druhých? Dojímavé je vidieť schopnosť odpustiť u niektorých ľudí, ktorí sa dokázali preniesť cez utrpenú škodu; ale ľudské je aj chápať tých, ktorí to nedokážu urobiť. V každom prípade to, čo nikdy nesmieme navrhnúť, je zabudnutie.
247. Neslobodno zabudnúť na šoa. Je to „symbol toho, kam až môže zájsť ničomnosť človeka, keď podnecovaná falošnými ideológiami zabudne na základnú dôstojnosť každej osoby, ktorá si zasluhuje absolútny rešpekt, nech už patrí k akémukoľvek národu a vyznáva akúkoľvek vieru“.231
Pri spomienke naň nemôžem nezopakovať túto modlitbu: „Spomeň si na nás vo svojom milosrdenstve. Daj nám milosť hanbiť sa za to, čo sme ako ľudia boli schopní urobiť; hanbiť sa za túto najväčšiu modloslužbu, za to, že sme zneuctili a zničili naše telo, ktoré si vytvoril z hliny a oživil svojím dychom života. Nikdy viac, Pane, nikdy viac!“232
248. Nemožno zabudnúť na atómové bombardovanie Hirošimy a Nagasaki. Ešte raz „pripomínam všetky obete a skláňam sa pred silou a dôstojnosťou tých, ktorí ako tí, čo prežili tieto prvé okamihy na vlastnom tele, mnohé roky znášali najútrpnejšie bolesti a vo svojej mysli niesli zárodky smrti, ktoré naďalej spotrebovávali ich životnú energiu. [...] Nemôžeme dopustiť, aby súčasné a budúce generácie stratili pamäť toho, čo sa stalo; tú pamäť, ktorá je garanciou a stimulom budovania spravodlivejšej a bratskejšej budúcnosti“.233
A nemožno zabudnúť ani na prenasledovanie, obchod s otrokmi a etnické masakry, ktoré sa stali a ešte sa dejú v rozličných krajinách, a mnohé ďalšie historické fakty, pri ktorých sa hanbíme za to, že sme ľudia. Treba na ne vždy pamätať, vždy nanovo bez toho, aby sme sa unavili, a bez toho, aby sme znecitliveli.
249. Dnes je ľahké padnúť do pokušenia, že chceme obrátiť list a povedať, veď už uplynulo mnoho času a treba sa pozerať dopredu. Pre lásku Božiu, nie! Bez pamäti nemožno napredovať, bez celistvej a žiarivej pamäti nemožno rásť. Potrebujeme uchovať „plameň kolektívneho vedomia, keď pred nasledujúcimi generáciami vydávajú svedectvo o hrôze toho, čo sa stalo“, ktoré „odhaľuje a uchováva v tomto svete pamiatku obetí, aby sa ľudské svedomie stávalo čoraz odolnejším voči akýmkoľvek pokusom o nadvládu a ničenie“.234
Potrebujú to aj samotné obete – ľudia, sociálne skupiny alebo národy – aby neupadli do logiky, ktorá vedie k ospravedlňovaniu represálií a každého násilia v mene utrpeného zla. Preto sa neodvolávam len na pamäť hrôz, ale aj na spomienku tých, ktorí uprostred otráveného a skazeného prostredia boli schopní znovunadobudnúť dôstojnosť a malými alebo veľkými gestami si zvolili solidaritu, odpustenie, bratstvo. Je veľmi dobré pripomínať dobro.