250. Odpustenie neznamená zabudnutie. Povedzme skôr, že hoci existuje niečo, čo nijakým spôsobom nemožno poprieť, relativizovať alebo zamaskovať, predsa môžeme odpustiť. Hoci existuje niečo, čo nikdy neslobodno tolerovať, ospravedlňovať, prepáčiť, predsa môžeme odpustiť. Hoci existuje niečo, čo si z nijakého dôvodu nemôžeme dovoliť zabudnúť, predsa môžeme odpustiť. Slobodné a úprimné odpustenie je veličina, ktorá odráža nesmiernosť Božieho odpustenia. Ak je odpustenie bezodplatné, tak možno odpúšťať aj tomu, kto sa slabo kajá a je neschopný žiadať o odpustenie.
251. Tí, čo odpúšťajú, totiž nezabúdajú, ale bránia sa tomu, aby ich ovládala tá istá deštrukčná sila, ktorá im spôsobila zlo. Prerušujú začarovaný kruh, brzdia napredovanie ničivých síl. Rozhodli sa nevštepovať do spoločnosti pomstychtivosť, ktorá skôr či neskôr napokon znovu doľahne na nich samých. Pretože pomsta nikdy skutočne neutíši nešťastie obetí. Existujú také hrozné a kruté zločiny, že ani utrpenie toho, kto ich spáchal, nepomôže dosiahnuť pocit, že bol delikt napravený; a nestačilo by ani zabiť zločinca, ani by nebolo možné nájsť spôsob mučenia porovnateľný s tým, čo mohla vytrpieť obeť. Pomsta nič nerieši.
252. Nehovoríme ani o beztrestnosti. Ale o spravodlivosť sa treba usilovať primeraným spôsobom, len pre lásku k samotnej spravodlivosti, pre úctu k obetiam, preto, aby sa zabránilo novým zločinom, a pre ochranu spoločného dobra, nie [brať ju] ako chcený výlev vlastného hnevu. Odpustenie je práve to, čo umožňuje hľadať spravodlivosť a neupadnúť pritom do začarovaného kruhu pomsty alebo nespravodlivosti zabudnutia.
253. Keď bola nespravodlivosť na oboch stranách, treba jasne priznať, že nemusí mať rovnakú závažnosť alebo môže byť porovnateľná. Násilie zo strany štruktúr štátnej moci nie je na tej istej úrovni ako násilie jednotlivých skupín. V každom prípade nemožno žiadať, aby sa pamätalo len na nespravodlivé utrpenie jednej strany. Ako poukázali chorvátski biskupi, „voči každej obeti máme povinnosť rovnakého rešpektu. Nemôžu tu byť etnické, náboženské, národnostné ani politické rozdiely“.235
254. Prosím Boha, „aby pripravil naše srdcia na stretnutie s bratmi bez ohľadu na rozdiely v ideách, jazyku, kultúre, náboženstve; aby pomazal celé naše bytie olejom svojho milosrdenstva, ktorý lieči rany omylov, nepochopenia, sporov; prosím o milosť, aby nás s pokorou a miernosťou poslal na náročné, ale plodné chodníky úsilia o pokoj“.236
255. Existujú dve extrémne situácie, ktoré sa za mimoriadne dramatických okolností môžu dokonca predstavovať ako riešenie. Prehliadame, že sú to falošné odpovede, čo neriešia problémy, ktoré treba prekonať, a v konečnom dôsledku do štruktúry národnej a svetovej spoločnosti prinášajú len nové formy deštrukcie. Ide o vojnu a trest smrti.
256. „Sklamú sa v srdci tí, čo snujú zlé, tí však, čo narádzajú pokoj, (dožijú sa) radosti“ (Prís 12, 20). Predsa však jestvujú ľudia hľadajúci riešenie vo vojne, ktorá sa často „živí zvrátenými vzťahmi, hegemónnymi ambíciami, zneužívaním moci, strachom z druhého a chápania odlišnosti ako prekážky“.237
Vojna nie je prízrak minulosti, ale stala sa konštantnou hrozbou. Svet nachádza čoraz viac ťažkostí na pomalej ceste k mieru, na ktorú sa vybral a ktorá začala pozvoľna prinášať ovocie.
257. Keďže sa nanovo vytvárajú podmienky na množenie vojen, pripomínam, že „vojna je negovaním všetkých práv a dramatický zásah do životného prostredia. Ak sa usilujeme o autentický ľudský rozvoj pre všetkých, treba neúnavne napredovať v úsilí vyhnúť sa vojne medzi národmi a medzi ľuďmi. Na tento účel treba zabezpečiť nespornú zvrchovanosť práva a neúnavné využívanie rokovaní, dobrých úradov a rozhodcovských konaní, tak ako to predkladá Charta Spojených národov, skutočne základná právna norma“.238
Chcem zdôrazniť, že 75 rokov Spojených národov a prvých 20 rokov tohto tisícročia ukazujú, že úplná aplikácia medzinárodných noriem je skutočne účinná a ich nedostatočné plnenie je škodlivé. Keď sa Charta Spojených národov rešpektuje a aplikuje transparentne i čestne, stáva sa záväzným kritériom spravodlivosti a prostriedkom mieru. To si však vyžaduje, aby sa nemaskovali nelegitímne úmysly a individuálne záujmy jednej krajiny alebo jednej skupiny sa nekládli nad spoločné dobro sveta. Ak sa norma berie ako nástroj, ktorý sa používa, keď nám vyhovuje, a ktorému sa vyhýbame, keď nám nevyhovuje, uvoľňujú sa nekontrolovateľné sily, ktoré vážne poškodzujú spoločnosť, najslabších, bratstvo, životné prostredie, kultúrne dobro s nenahraditeľnými stratami pre svetové spoločenstvo.
258. Takto sa ľahko rozhodujeme pre vojnu tým, že uvádzame všetky možné humanitárne, obranné alebo preventívne zámienky, dokonca sa uchyľujeme k manipulácii informácií. V skutočnosti sú všetky vojny za posledné desaťročia „oprávnené“. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o možnosti legitímnej obrany prostredníctvom vojenskej sily s predpokladom, ak sa preukáže, že to zodpovedá „prísnym podmienkam morálnej oprávnenosti“.239
Ľahké je však upadnúť do príliš širokej interpretácie tohto možného práva. Tak sa chcú nenáležite ospravedlniť aj „preventívne“ útoky alebo vojenské akcie, ktoré len ťažko so sebou nepritiahnu „väčšie zlá a neporiadky, ako je zlo, ktoré sa má odstrániť“.240
Kľúčové je, že rozvojom nukleárnych, chemických a biologických zbraní i enormnými a narastajúcimi možnosťami, ktoré ponúkajú nové technológie, sa vojne dala nekontrolovateľná deštrukčná, ničivá sila, ktorá zasahuje mnohých nevinných civilov. Popravde „nikdy doteraz ľudstvo nemalo takú moc nad sebou samým a nič nezaručuje, že ju použije dobre“.241
Preto už nemôžeme myslieť na vojnu ako na riešenie, lebo riziká budú pravdepodobne vždy väčšie než hypotetická užitočnosť, ktorá sa jej pripisuje. Vzhľadom na túto skutočnosť je dnes omnoho ťažšie podporiť racionálne kritériá, ktoré dozreli v iných storočiach, aby sme hovorili o možnej „spravodlivej vojne“. Nikdy viac vojnu!242
259. Dôležité je dodať, že s rozvojom globalizácie to, čo sa môže javiť ako okamžité alebo praktické riešenie pre určitý región, rozpúta reťazovú reakciu neraz skrytých násilných faktorov, ktorá napokon zasiahne celú planétu a otvorí cestu pre nové a horšie budúce vojny. V našom svete už nie sú len „kúsky“ vojny v jednej či druhej krajine, ale prežívame „rozkúskovanú svetovú vojnu“, pretože osudy krajín sú na svetovej scéne navzájom nesmierne prepojené.