260. Ako povedal sv. Ján XXIII., „v tomto našom atómovom veku bolo by už nerozumné pokladať vojnu za vhodný prostriedok na nápravu utrpených krívd“.243
Tvrdil to v období silného medzinárodného napätia, a tak vyjadril hlbokú túžbu po mieri, ktorá sa šírila v časoch studenej vojny. Posilnil presvedčenie, že dôvody mieru sú silnejšie než každý výpočet individuálnych záujmov a každá dôvera vkladaná do použitia zbraní. No príležitosti, aké ponúkol koniec studenej vojny, neboli naplno využité, pretože chýbala vízia pre budúcnosť a všeobecné presvedčenie o spoločnom údele. Namiesto toho sme ustúpili sledovaniu súkromných záujmov bez toho, aby sme sa starali o univerzálne spoločné dobro. Tak sa znovu vytvorila cesta pre zradný prízrak vojny.
261. Každá vojna zanecháva svet horší, ako ho našla. Vojna je zlyhanie politiky a ľudstva, hanebný ústup, porážka mocností zla. Nezastavme sa pri teoretických diskusiách, ale nadviažme kontakt so zraneniami, dotknime sa tela toho, kto podstupuje škody. Obráťme zrak na mnohých civilistov, zmasakrovaných ako „nepriame škody“. Pýtajme sa obetí. Venujme pozornosť utečencom; tým, ktorí podstúpili atómové žiarenie alebo chemické útoky; ženám, ktoré stratili deti; okypteným deťom alebo tým, ktoré prišli o svoje detstvo. Vezmime do úvahy pravdu týchto obetí násilia, pozerajme sa na skutočnosť ich očami a počúvajme ich rozprávanie s otvoreným srdcom. Tak budeme môcť pozerať až na dno zla v srdci vojny a nebude nás znepokojovať skutočnosť, že s nami zaobchádzajú ako s naivnými, pretože sme si vybrali mier.
262. Ani normy nebudú dostatočné, ak si myslíme, že riešenie aktuálnych problémov spočíva v tom, že budeme druhých odrádzať strachom alebo sa im budeme vyhrážať použitím nukleárnych, chemických či biologických zbraní. Lebo „ak sa vezmú do úvahy hlavné ohrozenia mieru a bezpečnosti s rozličnými dimenziami v tomto multipolárnom svete 21. storočia, ako je napríklad terorizmus, asymetrické konflikty, informačná bezpečnosť, problematika životného prostredia, chudoba, objaví sa nemálo pochybností o neprimeranosti nukleárneho zastrašovania ako účinnej odpovede na takéto výzvy. Podobné znepokojenie sa ešte zväčší, keď uvážime katastrofické humanitárne a ekologické dôsledky, ktoré vyplývajú z akéhokoľvek použitia nukleárnych zbraní s nekontrolovateľnými a nevyberavými devastačnými dôsledkami v čase a priestore. [...] Musíme sa tiež pýtať, do akej miery je udržateľná rovnováha založená na strachu, ak ešte zväčšuje obavy a podkopáva vzťahy dôvery medzi národmi. Medzinárodný mier a stabilita nemôžu byť založené na falošnom zmysle pre bezpečnosť, na vyhrážaní sa vzájomným zničením alebo úplným vyhladením ,alebo len na jednoduchom udržiavaní rovnováhy moci. [...] V takom kontexte sa konečný cieľ úplného odstránenia jadrových zbraní stáva výzvou, ako aj humanitným a morálnym imperatívom. [...] Rastúca vzájomná závislosť a globalizácia znamenajú, že nech dáme akúkoľvek odpoveď na hrozbu nukleárnych zbraní, musí byť kolektívna a zladená, založená na vzájomnej dôvere. Táto dôvera sa môže budovať len prostredníctvom dialógu, ktorý je úprimne zameraný na spoločné dobro a nie na ochranu individuálnych či skrytých záujmov“.244
A z peňazí, ktoré sa používajú na zbrane a ďalšie vojenské výdavky, vytvorme svetový fond245
na konečné odstránenie hladu a na rozvoj najchudobnejších krajín, aby sa ich obyvatelia neutiekali k násilným alebo klamlivým riešeniam a neboli nútení opúšťať svoju krajinu, aby hľadali dôstojnejší život.
263. Existuje ešte ďalší spôsob, ako zničiť druhého, pri ktorom nejde o krajiny, ale o ľudí. Je to trest smrti. Svätý Ján Pavol II. jasným a pevným spôsobom deklaroval, že tento trest je na morálnej rovine neadekvátny a na trestnoprávnej rovine už nie nevyhnutný.246
Nie je možné, aby sme cúvli od tohto postoja. Dnes jasne tvrdíme, že „trest smrti je neprijateľný“,247
a Cirkev sa rozhodne zasadzuje za návrh, aby bol zrušený na celom svete.248
264. Nový zákon síce od jednotlivcov žiada nebrať spravodlivosť do vlastných rúk (porov. Rim 12, 17. 19), zároveň však uznáva nevyhnutnosť, aby autority ukladali tresty tým, ktorí robia zlo (porov. Rim 13, 4; 1 Pt 2, 14). V skutočnosti „spoločný život, štruktúrovaný okolo organizovaných komunít, potrebuje pravidlá spolužitia, ktorých porušenie si žiada primeranú odpoveď“.249
To znamená, že legitímna verejná autorita môže a musí „stanoviť sankcie úmerné vážnosti priestupkov“250
a súdnej moci garantovať „nevyhnutnú nezávislosť v oblasti zákona“.251
265. Od prvých storočí Cirkvi sa niektorí jasne vyslovovali proti trestu smrti. Napríklad Lactantius tvrdil, že „nemožno robiť rozdiely: vždy bude zločinom zabiť človeka“.252
Pápež Mikuláš I. napomínal: „Usilujte sa oslobodiť od trestu smrti nielen každého nevinného, ale aj všetkých vinných.“253
V prípade rozsudku za niektoré vraždy, ktoré spôsobili smrť kňazov, svätý Augustín žiadal sudcu, aby vrahom nebral život, a zdôvodňoval to týmto spôsobom: „Niežeby sme tým chceli zabrániť, aby sa ničomníkom vzala sloboda páchať delikty, ale túžime, aby na ten účel stačilo, že ak ich necháme nažive a bez okyptenia ktorejkoľvek časti tela, aplikujúc trestné zákony, budú odvrátení od svojho nepríčetného nepokoja, aby boli privedení na zdravú a pokojnú cestu alebo zbavení svojich podlých diel alebo zamestnaní v nejakej užitočnej práci. Aj toto je predsa trest, no kto by nechápal, že ide viac o prospech než o trest, keďže niet nechaného voľného priestoru pre bezbrehosť divokosti, ani sa neodníma liek pokánia? [...] Rozhorči sa proti neprávosti v spôsobe, ale nezabudni na ľudskosť; nerozpútavaj vášeň pomsty proti zlobe hriešnikov, ale obráť vôľu na liečenie jej rán“.254
266. Strach a nenávisť ľahko vedú k tomu, že sa trest chápe ako spôsob pomsty, hoci nie krutej, namiesto toho, aby sa pokladal za súčasť procesu uzdravenia a opätovného zaradenia do spoločnosti. Dnes „tak v niektorých sektoroch politiky, ako aj zo strany niektorých komunikačných prostriedkov sa niekedy nabáda na násilie a verejnú či súkromnú pomstu nielen voči tým, ktorí sú zodpovední za spáchanie zločinov, ale aj voči tým, na ktorých dopadá podozrenie – podložené či nepodložené –, že porušili zákon. [...] Existuje tendencia zámerne vyrábať nepriateľov: stereotypné postavy, koncentrujúce všetky znaky, ktoré spoločnosť vníma a interpretuje ako výhražné. Mechanizmy formácie týchto obrazov sú tie isté ako tie, ktoré vo svojom čase umožnili rozšírenie rasistických ideí“.255
To spôsobuje mimoriadne nebezpečnú prax – v niektorých krajinách čoraz viac prítomnú – používať preventívne väznenie, žaláre bez rozsudku a obzvlášť trest smrti.
267. Chcem podčiarknuť, že je „nemožné predstaviť si, žeby dnes štáty nato, aby uchránili pred nespravodlivým agresorom život druhých ľudí, nedisponovali iným prostriedkom ako trestom smrti“. Osobitnú závažnosť predstavujú takzvané mimosúdne alebo mimozákonné popravy, ktoré sú „úmyselnými vraždami spáchanými niektorými štátmi a ich agentmi, často zdôvodnené ako konfrontácie s delikventmi alebo prezentované ako nežiaduce dôsledky rozumného, nevyhnutného a úmerného použitia sily na aplikovanie zákona“.256
268. „Argumenty proti trestu smrti sú početné a dobre známe. Cirkev vhodne podčiarkla niektoré z nich ako možnosť existencie súdneho omylu, využívanie daného trestu totalitnými a diktátorskými režimami, ktoré ho aplikujú ako nástroj potláčania politického nesúhlasu alebo prenasledovania náboženských a kultúrnych menšín, všetkých obetí, ktoré sú pre ich príslušné legislatívy „zločincami“. Všetci kresťania a ľudia dobrej vôle sú teda dnes povolaní bojovať nielen za zrušenie trestu smrti, či už je legálny alebo nelegálny, vo všetkých svojich formách, ale aj za cieľ zlepšiť väzenské podmienky s úctou k ľudskej dôstojnosti osôb zbavených slobody. A toto ja spájam s doživotím. [...] Doživotie je skrytý trest smrti“.257
269. Pripomínam, že „ani vrah nestráca svoju osobnú dôstojnosť a Boh sám sa stáva jej garantom“.258
Rozhodné odmietnutie trestu smrti ukazuje, pokiaľ až je možné rozpoznať neodňateľnú dôstojnosť každej ľudskej bytosti a uznať, že má na tomto svete svoje miesto. Pretože ak to neodopriem najhoršiemu z kriminálnikov, neodopriem to nikomu, dám všetkým možnosť deliť sa spoločne o túto planétu napriek tomu, čo nás môže rozdeľovať.