270. Kresťanov, ktorí pochybujú a cítia pokušenie podľahnúť akejkoľvek forme násilia, pozývam, aby pamätali na ohlasovanie z Knihy proroka Izaiáša „z mečov ukujú radlá“ (2, 4). Pre nás sa toto proroctvo stelesňuje v Ježišovi Kristovi, ktorý zoči-voči učeníkovi rozčúlenému násilím s rozhodnosťou povedal: „Daj svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú“ (Mt 26, 52). Bola to ozvena starovekého napomenutia: „Krv vašich duší budem vyhľadávať [...], keď je to brat, budem vyhľadávať dušu človeka. Kto preleje ľudskú krv, človek nech preleje jeho krv“ (Gn 9, 5 – 6). Táto reakcia Ježiša, ktorá spontánne vyšla z jeho srdca, prekonáva vzdialenosť storočí a siaha až podnes ako nepretržitá pripomienka.

Najhlbší základ

272. Ako veriaci si myslíme, že bez otvorenosti pre Otca všetkých nemôžu existovať solídne a stabilné dôvody apelu na bratstvo. Sme presvedčení, že „jedine s týmto vedomím detí, ktoré nie sú siroty, môžeme žiť navzájom v mieri“.260 Pretože „rozum sám osebe je schopný pochopiť rovnosť medzi ľuďmi a usporiadať ich občianske spolužitie, no nedokáže vytvoriť bratstvo“.261

273. V tejto perspektíve by som chcel pripomenúť jeden pamätný text: „Ak nejestvuje transcendentná pravda, ktorou, keď ju človek poslúcha, dospieva k svojej plnej identite, potom nejestvuje žiaden stály princíp, ktorý by zaručoval správne vzťahy medzi ľuďmi. Veď ich triedny, skupinový a národný záujem nevyhnutne ich stavia proti sebe. Ak sa neuznáva transcendentná pravda, potom triumfuje sila moci a každý sa snaží maximálne využiť prostriedky, ktoré má k dispozícii, aby bez ohľadu na práva druhého presadil svoj záujem a svoju mienku. [...] Koreň moderného totalitarizmu spočíva v popieraní transcendentnej dôstojnosti ľudskej osoby, ktorá je viditeľným obrazom neviditeľného Boha. Práve preto na základe svojej prirodzenosti je subjektom práv, ktoré nikto nesmie porušiť: ani jednotlivec, ani skupina, trieda, národ alebo štát. Ani väčšina sa nesmie správať tak, aby postupovala proti menšine.“262

274. Na základe našej skúsenosti viery a múdrosti, ktorá sa zhromažďovala počas stáročí, ale aj vďaka poučeniu z mnohých našich slabostí či pádov ako veriaci rozličných náboženstiev vieme, že je pre našu spoločnosť dobré, ak v nej sprítomňujeme Boha. Ak nezatieňujeme úprimné hľadanie Boha svojimi ideologickými alebo účelnými záujmami, pomáha nám to, aby sme sa navzájom chápali ako druhovia na ceste, ako skutoční bratia. Veríme, že „keď chceme v mene ideológie vykázať Boha zo spoločnosti, budeme sa napokon klaňať modlám a človek čoskoro stratí seba samého; jeho dôstojnosť je pošliapaná, jeho práva sú porušené. Viete dobre, k akým brutalitám môže viesť odňatie slobody svedomia a náboženskej slobody a ako sa z tejto rany rodí radikálne ochudobnené ľudstvo, pretože je zbavené nádeje a ideálnych oporných bodov“.263

275. Treba uznať, že „medzi najdôležitejšie príčiny krízy moderného sveta patrí znecitlivenie ľudského svedomia, vzdialenie sa od náboženských hodnôt, ako aj prevládajúci individualizmus sprevádzaný materialistickou filozofiou, ktorá zbožšťuje človeka a namiesto najvyšších a transcendentných princípov kladie svetské a materiálne hodnoty“.264 Nie je prijateľné, aby vo verejnej diskusii mali hlas len mocní a vedci. Musí tam byť priestor na reflexiu vychádzajúcu z náboženského prostredia, ktorý sústreďuje stáročia skúseností a múdrosti. „Klasické náboženské texty môžu obsahovať význam adresovaný všetkým epochám a majú motivačnú silu“, v skutočnosti „sú však nedocenené pre krátkozrakosť racionalizmov“.265

276. Z týchto dôvodov Cirkev síce rešpektuje autonómiu politiky, neodsúva však svoju vlastnú misiu do privátnej sféry. Naopak, „nemôže a nesmie zostať na okraji“ pri budovaní lepšieho sveta ani nesmie zanedbať „prebúdzať duchovné sily“,266 ktoré môžu zúrodniť celý spoločenský život. Je pravda, že duchovní pastieri nesmú robiť stranícku politiku, ktorá je vlastná laikom, ale nemôžu sa ani zrieknuť politického rozmeru existencie,267 z ktorého vyplýva neustála pozornosť k spoločnému dobru a starosť o integrálny ľudský rozvoj. Cirkev „má verejnú úlohu, ktorá sa nezužuje na jej aktivity pomoci a výchovy“, ale dáva sa do služby „rozvoja človeka a všeobecného bratstva“.268 Nemá v úmysle súťažiť o pozemskú moc, ale slúžiť ako „rodina medzi rodinami – to je Cirkev –, otvorená svedčiť [...] dnešnému svetu o viere, nádeji a láske k Pánovi a k tým, ktorých on so záľubou miluje. Dom s otvorenými dverami. Cirkev je dom s otvorenými dverami, pretože je matka“.269 A ako Mária, Ježišova Matka, „chceme byť Cirkvou, ktorá slúži, ktorá sa vydáva na cestu, ktorá vychádza zo svojich chrámov, zo svojich sakristií, aby sprevádzala život, podporovala nádej, bola znamením jednoty [...], aby stavala mosty, rúcala múry, rozsievala zmierenie“.270

Kresťanská identita

277. Cirkev oceňuje Božie konanie v iných náboženstvách a „nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré [...] nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“.271 No ako kresťania nemôžeme skrývať, že „ak v našom vnútri prestane vibrovať hudba evanjelia, stratíme radosť, ktorá vyviera zo súcitu; nežnosť, ktorá sa rodí z dôvery; schopnosť zmierenia, ktorá nachádza svoj prameň v tom, že sa vždy spoznávame ako tí, ktorým bolo odpustené a ktorí boli poslaní. Ak hudba evanjelia prestane hrať v našich domoch, na našich námestiach, na miestach, kde pracujeme, v politike a ekonómii, uhasíme melódiu, ktorá nás provokovala, aby sme bojovali za dôstojnosť každého muža a každej ženy“.272 Iní sa napájajú z iných prameňov. Pre nás tento zdroj ľudskej dôstojnosti a bratstva spočíva v evanjeliu Ježiša Krista. Z neho „vyviera pre kresťanské myslenie a pre činnosť Cirkvi primát daný vzťahu, stretnutiu s posvätným tajomstvom druhého, univerzálnym spoločenstvom, celým ľudstvom ako povolanie pre všetkých“.273

278. Cirkev je povolaná vteliť sa do každej situácie a je po celé stáročia prítomná na všetkých miestach zeme – to znamená „katolícka“. A tak z vlastnej skúsenosti milosti a hriechu dokáže chápať krásu pozvania k univerzálnej láske. Lebo „všetko, čo je ľudské, sa nás týka. [...] Kdekoľvek sa zhromažďujú predstavitelia národov, aby stanovili práva a povinnosti človeka, cítime sa poctení, ak nám to umožnia, prisadnúť si k nim“.274 Pre mnohých kresťanov má toto putovanie bratstva aj Matku menom Mária. Ona prijala pod krížom toto univerzálne materstvo (porov. Jn 19, 26) a jej pozornosť je obrátená nielen na Ježiša, ale aj na ostatných „z jej potomstva“ (Zjv 12, 17). Mocou Vzkrieseného chce zrodiť nový svet, kde sme všetci bratia, kde je miesto, na ktorom vládne spravodlivosť a pokoj, pre každého človeka odvrhnutého zo spoločnosti.

279. Ako kresťania žiadame, aby nám v krajinách, kde predstavujeme menšinu, bola zaručená sloboda. Rovnako sa my prihovárame za tých, ktorí nie sú kresťania, tam, kde tvoria menšinu. Existuje základné ľudské právo, ktoré nesmie byť na púti bratstva a mieru zabudnuté: je to náboženská sloboda pre veriacich všetkých náboženstiev. Táto sloboda potvrdzuje, že môžeme „nájsť dobrú dohodu medzi rozličnými kultúrami a náboženstvami; svedčí o tom, že veci, ktoré máme spoločné, sú také mnohoraké a dôležité, že je možné vyčleniť cestu uvoľneného, usporiadaného a pokojného spolužitia v prijatí rozdielnosti a v radosti z toho, že sme bratmi, pretože sme synmi jediného Boha“.275